Máte v rodine lekárov, ktorí vás motivovali práve na štúdium medicíny?
Rodičia nemajú nič spoločné s medicínou, ale medzi príbuznými môjho pokolenia je medikov viac – bratranec študuje medicínu v Brne, sesternica doštudovala stomatológiu na 1. LF v Prahe, ďalšia sa na štúdium medicíny pripravuje.
Prečo ste vlastne z gymnázia zamierili na lekársku fakultu?
Čo si pamätám, odjakživa som inklinoval k prvej pomoci. Od prvého ročníka základnej školy som chodil do krúžku prvej pomoci, viedli nás ľudia z Červeného kríža k tomu, že ľuďom treba v prípade potreby vedieť pomôcť. Na gymnáziu som sa musel rozhodnúť, kam ďalej. Mama je inžinierka, zrejme očakávala, že sa rozhodnem pre technickú smer, otec prírodovedec zas myslel na nejaký prírodovedecký smer. Nakoniec padlo rozhodnutie, že to bude medicína, že ako lekár chcem pomoc chorým ľuďom, k čomu mám celé roky aj vďaka aktivitám v Červenom kríži veľmi blízko.
A prečo práve Slovenská zdravotnícka univerzita? Stretávam sa s tým, že konkurencia ju podceňuje, ani mnohí lekári ju neuznávajú, stále je vnímaná ako „doškolovák“...
Zlé meno spravili univerzite niektorí ľudia, ich dôvody nechápem. Realita je úplne iná. Napríklad na Lekárskej fakulte UK je v ročníku 400 študentov, nás je 40, my sme štyri krúžky, ich je tridsať. Je nás desaťkrát menej a priestor pre sebarealizáciu na prednáškach či cvičeniach máme väčší. To bol napríklad jeden dôvod. Ďalší – učia nás skúsení klinici, ľudia, ktorí prejdú na prednášku z neďalekej nemocnice priamo z operačky a hovoria nám, ako to prebieha.
Nie je to žiadna teória, ktorú si naštudovali z učebníc. Hovorí sa, že u nás je oveľa lepšia prax, u kolegov skôr teória... Nás si profesori pamätajú po mene, venujú sa nám viac, podrobnejšie nám veci vysvetľujú, máme k sebe akosi bližšie. Kamaráti na Lekárskej fakulte UK mi neraz povedali, že u nich sa to berie akoby „z rýchlika“.
A to, čo my poznáme z praxe, oni videli len v učebniciach, napr. už v druhom ročníku máme seminár základné chirurgické šitie. A väčšina medikov z našej fakulty je ambiciózna, už pri škole sa snažia praxovať.
Viete, ako absolventov vašej fakulty prijímajú v praxi v zamestnaní?
Poznám niekoľko absolventov, ktorí skončili vlani či predvlani a nemali s hľadaním miesta a s uplatnením problém. Jeden kamarát je napríklad v pražskej nemocnici v Motole, druhý pracuje v Česku na ARO, ďalší sú na ARO v okolí Bratislavy. Neviem o tom, že by zamestnávatelia pozerali, odkiaľ je diplom, ale zaujímajú ich práca a výsledky. Si lekár, ukáž sa, aký si a hotovo...
Veľa absolventov a mladých lekárov odchádza za lepšími podmienkami do zahraničia. Ešte máte pred sebou tri roky štúdia, ale viete, či ostanete alebo odídete?
Ostanem na Slovensku. Ak by som išiel do zahraničia, možno na jeden – dva roky na skusy, na prax, aby som videl aj niečo iné. Ale odísť zo Slovenska nemienim a nechcem, Slovensko mám rád, v zahraničí by som bol vždy len cudzinec.
Ste však pripravený na to, že realita v praxi môže byť iná ako si dnes predstavujete? Finančné ocenenie, spoločenské uznanie...
Je pravda, že príjmy lekára v Rakúsku či v Nemecku sú iné ako u nás, možno aj päťnásobne vyššie. Rátam s tým, ale mám známych, ktorí pracovali v Nemecku a povedali mi, aké sú tam zas oveľa vyššie náklady na život a reálne nakoniec nie je platový rozdiel až taký veľký. Bol som na pobyte vo Francúzsku a na to, aby som tam prežil, by som potreboval päťnásobok slovenského platu.
