Hovorili sme so všeobecnou lekárkou z Veľkého Biela MUDr. Janou Bendovou.

Vkladáte, podobne ako väčšina odbornej verejnosti, do ministra zdravotníctva nádeje na zmeny?

Rozhodne áno. Konečne mám po rokoch pocit, že sa začnú diať pozitívne zmeny a nielen drobné kozmetické korekcie, ale riadne chirurgické rezy.

Už prvé kroky ministra to naznačujú – personálne zmeny v Úrade pre dohľad a štátnej poisťovni, jeho mediálne výstupy a rozhovory, v ktorých sa javí ako rázny a dôsledný manažér. Myslím si, že takého človeka už zdravotníctvo potrebovalo ako soľ.

Už roky pôsobíte v zdravotníctve, nie je vaša viera trochu naivná?

Možno som naivná optimistka, keď do neho vkladám nádeje, že sa konečne pohnú ľady s lekárskymi pohotovosťami alebo že pacient konečne nebude na konci zdravotnej starostlivosti, ale priamo v jej centre.

Verím, že minister podporí všeobecné lekárstvo ako základný pilier zdravotnej starostlivosti a jeho činy povedú k posilneniu kompetencií a riadnemu fungovaniu praktikov v komunitách, o ktoré sa starajú a ktorých sú neoddeliteľnou súčasťou. Bolo by to zároveň v súlade s trendom, ktorý vládne už viac ako desaťročie v medicíne vyspelých krajín.

My naďalej výrazne zaostávame. Už sme si na to zvykli, len rozhovory s kolegami z Holandska, Dánska či Británie nás prebúdzajú, vidíme, že zdravotnícky systém postavený na primárnej starostlivosti je u nich dobre fungujúca.

Ako vnímate slovné spojenie krízový manažér v súvislosti s ministrom? To, že sme mali, máme či budeme mať krízu v zdravotníctve?

Krízu v zdravotníctve vnímam ako prehlbujúcu sa. Myslím si, že aj vláda pochopila, že inak ako s pomocou krízového manažéra z nej nevykorčuľuje. Zmeny avizované dlhé roky, napríklad zavedenie eHealth alebo riešenie vysokého veku „obvoďákov“, už naozaj neznesú odklad a musia sa urýchlene riešiť. Myslím tým nie nejako poriešiť, ale skutočne vyriešiť.

K integrovaným centrám zdravotnej starostlivosti, na ktoré mala Zuzana Zvolenská pripravených 140 mil. eur, sa súčasné vedenie stavia veľmi zdržanlivo. Pominuli obavy z reprivatizácie majetku lekárov? Čo bolo podľa vás na tej myšlienke plus, čo mínus?

Zdá sa, že projekt integrovaných centier zdravotnej starostlivosti momentálne hibernuje, respektíve „kvasí“, aby ho niekto o pár mesiacov vytiahol možno v trošku pozmenenom šate. Samotná filozofia projektu, a to investovať do zdravotnej starostlivosti v komunitách, je veľmi fajn, ale budovať nové presklené polikliniky by nemalo byť podstatou tohto projektu.

Spomenuli ste vysoký vek lekárov... Prvých pár, ako ovocie rezidentského programu, má na jeseň prísť do ambulancií na východnom Slovensku, ďalšia vyše stovka o rok... Je to naozaj účinný liek na riešenie problémov s nedostatkom všeobecných lekárov?

Rozbehnutie rezidentského programu ma veľmi teší. Tých pár prvých lekárov nám zatiaľ, samozrejme, tŕň z päty nevytrhne, ale tá stovka, čo skončí o rok, už určite bude mať istý pozitívny efekt.

Rezidenti, s ktorými som v kontakte, sú z rezidentského programu nadšení a verím, že ich nadšenie pritiahne do programu ďalších a kvalitných záujemcov. A to, že je rezidentský program účinný liek, vidíme na príklade Česka, kde funguje a prináša ovocie už od roku 2009.

Ako však mladý lekár v obci s tisíc dušami vyžije? V Česku dostane na rozbeh pol milióna korún... Vy ste z vašej ambulancie zbohatli? Koľko ste do nej investovali?

Súčasné platby od zdravotných poisťovní sú nastavené tak, že lekár s tisíc dušami skutočne nevyžije. Musí ich mať minimálne 1 500. Predpokladám, že nedostatok všeobecných lekárov sa tak skoro nevyrieši a je možné, že sa obce budú musieť spájať – viaceré obce budú mať napríklad spoločného všeobecného lekára.

Lekár si dokáže okrem príjmu z kapitačnej platby zarobiť aj preventívnymi výkonmi, keď točí preventívne prehliadky presne každé dva roky, keď realizuje v ambulancii všetko, čo zákon, odborné usmernenia a zmluvy s poisťovňami dovoľujú – EKG, CRP, INR, testy na skryté krvácanie v stolici, očkovania, meranie ABI, predoperačné vyšetrenia a starostlivosť o hypertonikov. Dnes už toho nie je málo, čo smie robiť všeobecný lekár.

Na druhej strane musí aj veľa investovať do prístrojového vybavenia, aby tieto výkony mohol realizovať. Minule som si napríklad uvedomila, že celý obsah mojej kyslíkovej fľaše spotreboval pacient za pár minút do príchodu záchranky a jej znovunaplnenie ma stálo 45 eur.

Na zarobenie tejto sumy musím urobiť EKG dvanástim pacientom... Ale nesťažujem sa, pri mojich súčasných 2 500 pacientoch je ten príjem už celkom slušný, ale na zbohatnutie to veru nie je.

