Bratislavský kraj v posledných mesiacoch prezentoval kritické postoje k situácii v zdravotníctve. Hovorili sme o tom s lekárom Bratislavského samosprávneho kraja MUDr. Valeriánom Potičným.
Boli impulzom na vaše pomerne kritické vystúpenia problémy, ktoré spôsobil poskytovateľom i pacientom tzv. poplatkový zákon?
Novela zákona 577/2004 o rozsahu zdravotnej starostlivosti, ako hovoríte, poplatkový zákon, veľmi vyostrila situáciu. Predtým, ako nadobudla účinnosť a poplatky v ambulanciách fungovali, dostávali sme pomerne málo sťažností.
Po prijatí novely poplatkového zákona počet sťažností jednoznačne narástol a museli sme tejto problematike venovať oveľa viac aj vzhľadom na to, že novela bola urobená nejednoznačne a umožňovala rôzne výklady...
A neboli sme na Slovensku sami, nevedeli to lekári, pacienti, ale ani župy, ktorým sa zoznamy poplatkov dostávali na stôl. Treba otvorene povedať, že situácia nebola jednoduchá a jednoznačná a vzhľadom na nejasné znenie zákona sme často nevedeli zaujať jednoznačné stanovisko.
Hľadali ste odpovede u autora novely, teda na ministerstve zdravotníctva?
Samozrejme, že sme sa pýtali, ako konkrétnu situáciu riešiť. Bohužiaľ, v niektorých prípadoch nám nevedelo ani ministerstvo podať jednoznačný výklad svojej vlastnej novely. Pritom je to záležitosť týkajúca sa prakticky každého občana, pretože buď sám lekárov navštevuje, alebo má v blízkom okolí niekoho, kto k lekárom kvôli svojmu zdravotnému stavu chodí.
Spomínali ste rast počtu sťažností. Na čo sa ľudia najčastejšie sťažovali?
Sú to dve skupiny sťažností. Prvá – objavili sa nové poplatky a niektoré skutočne až bizarné, ako ten povestný poplatok za nespolupracujúce dieťa v ambulancii, či infekčný poplatok alebo poplatok za prevádzku ambulancie.
Pacienti sa sťažujú, že platia za niečo, za čo by sa podľa ich názoru platiť nemalo. Druhá – vo veľkej väčšine sa cena už používaných poplatkov zvýšila. Má to aj svoje racionálne odôvodnenie, veď príjmy ambulancií novela v niečom oklieštila.
Zdravotné poisťovne na situáciu nereagovali, teda nekompenzovali poskytovateľom výpadky príjmov zvýšením platieb. Lekári zákonite hľadali a hľadajú možnosti, ako pokryť výpadky príjmov a poplatky vyberať naďalej.
Ministerstvo však vytrvalo opakuje, že novela je v poriadku a vniesla do systému jasné pravidlá...
Nie je to pravda. Žiadne pravidlá dnes neexistujú, okrem tých piatich presne vymedzených v zákone. To je dôvod, pre ktorý sa poplatky rozšírili a ich cena sa zvýšila.
Viacero všeobecných lekárov mi povedalo, že v dôsledku zrušenia „antisociálneho“ vyberania poplatkov za prednostné ošetrenie prišli aj o 200 či 300 eur mesačne. Má župa prehľad, aká je realita?
Takýto prehľad nemá nikto. Odhliadnuc od skutočnosti, že v kraji máme viac ako 2 000 poskytovateľov, župa nemá dôvod pýtať sa ich, koľko na zrušení tohto poplatku stratili, a oni nie sú povinní nám takú informáciu poskytnúť.
Je však pochopiteľné, že si chcú tento výpadok nahradiť iným poplatkom. A tak sa v praxi stretávame s vyberaním poplatkov cez tretiu osobu, teda cez nejakú spoločnosť, ktorá neposkytuje zdravotnú starostlivosť, čím je splnená zákonná podmienka, že poskytnutie zdravotnej starostlivosti poskytovateľom nemôže byť podmieňované úhradou.
No a samozrejmosťou je aj vyberanie poplatkov samotnými lekármi. V ordinačných hodinách, mimo ordinačných hodín a tak ďalej.
Takže za kratší koniec ťahá poskytovateľ a, samozrejme, pacient...
Obidvaja, aj poskytovateľ, aj pacient, na tom strácajú.
Kritici novely tvrdia, že ministerstvo malo taxatívne vymenovať, za čo sa poplatky vyberať môžu a za čo nesmú. Ako teda situáciu riešiť?
