Ešte tesne pred sviatkami sama nevedela, kde presne bude. „Tieto Vianoce by som mala stráviť doma na Slovensku, teda aspoň pár dní, ale to len v prípade, že sa bude dať z Iraku odletieť. V posledných dňoch boli problémy na letisku, ani rodinám asýrskych kresťanov, ktoré mali odletieť na Slovensko, sa to nepodarilo,“ povedala nám tesne pred sviatkami Z. Dudová.
Ako dodáva, „minulé Vianoce som strávila tu a bol to naozaj veľmi silný emocionálny zážitok, prežila som ich v jednom z kresťanských táborov. Bolo to umocnené ešte aj tým, že išlo o prvé Vianoce kresťanských utečencov po ich úteku“.
Státisíce utečencov
Jedným z misijných projektov Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety je zdravotnícky projekt na severe Iraku v Kurdistane St. Elizabeth University’s Project for Iraq in Need (STEP-IN).
Podľa údajov Medzinárodnej organizácie pre migráciu sa v dôsledku konfliktov v Sýrii a v Iraku museli nedobrovoľne presídliť už dva milióny ľudí. Mnohí nemajú vlastné prístrešie, žijú v stanových táboroch, ukrývajú sa v kostoloch, niektorí dostali miesto v prenajatých domoch, kde spolu býva aj viac rodín. Slovenskí dobrovoľníci, ktorí sa snažia pomôcť miestnemu obyvateľstvu, pôsobia v dvoch irackých mestách – Erbile a Dohuku.
„Projekt tvoria dve zdravotné centrá pre utečencov. Klinika blahoslavenej Zdenky Schelingovej je v okrajovej časti mesta Erbil, kde poskytujeme naše služby a pomoc hlavne kresťanským a šiítskym utečencom, ktorí ušli vlani z oblastí Mosulu a provincie Anbar,“ hovorí Z. Dudová. Do Erbilu prišlo okrem utečencov zo Sýrie okolo 120 000 vnútorných vysídlencov.
Kliniku tvorí recepcia, čakáreň s lekárňou a dve ambulancie, pred mesiacom sa podarilo otvoriť laboratórium. „Stále máme dve lekárske izby, no pre nedostatok lekárov pracuje v Erbile rovnako aj v Dohuku len jeden lekár. V Erbile denne ošetríme od 30 do 40 pacientov, v Dohuku 40 až 50, tam nevedieme až takú podrobnú dokumentáciu,“ hovorí o práci Z. Dudová.
Na margo dokumentácie ešte dodáva, že „v Iraku skoro žiadna neexistuje a spomedzi iných zdravotníckych mimovládnych organizácií, pôsobiacich v regióne, vedieme jednu z najpodrobnejších. Nemôžeme „súperiť“ v kvantite s partnermi ako Svetová zdravotnícka organizácia, Lekári bez hraníc či Medzinárodný zdravotnícky zbor, rozhodli sme sa preto investovat do kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti, čo už prináša svoje ovocie“.
„Vzhľadom na rozpočet si nemôžeme dovoliť viac lekárov, hoci by sa tu uplatnili aj piati. No aj keby sme ich mali, veľa nespravíme, keď nemôžeme dať pacientom lieky, ktoré sú drahé,“ hovorí Z. Dudová. „Aj pri obmedzených zdrojoch sa snažíme robiť to najlepšie, čo môžeme. Prípady, ktoré si vyžadujú osobitnú lekársku starostlivosť, posielame do nemocníc v Erbile,“ dodáva.
Vďaka pomoci miestnej cirkvi komunita síce býva aj v prenajatých domoch, no v odľahlej lokalite bez prístupu k akýmkoľvek zdravotníckym službám. Pre týchto ľudí je Klinika blahoslavenej Zdenky Schelingovej jediným zdravotníckym centrom s celodennou starostlivosťou, ktoré si môžu dovoliť navštíviť. Erbil je štvrtým najväčším mestom Iraku, je neoficiálnym hlavným mestom kurdskej časti Iraku.