A odborný rast? V nemeckej nemocnici presne viete, ktorý rok vás čo v kariérnom raste čaká, atestácia nezávisí od ľubovôle nadriadených...
To je pravda, aj ja som to počul, nemecká presnosť funguje. Na Slovensku nie je tak „nalinajkovaná“ budúcnosť absolventa lekárskej fakulty. Ale určite máme aj u nás veľmi dobré kliniky, ako som už hovoril, moji kamaráti nemali a nemajú problémy s uplatnením a odborným rastom.
Čomu by ste sa chceli venovať ako lekár?
Chcel by som pracovať v anestéziológii, intenzívnej a urgentnej medicíne v rámci záchranných služieb, čo ma priťahuje aj preto, že je to interdisciplinárny odbor. Záchranná zdravotná služba poskytuje neodkladnú zdravotnú starostlivosť ľuďom s náhlym ohrozením zdravia a života. Verím, že aj na Slovensku sa presadia centrálne príjmy, emergency, aké sú dnes v západných štátoch, ktoré sú komplexnými oddeleniami a nielen miestom prerozdeľovania pacientov, kde sú lekári len preto, že musia mať službu.
Na takomto komplexnom centrálnom príjme prednemocničnej zdravotnej starostlivosti, ktorá je v urgentných stavoch najdôležitejšia, by som chcel pracovať. Treba si napríklad uvedomiť, že človek vykrváca za dve minúty, mozog bez kyslíka je stratený za päť minút, infarkt by ma byť liečený do hodiny. Človek si však záchranku nezavolá do desiatich minút ako pocítil bolesti v hrudníku a jeho čas na záchranu sa skracuje. Teda prednemocničná fáza a vstupná nemocničná fáza sú oblasti, ktorým by som sa chcel profesionálne venovať.
Niečo ako traumacentrá, ktoré už fungujú v Česku a kde riešia komplexnú diagnostiku a terapiu úrazových a poúrazových stavov?
Presne. V Česku majú Centrá vysoko špecializovanej traumatologickej starostlivosti, a nielen 12 pre dospelých, ale aj osem centier pre deti. Sú to skutočne špecializované pracoviská, ktoré pacienta komplexne liečia hneď od začiatku. U nás ľudia poriadne nevedia, kam ísť v prípade náhlych problémov – k svojmu obvodnému lekárovi, k špecialistovi, na centrálny príjem, či si volať záchranku... Ten začiatok u nás kvalitne nefunguje a tam sa môže veľa stratiť.
Príklad z praxe – staršia pani s tlakom 220, v nemocnici, kam patrí, maľovali, tak ju nemohli prijať, inde zas mali plno, záchranka k nej chodila takmer každý deň, doviezla do nemocnice, odkiaľ ju po infúzii zakaždým poslali domov... Až po známosti ju nakoniec hospitalizovali. Nenormálna situácia...
To je realita, kedy medzi sebou medicínske odbory nespolupracujú. Pracujem aj ako vodič v záchrannej zdravotnej službe, dva roky som ako študent na záchranke praxoval. Koľkokrát sa stalo, že záchranári spravia pre pacienta v prednemocničnej zdravotnej starostlivosti všetko, čo najrýchlejšie s ním prídu do nemocnice a tam sa to skončí pred dverami ambulancie na centrálnom príjme.
Jedna z príčin je aj to, že u nás nefungujú komplexné centrálne príjmy, emergency. Keby to fungovalo správne a keby tam pracovali lekári špecialisti, ktorých to skutočne zaujíma a baví, výrazne by to pomohlo urgentným pacientom. Ale nemôže to byť tak, že záchranári bojujú o sekundy, neraz riskujú v doprave, ušetria minúty na transporte a dvere príjmovej ambulancie pre nimi zabuchnú s tým, aby vydržali a oni bezmocne čakajú aj trištvrte hodiny.
Asi takú situáciu nezažil nikto z múdrych hláv, ktoré o tom môžu a mali by rozhodovať...