Nie je trochu nespravodlivé, že nemocnice či polikliniky majú aj ďalšie možnosti, ako si finančne prilepšiť, napríklad eurofondmi, ale aj takým bohumilým krokom, ako je oddlženie, je však ambulantný lekár v podstate nechaný len sám na seba?

Nemám v povahe zamýšľať sa nad tým, čo by bolo keby, či závidieť susedovi zelenšiu trávu. Ak niekto vie vyťažiť z eurofondov, je to jeho plus.

A ten český recept, pol milióna korún na ambulanciu i plat sestry v určitom regióne? Taká, obrazne povedané, finančná umiestenka... Nie je účinnejší prostriedok, ako dostať lekára tam, kde ho potrebuje pacient?

Treba povedať, že Česi sú, čo sa všeobecného lekárstva týka, výrazne popredu. Majú kvalitné výučbové pracoviská všeobecného lekárstva, plne rozvinutý fungujúci rezidentský program, kompetencie, o ktorých my iba snívame – napríklad starostlivosť o diabetikov.

Nie je ľahké motivovať praktického lekára u nás, aby išiel pracovať na vidiek, dostane totiž rovnakú kapitačnú platbu ako jeho kolega v meste. Privyrobiť si môže akurát tak návštevnou službou – poisťovňa hradí 5 eur za návštevu vrátane cestovných nákladov – alebo službami v lekárskej pohotovosti, kde dostane 2 až 3 eurá na hodinu.

Česi sa netvária, že práca na vidieku a hlavne v niektorých znevýhodnených regiónoch nie je ťažšia ako práca v meste, a podporujú lekárov, ktorí sú ochotní do týchto regiónov prísť pracovať aj finančne.

Zatiaľ účinnejší prostriedok, ako dostať lekára tam, kde ho potrebuje pacient, nikto nevymyslel. Treba zohľadniť situáciu takéhoto lekára komplexne, napríklad aj to, že partner lekára ťažšie nájde v takomto regióne pracovné uplatnenie...

Ako sa vlastne absolvent lekárskej fakulty reálne dostane k ambulancii? Je dnes cesta k ambulancii schodnejšia?

Možností je viac. Zdediť ambulanciu po rodičovi praktickom lekárovi nie je taká rarita. Získať ambulanciu cez kraj po lekárovi, ktorý zomrel, odišiel do dôchodku alebo do zahraničia, je druhá možnosť, pravda za predpokladu, že bol predchádzajúci lekár fyzickou osobou.

Väčšina ambulancií sú dnes už eseročky, teda ich možno predať/kúpiť. Cena sa odvíja od dvoch hlavných faktorov – lokality a počtu kapitovaných pacientov.

Ako ste prišli k ambulancii vy?

Bola to vlastne šťastná náhoda. Európsku atestáciu zo všeobecného lekárstva som si robila v pokročilom štádiu tehotenstva a pracovať v ambulancii ako všeobecná lekárka som plánovala až po materskej dovolenke.

Bolo to v období, keď si starší lekári museli dorábať atestácie, inak by museli s činnosťou prestať. No a tomu „môjmu“ lekárovi sa vo veku 62 rokov už robiť atestáciu nechcelo, bolo pre neho jednoduchšie odísť do dôchodku. Po súhlase lekára kraja som ambulanciu formálne prevzala a pôvodný lekár zostal ešte pár mesiacov pracovať, kým moje bábätko podrástlo. Inak tento mesiac oslávilo desať rokov...

Myslím si, že dostať sa k ambulancii je dnes cesta schodnejšia – kúpiť obchodný podiel v eseročke je legálny spôsob, ako ambulanciu získať. Pravdaže, treba mať úvodný kapitál, návratnosť investície je však podľa mňa relatívne rýchla a oplatí sa investovať, prípadne si požičať.

Nedostatok všeobecných lekárov, ktorí by chceli ambulanciu kúpiť, tlačí ceny nadol. Cena tak nie je v súčasnosti vyššia ako pred desiatimi rokmi.

Čo vás drží v tejto práci? Nie je to v podstate monotónne, veď v ambulancii stretávate takmer rovnakých pacientov...

Monotónne? Ale kdeže, moja práca je veľmi pestrá. A to, že pracujem už desaťročie s tými istými ľuďmi, vnímam ako výhodu – viem, kto príde s každou boliestkou a kto, až keď „zomiera“.

Poznám nielen rodinnú a osobnú anamnézu svojich pacientov, ale často aj ich sociálnu a ekonomickú situáciu. Po toľkých rokoch mi moji pacienti dôverujú, zveria sa aj s nemedicínskymi problémami. To, čo robím, je veľmi ľudská medicína, keď pomáham nielen liekmi, ale aj vypočutím, empatiou, milým slovom.

Vy aj prednášate... Máte dojem, že medici sú už pri štúdiu rozhodnutí, čo po skončení školy? Či zahraničie, či slovenská nemocnica v čo najväčšom meste alebo práca praktického lekára niekde na lazoch?

Áno, sme hŕstka nadšencov, ktorí bez nároku na honorár už druhý rok prednášajú medikom všeobecné lekárstvo na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Prednášam piatakom a väčšina z nich tvrdí, že nevedia, čo budú po skončení školy robiť.

