Mám pocit, že sa rozmáha mýtus, že starému človeku už netreba žiť

I keď ste primárne zariadenie sociálnej starostlivosti, pracujú u vás sestry, a nielen opatrovatelia. Pritom je to logické, v zariadeniach vášho typu sú väčšinou starší, často polymorbídni pacienti a zhoršený zdravotný stav si nemusí zamestnanec bez príslušného vzdelania na začiatku všimnúť. 

Nám sa to osvedčilo. V Slnečnom dome pracuje sedem sestier, z toho dve na riadiacich pozíciách. Neexistuje chvíľa, že by tu nebola žiadna. Ani si nevieme predstaviť, ako by to mohlo fungovať inak, jedine, ak by boli opatrovatelia či zdravotnícki asistenti špeciálne trénovaní.

Je veľký rozdiel, keď sa stará o pacienta opatrovateľ či zdravotnícky asistent alebo manažuje jeho zdravie kvalifikovaná sestra, komplexne ho posudzuje, vie, kedy osloviť lekára. Mám skúsenosť, že opatrovateľ sa mnohé učí od sestry, a ak sa ňou nechá viesť, sestra sa priamo podieľa na jeho odbornom raste.

Ako to funguje u vás?

Počas dňa tu máme okrem opatrovateľov dve alebo tri sestry, počas nočných hodín je tu jedna sestra, ktorá je tu aj na to, aby riešila mimoriadnu situáciu, ak by k takej došlo. Je veľmi neefektívne, že v iných zariadeniach pri zhoršení zdravotného stavu pacienta volajú rovno záchranku, pretože nevedia pomôcť pred tým, ako sa stav zhorší, prípadne na zhoršujúci sa stav prídu neskoro alebo ho nesprávne posúdia.

Lekári dnes nemajú čas, je ich málo a sú takí vyťažení, že do týchto zariadení v mnohých prípadoch chodia len zriedka. My máme dvoch výborných lekárov a privítali sme ich ponuku, že k našim pacientom môžu chodiť dvakrát do týždňa. Povedali sme si, že na to musíme vyčleniť prostriedky. A skutočne, odkedy realizujú vizity častejšie, máme ešte lepšie výsledky v oblasti stabilizácie pacientov. Má to teda efekt.

Nemáte problém nájsť v súčasnosti personál?

Máme. Situácia na Slovensku je veľmi zlá, bez ohľadu na lokalitu. Aj preto vyvíjame už 10 rokov Stratégiu k trvalej spokojnosti zamestnanca. Je to náš interný dokument, ktorý vychádza z Maslowovej hierarchie potrieb a v súčasnosti zahŕňa okolo stovky benefitov pre zamestnancov. Robíme napríklad individuálne rozhovory, ktorých cieľom je tiež pátrať po možnostiach, ako si udržať spokojného zamestnanca, aby nám navždy neodišiel.

Samozrejme, že opatrovatelia aj sestry majú tendenciu cestovať za lepšie platenou prácou hlavne do zahraničia, preto sme vytvorili množstvo prístupov, ako si zamestnanca udržať. A nielen udržať, ale tiež docieliť, aby pracoval v súlade s našimi očakávaniami. Nie je to jednoduché, keďže máme ozaj vysoké nároky, vyžadujeme kvalitu i výnimočný prístup.

Aké benefity im ponúkate?

Medzi benefitmi je veľa príjemných drobností, napríklad raňajky, zamestnanec po príchode do práce dostane snack. Ak sa teda nestihol doma najesť, dostane tu čerstvý makovník alebo napríklad aj klobásku. My sme sa ich totiž opýtali, na čo by mali ráno chuť. Alebo na nočnej majú k dispozícii kolový nápoj, počas náročného rána zasa hrá obľúbená hudba podľa výberu, keďže tu máme aj Music Box.

Tiež si pravidelne nájdem čas, aby som sa s nimi porozprávala v pokoji a súkromí, vedúci pracovníci sa so svojimi podriadenými takto pravidelne stretávajú, čo je vnímané veľmi pozitívne na oboch stranách. Pri kávičke sa rozprávame často o tom, ako by sa to dalo inak, efektívnejšie a lepšie.