Sám som zažil, keď sme v lete viezli pacienta po úraze na chirurgické ošetrenie a lekár nás poslal z chirurgickej ambulancie preč s tým, že nevie, čo s „tým“ má robiť. To by sa skutočne nemalo stávať. A pohľad pacienta, keď vidí, že záchranár chce pre neho spraviť maximum a kolega zdravotník pred ním dvere zabuchne? Čo si pacient potom o zdravotníctve a zdravotníkov pomyslí?
Pár podobných vecí bolo reálne zobrazených aj v známom českom seriáli Sanitka, resp. jeho pokračovaní, ktoré som pred pár rokmi videl. Keby tieto problémy mal riešiť niekto kompetentný napríklad z ministerstva zdravotníctva, mal by predovšetkým pracovať v tomto odbore, poriadne ho poznať, mal by v urgentnej medicíne aj pracovať. A mali by aj pred ním zabuchnúť dvere, aby poznal aká je realita.
No, nejaký ministerský úradník má predsa známosti a kontakty... Ale čo obyčajný pacient, ktorý ich nemá?
O tom často píšu, či prednášajú aj lekári v zahraničí, kde takéto „vybavovačky“ nefungujú. Možno u nás chýba v zdravotníctve ten prvotný prístup, aby ľudia zdravotníkom verili, aby sa neobávali, že bez známosti sa ku kvalitnej zdravotnej starostlivosti nedostanú. Dôvera pacienta zdravotníkom, kolegiálne korektné vzťahy zdravotníkov, to sú sféry, kde musíme ešte veľa a veľa doháňať. V zdravotníctve je veľmi veľa problémov.
To vás neodrádza?
Nie, neodrádza, veď kto iný to môže zmeniť, ako mladí ľudia, ďalšia generácia? Keby sa nespokojní všetci zbalili a odišli, kto bude nositeľom zmien? Ako sa vraví, starého psa novým kúskom nenaučíš...
Okej, skončíte o tri roky štúdium, prídete do zohraného tímu starších kolegov a začnete poukazovať na nedostatky a navrhovať zmeny. Budú z vás buď nadšení, alebo vás zomelú. Podľa mňa to druhé...
Tak revolúciu by som asi nerobil... Ale verím, že zmeny sa dajú presadzovať, veď za posledné roky prišlo do praxe veľa mladých ľudí, ktorí zmeny chcú, že študujú skúsenosti aj zo zahraničia. Z praxe v nemocnici neraz vidím, že chcú veci meniť, ale keď sme v rámci prieskumu zisťovali názory pacientov, povedali nám, že starší lekári si neraz z mladých kolegov robia žarty a neberú ich vážne.
Podľa revízie výdavkov v zdravotníctve, ktorú spracovalo ministerstvo financií, je lekárov na Slovensku, ale aj v Bratislave nadstav. Uplatníte sa?
Aj ja som čítal, že Univerzitná nemocnica Bratislava má nadstav lekárov až 30 percent. Ale treba si uvedomiť, že je to len štatistické vykazovanie. Môžeme spracovať štatistiky, či na jednotke intenzívnej starostlivosti treba štyri lôžka. Jeden deň sú tam štyria pacienti, o dva dni jeden, takže štatisticky nám vyjde, že stačia lôžka dve. Štatistika klame v tom, že sa na všetko pozerá a hodnotí len cez čísla, ale reálny život je o inom.
Na záchranku nám chodia správy o tom, kam môžeme odviezť pacienta, kde sú voľné lôžka. ARO Kramáre obsadené, ARO Antolská obsadené, ARO Ružinov má jedno voľné lôžko... Veľmi často sa stáva, že ani v jednej bratislavskej nemocnici nie je voľné na ARO ani jedno lôžko a pacienta odsúvajú na vzdialenejšie pracoviská. Posádka v lete zasahovala pri zrazenom chodcovi v Pezinku, pričom bol nakoniec prevezený až na ARO skoro sto kilometrov vzdialené, kam ho previezla letecká záchranná služba. Samozrejme, že je to pre pacienta riziko... Ale „neomylná“ štatistika tvrdí, že ARO je vyťažené na 50 percent a tak stačí polovica lôžok...
Dá sa povedať o práci záchranárov, že je najnáročnejšia v medicíne?
