Vraví sa, že Vianoce sú najkrajšími sviatkami v roku a myslím, že je to pravda. Všetci, počnúc od tých najmenších, cez dospelých a vekom pokročilých, sa na Vianoce veľmi tešia. Aj ja patrím k tým, ktorí neskrývajú svoju radosť z Vianoc.
Ako si pamätám, vždy som ich trávila v kruhu svojej rodiny, s výnimkou, keď som mala službu na onkologickom oddelení, ale bolo to už dávno. Aj takéto Vianoce strávené s pacientmi mali svoje čaro, keď nám nechýbal vianočný stromček a atmosféra spoločnej rodiny. Personál a pacienti dostali štedrovečernú večeru, pri ktorej sme sa snažili navzájom sa potešiť a popriať si všetko najlepšie.
V posledných rokoch všetci naši pacienti z onkologického oddelenia idú na Vianoce domov, keď im to ich zdravotný stav aspoň trocha dovoľuje, alebo sú preložení na iné oddelenie, kde počas sviatkov ostáva viac pacientov.
Ja, ako som už spomínala, Vianoce trávim v kruhu rodiny pri štedrovečernom stole, okolo vianočného stromčeka a účasťou na polnočnej omši. V minulosti, keď toho snehu na Vianoce bolo akosi viac, ako sa zdá, a keď obloha bola jasná, posiata trblietajúcimi a žmurkajúcimi hviezdami a cestou na polnočnú v mrazivom čase nám pod nohami vŕzgal čerstvo napadnutý sneh – to všetko akoby umocňovalo a znásobovalo tú vnútornú radosť z narodenia malého Ježiška. No ani teraz pre mňa nič nezmenšuje význam týchto sviatkov.
Vždy sú krásne, jedinečné a neopakovateľné... Nový rok vítame spolu s rodinou a priateľmi po veselom silvestrovskom programe v kultúrnom dome v malej dedinke Klčov pri Levoči, spoločným poďakovaním v kostole, ktorý sa končí ohňostrojom a vzájomným prianím, každého každému, všetkého len toho najlepšieho.
No musím sa priznať, že boli aj Vianoce, ktoré pre mňa a našu rodinu neboli tie najveselšie. Večer 22. decembra 1998 tragicky zahynula moja mama. Boli to naozaj smutné Vianoce, ale musím povedať, že ako rodina sme to zvládali dobre. Určite nám v tom pomáhala naša viera a slová vtedy osemročnej vnučky z Kanady. Po oznámení, čo sa stalo, si jej maminka sadla na gauč a rozplakala sa, a vtedy k nej prišla malá Veronica, pýtajúc sa, čo sa stalo.
Po maminých slovách, že už nemáme babku, lebo ju zrazilo auto, sa po krátkej chvíľke usmiala, pritúlila sa k mame so slovami: „Mama, ja sa tak teším!“ Prekvapená mama spozornela, stíchla a na otázku prečo Veronica pokračovala – „lebo babka je už v nebi“. Mamu tie slová v tejto chvíli veľmi dojali, upokojila sa a nás to tiež veľmi povzbudzovalo, že moja mama už slávi svoje prvé Vianoce v nebi. O tri roky neskôr, 18. decembra 2001, opäť tragicky zahynula nám blízka osoba, mladá 49-ročná kolegyňa. Znova sa to všetko akosi viac oživilo.
No napriek týmto smutným udalostiam moje Vianoce nie sú smutné. Vždy sa na ne veľmi teším. Je to pre mňa tajuplný čas, keď odrazu všetko okolo nás ako stíchne a kdesi v hĺbke srdca prežívam to tajomné narodenie nášho Pána. Pri štedrovečernom stole aj večera má svoje čaro... Pokoj, láska, spomienka na blízkych, ale aj pacientov, ktorí už odišli. Prežívanie radosti s tými, s ktorými som opäť mohla zasadnúť k štedrovečernému stolu, zaspievať si koledy a pospomínať na celú rodinu, priateľov, nevynechajúc ani spomienku na pacientov, s ktorými prežívame chvíle bolestí, ale aj radostí.
A takéto, pevne verím, budú aj tohoročné Vianoce a Nový rok – požehnané, plné pokoja, radosti a lásky. Toto prajem nielen sebe, rodine, priateľom, pacientom, ale aj všetkým ľuďom dobrej vôle, aby ľudstvo zakúsilo tú pravú slobodu a pokoj!
