Tak či tak je povinnosťou človeka pomáhať svojim spolubratom a spolusestrám, hovorí prof. MUDr. Vladimír Krčméry, DrCs. o svojom životnom kréde.
Prečo ste trávili dni a noci na maďarsko-rakúskej hranici a pomáhali stovkám a tisícom utečencov? Hoci pravdupovediac u vás ma to ani neprekvapuje...
Utečenecká problematika je súčasťou tropického zdravotníctva a cestovateľskej medicíny, čo je hlavná náplň Vysokej školy sv. Alžbety. Keď som pred pätnástimi rokmi zakladal vysokú školu, nechcel som, aby to bola duplicita už existujúcich škôl, a preto sme si vybrali také zdravotnícke programy, ktoré iné školy nerobili a nerobia. Na medicínu katastrof a tropickú medicínu sa nezameriava žiadna iná vysoká škola.
Mnohým lekárom sa možno končí pracovná doba o štvrtej poobede, ale pri medicíne katastrof pracujeme vtedy, keď sa katastrofa stane. Sme svedkami humanitárnej katastrofy takých rozmerov, ktoré sme skutočne nepredpokladali a neočakávali.
A tak pomáhame ako vieme a ako dokážeme. Veď Pán Boh nás na tejto zemi nenajal ako údržbárov, ale aby sme jeho dary rozvíjali a rozmnožovali.
Skutočne sme nevedeli, že tento problém prerastie až do takej humanitárnej katastrofy?
Nevedeli sme, Slovensko je dosť izolovaný ostrov. Príklad – ak je u nás zaočkovaných proti chrípke 5 percent populácie a len 2 percentá zdravotníkov, aj to vnímam ako signál, že sme izolovaný ostrov v európskom súostroví. Benefity očkovania proti chrípke nás neoslovili...
Pátrali sme po príčinách toho, čo sa deje s utečencami a je zrejmé, že Európa bola trochu bokom od týchto procesov. Pri svojom pôsobení sme už zažili takéto exody, napríklad pri genocíde v Rwande v roku 1994 utieklo len do susedného Konga milión ľudí a celkove takmer tri milióny a mali sme v Gome, na východe Konga deň, keď prešlo cez hranicu 100 000 ľudí...
No aby prešlo 330 000 ľudí za 33 dní cez jeden priechod Hegyeshalom – Nickelsdorf, to sme ešte nezažili ani my. A je to od Slovenska len pár kilometrov.
A my sa pokrytecky tvárime, že utečenci sú niekde ďaleko...
Áno, tvárime sa, aby sme nešírili „poplašné“ správy. Napríklad vôbec si neviem predstaviť kvalitu a čistotu podzemných vôd, keď krátkym, desaťkilometrovým úsekom z Hegyeshalomu na rakúsku hranicu prešli desaťtisíce ľudí, ktorí museli niekde vykonať svoje potreby a záchody tam mesiac neboli.
A prišli z oblastí, kde je frekvencia bacilonosičstva na brušný týfus 1 : 1 000 a na choleru 1 : 10 000 – takže najmenej 33 bacilonosičov tadiaľ prešlo. Pán Boh sa zľutoval nad našou ignoranciou, že vtedy nepršalo, anjeli strážni stáli v trojzmennej prevádzke nad podzemnými vodami.
Takže sa nás to netýka ani z tohto aspektu, ak už pominieme čisto ľudskú a podľa mňa prirodzenú vlastnosť pomáhať potrebným? Učíme zásady boja proti epidémiám, hlásime sa ku všetkým medzinárodným dohodám o boji proti nim, ale krajiny V4, ktorých sa to bezprostredne dotýka v praxi, tieto zásady ingorujú.
Napriek tomu nie je známe, že by utečenci priniesli choroby, alebo niekoho priamo ohrozili, nakazili...
Od začiatku som hovoril, že väčšina ľudí, ktorá prechádza Balkánom a smeruje do západnej Európy, je primárne zdravá, starí a chorí ostali v táboroch, tí by zrejme takú anabázu nezvládli. Frekvencia chorôb, s ktorými sme sa stretávali, bola v podstate podobná, aké poznáme u nás.
Sýria a Irak sú krajiny s vysokým spoločenským a hygienickým štandardom, s vysokou úrovňou zdravotníctva. Kedysi sme dokonca tvorili dlhé roky zdravotnú politiku v týchto štátoch. Ľudia odtiaľ nie sú pre nás nebezpeční, rizikom sú skôr tí, ktorí začali v posledných týždňoch prichádzať v druhej vlne – utečenci z Bangladéša, Pakistanu, Afganistanu a z východnejších krajín.
Aké choroby ste pacientom v ťažkých provizórnych podmienkach diagnostikovali?
Až donedávna to boli bežné ochorenia ako v našej populácii – hypertenzia, diabetes, ischemická choroba srdca, gastrointestinálne choroby, veľa bolo depresií. Neodhalili sme žiadnu epidémiu, ale ani jeden prípad tuberkulózy.