To by bolo veľké zjednodušenie. Každá práca je v medicíne náročná, ale záchranárska je podľa mňa náročná v tom, že o tretej ráno záchranára zavolajú, musí ísť do prostredia mimo ambulancie, mimo nemocnice niekam napríklad k havárii na diaľnicu. Nemá za sebou konziliárnych lekárov, vybavenie, možnosti všemožných vyšetrení a musí problém riešiť okamžite a na mieste.
Toho sa veľa lekárov bojí, že sa ocitnú v cudzom prostredí, bez diagnostických metód a ďalších kolegov, s ktorými môže konzultovať, kde on vstupuje do pacientovho teritória, a nie naopak. Je svojím spôsobom aj ohrozený a riskuje. Nie každý na urgent má, rovnako ako nie každý má na chirurgiu, nie každý vie operovať. Urgent je špecifický v tom, že lekár na mieste nemôže štvrťhodinu rozmýšľať a konzultovať s kolegom, ale musí okamžite reagovať v záujme pacienta, keď má napríklad rozhodnúť, koľko miligramov a čoho dať do injekcie. Rozhodovanie je rýchle a neraz pod tlakom.
Takže permanentný stres?
Stres to je, ale myslím si, že sa dá vydržať. Od malička som sa prvej pomoci venoval a som taká povaha, že pre mňa to momentálne, ako vodičovi záchranky, či keď som na záchranke praxoval, taký stres nepredstavuje. A predpokladám, že ani nebude, keď už budem ako lekár v urgente pracovať.
Angažujete sa aj ako dobrovoľník v Červenom kríži, vediete v Miestnom spolku Bratislava mládež... Na mladého chalana dosť netradičné...
Asi to vychádza z toho, čo som už spomenul, že som mal k pomoci ľuďom od malička blízko. A nie som ľahostajný voči potrebám ľudí. Jednou z našich úloh je napríklad výučba prvej pomoci – učíme už na materských školách, ale aj na základných a stredných. Projekt pre materské školy Dorotka a jej priatelia. Dorotka je rovesníčka detí a potrebuje pomoc a deti sa formou hier, básní, príbehov a rozhovorov učia ošetriť jej malé zranenia, privolať lekársku pomoc.
Na základných školách sa vyučuje prvá pomoc v rámci brannej výchovy a na strednej a vysokej škole to bývajú ukážky prvej pomoci, napríklad resuscitácia s figurínou. Pripravujeme aj pre rôzne firmy zážitkové kurzy, vodiči v autoškolách tiež absolvujú kurzy prvej pomoci, ktoré tiež vyučujeme.
A ľudia poskytnúť prvú pomoc nevedia...
Napríklad resuscitácia... Podľa štúdií na to, aby človek dokázal správe resuscitovať, mal by sa minimálne raz za polroka, maximálne raz za rok preškoliť a skúšať si to. Kto to tak absolvuje? Na druhej strane, stretávam sa aj s medikmi, ktorých to nezaujíma, sú presvedčení, že to potrebovať ani nebudú. Pritom najčastejšie sa takéto situácie vyskytujú v rodinách, u blízkych ľudí.
Na európskom kontinente sa srdce zastaví mimo nemocnice za rok vyše 360 000 ľuďom, pritom najmenej 100 000 z nich by žiť mohlo, keby im okolie dokázalo poskytnúť prvú pomoc. K náhlemu zastaveniu srdca dochádza najčastejšie, približne v 70 percentách prípadov doma, kde je aj rodina. Pokiaľ vedia, ako resuscitovať, zvýši sa percento prežitia ich blízkych dvoj- až trojnásobne. Zrejme by sa mali vo výučbe spraviť nejaké zmeny podľa odporúčaní Európskej resuscitačnej rady. Naposledy, v roku 2015, sa podľa týchto odporúčaní prvá pomoc opäť zjednodušila, aby sa stala dostupnejšia aj pre laikov.
Stalo sa vám, že ste resuscitáciou pomohli niekomu?
Celkom nedávno som prvú pomoc poskytol susedovi, ktorý sa dusil a mal už namále. Záchranka nie je na každom rohu, aj dojazdový čas je desať minút a mohol mať minimálne trvalé následky. Stačilo si spomenúť na základný úkon a ako správne buchnúť po chrbte a ako správne spredu stlačiť, tzv. Gordonov úder a Heimlichov manéver.