Taktiež sme nedávno rozšírili komunikáciu so zamestnancami cez ich delegátov, s ktorými sa stretávame a hovoríme o ich nápadoch, ako by sme mohli vylepšiť naše prístupy ako zamestnávateľov a, naopak, my im tlmočíme naše očakávania a dôležité posolstvá. Meriame si tiež fluktuáciu a vzhľadom na veľmi rizikovú profesijnú oblasť sú výsledky veľmi dobré. K spomínaným benefitom neustále dopĺňame ďalšie. 

Napríklad?

Našim zamestnancom dávame možnosť pracovať u nás, ale zároveň ísť na niekoľko týždňov do zahraničia bez rizika straty pracovného miesta. Dokonca im vieme prácu sprostredkovať. Spolupracujeme totiž s niekoľkými agentúrami, a tak sa snažíme im nájsť čo najlepšie miesto. Myslíme si, že tento prístup má veľký potenciál aj v národnom kontexte, a to tak v prípade sestier, ako aj iných pracovníkov.

Prečo?

Mnohí cestujú za prácou a dobrým zárobkom, napriek tomu, že to spôsobuje vážne sociálne problémy. Dochádza k rozpadu rodinného zázemia, mnohé rodiny sa tak stávajú nefunkčnými. Chceme naštartovať rozvíjajúcu sa korektnú spoluprácu zariadení nášho typu so zariadeniami a agentúrami v zahraničí, lebo aj pre ne je dobré, ak im vieme odporučiť svojho skúseného zamestnanca. Takúto možnosť zamestnancom ponúkame už dva roky.

Celkovo situácia s ošetrovateľskými, resp. zariadeniami sociálnych služieb je na Slovensku katastrofálna. Ako by ste ju zhodnotili vy ako človek zvnútra?

Veľké problémy vznikajú najmä z toho, že zariadenia sociálnych služieb majú na svoju činnosť veľmi zlé podmienky. Jednak nie sú motivované, nevedie ich k tomu ani zákon, pretože v legislatíve chýbajú pre poskytovateľa také podmienky, ktoré by predpokladali prepájanie manažmentu zdravia so sociálnou a s duchovnou starostlivosťou.

Súčasná legislatíva je postavená tak, že zariadenia sociálnych služieb sú výrazne orientované na sociálne potreby klientov a prepotrebný komplexný manažment zdravia uniká. Napríklad to, akým spôsobom sú v zariadení dávkované lieky alebo či niekto vôbec vyhodnotí riziko dekubitov, keď pacienta prijíma, tiež to, akým spôsobom sa ošetrujú rany a pod.

Tento veľmi dôležitý aspekt starostlivosti úplne chýba a my urobíme všetko pre to, a už to realizujeme cestou predložených štandardných postupov, aby sme tento rozmer do starostlivosti v ZSS dostali aspoň v základnej podobe.

Nemôžeme sa tváriť, že ľudia v ZSS nie sú chorí alebo nezomierajú a pomoc sestier nepotrebujú. Práve naopak, prirodzene, zomierajú a celkom iste potrebujú, aby pri nich bol niekto, kto napríklad rozumie princípom paliatívnej starostlivosti. I to sa dá riešiť viacerými spôsobmi.

Ako napríklad?

Napríklad v spolupráci s mobilným hospicom alebo paliatívnym tímom, ktorý príde a poradí, odporučí personálu, čo má robiť. Takto je oveľa väčšia šanca, že pacient nebude zbytočne trpieť. Utrpenie sa v súčasnosti podľa odborníkov v paliatíve dá takmer úplne výrazne redukovať.

Čo by sa teda malo zmeniť legislatívne? Viem, že je to debata minimálne na hodinu, ale skúste zhrnúť základné body.

Neosobujem si právo hodnotiť legislatívne kroky, na to sú iní, ale za posledný rok, v súvislosti s prípravou zákona o dlhodobej starostlivosti, sme spracovali a ponúkli viacero návrhov podložených praxou. Príklady vidíme v zahraničí, ale zároveň sme si vedomí, že nie sme bohatá krajina, a tak musíme hľadať riešenia typu „veľa muziky za málo peňazí“.