Možností je viacero. Prvou je explicitne vymenovať, za čo sa môžu poplatky vyberať, a zároveň aj určiť ich strop. Ako to bolo napríklad pri prednostnom ošetrení, kde kraj určil hornú hranicu 9,97 eura, niekdajších 300 Sk. Druhým variantom je urobiť niečo podobné, ako poznáme pri liekoch – ochranný limit.
Existujú sociálne slabšie skupiny obyvateľstva a platby sú pre nich obmedzujúce. Objektívne im bránia v prístupe k zdravotnej starostlivosti. Tak ako je určený strop pre platby za lieky na štvrťrok a poisťovňa peniaze nad túto hranicu vracia, je možné podobný model aplikovať aj na poplatky v ambulanciách.
To však predpokladá vznik výnimiek a najjednoduchšie riešenie je také, ktoré nerobí výnimky. Treťou možnosťou je komerčné pripoistenie. Stanovil by sa rozsah zdravotnej starostlivosti, platenej z verejného zdravotného poistenia, teda bez poplatkov, a vytvoril by sa priestor na komerčné pripoistenie, ktoré by existujúce poplatky krylo.
Vo svete bežná a roky fungujúca vec. Keby niekto napríklad nechcel čakať na vyšetrenie, poplatok za prednostné vyšetrenie by mal uhradený z komerčného pripoistenia. Toto sa však každý bojí spraviť, lebo je to „antisociálne a neľudské“.
Posledná možnosť, ktorá sa nám javí ako optimálna a s ktorou nemali problém na spoločnom rokovaní u nás na župe ani zástupcovia Slovenskej lekárskej komory, Asociácie súkromných lekárov SR, Slovenskej lekárskej únie špecialistov, Slovenskej komory zubných lekárov, Asociácie nemocníc Slovenska a Asociácie na ochranu práv pacientov SR, je, aby ministerstvo pripravilo nový cenový výmer pre poskytovateľov ambulantnej zdravotnej starostlivosti.
Čo by mal lekárom priniesť?
Nový cenový výmer by mal jednoznačne kompenzovať lekárom výpadok príjmov a zreálnil by ceny, ktoré dnes poisťovne lekárom platia za poskytnuté výkony. Minimálne, aby lekári mali preplatené ekonomicky primerané náklady.
Teda ak špecialista, napríklad gastroenterológ, spraví pacientovi určitý výkon, ktorý jeho stojí desať eur, aby aj túto sumu dostal, a nie napríklad osem eur, vďaka čomu má okamžite stratu dve eurá.
Nevidím skutočne žiadny dôvod na to, aby zdravotná poisťovňa platila menej, ako je ekonomicky primeraný náklad. Ak by nový cenový výmer zohľadňoval reálne náklady za výkony, lekári by nemali žiadny dôvod vyberať poplatky.
Otázka je, čo je ekonomicky primeraný náklad... To zrejme nemôže určiť ministerstvo presne a pre všetkých...
To je cena obvyklá za konkrétny zdravotný výkon v Prešove, Košiciach, Ružomberku, Bratislave či Senci. Spriemerujú sa náklady na konkrétny zdravotný výkon a vznikne primeraná cena, to je ekonomicky primeraný náklad.
Samozrejme, aby lekár nebol na nule, mala by tam byť pridaná hodnota za to, že to robí. To by som už nechal na poisťovňu, či tri, päť alebo sedem percent. Som presvedčený, že toto by lekári privítali a chceli, pretože dnes z ich portfólia zdravotných výkonov veľkú časť poisťovne dostatočne nepreplácajú a platby im nepokrývajú ekonomické náklady.
Opakujem, keby bol prijatý cenový výmer v tomto zmysle, nemuseli by sa vyberať v ambulanciách žiadne poplatky.
Čo je reálne pár mesiacov pred voľbami a u tejto vlády, u tohto ministra z toho presadiť?
Nechcem hovoriť o tejto vláde, hovorím o riešeniach, ktoré sú možné a ktoré sa dajú spraviť. Hovorím o riešeniach, ktoré majú racio a ktoré by celej situácii pomohli. Mne je jedno, aká vláda tu je, a myslím si, že pacientom, ktorí na toto všetko doplatili, to tiež je jedno.
Spoločne s poskytovateľmi chcú jasné riešenie. Ľudia nechcú platiť poplatky, a ak už musia, chcú vedieť, za čo a prečo platia. A poskytovatelia tiež nechcú vyberať hotovosť od pacientov, chcú reálne platby od poisťovní.