Asi polovica chce skúsiť zahraničie. V záujmoch medikov jednoznačne vedú atraktívne špecializácie ako chirurgia a kardiológia, takmer nikto však nechce pracovať v ambulancii. K tomuto presvedčeniu prispieva aj to, že počas štúdia nemajú veľa možností vidieť prácu v ambulancii, a tak si ju predstavujú ako možno aj vy – že je to monotónne, nuda.

Pred týždňom som mala v ambulancii na praxi medičku zo Slovenskej zdravotníckej univerzity. Bola prekvapená, čo sa v takej bežnej ambulancii za jeden deň udeje a vplyvom týchto skúseností začala dokonca uvažovať o špecializácii vo všeobecnom lekárstve. Preto je také dôležité medikov do ambulancií na prax dostať a nevzdelávať ich len v nemocniciach.

Čo pre váš stav dosiahla hlavná odborníčka, inak aj prezidentka konkurenčnej spoločnosti všeobecných lekárov?

Hlavná odborníčka má jasnú víziu a ide za ňou. Veľmi oceňujem, ako sa jej podarilo presadiť rezidentský program, ako dokázala zmeniť zmýšľanie ministerstva zdravotníctva o všeobecnom lekárstve a dokonca pritiahnuť prezidenta Andreja Kisku na kongres všeobecných lekárov, kde im vyjadril veľkú podporu.

Pre nás to veľa znamená, roky sme boli prehliadaný, akoby menejcenný špecializačný odbor, to sa však mení. Monika Palušková tiež naštartovala systém tvorby odborných usmernení, napr. o delegovaných odberoch, predoperačných vyšetreniach, artériovej hypertenzii či najnovšie dyslipidémiách, a tiež efektívne a moderné vzdelávanie všeobecných lekárov o artériovej hypertenzii. Pri nástupe do funkcie hlavnej odborníčky pred takmer štyrmi rokmi si stanovila ambiciózne konkrétne ciele.

Zatiaľ sa jej podarilo zrealizovať len časť, ale verím, že s jej drajvom a pracovitosťou sa jej postupne podarí realizovať všetky. Žiaľ, zjednotiť dva rozkmotrené tábory všeobecných lekárov, na čo ste sa pýtali, sa jej nepodarilo.

Angažujete sa vo World Organization of Family Doctors (WONCA), stretávate sa s kolegami zo zahraničia? Čo vedia o slovenských lekároch, o našom zdravotníctve?

V organizácii WONCA pracujem už viac ako sedem rokov, pravidelne sa stretávam s kolegami zo zahraničia. Radi sa porovnávajú, čo sa týka zdravotníckeho systému, fungovania všeobecného lekárstva alebo systému vzdelávania vo všeobecnom lekárstve. Žiaľ, zvyčajne ma tieto diskusie frustrujú, ani nie tak naša aktuálna situácia ako to, že sa situácia mení len veľmi, veľmi pomaly.

Zahraniční kolegovia, profesori všeobecného lekárstva sa dokonca ponúkajú pomôcť nám s budovaním vzdelávania, s učebnými osnovami, učebnicami, avšak o ich pomoc nie je u nás záujem. Na Slovensku totiž vládne presvedčenie, že všetko vieme najlepšie sami a pomoc nepotrebujeme.

Ja som však presvedčená o opaku... Jeden príklad – katedry všeobecného lekárstva zo Slovinska, Srbska, Chorvátska a Macedónska sa pravidelne stretávajú, vymieňajú si skúsenosti, dokonca spoločne napísali kvalitnú učebnicu všeobecného lekárstva.

Som presvedčená, že väčšia spolupráca so svetom, alebo aspoň s českými kolegami, kde nie je takmer žiadna jazyková bariéra, by bola pre nás určite prospešná. Takéto izolované fungovanie nie je všeobecnému lekárstvu na prospech.

Počet ochorení pečene sa dramaticky zvyšuje a hepatológovia upozorňujú, že alarmujúcemu trendu zatiaľ odborná ani laická verejnosť nevenujú dostatočnú pozornosť. Chýbajú presné štatistiky a systém účinnej prevencie a starostlivosti o chorých. Aj to odznelo počas medzinárodného stretnutia na Májových hepatologických dňoch.

Alarmujúce štatistiky

Podľa najväčšej svetovej štúdie Global Burden of Disease je cirhóza pečene treťou najčastejšou príčinou úmrtí svetovej populácie v produktívnom veku. Renomovaný odborný časopis Journal of hepatology zaraďuje Slovensko medzi krajiny s „veľmi vysokou a stúpajúcou“ úmrtnosťou na následky chorôb pečene, z európskych krajín je Slovensko na 4. mieste.

Horšie sú na tom len Slovinsko, Rumunsko a Maďarsko. Závažné je aj porovnanie s ostatnými civilizačnými ochoreniami, kde sa tendencia úmrtnosti znižuje. „Ak s tým nezačneme niečo robiť, za niekoľko rokov sa u nás stanú ochorenia pečene hlavnou príčinou úmrtia. Budú zomierať práceschopní ľudia, s nedovychovávanými deťmi.

Náklady na ich liečbu a výpadok ich ekonomickej produktivity sa môže odraziť dokonca na HDP,“ tvrdí prezident Slovenskej hepatologickej spoločnosti a prednosta II. Internej kliniky SZU FNsP F. D. Roosevelta Banská Bystrica MUDr. Ľubomír Skladaný, PhD.

Presné globálne štatistiky, ako sme na tom s výskytom ochorení na Slovensku, zatiaľ nie sú, rovnako ako ani celonárodný program na zníženie ich výskytu.