Rozdielne kultúry
O dvesto kilometrov ďalej v Dohuku pôsobí Klinika blahoslaveného Jerzyho Popieluszka v jednom z oficiálnych utečeneckých táborov pre jezídov, ktorí prišli z oblasti Sinjar. Do regiónu prišlo viac ako pol milióna utečencov, medzi ktorými prevládajú práve jezídi. V stanových táboroch žije asi 40 percent utečencov, zvyšok je roztrúsený na odľahlých miestach, kde žijú vo veľmi provizórnych podmienkach.
„Venujeme sa sýrskym a irackým utečencov, ale aj ľuďom, ktorí sa vracajú na oslobodené územia, kde ich však čakajú iba zničené dediny a mestá. Pomoc poskytujeme všetkým bez rozdielu,“ hovorí lekárka. Ako Z. Dudová konštatuje, „vojenská, ale aj humanitárna situácia je tu veľmi zložitá, pripravuje sa nová operácia v oslobodených oblastiach pre ľudí, ktorí sa vracajú tam, odkiaľ boli vojenské jednotky Islamského štátu vytlačené“.
Keď tu začínali pôsobiť, front bol vzdialený asi 80 kilometrov pri meste Mosul, ktoré je obsadené Islamským štátom, boje medzi jednotkami radikálnych islamistov a kurdskými vojenskými jednotkami, tzv. pešmergovia, sú v podstate na dennom poriadku.
Situácia v okolí Dohuku je o niečo iná ako v Erbile. Aj tu sú početné stanové tábory, no mnohí ľudia sa v menších či vo väčších skupinách uchýlili do mestečiek a dedín roztrúsených v rozľahlej oblasti. Bez akýchkoľvek prostriedkov nemajú možnosť dostať sa k lekárskej pomoci. Preto by mala vzniknúť mobilná Klinika blahoslaveného Jerzyho Popieluszka.
„Z dohuckej základne by denne vyrážal náš tím, aby pomáhal aj do odľahlejších miest. Chceli by sme prinášať nielen lekársku pomoc, ale aj úsmev a nádej, ktorá je tu taká potrebná,“ hovorí Z. Dudová. Ako vysvetľuje, „momentálne pôsobíme v jednom z oficiálnych stanových táborov – Kaberto kemp, kde žije cca 30 000 ľudí. Dohoda s tunajším ministerstvom zdravotníctva bola, že pokiaľ sa nenájde väčšia organizácia, ktorá by bola schopná pokryť tábor zdravotnícky, zmení sa náš mobilný tím dočasne na statický a zostane v tábore“.
V novembri do tábora prišla organizácia Medzinárodný zdravotnícky zbor, ktorá prevzala relatívne veľké karavánové zdravotné stredisko. „Momentálne stojíme na prahu rozhodnutia - odísť z kempu a pôsobiť ďalej ako mobilný tím, alebo vytvoriť ešte jeden tím, ktorý by bol v tábore schopný ostať, veď práce je dosť aj pre dve zdravotné centrá,“ premýšľa lekárka. V prípade, že sa im ďalší tím s lekárom nepodarí vytvoriť, hlavne pre nedostatok lekárov, ochotných prísť do nepokojného Iraku pracovať, zvažujú presunúť sa do oblasti Sinjar, odkiaľ ušli skoro všetci jezídi.
„Pracovať v Erbile s kresťanskými a moslimskými utečencami a pracovať v Dohuku s jezídskými je ako pracovať v dvoch rozdielnych krajinách a kultúrach. Kresťania v krajine stále patrili medzi vzdelanú, vyššiu spoločenskú vrstvu, Jezídi sú vo veľkej miere zväčša pastieri a iracká spoločnosť ich považuje za menejcenných,“ konštatuje slovenská lekárka.
Kultúrne sú podľa nej kresťania, ale do istej miery dokonca aj moslimovia bližšie nášmu európskemu mysleniu ako jezídi. „To stavia prácu na našich klinikách do trochu iného kontextu a z toho vyplývajúcich situácií. Napríklad, kým sme nezaviedli systém podrobnej registrácie na základe identifikačných kariet, všetci naši dospelí pacienti mali buď 30 alebo 50 rokov, žiadny iný vek akoby neexistoval,“ usmeje sa Z. Dudová.
