Hovorili sme so všeobecnou lekárkou z Veľkého Biela MUDr. Janou Bendovou.
Vkladáte, podobne ako väčšina odbornej verejnosti, do ministra zdravotníctva nádeje na zmeny?
Rozhodne áno. Konečne mám po rokoch pocit, že sa začnú diať pozitívne zmeny a nielen drobné kozmetické korekcie, ale riadne chirurgické rezy.
Už prvé kroky ministra to naznačujú – personálne zmeny v Úrade pre dohľad a štátnej poisťovni, jeho mediálne výstupy a rozhovory, v ktorých sa javí ako rázny a dôsledný manažér. Myslím si, že takého človeka už zdravotníctvo potrebovalo ako soľ.
Už roky pôsobíte v zdravotníctve, nie je vaša viera trochu naivná?
Možno som naivná optimistka, keď do neho vkladám nádeje, že sa konečne pohnú ľady s lekárskymi pohotovosťami alebo že pacient konečne nebude na konci zdravotnej starostlivosti, ale priamo v jej centre.
Verím, že minister podporí všeobecné lekárstvo ako základný pilier zdravotnej starostlivosti a jeho činy povedú k posilneniu kompetencií a riadnemu fungovaniu praktikov v komunitách, o ktoré sa starajú a ktorých sú neoddeliteľnou súčasťou. Bolo by to zároveň v súlade s trendom, ktorý vládne už viac ako desaťročie v medicíne vyspelých krajín.
My naďalej výrazne zaostávame. Už sme si na to zvykli, len rozhovory s kolegami z Holandska, Dánska či Británie nás prebúdzajú, vidíme, že zdravotnícky systém postavený na primárnej starostlivosti je u nich dobre fungujúca.
Ako vnímate slovné spojenie krízový manažér v súvislosti s ministrom? To, že sme mali, máme či budeme mať krízu v zdravotníctve?
Krízu v zdravotníctve vnímam ako prehlbujúcu sa. Myslím si, že aj vláda pochopila, že inak ako s pomocou krízového manažéra z nej nevykorčuľuje. Zmeny avizované dlhé roky, napríklad zavedenie eHealth alebo riešenie vysokého veku „obvoďákov“, už naozaj neznesú odklad a musia sa urýchlene riešiť. Myslím tým nie nejako poriešiť, ale skutočne vyriešiť.
K integrovaným centrám zdravotnej starostlivosti, na ktoré mala Zuzana Zvolenská pripravených 140 mil. eur, sa súčasné vedenie stavia veľmi zdržanlivo. Pominuli obavy z reprivatizácie majetku lekárov? Čo bolo podľa vás na tej myšlienke plus, čo mínus?
Zdá sa, že projekt integrovaných centier zdravotnej starostlivosti momentálne hibernuje, respektíve „kvasí“, aby ho niekto o pár mesiacov vytiahol možno v trošku pozmenenom šate. Samotná filozofia projektu, a to investovať do zdravotnej starostlivosti v komunitách, je veľmi fajn, ale budovať nové presklené polikliniky by nemalo byť podstatou tohto projektu.
Spomenuli ste vysoký vek lekárov... Prvých pár, ako ovocie rezidentského programu, má na jeseň prísť do ambulancií na východnom Slovensku, ďalšia vyše stovka o rok... Je to naozaj účinný liek na riešenie problémov s nedostatkom všeobecných lekárov?
Rozbehnutie rezidentského programu ma veľmi teší. Tých pár prvých lekárov nám zatiaľ, samozrejme, tŕň z päty nevytrhne, ale tá stovka, čo skončí o rok, už určite bude mať istý pozitívny efekt.
Rezidenti, s ktorými som v kontakte, sú z rezidentského programu nadšení a verím, že ich nadšenie pritiahne do programu ďalších a kvalitných záujemcov. A to, že je rezidentský program účinný liek, vidíme na príklade Česka, kde funguje a prináša ovocie už od roku 2009.
Ako však mladý lekár v obci s tisíc dušami vyžije? V Česku dostane na rozbeh pol milióna korún... Vy ste z vašej ambulancie zbohatli? Koľko ste do nej investovali?
Súčasné platby od zdravotných poisťovní sú nastavené tak, že lekár s tisíc dušami skutočne nevyžije. Musí ich mať minimálne 1 500. Predpokladám, že nedostatok všeobecných lekárov sa tak skoro nevyrieši a je možné, že sa obce budú musieť spájať – viaceré obce budú mať napríklad spoločného všeobecného lekára.
Lekár si dokáže okrem príjmu z kapitačnej platby zarobiť aj preventívnymi výkonmi, keď točí preventívne prehliadky presne každé dva roky, keď realizuje v ambulancii všetko, čo zákon, odborné usmernenia a zmluvy s poisťovňami dovoľujú – EKG, CRP, INR, testy na skryté krvácanie v stolici, očkovania, meranie ABI, predoperačné vyšetrenia a starostlivosť o hypertonikov. Dnes už toho nie je málo, čo smie robiť všeobecný lekár.