Rodičia nemajú nič spoločné s medicínou, ale medzi príbuznými môjho pokolenia je medikov viac – bratranec študuje medicínu v Brne, sesternica doštudovala stomatológiu na 1. LF v Prahe, ďalšia sa na štúdium medicíny pripravuje.
Prečo ste vlastne z gymnázia zamierili na lekársku fakultu?
Čo si pamätám, odjakživa som inklinoval k prvej pomoci. Od prvého ročníka základnej školy som chodil do krúžku prvej pomoci, viedli nás ľudia z Červeného kríža k tomu, že ľuďom treba v prípade potreby vedieť pomôcť. Na gymnáziu som sa musel rozhodnúť, kam ďalej. Mama je inžinierka, zrejme očakávala, že sa rozhodnem pre technickú smer, otec prírodovedec zas myslel na nejaký prírodovedecký smer. Nakoniec padlo rozhodnutie, že to bude medicína, že ako lekár chcem pomoc chorým ľuďom, k čomu mám celé roky aj vďaka aktivitám v Červenom kríži veľmi blízko.
A prečo práve Slovenská zdravotnícka univerzita? Stretávam sa s tým, že konkurencia ju podceňuje, ani mnohí lekári ju neuznávajú, stále je vnímaná ako „doškolovák“...
Zlé meno spravili univerzite niektorí ľudia, ich dôvody nechápem. Realita je úplne iná. Napríklad na Lekárskej fakulte UK je v ročníku 400 študentov, nás je 40, my sme štyri krúžky, ich je tridsať. Je nás desaťkrát menej a priestor pre sebarealizáciu na prednáškach či cvičeniach máme väčší. To bol napríklad jeden dôvod. Ďalší – učia nás skúsení klinici, ľudia, ktorí prejdú na prednášku z neďalekej nemocnice priamo z operačky a hovoria nám, ako to prebieha.
Nie je to žiadna teória, ktorú si naštudovali z učebníc. Hovorí sa, že u nás je oveľa lepšia prax, u kolegov skôr teória... Nás si profesori pamätajú po mene, venujú sa nám viac, podrobnejšie nám veci vysvetľujú, máme k sebe akosi bližšie. Kamaráti na Lekárskej fakulte UK mi neraz povedali, že u nich sa to berie akoby „z rýchlika“.
A to, čo my poznáme z praxe, oni videli len v učebniciach, napr. už v druhom ročníku máme seminár základné chirurgické šitie. A väčšina medikov z našej fakulty je ambiciózna, už pri škole sa snažia praxovať.
Viete, ako absolventov vašej fakulty prijímajú v praxi v zamestnaní?
Poznám niekoľko absolventov, ktorí skončili vlani či predvlani a nemali s hľadaním miesta a s uplatnením problém. Jeden kamarát je napríklad v pražskej nemocnici v Motole, druhý pracuje v Česku na ARO, ďalší sú na ARO v okolí Bratislavy. Neviem o tom, že by zamestnávatelia pozerali, odkiaľ je diplom, ale zaujímajú ich práca a výsledky. Si lekár, ukáž sa, aký si a hotovo...
Veľa absolventov a mladých lekárov odchádza za lepšími podmienkami do zahraničia. Ešte máte pred sebou tri roky štúdia, ale viete, či ostanete alebo odídete?
Ostanem na Slovensku. Ak by som išiel do zahraničia, možno na jeden – dva roky na skusy, na prax, aby som videl aj niečo iné. Ale odísť zo Slovenska nemienim a nechcem, Slovensko mám rád, v zahraničí by som bol vždy len cudzinec.
Ste však pripravený na to, že realita v praxi môže byť iná ako si dnes predstavujete? Finančné ocenenie, spoločenské uznanie...
Je pravda, že príjmy lekára v Rakúsku či v Nemecku sú iné ako u nás, možno aj päťnásobne vyššie. Rátam s tým, ale mám známych, ktorí pracovali v Nemecku a povedali mi, aké sú tam zas oveľa vyššie náklady na život a reálne nakoniec nie je platový rozdiel až taký veľký. Bol som na pobyte vo Francúzsku a na to, aby som tam prežil, by som potreboval päťnásobok slovenského platu.