Zo zdravotného hľadiska erbilská klinika rieši viac chronických ochorení – ako sú hypertenzie, srdcové zlyhávania, diabetes a ďalšie. Ako lekárka hovorí, „mnohí jezídi sa prvýkrát poriadne dostali do rúk lekára až v utečeneckom tábore. V táborových podmienkach, samozrejme, prevládajú rýchlo sa šíriace infekcie, či už respiračné, gastrointestinálne alebo parazitárne. Nedajú sa opomenúť ťažké prežité psychické traumy a z toho vyplývajúca psychosomatizácia, alebo aj ťažšie psychiatrické stavy“.
Vedela som, že musím
Z. Dudová začínala na infektológii, tej sa stále venuje. Ako však dodáva, „na takýchto projektoch lekár rieši všetko, každý zdravotný problém, s ktorým sa stretne. Asi polovicu prípadov máme z môjho odboru. V preplnených školách a kempoch sa infekcia šíri veľmi rýchlo. Bežné sú hnačky alebo respiračné ochorenia“. Všetci lekári a farmaceuti vedia po anglicky, lebo študujú v tomto jazyku. Keď sa človek potrebuje dohovoriť s pacientom, potrebuje mať tlmočníka.
Aj keď sú kresťanskí a moslimskí utečenci v Erbile na tom o niečo lepšie ako tí, ktorí žijú v stanových táboroch, karavanoch či v školách, predsa zápasia s podobnými zdravotnými problémami. Veľmi rýchlo sa šíria akútne ochorenia, ľuďom chýbajú prostriedky na liečbu chronických chorôb. Veľké percento trpí psychosomatickými ochoreniami, čo je dôsledok prežitej traumy. „Všetko to ešte viac sťažujú už aj tak tragické podmienky týchto ľudí. Veríme, že aj vďaka nám na nich vykukne lúč slnka spoza mrakov,“ hovorí Z. Dudová.
Hoci Vysoká škola sv. Alžbety má mnohé misie v chudobných častiach Afriky či Ázie, situácia v Erbile je podľa Z. Dudovej asi najzložitejšia. „Životné náklady sú vysoké, a to nám sťažuje poskytovanie pomoci a zdravotníckych služieb vysídleným kresťanom, jezídom či moslimom,“ hovorí lekárka.
Spolu s ňou sa o chod kliniky a o utečencov stará aj Przemyslaw Ulman, hlavný logista a spolumanažér celého projektu. Má na starosti komunikáciu s úradmi a s ostatnými partnermi, píše reporty, zháňa financie, popri tom je každý deň v klinike, kde sa stará o jej plynulý chod. „Musíme v našej práci pokračovať a dúfame, že kresťania na celom svete tiež nezabudnú na svojich bratov a sestry v Iraku,“ dodala lekárka.
Postupne, ako sa projekt STEP-IN rozbiehal, začali sa zdravotníci venovať aj bližšej pomoci konkrétnym jednotlivcom v ťažších zdravotných či životných situáciách. „Takto sa nám napríklad podarilo vybaviť liečenie v USA pre dievčatko, ktoré počas úteku dostalo ťažkú osteomyelitídu a hrozila jej amputácia nohy.
Šesťročný chlapec pri úteku na horu Sinjar spadol tak nešťastne, že má paraplégiu a nerozpráva. Rodičia si nemohli dovoliť ani základnú diagnostiku, a tak ostal rok bez akejkoľvek pomoci. Vďaka našim individuálnym sponzorom sme mu boli schopní zabezpečiť poriadnu diagnostiku a teraz pokračujeme pravidelnými rehabilitáciami,“ hovorí o konkrétnej pomoci Z. Dudová.
Okrem sociálno-zdravotnej pomoci zdravotníci podporujú napríklad dievča, ktorému sa po desiatich mesiacoch v otroctve v Islamskom štáte podarilo ujsť a momentálne žije vo veľmi zlých podmienkach. Ako naša lekárka konštatuje „práce na tomto projekte a v takej zložitej situácii, aká v Iraku je, je viac ako našich rúk. Odmenou nám je rozvoj nielen profesionálny, ale najmä ľudský. A hlavne, vidíme aj konkrétne výsledky našej každodennej práce“.
Na záver sa Z. Dudová vyznáva - „už počas štúdia medicíny som chcela pracovať s utečencami a výzva pôsobiť v Iraku ma oslovila. Aj keď som vedela, že nepôjdem úplne bez strachu, vedela som, že musím ísť“.