Zrejme najviac polemiky bolo okolo prednostných poplatkov. Má na to ten, kto ho chce a je ochotný zaplatiť nárok, ale všetci musíme čakať neraz aj hodiny pred ambulanciou?
Zaujímavé je, že tento návrh sa objavil na poslednú chvíľu v pléne parlamentu a predložil ho žilinský župan Juraj Blanár. Aj mnohí vládni poslanci to v osobných rozhovoroch označili za chybu. Ako chyba sa aj ukazuje, lebo veľká časť pacientov chce túto službu naspäť.
Sú zamestnaní, majú málo času, nechcú ochorieť pri čakaní dve-tri hodiny, mladá mamička nechce sedieť v čakárni s dvoma deťmi, keď len jedno je choré a riskovať, že ochorie aj to druhé...
Teoreticky sa aj dnes každý môže objednať na určitú hodinu, záleží na dohode s lekárom, ktorý si manažuje pacientov. No môže to byť len bezplatná služba a lekári ju využívajú minimálne.
Pacientov „vytáča“ nielen nieľkohodinové čakanie pred ambulanciou, ale aj to, že k špecialistovi sa dostanú o mesiac či dva. Prečo?
Ministerstvo vytvára minimálnu sieť, ktorá k danej špecializácii určuje minimálny počet lekárov v konkrétnom regióne. Poisťovne deklarujú naplnenie siete, dokonca v praxi je síce napríklad sieť reumatológov naplnená na 200 percent, ale pacient čaká na termín aj pol roka.
To normálne nie je, hovorí to o tom, že minimálna sieť nie je optimálna. Nemôže byť, keďže do minimálnej siete sa započítavajú napríklad aj špecialisti, ktorí pôsobia v nemocniciach a pre nehospitalizovaných pacientov sú de facto nedostupní.
Druhým limitujúcim faktorom je to, že poisťovňa lekárovi presne určí, koľko pacientov môže za mesiac vyšetriť. Lekár má dvadsiaty kalendárny deň naplnený limit od poisťovní. Ďalších 10 dní môže buď robiť zadarmo, alebo pacientov odsúvať na ďalší mesiac.
Spomínali ste, že v tom nie ste sami, aj ďalšie župy tieto problémy cítia. Podľa ministra zdravotníctva však porada lekárov krajov v Žiline koncom októbra ukázala, že je prakticky všetko v poriadku...
Celkom tak to nebolo. Lekári krajov diskutovali o problémoch poplatkov. Zástupcovia rezortu dali jasne najavo, že nebudú reagovať na žiadne výzvy o potrebe „poplatkovej“ novely, napriek tomu, že minister v priamom prenose filozofoval, že zákon je živý organizmus a ak sa vyskytne nejaký problém, dá sa meniť.
Ale reálne – a ukázalo to aj žilinské stretnutie – sa nikto nechystá nič urobiť, a už vôbec nie do volieb. Lenže reálni pacienti chodia k reálnym lekárom dnes a dnes majú problém s poplatkovým chaosom.
Po žilinskom stretnutí vieme, že sa budeme minimálne do volieb potácať s tým, čo rezort vyrobil, riešiť sťažnosti pacientov, kontrolovať poskytovateľov na mieste. Minister by nemal čakať na rozhodnutie ústavného súdu, na ktorý sa obrátil už aj prezident, ale čím skôr by mal nastoliť v systéme poriadok. Ak mu na tom naozaj záleží, môže to urobiť okamžite.
Za uplynulé 4 roky sme boli svedkami, ako expresne sa dajú meniť zákony, ak je na to vôľa. Mám však tušenie, že teraz, ako obyčajne, ostane len pri slovách.
Cenníky lekárov kraj neovplyvní, len ich musí zobrať na vedomie? Je to okej?
Je to chyba. V súčasnej situácii si však neviem predstaviť, že by sme ešte mali posudzovať výšku každého jedného poplatku v kraji a kontrolovať ju. Na to kapacity nemáme.
Riešením by bolo, keby ministerstvo určilo strop a rozsah poplatkov. Upozorňovali sme od začiatku na to, čo z novely vznikne, upozorňovali sme na nejednoznačnosť a hroziaci chaos, a to sa reálne aj stalo.
Hádzali ste hrach na stenu?