A odborný rast? V nemeckej nemocnici presne viete, ktorý rok vás čo v kariérnom raste čaká, atestácia nezávisí od ľubovôle nadriadených...
To je pravda, aj ja som to počul, nemecká presnosť funguje. Na Slovensku nie je tak „nalinajkovaná“ budúcnosť absolventa lekárskej fakulty. Ale určite máme aj u nás veľmi dobré kliniky, ako som už hovoril, moji kamaráti nemali a nemajú problémy s uplatnením a odborným rastom.
Čomu by ste sa chceli venovať ako lekár?
Chcel by som pracovať v anestéziológii, intenzívnej a urgentnej medicíne v rámci záchranných služieb, čo ma priťahuje aj preto, že je to interdisciplinárny odbor. Záchranná zdravotná služba poskytuje neodkladnú zdravotnú starostlivosť ľuďom s náhlym ohrozením zdravia a života. Verím, že aj na Slovensku sa presadia centrálne príjmy, emergency, aké sú dnes v západných štátoch, ktoré sú komplexnými oddeleniami a nielen miestom prerozdeľovania pacientov, kde sú lekári len preto, že musia mať službu.
Na takomto komplexnom centrálnom príjme prednemocničnej zdravotnej starostlivosti, ktorá je v urgentných stavoch najdôležitejšia, by som chcel pracovať. Treba si napríklad uvedomiť, že človek vykrváca za dve minúty, mozog bez kyslíka je stratený za päť minút, infarkt by ma byť liečený do hodiny. Človek si však záchranku nezavolá do desiatich minút ako pocítil bolesti v hrudníku a jeho čas na záchranu sa skracuje. Teda prednemocničná fáza a vstupná nemocničná fáza sú oblasti, ktorým by som sa chcel profesionálne venovať.
Niečo ako traumacentrá, ktoré už fungujú v Česku a kde riešia komplexnú diagnostiku a terapiu úrazových a poúrazových stavov?
Presne. V Česku majú Centrá vysoko špecializovanej traumatologickej starostlivosti, a nielen 12 pre dospelých, ale aj osem centier pre deti. Sú to skutočne špecializované pracoviská, ktoré pacienta komplexne liečia hneď od začiatku. U nás ľudia poriadne nevedia, kam ísť v prípade náhlych problémov – k svojmu obvodnému lekárovi, k špecialistovi, na centrálny príjem, či si volať záchranku... Ten začiatok u nás kvalitne nefunguje a tam sa môže veľa stratiť.
Príklad z praxe – staršia pani s tlakom 220, v nemocnici, kam patrí, maľovali, tak ju nemohli prijať, inde zas mali plno, záchranka k nej chodila takmer každý deň, doviezla do nemocnice, odkiaľ ju po infúzii zakaždým poslali domov... Až po známosti ju nakoniec hospitalizovali. Nenormálna situácia...
To je realita, kedy medzi sebou medicínske odbory nespolupracujú. Pracujem aj ako vodič v záchrannej zdravotnej službe, dva roky som ako študent na záchranke praxoval. Koľkokrát sa stalo, že záchranári spravia pre pacienta v prednemocničnej zdravotnej starostlivosti všetko, čo najrýchlejšie s ním prídu do nemocnice a tam sa to skončí pred dverami ambulancie na centrálnom príjme.
Jedna z príčin je aj to, že u nás nefungujú komplexné centrálne príjmy, emergency. Keby to fungovalo správne a keby tam pracovali lekári špecialisti, ktorých to skutočne zaujíma a baví, výrazne by to pomohlo urgentným pacientom. Ale nemôže to byť tak, že záchranári bojujú o sekundy, neraz riskujú v doprave, ušetria minúty na transporte a dvere príjmovej ambulancie pre nimi zabuchnú s tým, aby vydržali a oni bezmocne čakajú aj trištvrte hodiny.
Asi takú situáciu nezažil nikto z múdrych hláv, ktoré o tom môžu a mali by rozhodovať...
Sám som zažil, keď sme v lete viezli pacienta po úraze na chirurgické ošetrenie a lekár nás poslal z chirurgickej ambulancie preč s tým, že nevie, čo s „tým“ má robiť. To by sa skutočne nemalo stávať. A pohľad pacienta, keď vidí, že záchranár chce pre neho spraviť maximum a kolega zdravotník pred ním dvere zabuchne? Čo si pacient potom o zdravotníctve a zdravotníkov pomyslí?