Ako dodáva, „minulé Vianoce som strávila tu a bol to naozaj veľmi silný emocionálny zážitok, prežila som ich v jednom z kresťanských táborov. Bolo to umocnené ešte aj tým, že išlo o prvé Vianoce kresťanských utečencov po ich úteku“.
Státisíce utečencov
Jedným z misijných projektov Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety je zdravotnícky projekt na severe Iraku v Kurdistane St. Elizabeth University’s Project for Iraq in Need (STEP-IN).
Podľa údajov Medzinárodnej organizácie pre migráciu sa v dôsledku konfliktov v Sýrii a v Iraku museli nedobrovoľne presídliť už dva milióny ľudí. Mnohí nemajú vlastné prístrešie, žijú v stanových táboroch, ukrývajú sa v kostoloch, niektorí dostali miesto v prenajatých domoch, kde spolu býva aj viac rodín. Slovenskí dobrovoľníci, ktorí sa snažia pomôcť miestnemu obyvateľstvu, pôsobia v dvoch irackých mestách – Erbile a Dohuku.
„Projekt tvoria dve zdravotné centrá pre utečencov. Klinika blahoslavenej Zdenky Schelingovej je v okrajovej časti mesta Erbil, kde poskytujeme naše služby a pomoc hlavne kresťanským a šiítskym utečencom, ktorí ušli vlani z oblastí Mosulu a provincie Anbar,“ hovorí Z. Dudová. Do Erbilu prišlo okrem utečencov zo Sýrie okolo 120 000 vnútorných vysídlencov.
Kliniku tvorí recepcia, čakáreň s lekárňou a dve ambulancie, pred mesiacom sa podarilo otvoriť laboratórium. „Stále máme dve lekárske izby, no pre nedostatok lekárov pracuje v Erbile rovnako aj v Dohuku len jeden lekár. V Erbile denne ošetríme od 30 do 40 pacientov, v Dohuku 40 až 50, tam nevedieme až takú podrobnú dokumentáciu,“ hovorí o práci Z. Dudová.
Na margo dokumentácie ešte dodáva, že „v Iraku skoro žiadna neexistuje a spomedzi iných zdravotníckych mimovládnych organizácií, pôsobiacich v regióne, vedieme jednu z najpodrobnejších. Nemôžeme „súperiť“ v kvantite s partnermi ako Svetová zdravotnícka organizácia, Lekári bez hraníc či Medzinárodný zdravotnícky zbor, rozhodli sme sa preto investovat do kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti, čo už prináša svoje ovocie“.
„Vzhľadom na rozpočet si nemôžeme dovoliť viac lekárov, hoci by sa tu uplatnili aj piati. No aj keby sme ich mali, veľa nespravíme, keď nemôžeme dať pacientom lieky, ktoré sú drahé,“ hovorí Z. Dudová. „Aj pri obmedzených zdrojoch sa snažíme robiť to najlepšie, čo môžeme. Prípady, ktoré si vyžadujú osobitnú lekársku starostlivosť, posielame do nemocníc v Erbile,“ dodáva.
Vďaka pomoci miestnej cirkvi komunita síce býva aj v prenajatých domoch, no v odľahlej lokalite bez prístupu k akýmkoľvek zdravotníckym službám. Pre týchto ľudí je Klinika blahoslavenej Zdenky Schelingovej jediným zdravotníckym centrom s celodennou starostlivosťou, ktoré si môžu dovoliť navštíviť. Erbil je štvrtým najväčším mestom Iraku, je neoficiálnym hlavným mestom kurdskej časti Iraku.
Rozdielne kultúry
O dvesto kilometrov ďalej v Dohuku pôsobí Klinika blahoslaveného Jerzyho Popieluszka v jednom z oficiálnych utečeneckých táborov pre jezídov, ktorí prišli z oblasti Sinjar. Do regiónu prišlo viac ako pol milióna utečencov, medzi ktorými prevládajú práve jezídi. V stanových táboroch žije asi 40 percent utečencov, zvyšok je roztrúsený na odľahlých miestach, kde žijú vo veľmi provizórnych podmienkach.