Aj preto sme boli schopní s naším dvadsaťčlenným tímom ustáť situáciu tam, kde sme pôsobili. Inak by sme vlak, ktorý priviezol 3 000 utečencov, nezvládli. Podľa štatistík, ktoré si vedieme, odhadujeme, že z jedného vlaku, kde bolo 3 000 až 4 000 ľudí, bolo chorých približne 10 percent a jedno percento bolo chorých vážne.
Boli sme tam najmä kvôli tomu jednému percentu, kvôli tým tridsiatim ľuďom, ktorí by možno bez lekárskej pomoci zomreli. Podávali sme prvú lekársku pomoc ľuďom s infarktmi, astmatickým záchvatom, pneumóniami, diabetickou kómou, zástavou srdca, ale aj rodiacim ženám a potom ich naši dobrovoľníci záchranári, vedení Štefanom Hodničákom, viezli ďalej do Nemocnice Milosrdných bratov v Eisenstadte alebo do AKH vo Viedni. Na hranici sme mali za mesiac deväť pôrodov, ale aj veľmi ťažké zápaly pľúc u malých detí.
Žiadny exitus?
Nie. To bol jediný exodus, o ktorom som ako veliteľ poľnej nemocnice mohol povedať, že sa zaobišiel bez zdravotníckych strát. Mali sme prijímacie, triediacie, terapeutické a odsunové oddelenie.
Vysielali sme aj záchranky, aby hľadali ľudí s vážnymi problémami, ktorí by ten desaťkilometrový úsek neprešli, resp. prešli s vážnymi zdravotnými problémami. Človek so zlyhaním srdca alebo s astmatickým záchvatom predsa nemôže pochodovať desať kilometrov.
Nula hrobov bolo aj vďaka tomu, že nás tam bolo viac tímov – maďarský Červený kríž, ktorý sa zameral len na transporty, teda ťažko chorých hneď viezli do nemocnice v Győri, len problém bol, že to bolo až 70 km a mnohí utečenci aj odmietali ostať v Maďarsku, chceli ísť ďalej na Západ.
Potom sme boli my, intervenčný tím Vysokej školy sv. Alžbety a dobrovoľní slovenskí záchranári, ktorí cez deň pracovali a v noci boli na hranici. A ďalej už preberal desiatky chorých aj rakúsky Červený kríž.
Ako ste sa tak pomerne rýchlo začali angažovať? Už začiatkom septembra ste boli v Budapešti...
Pozval nás predseda maďarského Rádu maltézskych rytierov Imre Kozma, kňaz, čestný doktor našej vysokej školy, ktorý v novembri 1991, keď juhoslovanská armáda a srbské milície obliehali Vukovar, vyviezol odtiaľ na 300 autobusoch celú nemocnicu.
Pozval náš intervenčný tím ešte na budapeštiansku Keleti pályaudvar, kde sme od 6. septembra pomáhali utečencom, presúvali sme sa podľa potreby aj do Vámosszabadi, Röszke a Hegyeshalomu, proste tam, kam nás rád poslal.
Ani na sekundu sme nemali pocit, že nie sme využití. Keď nebol vlak s utečencami, triedili sme napríklad lieky – za mesiac nám vari tisíc Rakúšanov prinieslo lieky pre utečencov, bolo treba pretriediť ich podľa exspirácie.
Prišla aj rodina z Bratislavy, priniesla veľký kotol a uvarila utečencom vari 300 porcií fazuľovej polievky, rodina z Brna zas upiekla sedem plechov koláčov. Prekvapili nás aj štyri slovenské firmy, ktoré nám tiež priviezli lieky za vyše 100 000 eur.
Zídu sa nám pre jednu našu skupinu v Heiligenkreuzi, kadiaľ prichádzajú utečenci, ktorí sa dostali do Slovinska. Je lepšie mať našich pacientov pri poslednom súde na lavici obhajcov ako na lavici žalobcov.
Pomáhalo Slovensko ako štát, alebo aktivity boli ponechané na organizácie, ako bol aj váš intervenčný tím?
Väčšina pomoci je vždy na mimovládnych organizáciách. Sme flexibilní, vieme sa rozhodnúť vo veľmi krátkom čase. Štátna štruktúra musí pracovať v určitých medziach, podľa medzinárodných zmlúv. My sme sa riadili Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, podľa ktorej je lekár povinný poskytnúť prvú lekársku pomoc každému s vážnou poruchou zdravia.
Nikto nám nikde nevyčítal, žeby sme niečo porušovali, aj policajti videli, že pomáhame chorým ľuďom. Dokonca maďarskí policajti chodili za nami a upozorňovali nás na chorých v transportoch, vedeli, že ide o dobrú vec, kde nemá miesto byrokracia.
Nemali sme ani žiadny problém s prechodom hraníc, bol to v podstate mimoriadny stav v niektorých maďarských župách a išlo i životy našich spolubratov a spolusestier. Zažil som to aj v Keni.
Ako reagovali vaši pacienti na pomoc?
Veľmi dobre, s Iráčnami ani so Sýrčanmi neboli žiadne problémy, nevyskytol sa žiadny fyzický ani verbálny konflikt. Boli veľmi unavení, veľmi často boli aj dezorientovaní, ani nevedeli, kde vlastne sú.