Jednou zo štatistík, ktoré sa na viacerých pracoviskách Slovenska zhromažďujú, sú alarmujúce počty hospitalizácií pre karcinóm pečene vo FNsP F. D. Roosevelta. Napriek tomu, že počet hospitalizácií je hrubý parameter, jeho dynamika v priebehu rokov je neklamná - každý rok je počet hospitalizácií vyšší.

„Pokým sme v roku 2007 mali na špecializovanom hepatologicko-transplantačnom oddelení hospitalizovaných 18 pacientov s nádorom pečene, v roku 2015 ich bolo až 242,“ povedal prednosta kliniky.

Reorganizácia starostlivosti o chorých

Čo sa s týmito zisteniami dá robiť? Ľ. Skladaný ako príklad uvádza: „V Británii majú zriadenú parlamentnú skupinu pod vedením ministerstva zdravotníctva. Majú vyčíslené náklady, koľko ich ochorenia pečene vo všetkých súvislostiach stoja.“

Hlavný odborník Ministerstva zdravotníctva SR prof. MUDr. Štefan Hrušovský, CSc., tvrdí, že dôležitým krokom bude zaangažovanie do spolupráce viacero inštitúcií ako Štatistický úrad SR, zdravotné poisťovne, regionálne úrady verejného zdravotníctva, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou či Národné centrum zdravotníckych informácií.

„Cieľom Májových hepatologických dní bolo aj spoločné zasadnutie pracovnej skupiny, ktorá určila metódu, akou sa budú v najbližšom období merať dáta na zistenie presného stavu. Druhým krokom slovenských hepatológov bude vypracovanie akčného plánu, ktorého cieľom bude začať s prispôsobovaním starostlivosti o pacienta s pečeňovými ochoreniami novým nálezom a trendom a zameranie sa na prevenciu vzniku ochorení,“ dodal.

Alkohol, pohodlie, plná chladnička

S výnimkou vírusových hepatitíd C a B a autoimunitných syndrómov sa na tejto alarmujúcej situácii v najvyššej miere podieľa životný štýl, ktorý sa za posledných 30 rokov výrazne zmenil.

Podľa najčerstvejších vyhodnotení prieskumu životného štýlu uskutočneného hepatológmi na vzorke takmer tisíc pacientov, denne cvičí len 12,7 percenta z nich.

Svoju daň si vyberá aj sedavá práca, používanie informačných technológií a vozenie sa aj na krátke vzdialenosti a výsledkom je narastajúca obezita. Nežiaduce účinky dlhého vysedávania možno prirovnať k fajčeniu.

K nárastu ochorení prispieva aj zlé stravovanie s pochybnou nutričnou hodnotou. Podľa MUDr. Mariána Oltmana, PhD., z Univerzitnej nemocnice Bratislava konzumujeme príliš veľa jedla.

„Je jasné, že kedysi potrebovali ľudia vysoko kalorickú stravu. Dnes, keď si môžeme ísť uloviť svojho mamuta niekoľkokrát za deň do niektorého z obchodných reťazcov, nám denne postačí prijať 1 400 kilokalórii.“

Podľa banskobystrickej hepatologičky MUDr. Svetlany Selčanovej-Adamcovej podstatné nie je len čo jeme, ale aj kedy a ako. Ďalším faktorom je konzumácia alkoholu.

„V kombinácii s nedostatkom pohybu, a príjmom množstva kalorickej stravy môže spôsobiť aj príležitostná konzumácia alkoholu zlyhanie pečenie. Najmä keď si vypijeme občas, povedzme na rodinnej oslave, ale vyššiu dávku,“ upozorňuje doc. MUDr. Mária Szantová, PhD., ktorá sa vplyvom alkoholu na ochorenia pečene zaoberá dlhodobo a je zároveň členkou pracovnej skupiny Slovenskej hepatologickej spoločnosti.

Neplatí už ani odborníkmi odporúčaný pohár vína denne. „Pretože v globále je pozitívny zdravotný efekt malých dávok alkoholu na kardiovaskulárny systém vysoko prevážený jeho škodlivými účinkami na pečeň,“ dodáva M. Szantová.

Závažné podľa hepatológov je, že marketing výrobcov alkoholických nápojov je zameraný hlavne na rizikovú skupinu mladých ľudí a aj napriek legislatívnym a ekonomickým obmedzeniam dosahujú na úkor nášho zdravia miliardové zisky.

Jediný príznak

Na Slovensku má chronickú hepatitídu B približne 2 percentá populácie a chronickú hepatitídu C približne 0,67 percenta populácie. Rizikovými faktormi pre prenos chronických vírusových hepatitíd sú hlavne vnútrožilové užívanie drog, tetovanie, piercing, chirurgické výkony, hemodialýza a pri chronickej hepatitíde B aj nechránený pohlavný styk.

„Chronické vírusové hepatitídy nemajú žiadne špecifické klinické príznaky, a preto sa na ne často nemyslí. Často jediným príznakom, ktorý na ochorenie pečene upozorní, sú zvýšené pečeňové testy, ktoré však v súčasnosti nie sú zahrnuté do preventívnej prehliadky u praktického lekára, “ vysvetľuje predsedníčka organizačného výboru konferencie MUDr. Sylvia Dražilová, PhD.

Aj to je dôvod, že chronická hepatitída C je diagnostikovaná približne len u 10 percent a chronická hepatitída B asi u 20 percent infikovaných pacientov.