Určite navrhujeme posilniť siete domov ošetrovateľskej starostlivosti, musia predsa existovať riešenia pre človeka, ktorý po pobyte v nemocnici potrebuje odbornú starostlivosť. Mala by byť tiež posilnená sieť ZSS s ošetrovateľským paušálom, čo je aj naše zariadenie. Na Slovensku by mal byť dostatok zariadení dlhodobej starostlivosti, kde za ošetrovateľský manažment zdravia zodpovedajú sestry.

A aspoň pre tieto zariadenia, aj vzhľadom na to, že sestier je málo, sme vypracovali štandardný postup, ktorý definuje zabezpečenia minimálnej úrovne starostlivosti o zdravie. Cieľom je, aby nám napríklad neunikalo dávkovanie liekov či situácie, keď je už potrebné osloviť lekára a pod. Je nutné dopracovať prístup aj pre zariadenia, kde nie sú sestry.

Ste predsedníčkou odbornej pracovnej skupiny pre ošetrovateľstvo na ministerstve zdravotníctva. Už ste to spomínali, ale predsa sa opýtam: darí sa vám preklopiť aspoň časť z vašich praktických skúseností do národných štandardov?

Áno, a som veľmi rada, že súčasných 18 národných štandardov po pripomienkovaní naozaj veľkými odborníkmi, dokonca aj zahraničnými, boli veľmi pozitívne hodnotené. Vyčítalo sa im len to, že nie sú adekvátne nastavené pre súčasné zariadenia, lebo tie nie sú na to personálne ani materiálne vybavené. Ale my sme sa pri tvorbe štandardov neprispôsobovali ich súčasnej úrovni, povedali sme si, že musíme zadefinovať minimálne požiadavky pre prax a nech je to cesta, ako poukázať na to, ako by to malo vyzerať, a robme niečo pre to, aby sme tieto štandardy dosiahli.

Na tomto sme sa v odbornej pracovnej skupine zhodli, a preto sú štandardy na vysokej úrovni oproti súčasnej realite. A môžem povedať, že v praxi našich centier sa aplikuje väčšina z definovaných prístupov. Snažíme sa byť dôkazom, že to nie je nereálne, pritom nie sme ani špeciálne financovaní, práve naopak, zápasíme s problémami rovnako ako iní poskytovatelia. Nedávno sme sa obrátili so žiadosťou o pomoc v tejto oblasti na pána premiéra.

Prvýkrát po dlhých rokoch v oblasti manažmentu zdravia o najbezvládnejších MZ SR vytvorilo ošetrovateľský štandard k manažmentu zdravia v ZSS až do finálnej fázy uplatniteľnej v praxi. Premieta sa už do praxe?

Robia sa všetky kroky k tomu, aby to bolo čo najskôr. Keďže bol tvorený aj na základe praxe, v našom zariadení sa uplatňuje. Prerokovali sme ho aj s komorou sestier, aj so sekciou pre ZSS. Sú tam veľmi dobré myšlienky, ktoré u nás roky fungujú.

Čo napríklad?

Napríklad už pri prijatí do zariadenia v prípade indikácie, v spolupráci s lekárom, zaočkovať pacienta v nadväznosti na aktívne pátranie po tom, či bol zaočkovaný proti pneumónii a proti chrípke. Keď sme tento prístup zaviedli u nás, a u všetkých, okamžite, ešte v tom roku, sme zaregistrovali celkový pokles počtu úmrtí na náhle pneumónie či pre komplikácie chrípky. Pre krehkých pacientov sú virózy veľkou hrozbou, preto overené prístupy odporúčame do všetkých zariadení, kde sú starí chorí ľudia.

Rieši sa v štandardoch aj financovanie zdravotnými poisťovňami?

Áno. Bol tam priestor na to, aby sme upozornili, čo je potrebné v legislatíve zmeniť, pripravili sme viaceré návrhy, napríklad k financovaniu ADOS. V súvislosti s prijatím štandardného postupu v ADOS navrhujem zmeniť aj spôsob financovania. My sme ten štandardný postup koncipovali tak, ako ho potrebuje náš pacient. Je postavený na preventívnych a komplexných úkonoch.

