Kult blafovania v zdravotníctve

V jednom období zvlášť poker bol v kurze, lebo si nevyžadoval veľkú mentálnu námahu. Ak sa ho naučíte, pochopíte, že sa vám zvýšia šance na výhru, keď budete blafovať (v intenciách vlastnej miery odvahy riskovať peniaze, čo ste do hry vložili). 

Strana Smer od roku 2012, to znamená už šesť za sebou idúcich rokov, nesie zodpovednosť za riadenie štátu vrátane aj rezortu zdravotníctva. Elita strany a jej ministri zdravotníctva zaviedli v rámci riadenia rezortu kult blafovania. Zoznam toho, v čom všetkom blafovali, by bol dlhý, len pár pripomenutí. Napríklad v roku 2012 ako hotová vec zavedenie unitárneho systému zdravotného poistenia – jedná štátna poisťovňa, vláda uznesením z 31. 10. 2012 založila dokonca akciovku na tento účel (Spoločnosť pre zavedenie unitárneho systému...) a výsledok poznáme. Ďalej napríklad o lepšej dostupnosti inovatívnych liekov, krízovom pláne oddlženia nemocníc, ktorý sa síce už koncom minulého roka spustil, ale na 5 rokov (!), a preto krízovým nie je, nehovoriac o zvláštnych podmienkach jeho plnenia. Až po blafovanie pripravenosti zavedenia eHealthu a tiež o jeho cene. Položkovitý prehľad nákladov eHealthu ešte nikto nevypátral, odhadom plávajú sumy v širokom intervale od optimistických 40 mil. do pesimistických 110 mil. eur.

Možno to tak dopadlo nielen kvôli tomu, že Smer mal len hmlistú papierovú,  a nie reálnu víziu ucelenej vládnej/štátnej koncepcie pre zdravotníctvo a vôľu také niečo urobiť. A možno aj  kvôli tomu, že nemal  šťastie na výber kádrov na post ministra rezortu (asi sa sústredil len na výber svojich ľudí). Za tých šesť rokov je ministrom, resp. ministerkou zdravotníctva už štvrtá  osoba, a to je fakt krátka životnosť aj na slovenské pomery. Aj krízový manažér na tomto poste, ktorý v porovnaní so svojimi predchodcami pôsobil exkluzívne, bol v polčase vymenený.

Keď sa ohliadneme za prácou ministrov zdravotníctva za dané obdobie, nebudeme veľmi kritickí, keď skonštatujeme, že mali výtlak výkonu na úrovni radového úradníka, a nie ministra, člena vlády Slovenskej republiky zodpovedného za rezort s najväčším podielom štátneho vlastníctva oproti iným rezortom a k tomu ešte – to je veľmi dôležité – s mohutnou kompetenčnou autonómiou. Žiadny iný minister nemá de iure, ale ani fakticky také veľké kompetencie na riadenie svojho rezortu ako minister zdravotníctva. Dôvody širokých kompetencií nebudem rozoberať, väčšina odbornej verejnosti ich pozná. 

Politickou nákazou blafovať občanov o riešení problémov zdravotníctva však prekvapila opozičná strana Sloboda a Solidarita (SaS), ktorá predminulý týždeň prezentovala verejnosti svoj návrh zdravotníckej reformy pod názvom „105x lepšie zdravotníctvo“.  Treba uviesť pre objektívnosť, že sú v ňom aj užitočné návrhy, no za úplné blafovanie môžeme považovať zdôvodnenie ich zámeru na odštátnenie veľkých štátnych nemocníc. SaS argumentuje potrebu odštátnenia formou transformácie na akciové spoločnosti, omieľanou frázou, že štátne nemocnice sú neefektívne a stratové, lebo... ich vlastní štát. 

K argumentácii SaS, že štát je najhorší vlastník na svete, a preto mu treba nemocnice zobrať si položme otázku, kto je to vlastne ten huncút štát, ktorý nevie dobre hospodáriť? 