Zbaviť sa ich tak, ako to diktujú súčasné trendy, je v modernej dobe hračka. Nie však pre každého. Niekedy sa chĺpky objavia aj tam, kde by normálne nemali byť, a zbaviť sa ich je čoraz ťažšie.

Sára je od prírody tmavý typ – snedá pokožka, výrazné obočie i riasy, tmavé husté vlasy. „Kamarátky mi vždy závideli akýsi exotický vzhľad, že som stále opálená, mám tmavú a sýtu farbu vlasov, netreba ich ani farbiť a aj nenalíčená mám výrazné oči. Na jednej strane je to fajn, no patrí k tomu aj negatívna stránka – tmavšie chĺpky,“ rozpráva štyridsiatnička Sára, ktorá s tmavým ochlpením bojuje celý život.

„V puberte som sa za to strašne hanbila, kamarátkam stačilo oholiť si nohy raz za týždeň, ja som nosila žiletku aj na dvojdňovú stanovačku. Výrazné chĺpky som mala aj na predlaktiach, takže aj tam som si ich holila. Neskôr som si dosť veľa vytrpela aj s voskovými prúžkami či depilátorom. Ale čo už, zvykla som si,“ hovorí Sára, ktorá však netušila, že jej problémy sa ešte zhoršia.

„Začalo to po vysadení antikoncepcie. Ako tmavý typ som vždy mala jemné fúziky, ale zrazu boli akoby výraznejšie, dokonca sa mi zdalo, že zhustli. K tomu sa pridalo pár chĺpkov na brade a kde-tu na krku. No a potom dokonca v dekolte. Manžel bol taktný a tváril sa, že si to nevšimol, ale tomu som ani sama neverila.

Po pár týždňoch márneho vytrhávania som mala pocit, že mám väčšie strnisko ako on. To som sa už rozhodla ísť k lekárovi. Až ten mi potvrdil hormonálne problémy, ktoré zrejme antikoncepcia dlhé roky zakrývala. Tým sa začala dlhá liečba. Chĺpky sa vrátili do normálu, ale hormóny nie a liečba v podstate trvá dodnes,“ uzatvára svoje rozprávanie Sára.

Chĺpky v „norme“

Ochlpenie je prirodzenou súčasťou človeka. Kedysi nás malo chrániť najmä pred nepriaznivým počasím – to však ešte v časoch, keď ľudia chodili bez oblečenia a vtedy aj ochlpenie bolo výrazné.

Doba sa však zmenila a ochranu pred vetrom a dažďom už v tejto podobe nepotrebujeme. Oproti našim predkom máme teda chĺpky podstatne nevýraznejšie, stále však na našom tele sú.

„Chĺpky máme všade, nie sú na perách a napríklad na dlaniach, ale inak ich máme v podstate všade. Závisí už len od toho, akého typu chĺpky sú – buď môžu byť tmavé, alebo svetlé, môžu byť dlhé, krátke a podobne. Tam, kde ich my nevnímame, sú zvyčajne krátke a svetlé,“ uvádza kožná lekárka MUDr. Veronika Bohunčáková z nitrianskeho Dermacentra.

Aj pri ochlpení platí, že jeho podoba je individuálna. U niektorých ľudí chĺpky voľným okom vôbec nevidieť, niektorí ich však majú výraznejšie. Zatiaľ čo u mužov je výrazné ochlpenie bežná záležitosť, u žien sa poníma inak.

„Tmavé chĺpky môžeme mať na obočí, na riasach, vo vlasoch, sú v podpazuší a sú v intímnych oblastiach. Inde tmavé chĺpky nemajú čo robiť. Ak sa už tmavé chĺpky šíria z oblasti bikín napríklad na predné strany stehien alebo na bruchu pozdĺž strednej čiary k pupku alebo tiež na hrudníku, na brade, okolo úst, tak to už sú varovné znaky,“ dodáva nitrianska dermatologička.

Keď sú tam, kde nemajú byť

Výrazné tmavé chlpy na tvári a v niektorých „neželaných“ častiach tela u žien majú zväčša hormonálny pôvod. „U žien ide o takzvaný typ mužského ochlpenia – ženy majú fúzy ako muži alebo majú tmavé ochlpenie v oblastiach, kde muži, na hrudníku alebo od pupka dole, na brade. Vtedy hovoríme o hirsutizme. Vzniká to u žien vtedy, keď majú nejakú zmenu v pomere ženských a mužských hormónov.

Keď sa tento pomer zmení, začínajú sa ženy podobať na mužov, a to nielen v ochlpení, ale aj v iných veciach. Môžu mať silnejšie svaly, výraznejšiu čeľusť, zmenšujú sa im prsia, majú viac svalov a menej tuku,“ vysvetľuje MUDr. Veronika Bohunčáková, podľa ktorej treba tieto problémy riešiť v prvom rade u lekára – špecialistu.

„Buď u gynekológa, alebo u endokrinológa. Žliaz v tele, ktoré ovplyvňujú ochlpenie, je veľa, môže ísť o poruchu štítnej žľazy, môže to byť porucha na úrovni ovárií alebo hypofýzy – prívesku. Kdekoľvek v tomto cykle sa objaví nejaký problém, prvými príznakmi môžu byť problémy s ochlpením.

Ďalšími zmenami sú nepravidelnosti v menštruačnom cykle, môže byť problém s počatím a iné komplikácie, o ktorých my ani nevieme, že sa môžu v budúcnosti objaviť, len sa prejaví problém s ochlpením,“ dodáva lekárka.