Nie je napríklad len o výkonoch typu preväz rany alebo podanie lieku do sondy, čo do istej miery umenie ošetrovateľstva degraduje. Ak chceme redukovať zbytočné utrpenie, hospitalizácie či oddialiteľné úmrtia, starostlivosť musí byť o komplexnom a preventívnom prístupe. Toto je práca sestier. Navrhujeme tiež, aby vo vzťahu k štandardným postupom zdravotné poisťovne prehodnotili spôsob financovania, a aby buď rozšírili škálu výkonov o tie, ktoré majú preventívny a komplexný charakter, alebo prešli napríklad na návštevný paušál.

Aká je komunikácia s nemocnicami? Obracajú sa na vás s tým, že majú pacienta, ktorý bude potrebovať následnú starostlivosť? Alebo je to skôr utópia? Lebo mám pocit, že nemocnice sa o to vôbec nestarajú, nenasmerujú príbuzných pacienta, kam by mohli ísť, čo majú robiť, nič nezabezpečia. Toto u nás vôbec nefunguje.

Je veľmi dôležité upozorňovať na tento problém. Plánovanie pokračujúcej zdravotnej a sociálnej starostlivosti by sa malo začať už vo chvíli, keď je človek prijatý do nemocnice a je pravdepodobné, že vývoj stavu si ju bude vyžadovať. Navrhli sme komplexný spôsob posudzovania indikácie pre pokračujúcu starostlivosť vhodný pre nemocnice, ktorý by mohli realizovať ošetrujúce sestry. 

Aký to bol návrh? 

Ako svojmu príbuznému pomôcť? Na koho sa obrátiť? Aké sú možnosti pomoci v regióne? Je to spleť ťažkých otázok, jedna veľká a zložitá agenda, v ktorej nie je jednoduché sa zorientovať. Náš návrh by umožňoval veľmi efektívne posúdenie potreby a vhodnej formy pokračujúcej starostlivosti, a to na základe vyplnenia štandardizovaného formulára, ktoré by trvalo len niekoľko minút. Prezentovali sme ho MZ SR a bol hodnotený pozitívne. Tento návrh však predpokladá angažovanosť nemocníc, najmä oddelení dlhodobo chorých. Zatiaľ sa ho nepodarilo uviesť do života.

V spolupráci s MZ SR sme realizovali štvormesačné hodnotenie, do ktorého sme zaangažovali päť štátnych nemocníc, pričom z realizovaných hodnotení sme získali dáta, ktoré poukazovali na očakávaný fakt, že väčšina bezvládnych pacientov bezprostredne po prepustení z nemocnice potrebuje pokračujúcu starostlivosť, či už cestou ADOS, domu ošetrovateľskej starostlivosti alebo zariadenia sociálnych služieb s ošetrovateľskou starostlivosťou.

Potreba terénu je naliehavá, trápia sa ľudia na celom Slovensku a zároveň vidíme možnosti praktického riešenia. Rovnako ako v prípade projektu Senior boxy sa pokúsime užitočné zistenia a už vypracované návrhy dostať do praxe vo vlastnej réžii.

Čo plánujete?

Už dlhší čas pripravujeme pre verejnosť webovú stránku s názvom Malina. V prípade, že občan nenájde pomoc v nemocnici, po jej otvorení veľmi rýchlo aj laik dokáže vyhodnotiť potrebu starostlivosti. Systém zobrazí možnosti pomoci, naviguje, aké sú zariadenia na Slovensku, ktoré sú najbližšie k bydlisku, porovnáva aj na základe zvolených preferencií, skrátka niečo na spôsob stránok ponúkajúcich ubytovanie. Veľmi nás totiž trápilo, že takáto pomoc neexistuje, a roky sa konfrontujeme so situáciami, že k nám prídu nariekajúci príbuzní, lebo nevedia, čo majú robiť v situácii, v ktorej sa ocitli.

Bezmocnosť prežívame spolu s nimi. Ani my, napríklad, momentálne nemáme voľné miesto a mrzí nás, keď nevieme vyhovieť. Budeme oveľa spokojnejší, keď si na spomínanej webovej stránke nájdu voľné miesto v niektorom zo zariadení alebo im s tým pomôže náš sociálny pracovník. Je potrebné na to neustále upozorňovať, lebo problém „kam ísť potom?“ je veľmi rozšírený a, žiaľ, stále nemáme praktickú skúsenosť, že by ho tímy v nemocniciach, odkiaľ pacientov prepúšťajú, úspešne podchytili.

Prečo podľa vás?