Dá sa to tak povedať. Žiaľ, nepočúvali nás, lebo boli zrejme presvedčení, že ich návrh je najlepší a vyrieši všetko. Bohužiaľ, opak je pravdou. A doplácajú na to pacienti a lekári. Z kolegov z iných krajov nikto nehovorí, že je všetko super, len sa možno vyjadrujú opatrnejšie, ale s rovnakými problémami zápasia všetky kraje.
Žilina bola podľa mňa reakcia na mnohé kritické mediálne výstupy, sťažnosti a podnety k novele. Ministerstvo chcelo alebo muselo vytvoriť zdanie, že sa o vec zaujíma a vliať nádej možného riešenia. To sa však nestalo, riešenie sa neprijalo žiadne, rovnako ani konkrétny záväzok, kedy by sa novela mohla novelizovať.
Čiže ak riešenie, tak najskôr po voľbách?
Ak bude mať Smer-SD po voľbách tento rezort, ak bude pokračovať tento minister, nie som si istý, či nejaké zmeny bude chcieť urobiť.
Kraj pripravil aj obsahovo bohatú konferenciu o novej univerzitnej nemocnici, fakticky suploval rezort, ktorý takto svoj zámer doteraz neprezentoval. Ale – nebol aj to hrach hádzaný na stenu?
Otvorene vám poviem, že nerozumiem celému procesu prípravy a „súťaže“ na vybudovanie novej UNB. Nerozumiem, prečo rezort tvrdošijne trvá na umiestnení novej nemocnice na bratislavskej Patrónke, mieste jednoznačne nevhodnom na novú nemocnicu.
Na Rázsochách je potenciál rozvoja, je tam 14,7 ha s možnosťou rozšírenia na 25 ha, miesto je dobre dostupné, je plánované na nemocnicu. Áno, existujúci skelet treba zbúrať a postaviť nový komplex.
Neriešim ekonomické otázky, PPP projekt, výber piatich záujemcov, súťažný dialóg... Zamýšľam sa len nad tým, prečo ministerstvo trvá na Patrónke a odmieta Rázsochy. A, samozrejme, nesúhlasím s tým, aby súkromný investor prevádzkoval najkvalitnejšiu nemocnicu, koncovú, univerzitnú, s vedeckými pracoviskami, kampusom pre študentov.
Vedel by som si predstaviť súkromný sektor, ktorý participuje ako partner, ale nie ako stopercentného vlastníka projektu. Neodpustím si jednu ekonomickú záhadu. Štát si dnes môže požičať dokonca s negatívnym úrokom, pokojne by si mohol novú nemocnicu financovať sám a nebude ho to stáť za 30 rokov 6 miliárd eur.
Na konferencii BSK síce zaznelo, že Patrónka ešte nemusí byť definitívna, ale myslím si, že to už vtedy bolo rozhodnuté. Podľa mňa ministerstvo vie, čo chce, ale nevie, ako to celé spraviť. Na to tu máme zdanie verejnej súťaže. Minister však chce ešte do volieb zmluvu na výstavbu nemocnice podpísať.
Pohybujete sa v systéme už roky, takmer štyri roky ste viedli najväčšiu slovenskú nemocnicu, UN Bratislava. Kde je príčina toto večného kolotoča zadlžovania a oddlžovania štátnych nemocníc? Sú schopné fungovať bez strát a dlhov?
Som presvedčený, že sú. Keď som viedol nemocnicu, jej strata sa znížila o polovicu. Bez poisťovní, ministerstva ako zriaďovateľa a poskytovateľov ako celku sa to však dosiahnuť nedá. To je analógia s primárnou sférou – ak nemocnica poskytuje stratové výkony, nikto nemôže čakať výsledný efekt zisk či aspoň vyrovnané hospodárenie.
Aj nemocnice musia dostať za poskytnuté výkony zaplatený ekonomicky primeraný náklad plus primeraný zisk. Kým to tak nebude, budú sa zadlžovať donekonečna.
Štát keď chce, vie byť dobrý hospodár, a keď nechce byť, vyzerá to tak ako v zdravotníctve. Dlh sa blíži k 500 miliónom eur a štát bude musieť nemocnice opäť oddlžiť.
Keby sa za posledné tri roky tieto peniaze dostali normálnym spôsobom na prevádzku nemocníc, nemuseli by byť opäť nezmyselne oddlžované.
Čo vás ešte stále v zdravotníctve teší?
To, že ešte stále máme kvalitných lekárov, sestry a ďalších zdravotníkov, ale neteší ma, že im nevieme vytvoriť také podmienky, aby sa kvalita zdravotnej starostlivosti mohla permanentne zvyšovať.