Čo s tým?

Keďže výrazné ochlpenie môže signalizovať iné a neraz aj vážne zdravotné problémy, treba riešiť v prvom rade práve tie. Tým sa postupne dostaví aj efekt na neželané chĺpky.

„Keď sa u žien zistí vyššia hladina testosterónu alebo nízka hladina estrogénu, treba buď doplniť to, čo jej chýba, teda doplniť ženské pohlavné hormóny, alebo sa podávajú lieky, ktoré majú účinok opačný oproti mužským pohlavným hormónom, takzvané antiandrogény, ktoré účinok mužských hormónov v tele zmiernia.

Tým sa hladina hormónov u niekoho môže po čase aj vrátiť do pôvodnej hladiny, u niekoho sa to však neupraví a liečba je potom dlhodobá,“ vysvetľuje MUDr. Veronika Bohunčáková.

Práve úprava hladiny hormónov po istom čase vedie aj k „úprave“ ochlpenia. Nie je to však otázka dní či dokonca týždňov, neraz sa efekt dostaví až po niekoľkých mesiacoch. Dovtedy možno neželané ochlpenie riešiť estetickou medicínou alebo v kozmetických salónoch.

Holenie žiletkou lekárka neodporúča. „Možno to riešiť voskovou epiláciou alebo depiláciou strojčekom, prípadne laserom. Holením žiletkou sa už do cyklu zasiahne, chĺpok môže spevnieť a aj po upravení hladiny hormónov môže zostať porušený a stmavnutý,“ upozorňuje lekárka.

Keď to nie je o hormónoch

Niekedy sa výrazné chĺpky objavia po liečbe kortikoidmi, najmä v tabletkovej forme. Ich pozitívny vplyv na rast vlasov je už dlhodobo známy, a preto sa aj niekedy používajú na liečbu opačných stavov – teda vypadávania vlasov, alopecií.

Hoci má výrazné ochlpenie zväčša hormonálny pôvod, v niektorých prípadoch môžu byť aj iné príčiny. Tiež môžu byť následkom fotochemoterapie.

„Je to terapia, ktorá sa používa aj na liečbu vypadávania vlasov, ale aj ekzémov a psoriázy. Stimuluje rast vlasov a to nielen na hlave, ale kdekoľvek na tele. Teda keď pacient chodí celý do kabíny, môže sa vyskytnúť prípad takzvanej hypertrichózy po ožarovaní. Ak sa liečba preruší, po čase sa stav upraví a vráti späť,“ uvádza nitrianska kožná lekárka.

„Niekedy sa prejavia takzvané paraneoplastické stavy. Ide o vzácne ochorenie, ktoré sprevádza rakovinu a je veľmi zriedkavé. Volá sa to získaná lanuginóza, teda sa začína robiť lanugo – detský vlas, a to na tvári, najmä pred ušami a na lícach.

Takisto je lanuginózny vlas typický pre ženy, ktoré majú anorexiu alebo bulímiu, dochádza u nich k hormonálnej zmene a začínajú sa u nich tvoriť jemné, biele a husté chĺpky na tvári,“ hovorí MUDr. Veronika Bohunčáková a upozorňuje, že aj v týchto prípadoch treba v prvom rade zistiť a riešiť príčinu.

Keď si za to môžeme samy

Aj keď sa to možno nezdá, niekedy si za príliš výrazné ochlpenie môžeme aj samy. A to práve tým, že sa chĺpkov pokúšame stále zbaviť nie práve ideálnymi metódami. „Neustálym holením si človek výrazné ochlpenie môže navodiť sám, pretože tým chĺpky spevňuje.

Možno ich krátky čas nevidieť, ale ich cítiť, pretože má strnisko,“ upozorňuje dermatologička a dodáva: „Vhodné je chĺpky vytrhávať voskovými prúžkami, depilovať strojčekom, aby chĺpky zmäkli, alebo ošetriť laserom.

Týmito spôsobmi po čase oslabnú a nebudú také tmavé a tvrdé a budú pomalšie rásť.“ To platí aj pre chĺpky, ktoré sa objavia na nezvyčajných miestach. Ak sa tak stane, netreba sa hanbiť a riešiť to „podomácky“, lepšie je zájsť k lekárovi a hľadať príčinu. Aj ženy, ktoré majú od prírody výrazné a tmavé ochlpenie, mali by spozornieť, ak sa chĺpky zmenia a takpovediac vybočia z normálu.

„Prirodzené zmeny sa dejú v puberte, menopauze a tehotenstve, vtedy zmena môže nastať, ale inak je hladina hormónov stabilizovaná, takže ak sa stav ochlpenia zmení mimo týchto troch situácií, treba spozornieť. Je to príznak hormonálnej zmeny, vedľajšieho účinku liekov alebo toho, že sa niekde v tele niečo deje a treba to riešiť,“ uzatvára MUDr. Veronika Bohunčáková z Dermacentra v Nitre.

Obrázky deťmi obľúbených potravín s kockami cukru v popredí už určite poznáte. Napríklad taká známa lieskovooriešková nátierka, ktorú našim deťom reklama ponúka na raňajky, vo veľkom balení ich obsahuje 60 až 70.

Lepšie nedopadla ani známa piškótová pochúťka s medvedíkom na obale. Jeho jahodová verzia má podľa známej relácie Romana Vaněka Peklo na tanieri tri kocky cukru. Ešte horšie sú na tom rôzne salámy, šunky či párky. Do mnohých sú popridávané fosforečnany a iné prídavné látky.