To nemôžem posúdiť, ale myslím si, že cez hodnotenie spokojnosti zo strany príbuzných aj po prepustení z nemocnice by bol problém jasne identifikovaný ako bežný a veľmi nepríjemný. Vo vyspelom svete nie je štandardné, že vám nemocnica oznámi, aby ste si na druhý deň zobrali domov nevládneho pacienta, napriek tomu, že mu neviete adekvátne pomôcť.

Keď vás tak počúvam, mám pocit, že riešenia na veľa vecí existujú, pritom vôbec nie sú náročné, ani finančne, ani administratívne, a napriek tomu sa nič nedeje. Prečo?

Chýba aspekt skúmania a rozvoja kvality procesov. Nedostatok financií a zložité podmienky dokáže kompenzovať iba nadšenie a vášeň pre povolanie. Po prvých kontaktoch s manažérstvom kvality aj nás ovládli obavy, že nás zahltí iba množstvo papierov a noriem. Ale je to úplne inak. Za riadením kvality podľa európskych princípov a jej komplexného manažérstva sa skrýva hlboké ľudské posolstvo.

Cestou riadenia kvality sme nútení každý deň hľadať praktické možnosti, ako pomôcť človeku, nenechať ho v spojitosti s ochorením, bezvládnosťou či umieraním zažívať nedôstojné situácie. Uplatňovanie týchto princípov systému manažérstva kvality v našich zariadeniach je vysoko indikované.

Ak je intenzívny rozvoj samozrejmý pre automobilky a všetky iné vyspelé organizácie, tak to musí ešte lepšie fungovať tam, kde ide o život, zdravie.

Na čo alebo na koho rada spomínate za tých sedem rokov, čo fungujete? Utkvel vám nejaký klient v pamäti?

Na pacientov myslím často, dokonca sa mi snívajú a prenasledujú ma nočné mory s trpiacimi pacientmi v zlých podmienkach, ktorým neviem pomôcť. Keď ráno prídem do práce, vidím, že všetko je v poriadku. Lenže potom si spomeniem na to, koľkým ľuďom v ich bezvládnosti a chorobe nik nepomôže. Cítim veľkú zodpovednosť pomáhať hľadať riešenia.

Najviac si však pamätám takých pacientov, u ktorých sme aplikovali nový prístup a dosiahli sme pozitívnu zmenu v ich trápení. Samozrejme, za tých sedem rokov bolo v našom zariadení množstvo úmrtí, ale ak sme prišli na niečo nové, čo nás posunulo dopredu, to si pamätám a veľmi sa z toho teším.

Spomeniete si na nejaký taký prípad?

Mali sme napríklad pacientku s ileom, ale keďže mala už vyše 90 rokov, bez operácie nám ju z nemocnice vrátili na dožitie. Nevzdali sme to a pokúsili sme sa nájsť chirurga, ktorý by ju operoval, lebo pacientka zjavne neuveriteľne trpela. Oslovili sme ďalšieho chirurga, ktorý pacientke uľavil, a ja som bola rada, že nezomrela nedôstojne. V našom zariadení som mala aj svojho príbuzného, u ktorého som videla veľmi ťažké umieranie, stále som sa pýtala, prečo musí toto zažívať. Odvtedy prešli už dva roky a odpoveď ku mne prišla pred týždňom.

O čo išlo?

Niekoľko dní, v poslednom štádiu rakoviny, keďže už mal metastázy v pľúcach, sa nemohol dostatočne nadýchnuť. Jeho agónia trvala celé dni a celé noci. Zdalo sa, že niet pomoci. Riešila som to s lekármi, s anestéziológmi, či ho nemôžu uviesť do umelého spánku, všetci odmietli s tým, že takto sa to nerobí.

Nedávno som natrafila na možnosť riešenia zmierňovania utrpenia takto neuveriteľne trpiacich, cestou spolupráce s lekármi – špecialistami v oblasti paliatívnej starostlivosti. Verím, že čoskoro sa nám podarí cestou štandardných postupov zapracovať nové prístupy zmierňovania utrpenia pacientov v zariadeniach mimo nemocníc.

Aký je váš názor na eutanáziu?

