Vianoce u každého vyvolávajú asociácie žiarivo bieleho snehu a rozvoniavajúcich jedličiek, ovešaných salónkami, trblietkami, vianočnými ozdobami, vôňu medovníkov a vianočných oblátok, bez ktorej by sme si vianočný čas ani nevedeli predstaviť.
Po odkrútení vojenskej prezenčnej služby som nastúpil na chirurgické oddelenie do Banskej Štiavnice. Do hornej nemocnice, ako Štiavničania volali budovu nemocnice zo 16. storočia, v ktorej bolo umiestnené chirurgické a gynekologické oddelenie spolu s ARO. Chirurgia mala 45 lôžok, gynekológia 30 lôžok a ARO štyri. Na oddelení sme okrem primára boli traja mladší neatestovaní sekundárni lekári a dvaja chirurgovia po prvej atestácii. Prostredie bolo príjemne familiárne...
V čase vianočných sviatkov sestry, väčšinou z okolitých dedín, priniesli do práce všelijaké vianočné maškrty. Nesmel chýbať orechovník, makovník a oblátky, ktoré sa polievali medom. Na chodbe medzi oddeleniami stál naozajstný živý vianočný stromček, na ňom umelý sneh, vyrobený z vaty. Keďže okolo Vianoc v tom čase v Štiavnici už zvyklo napadnúť veľa snehu, bol problém zaparkovať auto pred nemocnicou, kde boli nahrnuté kopy snehu.
Ak išlo po ceste iné auto hore kopcom – lebo v Štiavnici sú len dva smery, jeden hore, druhý dole kopcom, roviny niet, bolo treba obyčajne auto preparkovať, aby vedľa neho prešlo na horný koniec mesta iné auto. Niekoľko dní pred Štedrým večerom sme ešte dorábali plánovaný operačný program, keď prišla do operačnej sály staničná sestra Ružica a povedala primárovi, že treba preparkovať jeho nový Moskvič, lebo pluh nevie odhrnúť sneh. Primár mi dal kľúče od auta a povedal – posuň, prosím ťa, auto, ja ešte dopíšem operačný nález.
Vtedy mladý, nespútaný živel, vybehol som do snehu len v nemocničných drevákoch a hrubom zimnom bielom lekárskom kabáte, pod ktorým som mal len tenkú košeľu a biely plášť. Auto som nemal, takže možnosť zajazdiť si v snehu som privítal. Naštartoval som auto, vyšiel zo záveja a keďže som mal čas, kým pluh odhrnie sneh a vráti sa po tej istej ceste späť, rozhodol som sa, že auto vyskúšam.
Od nemocnice viedla cesta von z mesta smerom na Klinger a Hornú Roveň. Keďže husto snežilo, cesta nebola udržiavaná a Moskvič, aj keď bol stvorený na pravé ruské zimy, na snehu poskakoval, šmýkal sa, mal totiž zadný náhon a ťažký predok. Motoristi vedia, že na sneh a kopce je to najhoršia kombinácia. Pomaly som sa vyšplhal kopcom vedľa Klopačky a keďže času som ešte stále mal, rozhodol som sa, že idem ešte o kúsok ďalej.
Poskakujúc, šmýkajúc som sa dostal až na križovatku na Hornú Roveň. Na okraji cesty bol nahrnutý sneh a aby som sa s autom otočil, musel som zacúvať úplne na okraj cesty až do záveja. Zaradil som jednotku, pridal plyn a auto stálo na ceste uviaznuté v kope snehu. Skúšal som dopredu, dozadu rozbehnúť auto, ale nešlo to. Keď som vystúpil, pätník od zadného nárazníka bol vzdialený sotva dvadsať centimetrov.
Mobily ešte neboli, na nejakú pomoc som sa spoliehať nemohol. Ak by som tam aj nechal auto stáť a išiel hľadať pomoc, v nemocničných drevákoch, ľahko oblečený ísť asi zo štyri kilometre pešo v hustom snežení nebola žiadna sranda. Pod snehovým závejom bol čistý ľad, pneumatiky sa šmýkali. Bolo mi od hnevu aj do plaču. Vedel som, že pri okraji cesty zvykli byť kopy škváry, ktorou cestári posýpali zľadovatené cesty.
Vybral som sa povedľa cesty a sledoval, kde sa bude pod snehom črtať nejaká kopa. Neďaleko som jednu poriadne zľadovatenú našiel. Jediná možnosť bola vyzuť si drevák a špicom dlabať do kopy jamu a rukami nabrať niekoľko hrstí škváry pod zadné kolesá Moskviča. Po štvrťhodine usilovnej cestárskej práce som nakoniec dostatočne podsypal zadné kolesá. V snehu, aj keď skrehnutý, som si poumýval moje chirurgické ruky, vyčistil dreváky, mokrými špinavými rukami som nemohol zašpiniť interiér primárovho auta.
Nastala chvíľa pravdy. Mierne som cúvol, zaradil dvojku (tak ma to učili starší šoféri, aby sa kolesá toľko nepreklzávali) a s napoly stlačenou spojkou sa mi podarilo dostať sa zo záveja na cestu. Po štvrťhodine jazdy som nakoniec zastal pred nemocnicou a zaparkoval. Našťastie bez škrabancov. Odvtedy prešlo veľmi veľa vody, mal som viacerých šéfov, ale už žiaden mi nezveril kľúče od auta, aby som mu ho preparkoval. Asi sa klebety šírili príliš rýchlo a sprevádzajú človeka, aj keď o tom nevie.
