Pozor na „šamanov zdravotníctva“

 

V nedávnej diskusii o ozdravení zdravotníctva  na TA 3  (27. 3. 2018) zaznelo niekoľko tvrdení, na ktoré som sa rozhodol  zareagovať, nie však s cieľom presviedčať či viesť slovný súboj,  ale len  preto, že práve takéto tvrdenia, aj keď pravdepodobne vyslovené z vnútorného  presvedčenia a v dobrom úmysle, „metastázujú“ celé slovenské zdravotníctvo.

Ide o mýty, ktoré som už veľa ráz počul a  trápia ma svojou nepravdivosťou. Pánov lekárov, ktorí tvrdenia vyslovili, ospravedlňuje len fakt, že zjavne  nedisponujú dostatkom  skúseností a znalostí, ktoré k  povahe ich doterajšej práce nemali vlastne ani  veľmi kde získať. 
 

Ide o nasledujúce tvrdenia:
 

1.Za stratovosť štátnych nemocníc môže len ich nedofinancovanie. A citát znel: „Ak liečba stála 10 000 eur,  zaplaťme 10 000 eur, a ak napríklad 500 eur, zaplaťme 500 eur“.  
 

Uhradenie nákladov v plnej výške  je určite snom  každého poskytovateľa služby, zdravotníctvo nevynímajúc. V ideálnom svete by to tak mohlo a malo byť,  situácia je však oveľa zložitejšia. Dá sa pochopiť, len ak zostúpime o  hladinu nižšie. Komplikovanosť spočíva vo fakte, že len dôverčivý, prípadne  naivný človek si myslí, že ŠZM (špeciálny zdravotnícky materiál) obsiahnutý v už spomenutých celkových nákladoch 10 000 eur je v optimálnej jednotkovej cene, inými slovami, že nie je v štátnych nemocniciach predražený. Presne to isté platí o liekoch. Ďalší podnet na zamyslenie je nadspotreba liekov (množstvový vplyv) a deje sa tak  z rôznych dôvodov, medzi ktoré patrí vysoká spotreba antibiotík z dôvodu vysokého výskytu nozokomiálnych infekcií, plytvanie liekmi, nesprávne určená diagnóza až po vynášanie liekov do súkromných ambulancií či kšeftovanie s dodávateľmi liekov. Podobná situácia je nezriedka  aj v diagnostike. Že ako si dovoľujem niečo takéto  tvrdiť? No jednoducho preto, že so všetkým vyššie spomenutým som sa pri preberaní nemocníc od VÚC aj reálne stretol. Naozaj si myslíme, že takéto problémy sa v štátnych nemocniciach, kde si  dokonca každá nemocnica nakupuje ŠZM a lieky samostatne, nevyskytuje? Naozaj sme takí naivní, že si to myslíme? 

 

2.Tvrdeniu: „Štát nie je zlý vlastník“ som dlhodobo veril aj ja. Dokonca som sa v  čase môjho pôsobenie vo verejnej správe  snažil  o naplnenie pravdivosti  tohto tvrdenia. Po rokoch prežitých v slovenskej realite  som bol prinútený  názor modifikovať,  a tak  tvrdím, že: „Štát môže byť dobrý vlastník, ale, žiaľ, nie dlhodobo, keďže  je len otázkou času, kým príde niekto, kto všetko pozitívne pokazí“. Takže áno, v ideálnom svete môže byť štát dobrý vlastník či správca svojho majetku a tiež platí, že reálne existujú pozitívne príklady dobre fungujúceho štátneho zdravotníctva. Sú nimi napríklad často spomínané krajiny Beneluxu, prípadne Škandinávie. Ak veríme predchádzajúcemu tvrdeniu, mali by sme uveriť aj nasledujúcej vete, a tá tvrdí, že: „Nikde vo svete neexistuje dobre fungujúce štátne zdravotníctvo v zbyrokratizovanej a skorumpovanej krajine“. ,...  rada na záver: „Neodporúča sa uvádzať ako negatívne príklady zo zdravotníctva krajiny ako Turecko či Mexiko. Aj keď v žiadnej z tureckých nemocníc som nikdy nebol, mal som možnosť navštíviť dve nemocnice v Mexiku a obe na tom boli z hľadiska infraštruktúry výrazne lepšie ako nemocnica Kramáre.