„Venujeme sa sýrskym a irackým utečencov, ale aj ľuďom, ktorí sa vracajú na oslobodené územia, kde ich však čakajú iba zničené dediny a mestá. Pomoc poskytujeme všetkým bez rozdielu,“ hovorí lekárka. Ako Z. Dudová konštatuje, „vojenská, ale aj humanitárna situácia je tu veľmi zložitá, pripravuje sa nová operácia v oslobodených oblastiach pre ľudí, ktorí sa vracajú tam, odkiaľ boli vojenské jednotky Islamského štátu vytlačené“.
Keď tu začínali pôsobiť, front bol vzdialený asi 80 kilometrov pri meste Mosul, ktoré je obsadené Islamským štátom, boje medzi jednotkami radikálnych islamistov a kurdskými vojenskými jednotkami, tzv. pešmergovia, sú v podstate na dennom poriadku.
Situácia v okolí Dohuku je o niečo iná ako v Erbile. Aj tu sú početné stanové tábory, no mnohí ľudia sa v menších či vo väčších skupinách uchýlili do mestečiek a dedín roztrúsených v rozľahlej oblasti. Bez akýchkoľvek prostriedkov nemajú možnosť dostať sa k lekárskej pomoci. Preto by mala vzniknúť mobilná Klinika blahoslaveného Jerzyho Popieluszka.
„Z dohuckej základne by denne vyrážal náš tím, aby pomáhal aj do odľahlejších miest. Chceli by sme prinášať nielen lekársku pomoc, ale aj úsmev a nádej, ktorá je tu taká potrebná,“ hovorí Z. Dudová. Ako vysvetľuje, „momentálne pôsobíme v jednom z oficiálnych stanových táborov – Kaberto kemp, kde žije cca 30 000 ľudí. Dohoda s tunajším ministerstvom zdravotníctva bola, že pokiaľ sa nenájde väčšia organizácia, ktorá by bola schopná pokryť tábor zdravotnícky, zmení sa náš mobilný tím dočasne na statický a zostane v tábore“.
V novembri do tábora prišla organizácia Medzinárodný zdravotnícky zbor, ktorá prevzala relatívne veľké karavánové zdravotné stredisko. „Momentálne stojíme na prahu rozhodnutia - odísť z kempu a pôsobiť ďalej ako mobilný tím, alebo vytvoriť ešte jeden tím, ktorý by bol v tábore schopný ostať, veď práce je dosť aj pre dve zdravotné centrá,“ premýšľa lekárka. V prípade, že sa im ďalší tím s lekárom nepodarí vytvoriť, hlavne pre nedostatok lekárov, ochotných prísť do nepokojného Iraku pracovať, zvažujú presunúť sa do oblasti Sinjar, odkiaľ ušli skoro všetci jezídi.
„Pracovať v Erbile s kresťanskými a moslimskými utečencami a pracovať v Dohuku s jezídskými je ako pracovať v dvoch rozdielnych krajinách a kultúrach. Kresťania v krajine stále patrili medzi vzdelanú, vyššiu spoločenskú vrstvu, Jezídi sú vo veľkej miere zväčša pastieri a iracká spoločnosť ich považuje za menejcenných,“ konštatuje slovenská lekárka.
Kultúrne sú podľa nej kresťania, ale do istej miery dokonca aj moslimovia bližšie nášmu európskemu mysleniu ako jezídi. „To stavia prácu na našich klinikách do trochu iného kontextu a z toho vyplývajúcich situácií. Napríklad, kým sme nezaviedli systém podrobnej registrácie na základe identifikačných kariet, všetci naši dospelí pacienti mali buď 30 alebo 50 rokov, žiadny iný vek akoby neexistoval,“ usmeje sa Z. Dudová.
Zo zdravotného hľadiska erbilská klinika rieši viac chronických ochorení – ako sú hypertenzie, srdcové zlyhávania, diabetes a ďalšie. Ako lekárka hovorí, „mnohí jezídi sa prvýkrát poriadne dostali do rúk lekára až v utečeneckom tábore. V táborových podmienkach, samozrejme, prevládajú rýchlo sa šíriace infekcie, či už respiračné, gastrointestinálne alebo parazitárne. Nedajú sa opomenúť ťažké prežité psychické traumy a z toho vyplývajúca psychosomatizácia, alebo aj ťažšie psychiatrické stavy“.