Pár podobných vecí bolo reálne zobrazených aj v známom českom seriáli Sanitka, resp. jeho pokračovaní, ktoré som pred pár rokmi videl. Keby tieto problémy mal riešiť niekto kompetentný napríklad z ministerstva zdravotníctva, mal by predovšetkým pracovať v tomto odbore, poriadne ho poznať, mal by v urgentnej medicíne aj pracovať. A mali by aj pred ním zabuchnúť dvere, aby poznal aká je realita.
No, nejaký ministerský úradník má predsa známosti a kontakty... Ale čo obyčajný pacient, ktorý ich nemá?
O tom často píšu, či prednášajú aj lekári v zahraničí, kde takéto „vybavovačky“ nefungujú. Možno u nás chýba v zdravotníctve ten prvotný prístup, aby ľudia zdravotníkom verili, aby sa neobávali, že bez známosti sa ku kvalitnej zdravotnej starostlivosti nedostanú. Dôvera pacienta zdravotníkom, kolegiálne korektné vzťahy zdravotníkov, to sú sféry, kde musíme ešte veľa a veľa doháňať. V zdravotníctve je veľmi veľa problémov.
To vás neodrádza?
Nie, neodrádza, veď kto iný to môže zmeniť, ako mladí ľudia, ďalšia generácia? Keby sa nespokojní všetci zbalili a odišli, kto bude nositeľom zmien? Ako sa vraví, starého psa novým kúskom nenaučíš...
Okej, skončíte o tri roky štúdium, prídete do zohraného tímu starších kolegov a začnete poukazovať na nedostatky a navrhovať zmeny. Budú z vás buď nadšení, alebo vás zomelú. Podľa mňa to druhé...
Tak revolúciu by som asi nerobil... Ale verím, že zmeny sa dajú presadzovať, veď za posledné roky prišlo do praxe veľa mladých ľudí, ktorí zmeny chcú, že študujú skúsenosti aj zo zahraničia. Z praxe v nemocnici neraz vidím, že chcú veci meniť, ale keď sme v rámci prieskumu zisťovali názory pacientov, povedali nám, že starší lekári si neraz z mladých kolegov robia žarty a neberú ich vážne.
Podľa revízie výdavkov v zdravotníctve, ktorú spracovalo ministerstvo financií, je lekárov na Slovensku, ale aj v Bratislave nadstav. Uplatníte sa?
Aj ja som čítal, že Univerzitná nemocnica Bratislava má nadstav lekárov až 30 percent. Ale treba si uvedomiť, že je to len štatistické vykazovanie. Môžeme spracovať štatistiky, či na jednotke intenzívnej starostlivosti treba štyri lôžka. Jeden deň sú tam štyria pacienti, o dva dni jeden, takže štatisticky nám vyjde, že stačia lôžka dve. Štatistika klame v tom, že sa na všetko pozerá a hodnotí len cez čísla, ale reálny život je o inom.
Na záchranku nám chodia správy o tom, kam môžeme odviezť pacienta, kde sú voľné lôžka. ARO Kramáre obsadené, ARO Antolská obsadené, ARO Ružinov má jedno voľné lôžko... Veľmi často sa stáva, že ani v jednej bratislavskej nemocnici nie je voľné na ARO ani jedno lôžko a pacienta odsúvajú na vzdialenejšie pracoviská. Posádka v lete zasahovala pri zrazenom chodcovi v Pezinku, pričom bol nakoniec prevezený až na ARO skoro sto kilometrov vzdialené, kam ho previezla letecká záchranná služba. Samozrejme, že je to pre pacienta riziko... Ale „neomylná“ štatistika tvrdí, že ARO je vyťažené na 50 percent a tak stačí polovica lôžok...
Dá sa povedať o práci záchranárov, že je najnáročnejšia v medicíne?
To by bolo veľké zjednodušenie. Každá práca je v medicíne náročná, ale záchranárska je podľa mňa náročná v tom, že o tretej ráno záchranára zavolajú, musí ísť do prostredia mimo ambulancie, mimo nemocnice niekam napríklad k havárii na diaľnicu. Nemá za sebou konziliárnych lekárov, vybavenie, možnosti všemožných vyšetrení a musí problém riešiť okamžite a na mieste.