Štát, to sme predovšetkým my, všetci občania, ktorí vo voľbách delegujeme časť svojej moci na svojich zástupcov – politikov, aby spravovali našu krajinu v oblastiach, ktoré my občania jednotlivci nevieme spravovať, resp. by sme ich nevedeli spravovať dostatočne dobre. Štát je len právno-administratívny nástroj, ktorým nami delegovaní politici/služobníci sú povinní vykonávať službu občanom.  

Hlavným služobníkom občanov pri správe verejného zdravotníctva je minister zdravotníctva, ktorý okrem iného plne zodpovedá za štátne nemocnice. Riadi ich. Riadi ich aj tým, že vymenúva štatutárov – riaditeľov štátnych fakultných a univerzitných nemocníc, je to jeho výlučná kompetencia. Každá štátna nemocnica má teda konkrétne osoby, ktoré nesú zodpovednosť za jej hospodárenie a úroveň poskytovanej zdravotnej starostlivosti, a tými sú predovšetkým minister + riaditeľ nemocnice. To znamená konkrétne mená a tváre. Prečo nie sú braní na zodpovednosť, nie je otázkou formy vlastníctva, chybný nie je imaginárny štát – nástroj občanov na správu krajiny. Chyba je u konkrétnych, štátom zamestnaných a platených riadiacich úradníkov, a tiež šéfa politickej strany, ktorá za daný rezort zodpovedá.

V skratke zhrnuté, my nepotrebujeme zmenu formy vlastníctva štátnych nemocníc, my potrebujeme politickú silu, ktorá má intelektuálnu silu na koncepčné kroky, rozumie, čo je riadenie sociálnych systémov a má kádrovú bázu nominovať schopného ministra zdravotníctva  pripraveného angažovať sa ako profesionálny „riadič“ pre blaho všetkých pacientov.  A nie v prospech úzkych skupinových záujmov a politického biznisu. 

Schopný minister napríklad v prípade stratových štátnych nemocníc zavedie riadne štatutárne audity a minimálne dvakrát do roka (na začiatok aj každý kvartál) odpočet hospodárenia týchto nemocníc, ktoré mu predložia riaditelia nemocníc. A minister následne môže hospodárenie nemocníc odpočtovať zdravotníckemu výboru parlamentu (ako zástupcom občanov), ak o to výbor požiada. Tých veľkých nemocníc, ktoré generujú najväčšie straty, nie sú stovky, ide asi o 16 štátnych nemocníc a špecializovaných ústavov. Až by sme sa čudovali, ako by sa veci pohli. A pohla by sa konečne aj úprava cenotvorby výkonov, na ktorú má minister vplyv, a ktorá má vážne deformácie z pohľadu ekonomickej logiky. Žiadne odštátnenie veľkých koncových nemocníc reálne nepomôže. 

Na základe vlastnej skúsenosti z riadenia aj štátnej, aj súkromnej nemocnice môžem s istotou konštatovať, že forma vlastníctva sama osebe nemá vplyv na zodpovednosť pri výkone vlastníckych práv a cez výkon vlastníckych práv na kvalitu výkonu manažérskych rozhodnutí a povinností pri správe majetku.

V nasledujúcich parlamentných voľbách, nech už budú kedykoľvek, môže výrazne politicky bodovať taká politická strana, ktorá už nebude občanov blafovať napríklad o bezplatnom zdravotníctve alebo opačne, o potrebe odštátňovania nemocníc, prípadne nutnosťou širšieho otvorenia trhu pre ďalšie zdravotné poisťovne, inak povedané širšieho otvorenia príživníckeho bordelu so zdravotným poistením. Ale ponúkne 1.) zmysluplne (re)formovaný plán zameraný na službu občanom na princípe sociálnej (ľudskej) solidárnosti hradenej na úrovni štandardnej zdravotnej starostlivosti len zo zdravotného poistenia,  2.) a k tomu osobnosť šéfa rezortu, schopného taký plán uviesť do praxe.