Na druhej strane musí aj veľa investovať do prístrojového vybavenia, aby tieto výkony mohol realizovať. Minule som si napríklad uvedomila, že celý obsah mojej kyslíkovej fľaše spotreboval pacient za pár minút do príchodu záchranky a jej znovunaplnenie ma stálo 45 eur.
Na zarobenie tejto sumy musím urobiť EKG dvanástim pacientom... Ale nesťažujem sa, pri mojich súčasných 2 500 pacientoch je ten príjem už celkom slušný, ale na zbohatnutie to veru nie je.
Nie je trochu nespravodlivé, že nemocnice či polikliniky majú aj ďalšie možnosti, ako si finančne prilepšiť, napríklad eurofondmi, ale aj takým bohumilým krokom, ako je oddlženie, je však ambulantný lekár v podstate nechaný len sám na seba?
Nemám v povahe zamýšľať sa nad tým, čo by bolo keby, či závidieť susedovi zelenšiu trávu. Ak niekto vie vyťažiť z eurofondov, je to jeho plus.
A ten český recept, pol milióna korún na ambulanciu i plat sestry v určitom regióne? Taká, obrazne povedané, finančná umiestenka... Nie je účinnejší prostriedok, ako dostať lekára tam, kde ho potrebuje pacient?
Treba povedať, že Česi sú, čo sa všeobecného lekárstva týka, výrazne popredu. Majú kvalitné výučbové pracoviská všeobecného lekárstva, plne rozvinutý fungujúci rezidentský program, kompetencie, o ktorých my iba snívame – napríklad starostlivosť o diabetikov.
Nie je ľahké motivovať praktického lekára u nás, aby išiel pracovať na vidiek, dostane totiž rovnakú kapitačnú platbu ako jeho kolega v meste. Privyrobiť si môže akurát tak návštevnou službou – poisťovňa hradí 5 eur za návštevu vrátane cestovných nákladov – alebo službami v lekárskej pohotovosti, kde dostane 2 až 3 eurá na hodinu.
Česi sa netvária, že práca na vidieku a hlavne v niektorých znevýhodnených regiónoch nie je ťažšia ako práca v meste, a podporujú lekárov, ktorí sú ochotní do týchto regiónov prísť pracovať aj finančne.
Zatiaľ účinnejší prostriedok, ako dostať lekára tam, kde ho potrebuje pacient, nikto nevymyslel. Treba zohľadniť situáciu takéhoto lekára komplexne, napríklad aj to, že partner lekára ťažšie nájde v takomto regióne pracovné uplatnenie...
Ako sa vlastne absolvent lekárskej fakulty reálne dostane k ambulancii? Je dnes cesta k ambulancii schodnejšia?
Možností je viac. Zdediť ambulanciu po rodičovi praktickom lekárovi nie je taká rarita. Získať ambulanciu cez kraj po lekárovi, ktorý zomrel, odišiel do dôchodku alebo do zahraničia, je druhá možnosť, pravda za predpokladu, že bol predchádzajúci lekár fyzickou osobou.
Väčšina ambulancií sú dnes už eseročky, teda ich možno predať/kúpiť. Cena sa odvíja od dvoch hlavných faktorov – lokality a počtu kapitovaných pacientov.
Ako ste prišli k ambulancii vy?
Bola to vlastne šťastná náhoda. Európsku atestáciu zo všeobecného lekárstva som si robila v pokročilom štádiu tehotenstva a pracovať v ambulancii ako všeobecná lekárka som plánovala až po materskej dovolenke.
Bolo to v období, keď si starší lekári museli dorábať atestácie, inak by museli s činnosťou prestať. No a tomu „môjmu“ lekárovi sa vo veku 62 rokov už robiť atestáciu nechcelo, bolo pre neho jednoduchšie odísť do dôchodku. Po súhlase lekára kraja som ambulanciu formálne prevzala a pôvodný lekár zostal ešte pár mesiacov pracovať, kým moje bábätko podrástlo. Inak tento mesiac oslávilo desať rokov...
Myslím si, že dostať sa k ambulancii je dnes cesta schodnejšia – kúpiť obchodný podiel v eseročke je legálny spôsob, ako ambulanciu získať. Pravdaže, treba mať úvodný kapitál, návratnosť investície je však podľa mňa relatívne rýchla a oplatí sa investovať, prípadne si požičať.
Nedostatok všeobecných lekárov, ktorí by chceli ambulanciu kúpiť, tlačí ceny nadol. Cena tak nie je v súčasnosti vyššia ako pred desiatimi rokmi.
Čo vás drží v tejto práci? Nie je to v podstate monotónne, veď v ambulancii stretávate takmer rovnakých pacientov...