 

3.Ďalšie tvrdenie, ktoré si s úspechom osvojili niektorí „šamani zdravotníctva“ hovorí o tom, že: „Súkromné  nemocnice sú ziskové preto, že liečia len ekonomicky zaujímavých (rozumej menej nákladových) pacientov a tých  drahých posielajú do koncových, štátnych nemocníc“.  Samozrejme, že ide o hlúposť, ale táto nepravda už de facto zľudovela, a tak ju už po mnohýkrát ani nemám dôvod vysvetľovať, keďže zasvätení pochopili a tí druhí sú nepresvedčiteľní. Zameriam sa len na konštatovania, ktoré nezmyselné tvrdenie vyvracajú:
 

·Nemocnice, preberané z VÚC, sú integrované do súkromnej siete spravidla v strate, pričom vplyvom reštrukturalizácie dosahujú, v priebehu  nasledujúcich 1 – 2 rokov, približne  10 % EBITDA maržu. Ak sa nad tým zamyslíme  a uvedomíme si, že pri prijímaní pacientov na oddelenia  nedochádza k zmene správania,  inými slovami, pacienti nie sú odmietaní, ale deje sa pravý opak, nastáva prílev nových pacientov, ide o jasný dôkaz nepravdivosti tvrdenia v bode 3. 
 

·Ako  vo  fabrike, tak aj v nemocnici existujú činnosti ziskové a stratové. Obe sa však musia z povahy práce zabezpečovať, bez ohľadu na ich rentabilitu. Vo fabrike sú to napríklad  oblasti týkajúce sa  bezpečnosti práce či ochrany životného prostredia. V nemocnici sú to často oddelenia ako  ARO či niektoré ŠAS ambulancie,  no i napriek uvedenému sa pre  príslušný druh nemocnice musia zachovať. Samozrejme, uvedené platí  za predpokladu dodržania kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Takže sa dá konštatovať, že dôležité je, aby nemocnica  fungovala a bola rentabilná ako jeden celok.
 

·Priznám sa, že s  pobavením očakávam, ako začnú  „šamani zdravotníctva“, vysvetľovať  ziskovosť koncovej nemocnice Bory, po jej nábehu v roku  2021?  Keďže to bude koncová nemocnica, mala by byť podľa súčasnej, pokrútenej logiky, stratová. Nebojím sa, určite nejaký argument nakoniec  nájdu, lebo ak nie, museli by priznať, že žili v omyle, prípadne, že dlhé roky zavádzali verejnosť.
 

·Apropo, najväčším špecifikom koncových štátnych nemocníc ani nie je tak komplikovanosť medicíny, ktorú „šamani zdravotníctva“ tak radi spomínajú ako skôr skutočnosť, koľko zbytočných ľudí pracuje v administratíve štátnych nemocníc a koľko z nich je niekým chránených, takže sú de facto neodvolateľní. Ďalším špecifikom je existencia „parazitických zmlúv“, ktoré dusia nemocnice a ktoré sú v privátnych pomeroch okamžite po prebratí nemocníc vypovedávané. Toto všetko predstavuje nielen vyššie náklady, ale aj konzervovanie všetkého zlého, čo v nemocniciach kritizujeme. Naozaj si myslíme, že takáto situácia v štátnych nemocniciach neexistuje? Naozaj sme takí slepí, že to nevidíme, či nechceme vidieť?
 

V sumáre sa dá s pokorou  konštatovať, že v priebehu 1 roka môže byť ktorákoľvek štátna koncová nemocnica aspoň vo vyrovnanom  hospodárení a do dvoch rokov v zisku. Je to však podmienené štandardným manažmentom, ale aj  stlmením vplyvu lekárskych telefonátov politikom, ktorí, žiaľ, spravidla vždy konajú, a tak prispievajú k úpadku slovenského zdravotníctva. Mimochodom, niekedy s pobavením  tvrdím,  že za úpadok slovenského  zdravotníctva a  jeho  rezistenciu na zmeny môže Graham Bell vynálezom telefónu.                                 

 

4.Posledné tvrdenie znie: „K zlepšeniu hospodárenia prispieva zriadenie správnych a dozorných rád.“ Možno je to aj pravda, je to však reagovanie len na dôsledok, a nie na príčinu problému, a tou je: „politizácia zdravotníctva“. Už som o tom niekoľko raz písal, riešenie založené na  vytvorení nových orgánov nemocníc  je pre laickú verejnosť  možno páčivé, ale určite to nie je systémové a už vôbec nie správne riešenie.