Lepšie domáce

Aj preto začína čoraz viac ľudí na Slovensku dávať prednosť domácim výrobkom od domácich výrobcov. Ľudia chcú v šunke viac mäsa a menej prídavných látok, šťavy z ovocia, a nie z koncentrátu, prípadne čerstvé pečivo namiesto dopekaného.

„Nechceme, aby ľudia jedli chémiu, nechceme, aby to dávali svojim deťom. A tiež, aby museli u nás študovať obaly,“ uviedol Jozef Piroško, prevádzkový majiteľ siete slovenských potravín Starý Otec.

Ako príklad uviedol párky, do ktorých nepridávajú múku, sóju, stabilizátory ani emulgátory, či džemy, ktorých väčšina je varených tradičným spôsobom. Ako dodal, ich sieť odmietla vyše dvesto produktov len z toho dôvodu, že obsahovali prídavné látky, ktoré neboli v súlade s ich predstavami.

Viac šalátov

Nový trend sa začína prejavovať aj pri objednávaní donáškových jedál z reštaurácií. Podľa donáškovej služby objednávky bezmäsitých jedál počas jarných mesiacov stúpajú až o 15 percent oproti zvyšku roka.

„Jednoznačnými víťazmi spomedzi bezmäsitých zdravých jedál sú suši a šaláty, ktoré si ľudia objednávajú najčastejšie. Najobľúbenejším šalátom je túto sezónnu jednoznačne Cézar. Zaujímavé je, že za zdravé dobroty sú ľudia ochotní minúť viac – objednávky sú o tretinu vyššie než pri bežných jedlách,“ prezradil Marcel Milo, marketingový manažér DajmeJedlo.sk,

a dodal: „Letná kondička je silnou motiváciou dokonca aj pre našich konzervatívnych konzumentov, ktorí si doprajú najmä burger či steak. V jarných mesiacoch jeho hlavnú prílohu – hranolčeky často menia za coleslaw šalát.“ Stúpa tiež dopyt po vegetariánskej, vegánskej a raw strave.

„Dôvodom nie je len plážová príprava, ale trendy prenikajúce čoraz viac zo zahraničia,“ uviedol Marcel Milo.

Problém – deti

Kým mnohí dospelí začínajú jesť zdravšie, u detí je to horšie. Aj európske štúdie ukazujú, že naše deti jedia príliš veľa sladkostí a príliš málo ovocia či zeleniny v porovnaní so svojimi rovesníkmi v zahraničí.

Ako ukázala štúdia európskej HBSC správy, kde sa sledovalo 44 štátov, denné konzumovanie sladkostí je na Slovensku v porovnaní s priemerom ostatných sledovaných krajín veľmi vysoké a porovnateľné napríklad s Maďarskom. Viac sladkostí jedia len deti na Ukrajine.

Aj denné pitie sladených nápojov je na Slovensku veľmi rozšírené, výrazne presahujúce priemer. Naopak, konzumácia ovocia je na Slovensku v porovnaní mierne nižšia, najmä u detí vo veku 15 až 13 rokov. Podobná situácia je aj v susedných krajinách. Zaujímavosťou je, že napríklad deti na Ukrajine jedia ovocie oveľa častejšie ako u nás.

Aj konzumácia zeleniny je na Slovensku nižšia v porovnaní s priemerom HBSC s výnimkou 15-ročných dievčat, kde je percento porovnateľné s hodnotou priemeru HBSC.

Do svedomia by sme si mali vstúpiť aj my rodičia. Školáci na Slovensku napríklad uvádzajú každodenné raňajkovanie v porovnaní s sledovaných krajín zriedkavejšie o viac ako desať percent, pričom tento rozdiel je u chlapcov a dievčat a vo všetkých vekových skupinách.

Aj v rámci susediacich krajín (Česká republika, Poľsko, Maďarsko, Ukrajina) je výskyt pozitívnych odpovedí jedným z najnižších. Pokiaľ ide o spoločné večeranie s rodičmi, hodnoty na Slovensku u 15-ročných školákov dosahujú len asi tretinu úrovne priemeru ostatných krajín.

Len 14 percent dievčat a 16 percent chlapcov na Slovensku v porovnaní s 44 percentami dievčat a 46 percentami chlapcov v rámci celej HBSC štúdie večeria s rodičmi denne. Je teda najvyšší čas zasadnúť za stôl spoločne s deťmi, ráno aj večer.

Je všeobecne známy a nesporný fakt, že čisté zuby sa nekazia. Na strate zubov sa však podieľa len v 40 percentách zubný kaz, za zvyšok sú zodpovedné ochorenia závesného aparátu.

„Kazivosť zubov u detí na Slovensku je neuveriteľne vysoká,“ upozornila zubná lekárka MUDr. Irena Lacková. Ona sama sa stretla v ambulancii napríklad s dievčatkom, ktoré nemalo v piatich rokoch v ústach ani jeden zdravý zub.

„Deti na Slovensku v dvanástom roku majú v priemere päť zubov buď pokazených, extrahovaných (vytrhnutých), alebo zaplombovaných,“ upozornila zubná lekárka na alarmujúcu štatistiku.

Alarmujúce sú aj údaje Štatistického úradu SR. Podľa nich na prehliadke u zubného lekára nikdy nebolo až 41,5 % detí do 14 rokov. Dieťa by pritom malo preventívnu prehliadku absolvovať dvakrát ročne.