Doc. MUDr. Filip Danninger, CSc.
Chirurgická klinika LF SZU
Dérerova NsP Kramáre, Bratislava
Po odkrútení vojenskej prezenčnej služby som nastúpil na chirurgické oddelenie do Banskej Štiavnice. Do hornej nemocnice, ako Štiavničania volali budovu nemocnice zo 16. storočia, v ktorej bolo umiestnené chirurgické a gynekologické oddelenie spolu s ARO. Chirurgia mala 45 lôžok, gynekológia 30 lôžok a ARO štyri. Na oddelení sme okrem primára boli traja mladší neatestovaní sekundárni lekári a dvaja chirurgovia po prvej atestácii. Prostredie bolo príjemne familiárne...
V čase vianočných sviatkov sestry, väčšinou z okolitých dedín, priniesli do práce všelijaké vianočné maškrty. Nesmel chýbať orechovník, makovník a oblátky, ktoré sa polievali medom. Na chodbe medzi oddeleniami stál naozajstný živý vianočný stromček, na ňom umelý sneh, vyrobený z vaty. Keďže okolo Vianoc v tom čase v Štiavnici už zvyklo napadnúť veľa snehu, bol problém zaparkovať auto pred nemocnicou, kde boli nahrnuté kopy snehu.
Ak išlo po ceste iné auto hore kopcom – lebo v Štiavnici sú len dva smery, jeden hore, druhý dole kopcom, roviny niet, bolo treba obyčajne auto preparkovať, aby vedľa neho prešlo na horný koniec mesta iné auto. Niekoľko dní pred Štedrým večerom sme ešte dorábali plánovaný operačný program, keď prišla do operačnej sály staničná sestra Ružica a povedala primárovi, že treba preparkovať jeho nový Moskvič, lebo pluh nevie odhrnúť sneh. Primár mi dal kľúče od auta a povedal – posuň, prosím ťa, auto, ja ešte dopíšem operačný nález.
Vtedy mladý, nespútaný živel, vybehol som do snehu len v nemocničných drevákoch a hrubom zimnom bielom lekárskom kabáte, pod ktorým som mal len tenkú košeľu a biely plášť. Auto som nemal, takže možnosť zajazdiť si v snehu som privítal. Naštartoval som auto, vyšiel zo záveja a keďže som mal čas, kým pluh odhrnie sneh a vráti sa po tej istej ceste späť, rozhodol som sa, že auto vyskúšam.
Od nemocnice viedla cesta von z mesta smerom na Klinger a Hornú Roveň. Keďže husto snežilo, cesta nebola udržiavaná a Moskvič, aj keď bol stvorený na pravé ruské zimy, na snehu poskakoval, šmýkal sa, mal totiž zadný náhon a ťažký predok. Motoristi vedia, že na sneh a kopce je to najhoršia kombinácia. Pomaly som sa vyšplhal kopcom vedľa Klopačky a keďže času som ešte stále mal, rozhodol som sa, že idem ešte o kúsok ďalej.
Poskakujúc, šmýkajúc som sa dostal až na križovatku na Hornú Roveň. Na okraji cesty bol nahrnutý sneh a aby som sa s autom otočil, musel som zacúvať úplne na okraj cesty až do záveja. Zaradil som jednotku, pridal plyn a auto stálo na ceste uviaznuté v kope snehu. Skúšal som dopredu, dozadu rozbehnúť auto, ale nešlo to. Keď som vystúpil, pätník od zadného nárazníka bol vzdialený sotva dvadsať centimetrov.
Mobily ešte neboli, na nejakú pomoc som sa spoliehať nemohol. Ak by som tam aj nechal auto stáť a išiel hľadať pomoc, v nemocničných drevákoch, ľahko oblečený ísť asi zo štyri kilometre pešo v hustom snežení nebola žiadna sranda. Pod snehovým závejom bol čistý ľad, pneumatiky sa šmýkali. Bolo mi od hnevu aj do plaču. Vedel som, že pri okraji cesty zvykli byť kopy škváry, ktorou cestári posýpali zľadovatené cesty.
Vybral som sa povedľa cesty a sledoval, kde sa bude pod snehom črtať nejaká kopa. Neďaleko som jednu poriadne zľadovatenú našiel. Jediná možnosť bola vyzuť si drevák a špicom dlabať do kopy jamu a rukami nabrať niekoľko hrstí škváry pod zadné kolesá Moskviča. Po štvrťhodine usilovnej cestárskej práce som nakoniec dostatočne podsypal zadné kolesá. V snehu, aj keď skrehnutý, som si poumýval moje chirurgické ruky, vyčistil dreváky, mokrými špinavými rukami som nemohol zašpiniť interiér primárovho auta.
Nastala chvíľa pravdy. Mierne som cúvol, zaradil dvojku (tak ma to učili starší šoféri, aby sa kolesá toľko nepreklzávali) a s napoly stlačenou spojkou sa mi podarilo dostať sa zo záveja na cestu. Po štvrťhodine jazdy som nakoniec zastal pred nemocnicou a zaparkoval. Našťastie bez škrabancov. Odvtedy prešlo veľmi veľa vody, mal som viacerých šéfov, ale už žiaden mi nezveril kľúče od auta, aby som mu ho preparkoval. Asi sa klebety šírili príliš rýchlo a sprevádzajú človeka, aj keď o tom nevie.
Doc. MUDr. Filip Danninger, CSc.
Chirurgická klinika LF SZU
Dérerova NsP Kramáre, Bratislava
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Zdroj:
ZdN
Foto:
archív
ZdN