Monotónne? Ale kdeže, moja práca je veľmi pestrá. A to, že pracujem už desaťročie s tými istými ľuďmi, vnímam ako výhodu – viem, kto príde s každou boliestkou a kto, až keď „zomiera“.
Poznám nielen rodinnú a osobnú anamnézu svojich pacientov, ale často aj ich sociálnu a ekonomickú situáciu. Po toľkých rokoch mi moji pacienti dôverujú, zveria sa aj s nemedicínskymi problémami. To, čo robím, je veľmi ľudská medicína, keď pomáham nielen liekmi, ale aj vypočutím, empatiou, milým slovom.
Vy aj prednášate... Máte dojem, že medici sú už pri štúdiu rozhodnutí, čo po skončení školy? Či zahraničie, či slovenská nemocnica v čo najväčšom meste alebo práca praktického lekára niekde na lazoch?
Áno, sme hŕstka nadšencov, ktorí bez nároku na honorár už druhý rok prednášajú medikom všeobecné lekárstvo na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Prednášam piatakom a väčšina z nich tvrdí, že nevedia, čo budú po skončení školy robiť.
Asi polovica chce skúsiť zahraničie. V záujmoch medikov jednoznačne vedú atraktívne špecializácie ako chirurgia a kardiológia, takmer nikto však nechce pracovať v ambulancii. K tomuto presvedčeniu prispieva aj to, že počas štúdia nemajú veľa možností vidieť prácu v ambulancii, a tak si ju predstavujú ako možno aj vy – že je to monotónne, nuda.
Pred týždňom som mala v ambulancii na praxi medičku zo Slovenskej zdravotníckej univerzity. Bola prekvapená, čo sa v takej bežnej ambulancii za jeden deň udeje a vplyvom týchto skúseností začala dokonca uvažovať o špecializácii vo všeobecnom lekárstve. Preto je také dôležité medikov do ambulancií na prax dostať a nevzdelávať ich len v nemocniciach.
Čo pre váš stav dosiahla hlavná odborníčka, inak aj prezidentka konkurenčnej spoločnosti všeobecných lekárov?
Hlavná odborníčka má jasnú víziu a ide za ňou. Veľmi oceňujem, ako sa jej podarilo presadiť rezidentský program, ako dokázala zmeniť zmýšľanie ministerstva zdravotníctva o všeobecnom lekárstve a dokonca pritiahnuť prezidenta Andreja Kisku na kongres všeobecných lekárov, kde im vyjadril veľkú podporu.
Pre nás to veľa znamená, roky sme boli prehliadaný, akoby menejcenný špecializačný odbor, to sa však mení. Monika Palušková tiež naštartovala systém tvorby odborných usmernení, napr. o delegovaných odberoch, predoperačných vyšetreniach, artériovej hypertenzii či najnovšie dyslipidémiách, a tiež efektívne a moderné vzdelávanie všeobecných lekárov o artériovej hypertenzii. Pri nástupe do funkcie hlavnej odborníčky pred takmer štyrmi rokmi si stanovila ambiciózne konkrétne ciele.
Zatiaľ sa jej podarilo zrealizovať len časť, ale verím, že s jej drajvom a pracovitosťou sa jej postupne podarí realizovať všetky. Žiaľ, zjednotiť dva rozkmotrené tábory všeobecných lekárov, na čo ste sa pýtali, sa jej nepodarilo.
Angažujete sa vo World Organization of Family Doctors (WONCA), stretávate sa s kolegami zo zahraničia? Čo vedia o slovenských lekároch, o našom zdravotníctve?
V organizácii WONCA pracujem už viac ako sedem rokov, pravidelne sa stretávam s kolegami zo zahraničia. Radi sa porovnávajú, čo sa týka zdravotníckeho systému, fungovania všeobecného lekárstva alebo systému vzdelávania vo všeobecnom lekárstve. Žiaľ, zvyčajne ma tieto diskusie frustrujú, ani nie tak naša aktuálna situácia ako to, že sa situácia mení len veľmi, veľmi pomaly.
Zahraniční kolegovia, profesori všeobecného lekárstva sa dokonca ponúkajú pomôcť nám s budovaním vzdelávania, s učebnými osnovami, učebnicami, avšak o ich pomoc nie je u nás záujem. Na Slovensku totiž vládne presvedčenie, že všetko vieme najlepšie sami a pomoc nepotrebujeme.
Ja som však presvedčená o opaku... Jeden príklad – katedry všeobecného lekárstva zo Slovinska, Srbska, Chorvátska a Macedónska sa pravidelne stretávajú, vymieňajú si skúsenosti, dokonca spoločne napísali kvalitnú učebnicu všeobecného lekárstva.
Som presvedčená, že väčšia spolupráca so svetom, alebo aspoň s českými kolegami, kde nie je takmer žiadna jazyková bariéra, by bola pre nás určite prospešná. Takéto izolované fungovanie nie je všeobecnému lekárstvu na prospech.