Väčšina evidovaných detských pacientov však bola na prehliadke iba raz a mnohé deti neprišli na ošetrenie, hoci boli objednané. Problémom však býva aj neochota niektorých zubárov ošetrovať deti.

Najlacnejšia je prevencia

Pritom zubný kaz a ochorenia ďasien patria medzi najrozšírenejšie ochorenia ľudskej populácie. Pravidelne sa navyše vyskytujú u detí. Predchádzať sa im dá prevenciou a zdravotnou výchovou.

A práve tá je najlacnejším spôsobom liečby. Základom prevencie podľa zubného lekára MUDr. Vlastimila Grausa je edukácia. Komora zubárov pritom už dlhodobo vyvíja úsilie, aby sa aj edukácia spojená s ústnou hygienou dostala do učebných osnov škôl.

Lídrom v tejto oblasti je Slovinsko. Je to najmä vďaka tomu, že Slovinci začali s edukáciou detí, zaviedli teda celoplošné vyučovanie, pravidelné prehliadky, celoplošnú fluoridáciu, vzdelávajú rodičov, prečo je potrebné upravovať výživu či zúčastňovať sa na profluoridačných aktivitách.

Ak na Slovensku funguje projekt, ktorý učí deti v materských a základných školách, ako si správne čistiť zuby. Projekt je prevzatý zo Švajčiarska. U nás zatiaľ funguje len na dobrovoľnosti.

V každom školskom roku je naplánovaných šesť vyučovacích hodín starostlivosti o chrup. „Desať minút z celej hodiny sa venuje správnej technike čistenia zubov a následnej fluoridácii,“ dodala MUDr. I. Lacková.

O tom, že transplantácia orgánov zachraňuje ľuďom život niet pochýb. Ako zareaguje telo na nový orgán, však už nemusí byť takpovediac lotériou. V Univerzitnej nemocnici Bratislava pacienti absolvujú  vysokoúčinnú metódu tzv. imunoadsorpciu, ktorá pomáha odstraňovať nežiaduce protilátky z krvi.

Táto metóda okrem toho rozširuje aj možnosti pred transplantáciou, a teda prijatie nového orgánu od širšieho spektra darcov aj s inou krvnou skupinou. Dokáže totiž znížiť hladinu protilátok tak, že nový orgán nezničia.  Informovala o tom hovorkyňa nemocnice Zuzana Eliášová.

K pacientom s transplantovanou obličkou patrí aj 22 ročný Robo. Problémy s obličkami začal mať v troch rokoch. Transplantáciu absolvoval už tretíkrát.  Do tretice verí, že novú obličku jeho telo príjme. „Som vďačný za každý deň, ktorý mám s touto obličkou. Viem o čom to je, keď obličky nefungujú, nakoľko som už v minulosti absolvoval aj dialýzu,“ povedal.

Robo žije rovnako, ako rovesníci v jeho veku a obmedzenia nevníma. „Vyžaduje si to istú ostražitosť, ale žijem ako každý iný. Svoj život vnímam ako plnohodnotný a necítim obmedzenia,“ opísal svoje pocity Róbert.

Odstrániť protilátky

Aby tretia transplantácia obličky bola úspešná, pacient včera absolvoval tzv. imunoadsorpciu, ktorá mu má pomôcť odstrániť protilátky a teda zabrániť im v snahe nový orgán poškodiť.

„Liečba imunoadsorbciou je moderná vysokoúčinná metóda, ktorá umožňuje odstraňovanie nežiaducich protilátok z krvi pacienta. Vďaka imunoadsorpcii vieme tieto protilátky účinne odstraňovať z krvi pacienta po transplantácii obličky, a tak chrániť transplantovaný orgán pred poškodením. Imunoadsorpcia oproti klasickej metóde - plazmaferéze - prináša niekoľko výhod. Je menej invazívna, menej zaťažuje pacienta, nie je potrebné dopĺňanie cirkulujúceho objemu krvnou plazmou ani inými náhradnými roztokmi, nie je spojená s výskytom alergických reakcií, ani s rizikom prenosu niektorých vírusových ochorení,“ vysvetľuje MUDr. Zuzana Žilinská, PhD., MHA, primárka Transplantačného oddelenia pre obličky Univerzitnej nemocnice Bratislava.
 
Nožnice sa otvárajú

Metóda imunoadsorpcie rozširuje aj možnosti transplantológie. Umožňuje pripraviť na transplantáciu obličky pacientov, ktorí už jednu alebo viac transplantácií absolvovali a v dôsledku zlyhania štepu  sú naspäť v dialyzačnej liečbe.

„Títo pacienti majú často v krvi vysoké hladiny protilátok, ktoré imunitný systém vytvoril pri predchádzajúcej transplantácii. Prítomnosť týchto protilátok môže komplikovať dostupnosť ďalšej transplantácie, prípadne jej úspech,“ vysvetľuje  MUDr. Zuzana Žilinská, PhD., MHA.

Ďalšou možnosťou je transplantácia cez krvné skupiny. Teda taká, keď obličku daruje svojmu blízkemu živý darca, ktorého krvná skupina nie je kompatibilná s krvnou skupinou príjemcu.  „Imunoadsorpcia dokáže odstrániť protilátky z krvi potenciálneho príjemcu obličky a znížiť ich hladinu tak, že novú obličku nezničia,“ hovorí MUDr. Zuzana Žilinská, PhD., MHA.