Ako si pamätám, vždy som ich trávila v kruhu svojej rodiny, s výnimkou, keď som mala službu na onkologickom oddelení, ale bolo to už dávno. Aj takéto Vianoce strávené s pacientmi mali svoje čaro, keď nám nechýbal vianočný stromček a atmosféra spoločnej rodiny. Personál a pacienti dostali štedrovečernú večeru, pri ktorej sme sa snažili navzájom sa potešiť a popriať si všetko najlepšie.
V posledných rokoch všetci naši pacienti z onkologického oddelenia idú na Vianoce domov, keď im to ich zdravotný stav aspoň trocha dovoľuje, alebo sú preložení na iné oddelenie, kde počas sviatkov ostáva viac pacientov.
Ja, ako som už spomínala, Vianoce trávim v kruhu rodiny pri štedrovečernom stole, okolo vianočného stromčeka a účasťou na polnočnej omši. V minulosti, keď toho snehu na Vianoce bolo akosi viac, ako sa zdá, a keď obloha bola jasná, posiata trblietajúcimi a žmurkajúcimi hviezdami a cestou na polnočnú v mrazivom čase nám pod nohami vŕzgal čerstvo napadnutý sneh – to všetko akoby umocňovalo a znásobovalo tú vnútornú radosť z narodenia malého Ježiška. No ani teraz pre mňa nič nezmenšuje význam týchto sviatkov.
Vždy sú krásne, jedinečné a neopakovateľné... Nový rok vítame spolu s rodinou a priateľmi po veselom silvestrovskom programe v kultúrnom dome v malej dedinke Klčov pri Levoči, spoločným poďakovaním v kostole, ktorý sa končí ohňostrojom a vzájomným prianím, každého každému, všetkého len toho najlepšieho.
No musím sa priznať, že boli aj Vianoce, ktoré pre mňa a našu rodinu neboli tie najveselšie. Večer 22. decembra 1998 tragicky zahynula moja mama. Boli to naozaj smutné Vianoce, ale musím povedať, že ako rodina sme to zvládali dobre. Určite nám v tom pomáhala naša viera a slová vtedy osemročnej vnučky z Kanady. Po oznámení, čo sa stalo, si jej maminka sadla na gauč a rozplakala sa, a vtedy k nej prišla malá Veronica, pýtajúc sa, čo sa stalo.
Po maminých slovách, že už nemáme babku, lebo ju zrazilo auto, sa po krátkej chvíľke usmiala, pritúlila sa k mame so slovami: „Mama, ja sa tak teším!“ Prekvapená mama spozornela, stíchla a na otázku prečo Veronica pokračovala – „lebo babka je už v nebi“. Mamu tie slová v tejto chvíli veľmi dojali, upokojila sa a nás to tiež veľmi povzbudzovalo, že moja mama už slávi svoje prvé Vianoce v nebi. O tri roky neskôr, 18. decembra 2001, opäť tragicky zahynula nám blízka osoba, mladá 49-ročná kolegyňa. Znova sa to všetko akosi viac oživilo.
No napriek týmto smutným udalostiam moje Vianoce nie sú smutné. Vždy sa na ne veľmi teším. Je to pre mňa tajuplný čas, keď odrazu všetko okolo nás ako stíchne a kdesi v hĺbke srdca prežívam to tajomné narodenie nášho Pána. Pri štedrovečernom stole aj večera má svoje čaro... Pokoj, láska, spomienka na blízkych, ale aj pacientov, ktorí už odišli. Prežívanie radosti s tými, s ktorými som opäť mohla zasadnúť k štedrovečernému stolu, zaspievať si koledy a pospomínať na celú rodinu, priateľov, nevynechajúc ani spomienku na pacientov, s ktorými prežívame chvíle bolestí, ale aj radostí.
A takéto, pevne verím, budú aj tohoročné Vianoce a Nový rok – požehnané, plné pokoja, radosti a lásky. Toto prajem nielen sebe, rodine, priateľom, pacientom, ale aj všetkým ľuďom dobrej vôle, aby ľudstvo zakúsilo tú pravú slobodu a pokoj!
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Zdroj:
ZdN
Foto:
archív
ZdN