Prednosta I. gynekologicko-pôrodníckej kliniky SZU a Univerzitnej nemocnice Bratislava na Kramároch doc. MUDr. Igor Rusňák, CSc., rád spomína na to, keď ešte ako mladý lekár často mával služby práve na vianočné a silvestrovské sviatky.
„Sviatočné dni majú v pôrodnici úplne inú atmosféru, lebo sa líšia od bežných dní. Je to dané sviatočným naladením ľudí, pacientok i nášho personálu. V pôrodnici nemôžeme veľmi plánovať, pracujeme nonstop, lebo nastávajúce mamičky nás potrebujú,“ hovorí I. Rusňák. Pravda, aj v pôrodnici sú „silnejšie“ a „slabšie“ mesiace.
„Najviac detí sa rodí v septembri a októbri, sú to, ako hovoríme, silvestrovské deti. Cez sviatky majú ľudia k sebe veľmi blízko, majú na seba viac času, veď sú voľné dni a aj takto si prejavujú náklonnosť. Milujte sa, množte sa... A my sa o deväť mesiacov tešíme z nových človiečikov,“ usmieva sa prednosta kliniky. Denne majú vtedy aj dvadsať pôrodov, mesačne je ich 250 až 300. Aj apríl a máj patria k silným mesiacom, to sú „následky“ letných dovoleniek, letného oddychu...
Ako I. Rusňák dodáva, „december je príjemný, pohodový a pokojnejší mesiac. Tak ako by mali byť pokojné vianočné sviatky, taký je aj tento mesiac v pôrodnici. Bežná hektika, v akej pracujeme prakticky celý rok, klesne, pôrodov je aj o polovicu menej ako počas silných mesiacov“. Pokojnejšie tempo sa prejaví aj na menšom tlaku a pracovnom strese lekárov, sestier a ostatného personálu kliniky.
„Vtedy je aj na oddeleniach menej hospitalizovaných, plánované operácie sa odložia na dni posviatočné, v nemocnici je naozaj len ten, kto to nevyhnutne potrebuje. Vtedy tu nemáme ani tých obťažujúcich notorických frflošov, pacienti sú pokojnejší, akosi viac cítime, že si vážia zdravotnú starostlivosť, ktorú im poskytujeme,“ hovorí prednosta gynekologicko-pôrodníckej kliniky. Svoje špecifiká majú podľa neho zimné sviatky v nemocnici aj v tom, že niekedy plány prekazí počasie.
„Pred dvoma-troma rokmi sme mali pacientku z Chorvátskeho Grobu. Chytilo ju to na Štedrý deň už okolo desiatej doobeda, ale cesty boli také, že sa z Grobu k nám prosto nedostali. Nakoniec sme išli my so sanitkou dieťatko odrodiť a rodili sme u nich doma, našťastie sa všetko dobre skončilo,“ zaspomína si prednosta kliniky.
„Veľmi rád slúžievam cez Vianoce, je tu príjemná atmosféra, dokresľuje ju aj vianočná výzdoba, ktorú urobia naše sestry, znejú sviatočné programy a hudba z televízorov v izbách nastávajúcich mamičiek,“ spomína I. Rusňák. Mamičky sú v dvojlôžkových izbách so sociálnym zariadením, jedlo si môžu vybrať z troch – štyroch druhov, ktoré dostávajú do izieb v termoboxoch.
A ako docent dodáva, „bolo úplne samozrejmé, že nástupnou daňou mladých lekárov boli kedysi služby na sviatky. Ako ,elévi a tovariši‘ lekárskeho stavu sme prvých päť rokov každé sviatky slúžili a privádzali na svet bábätká. Aj ja mám odslúžených veľa a veľa služieb, niekedy aj dosť tvrdých. Vtedy pred vyše 30 rokmi sa rodilo veľa detí v Petržalke, ktorá bola naším obvodom, takže sme mali pôrodov neúrekom“.
I. Rusňák nevie, koľko detí na pracovisku, kde pracuje od skončenia štúdia, priviedol na svet, ale určite to vraj je „poriadne veľká dedina“. So smiechom sa pýta: „Viete, v čom sa líši pôrodník od chirurga, v čom je naše zamestnanie tragédiou? Tempora mutantur et nos mutamur in illis, časy sa menia a my sa meníme s nimi...
Koľkokrát som mal v čakárni staršiu dámu s mladou peknou dievčinou a tá ma zaskočí otázkou, že som ju kedysi rodil a či môže u mňa rodiť svoje bábätko. Vtedy si pomyslím, či už nemám pomaly kupovať lopatu a začať si kopať niekde útulné miesto. Čas letí veľmi rýchlo, tehotná žena sa príde prvýkrát ukázať a ani sa nenazdám, už ju rodíme. Chirurg to má jednoduchšie, pacienta vidí raz, operuje ho a už ho neuvidí, ale my vidíme celé pokolenia, rodíme deti detí...“
Celý život býva I. Rusňák v bratislavskej Karlovej Vsi a dnes už stretáva mamičky, ktorým pomohol na svet, ako kočíkujú svoje deti, o ktoré sa tiež postaral po príchode na svet. Ako priznáva, mnohoročný styk s pacientkami človeka aj mierne deformuje.
„Nedávno sa u nás na oddelení maľovalo, pacientky premiestnili a keď som na nižšom poschodí rozšafne vpálil do izby, pozerali na mňa zarastení chlapi v pásikavých pyžamách a ja som nevedel, čo im mám vlastne povedať. Uvedomil som si, že by som asi ťažko zvládol po toľkých rokoch len s pacientkami komunikáciu s mužmi,“ opäť sa usmieva I. Rusňák, ktorý sa aj tento rok teší na sviatočné dni na svojej klinike.