Vedela som, že musím
Z. Dudová začínala na infektológii, tej sa stále venuje. Ako však dodáva, „na takýchto projektoch lekár rieši všetko, každý zdravotný problém, s ktorým sa stretne. Asi polovicu prípadov máme z môjho odboru. V preplnených školách a kempoch sa infekcia šíri veľmi rýchlo. Bežné sú hnačky alebo respiračné ochorenia“. Všetci lekári a farmaceuti vedia po anglicky, lebo študujú v tomto jazyku. Keď sa človek potrebuje dohovoriť s pacientom, potrebuje mať tlmočníka.
Aj keď sú kresťanskí a moslimskí utečenci v Erbile na tom o niečo lepšie ako tí, ktorí žijú v stanových táboroch, karavanoch či v školách, predsa zápasia s podobnými zdravotnými problémami. Veľmi rýchlo sa šíria akútne ochorenia, ľuďom chýbajú prostriedky na liečbu chronických chorôb. Veľké percento trpí psychosomatickými ochoreniami, čo je dôsledok prežitej traumy. „Všetko to ešte viac sťažujú už aj tak tragické podmienky týchto ľudí. Veríme, že aj vďaka nám na nich vykukne lúč slnka spoza mrakov,“ hovorí Z. Dudová.
Hoci Vysoká škola sv. Alžbety má mnohé misie v chudobných častiach Afriky či Ázie, situácia v Erbile je podľa Z. Dudovej asi najzložitejšia. „Životné náklady sú vysoké, a to nám sťažuje poskytovanie pomoci a zdravotníckych služieb vysídleným kresťanom, jezídom či moslimom,“ hovorí lekárka.
Spolu s ňou sa o chod kliniky a o utečencov stará aj Przemyslaw Ulman, hlavný logista a spolumanažér celého projektu. Má na starosti komunikáciu s úradmi a s ostatnými partnermi, píše reporty, zháňa financie, popri tom je každý deň v klinike, kde sa stará o jej plynulý chod. „Musíme v našej práci pokračovať a dúfame, že kresťania na celom svete tiež nezabudnú na svojich bratov a sestry v Iraku,“ dodala lekárka.
Postupne, ako sa projekt STEP-IN rozbiehal, začali sa zdravotníci venovať aj bližšej pomoci konkrétnym jednotlivcom v ťažších zdravotných či životných situáciách. „Takto sa nám napríklad podarilo vybaviť liečenie v USA pre dievčatko, ktoré počas úteku dostalo ťažkú osteomyelitídu a hrozila jej amputácia nohy.
Šesťročný chlapec pri úteku na horu Sinjar spadol tak nešťastne, že má paraplégiu a nerozpráva. Rodičia si nemohli dovoliť ani základnú diagnostiku, a tak ostal rok bez akejkoľvek pomoci. Vďaka našim individuálnym sponzorom sme mu boli schopní zabezpečiť poriadnu diagnostiku a teraz pokračujeme pravidelnými rehabilitáciami,“ hovorí o konkrétnej pomoci Z. Dudová.
Okrem sociálno-zdravotnej pomoci zdravotníci podporujú napríklad dievča, ktorému sa po desiatich mesiacoch v otroctve v Islamskom štáte podarilo ujsť a momentálne žije vo veľmi zlých podmienkach. Ako naša lekárka konštatuje „práce na tomto projekte a v takej zložitej situácii, aká v Iraku je, je viac ako našich rúk. Odmenou nám je rozvoj nielen profesionálny, ale najmä ľudský. A hlavne, vidíme aj konkrétne výsledky našej každodennej práce“.
Na záver sa Z. Dudová vyznáva - „už počas štúdia medicíny som chcela pracovať s utečencami a výzva pôsobiť v Iraku ma oslovila. Aj keď som vedela, že nepôjdem úplne bez strachu, vedela som, že musím ísť“.
Zuzana Dudová v ambulancii.
Čakáreň. Pacienti čakajú pred klinikou.
Utečenci žijú v stanových táboroch dlhé mesiace, aj roky.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Zdroj:
ZdN
Branislav Janík, redaktor ZdN