Toho sa veľa lekárov bojí, že sa ocitnú v cudzom prostredí, bez diagnostických metód a ďalších kolegov, s ktorými môže konzultovať, kde on vstupuje do pacientovho teritória, a nie naopak. Je svojím spôsobom aj ohrozený a riskuje. Nie každý na urgent má, rovnako ako nie každý má na chirurgiu, nie každý vie operovať. Urgent je špecifický v tom, že lekár na mieste nemôže štvrťhodinu rozmýšľať a konzultovať s kolegom, ale musí okamžite reagovať v záujme pacienta, keď má napríklad rozhodnúť, koľko miligramov a čoho dať do injekcie. Rozhodovanie je rýchle a neraz pod tlakom.
Takže permanentný stres?
Stres to je, ale myslím si, že sa dá vydržať. Od malička som sa prvej pomoci venoval a som taká povaha, že pre mňa to momentálne, ako vodičovi záchranky, či keď som na záchranke praxoval, taký stres nepredstavuje. A predpokladám, že ani nebude, keď už budem ako lekár v urgente pracovať.
Angažujete sa aj ako dobrovoľník v Červenom kríži, vediete v Miestnom spolku Bratislava mládež... Na mladého chalana dosť netradičné...
Asi to vychádza z toho, čo som už spomenul, že som mal k pomoci ľuďom od malička blízko. A nie som ľahostajný voči potrebám ľudí. Jednou z našich úloh je napríklad výučba prvej pomoci – učíme už na materských školách, ale aj na základných a stredných. Projekt pre materské školy Dorotka a jej priatelia. Dorotka je rovesníčka detí a potrebuje pomoc a deti sa formou hier, básní, príbehov a rozhovorov učia ošetriť jej malé zranenia, privolať lekársku pomoc.
Na základných školách sa vyučuje prvá pomoc v rámci brannej výchovy a na strednej a vysokej škole to bývajú ukážky prvej pomoci, napríklad resuscitácia s figurínou. Pripravujeme aj pre rôzne firmy zážitkové kurzy, vodiči v autoškolách tiež absolvujú kurzy prvej pomoci, ktoré tiež vyučujeme.
A ľudia poskytnúť prvú pomoc nevedia...
Napríklad resuscitácia... Podľa štúdií na to, aby človek dokázal správe resuscitovať, mal by sa minimálne raz za polroka, maximálne raz za rok preškoliť a skúšať si to. Kto to tak absolvuje? Na druhej strane, stretávam sa aj s medikmi, ktorých to nezaujíma, sú presvedčení, že to potrebovať ani nebudú. Pritom najčastejšie sa takéto situácie vyskytujú v rodinách, u blízkych ľudí.
Na európskom kontinente sa srdce zastaví mimo nemocnice za rok vyše 360 000 ľuďom, pritom najmenej 100 000 z nich by žiť mohlo, keby im okolie dokázalo poskytnúť prvú pomoc. K náhlemu zastaveniu srdca dochádza najčastejšie, približne v 70 percentách prípadov doma, kde je aj rodina. Pokiaľ vedia, ako resuscitovať, zvýši sa percento prežitia ich blízkych dvoj- až trojnásobne. Zrejme by sa mali vo výučbe spraviť nejaké zmeny podľa odporúčaní Európskej resuscitačnej rady. Naposledy, v roku 2015, sa podľa týchto odporúčaní prvá pomoc opäť zjednodušila, aby sa stala dostupnejšia aj pre laikov.
Stalo sa vám, že ste resuscitáciou pomohli niekomu?
Celkom nedávno som prvú pomoc poskytol susedovi, ktorý sa dusil a mal už namále. Záchranka nie je na každom rohu, aj dojazdový čas je desať minút a mohol mať minimálne trvalé následky. Stačilo si spomenúť na základný úkon a ako správne buchnúť po chrbte a ako správne spredu stlačiť, tzv. Gordonov úder a Heimlichov manéver.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Alternatívny autor:
Branislav Janík, Zdravotnícke noviny