„Sviatočné dni majú v pôrodnici úplne inú atmosféru, lebo sa líšia od bežných dní. Je to dané sviatočným naladením ľudí, pacientok i nášho personálu. V pôrodnici nemôžeme veľmi plánovať, pracujeme nonstop, lebo nastávajúce mamičky nás potrebujú,“ hovorí I. Rusňák. Pravda, aj v pôrodnici sú „silnejšie“ a „slabšie“ mesiace.
„Najviac detí sa rodí v septembri a októbri, sú to, ako hovoríme, silvestrovské deti. Cez sviatky majú ľudia k sebe veľmi blízko, majú na seba viac času, veď sú voľné dni a aj takto si prejavujú náklonnosť. Milujte sa, množte sa... A my sa o deväť mesiacov tešíme z nových človiečikov,“ usmieva sa prednosta kliniky. Denne majú vtedy aj dvadsať pôrodov, mesačne je ich 250 až 300. Aj apríl a máj patria k silným mesiacom, to sú „následky“ letných dovoleniek, letného oddychu...
Ako I. Rusňák dodáva, „december je príjemný, pohodový a pokojnejší mesiac. Tak ako by mali byť pokojné vianočné sviatky, taký je aj tento mesiac v pôrodnici. Bežná hektika, v akej pracujeme prakticky celý rok, klesne, pôrodov je aj o polovicu menej ako počas silných mesiacov“. Pokojnejšie tempo sa prejaví aj na menšom tlaku a pracovnom strese lekárov, sestier a ostatného personálu kliniky.
„Vtedy je aj na oddeleniach menej hospitalizovaných, plánované operácie sa odložia na dni posviatočné, v nemocnici je naozaj len ten, kto to nevyhnutne potrebuje. Vtedy tu nemáme ani tých obťažujúcich notorických frflošov, pacienti sú pokojnejší, akosi viac cítime, že si vážia zdravotnú starostlivosť, ktorú im poskytujeme,“ hovorí prednosta gynekologicko-pôrodníckej kliniky. Svoje špecifiká majú podľa neho zimné sviatky v nemocnici aj v tom, že niekedy plány prekazí počasie.
„Pred dvoma-troma rokmi sme mali pacientku z Chorvátskeho Grobu. Chytilo ju to na Štedrý deň už okolo desiatej doobeda, ale cesty boli také, že sa z Grobu k nám prosto nedostali. Nakoniec sme išli my so sanitkou dieťatko odrodiť a rodili sme u nich doma, našťastie sa všetko dobre skončilo,“ zaspomína si prednosta kliniky.
„Veľmi rád slúžievam cez Vianoce, je tu príjemná atmosféra, dokresľuje ju aj vianočná výzdoba, ktorú urobia naše sestry, znejú sviatočné programy a hudba z televízorov v izbách nastávajúcich mamičiek,“ spomína I. Rusňák. Mamičky sú v dvojlôžkových izbách so sociálnym zariadením, jedlo si môžu vybrať z troch – štyroch druhov, ktoré dostávajú do izieb v termoboxoch.
A ako docent dodáva, „bolo úplne samozrejmé, že nástupnou daňou mladých lekárov boli kedysi služby na sviatky. Ako ,elévi a tovariši‘ lekárskeho stavu sme prvých päť rokov každé sviatky slúžili a privádzali na svet bábätká. Aj ja mám odslúžených veľa a veľa služieb, niekedy aj dosť tvrdých. Vtedy pred vyše 30 rokmi sa rodilo veľa detí v Petržalke, ktorá bola naším obvodom, takže sme mali pôrodov neúrekom“.
I. Rusňák nevie, koľko detí na pracovisku, kde pracuje od skončenia štúdia, priviedol na svet, ale určite to vraj je „poriadne veľká dedina“. So smiechom sa pýta: „Viete, v čom sa líši pôrodník od chirurga, v čom je naše zamestnanie tragédiou? Tempora mutantur et nos mutamur in illis, časy sa menia a my sa meníme s nimi...
Koľkokrát som mal v čakárni staršiu dámu s mladou peknou dievčinou a tá ma zaskočí otázkou, že som ju kedysi rodil a či môže u mňa rodiť svoje bábätko. Vtedy si pomyslím, či už nemám pomaly kupovať lopatu a začať si kopať niekde útulné miesto. Čas letí veľmi rýchlo, tehotná žena sa príde prvýkrát ukázať a ani sa nenazdám, už ju rodíme. Chirurg to má jednoduchšie, pacienta vidí raz, operuje ho a už ho neuvidí, ale my vidíme celé pokolenia, rodíme deti detí...“
Celý život býva I. Rusňák v bratislavskej Karlovej Vsi a dnes už stretáva mamičky, ktorým pomohol na svet, ako kočíkujú svoje deti, o ktoré sa tiež postaral po príchode na svet. Ako priznáva, mnohoročný styk s pacientkami človeka aj mierne deformuje.
„Nedávno sa u nás na oddelení maľovalo, pacientky premiestnili a keď som na nižšom poschodí rozšafne vpálil do izby, pozerali na mňa zarastení chlapi v pásikavých pyžamách a ja som nevedel, čo im mám vlastne povedať. Uvedomil som si, že by som asi ťažko zvládol po toľkých rokoch len s pacientkami komunikáciu s mužmi,“ opäť sa usmieva I. Rusňák, ktorý sa aj tento rok teší na sviatočné dni na svojej klinike.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Zdroj:
Branislav Janík, Zdravotnícke noviny
Foto:
Pavol Funtál

Branislav Janík, Zdravotnícke noviny