Som absolútne proti. Uvažovanie o eutanázii v prípade pokročilej, bezvládnej staroby považujem za neprijateľné. Mám pocit, že sa rozmáha mýtus, že starému človeku už netreba žiť. Isteže, mladý, zdravý človek, keď sa identifikuje so starým a bezvládnym, môže mať pocit, že takýto život predsa nemá žiadnu cenu. Lenže z komunikácie s našimi starkými mám inú skúsenosť.

Napriek chorobe, starobe a bezvládnosti sa boja o život, chcú žiť a túžia, aby sme ich takto nenechali, aby sme im s citom pomohli k lepšiemu a dlhšiemu životu. Keď žiadajú o smrť, čo sa u nás takmer vôbec nedeje, tak je to kvôli tomu, že ich niečo trápi. A je naším poslaním, profesionálnym i ľudským záväzkom, aby sme ich utrpenie zmierňovali. To je známa filozofia, s ktorou sa plne stotožňujem.

Keď človek žiada o ukončenie života, v prvom rade si položme otázku, či sme urobili všetko pre to, aby netrpel. Nie je prirodzené, aby človek túžil zomrieť. Považujem za veľmi veľké riziko a nebezpečenstvo osobovať si právo rozhodovať o živote a smrti iných.

Kolegyňa bola svedkom, keď bola navštíviť svoju mamu na internom oddelení, ako jedna pani po narkóze zmätená kričala, že chce zomrieť, a sestrička jej hovorí, no veď by už bolo načase... A to nie je ojedinelý prípad. Bohužiaľ, niekedy aj samotné sestry prispievajú k tomu, že to utrpenie nie je eliminované.

Presne tak. V tomto nám veľmi chýbajú štandardy. My, odborná verejnosť, si musíme jasne povedať, aj pri komunikácii s pacientskymi organizáciami, aké sú očakávania. Keď sa sestra takto vyjadrí, okamžite sa má s ňou porozprávať nadriadený a riešiť ako nežiaduci jav, pretože došlo k porušeniu prijatého kódexu či predpisu.

Nefunguje to bez jasne definovaných prístupov aj pre oblasť etickej komunikácie. V tíme sú traja ľudia s príkladným prístupom k pacientom, no iní dvaja ich časom nakazia skepsou a necitlivou komunikáciou. To je ako v sude, stačí jedno zhnité jablko a zhnijú vám všetky. Je to otázka používania pravidiel v každej organizácii, ktoré výrazne zredukujú smutné skúsenosti v súvislosti s necitlivou komunikáciou personálu.

Je naozaj všetko len o peniazoch?

Nie. Nielen my, no i mnohí ďalší poskytovatelia sú dôkazom, že to nie je len o peniazoch. Stále hovorím, že kvalita starostlivosti o krehkých seniorov nie je o tom, či viete zabezpečiť luxusné prostredie. Prostredie má byť čisté, príjemné, bezbariérové, bezpečné, ale predovšetkým, je to o prístupe, o záujme, o množstve prvkov výnimočnosti, aby človek mal pocit, že je o neho záujem.

Určite to nie je len o peniazoch, aj keď, samozrejme, sú určité hranice, pod ktoré sa už nedá ísť, ale aj pri relatívne strednom financovaní sa dajú dokázať doslova zázraky. Samozrejme, vtedy, ak je silný manažment, ak robí svoju prácu s vášňou, a najmä ak vidia pred sebou najmä človeka a ciele, ktoré chcú dosiahnuť. Tajomstvom úspechu je efektívna starostlivosť orientovaná na človeka a výsledky starostlivosti. 

Aké budú Vianoce v Slnečnom dome?

Verím, že príjemné a krásne. Robíme pre to všetko, čo je v našich silách. Už v adventnom období začíname vytvárať náladu. Naše sociálne pracovníčky robia rôzne činnosti primerané zdravotnému stavu klientov, prijímame množstvo návštev, ktoré prinášajú ďalšie kultúrne i náboženské aktivity.

Na Vianoce sa tešia klienti aj ich príbuzní. Zaujímavé je, že možnosť ísť domov, k rodine, prijmú len niekoľkí. Väčšina chce byť súčasťou Vianoc v Slnečnom dome. Je niečo osudové, ľudské a veľmi dojímavé v tých chvíľach. Úprimne vám poviem, že v tomto čase a priestore, na hranici života a smrti, mám pocit, že medzi nás prichádza Boh.