S vďakou prijímali lekársku pomoc, mali sme na odevoch slovenký znak a vlajku, ale ani nevedeli, kde je Slovensko a čo je to za štát. Snažili sme sa teda pozitívne našu vlasť zviditeľniť a riadiť sa tým krásnym - čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili.
Kde sú podľa vás vlastne príčiny masového exodu státisícov ľudí?
Oficiálne je to asi veľmi ťažké priznať. Mnohých sme sa pýtali, prečo sa vybrali stovky a stovky kilometrov a väčšinou sme počuli dve odpovede. Prvá – vojna už dosiahla také rozmery, že infraštruktúra v Sýrii je úplne zničená a niet sa ani kam vrátiť a kde žiť.
Nevrátili by sa, ani keby sa skončila niekoľkoročná vojna. Pred Islamským štátom utekali aj tri generácie. Druhá odpoveď – veľké problémy a poruchy v plynulom zásobovaní utečeneckých táborov v Turecku, Libanone a v Jordánsku, kde sú tri až štyri milióny utečencov.
V lete sa v táboroch podmienky zhoršili a ľudia sa rozhodli jednoducho odísť. Odhadujem, že celkovo je utečencov až šesť miliónov, milión je už v Európe, Kanade a v USA. Máme mobilnú jednotku v Libanone, dve nemocnice v Iraku, sú neďaleko hraníc, máme odtiaľ informácie o tom, čo sa deje.
Takže čo nás ešte po zime čaká?
V zimných mesiacoch exodus zrejme ustane, aj EÚ finančne podporila utečenecké tábory, aj európske krajiny prijímajú rôzne represívne opatrenia. No myslím si, že tri až štyri milióny ľudí sa rozhodujú a ak sa skutočne rozhodnú prísť do Európy, nikto im v tom nezabráni, ani žiadne ploty, tanky, vojaci, žiadni ministri vnútra a premiéri.
Nemali by sme sa kvôli voľbám dohadovať o nejakých kvótach, o tom, či prijmeme päťsto alebo tisíc utečencov, keď máme kapacity na oveľa viac a mohli by sme pomôcť ľuďom.
Človek, túžiaci po slobode, mieri a pokoji si vždy nájde cestu aj cez mínové pole. Keď budú Kurdi bití Islamským štátom, irackymi milíciami i Tureckom, dajú sa na pochod a je možné, že budeme mať v Európe Kurdistan. Možno je riešením, aby sa o ľudí v utečeneckých táboroch začal svet starať, pomáhať im, aby sa tam cítili dobre.
Videl som dobré a funkčné tábory stanové i s domčekami, s fungujúcou kanalizáciou, bez odpadkov, s povinnou základnou a neraz i so stredoškolskou školskou dochádzkou, bezplatnou zdravotnou starostlivosťou, stravou.
Na severe Kene v utečeneckom tábore v Kakume, kde je vyše 100 000 utečencov z dvadsiatich krajín, saleziáni zorganizovali technické vzdelávanie a absolventi dostanú certifikát vlády, dištančné bakalárske vzdelávanie tam otvorila Harvardská univerzita. Samozrejme, skončiť by sa mala vojna v Sýrii, ale aj ďalšie konflikty. Bohužiaľ, je to región, kde vojnové konflitky trvajú už päťdesiat rokov, kde akoby každý bojoval proti každému.
A zo severnej Afriky nehrozí ďalšia vlna migrantov?
Z toho mám obavy. Na jednej strane možno ustane exodus z Turecka, zo Sýrie, z Iraku, ale v severnej Afrike skutočne vidím problém. Na kontinente sú desiatky preplnených utečeneckých táborov. Cez Líbyu je nekontrolovateľný prechod z krajín, ktoré sú epidemiologicky problémové.
Spektrum zdravotného stavu utečencov z Iraku či zo Sýrie je diametrálne odlišné, a to nám opäť úplne uniká. Taliansko bije na poplach najmenej tri roky. Vtedy zvláštna predstaviteľka generálneho tajomníka OSN pre znižovanie rizika katastrof Margareta Wahlström poslala list všetkým premiérom, na ktorý okrem troch nereagoval nikto.
Pritom upozorňovala, že ak nedôjde k dramatickým zmenám v zmýšľaní krajín EÚ, utopí sa Európa v utečeneckej kríze. Cez Stredozemné more len vlani prešlo 300 000 ľudí. A to nie sú Sýrčania, ale ľudia z afrického kontinentu, kde je tuberkulóza desaťkrát vyššia ako u nás, medzi ktorými sú nositelia tropických chorôb, ako je malária, stonásobne vyššie sa vyskytujúca ako u nás, infekčných chorôb ako tetanus, osýpky, vírusová hepatitída, pertusis, hemoragické horúčky, ale aj HIV.
Pritom mnohé choroby sa môžu prejaviť až po čase, veď aj tuberkulóza sa objaví až po šiestich mesiacoch. Tú budeme zisťovať teraz po skončení hlavnej vlny exodu aj u našich lekárov a zdravotníkov, ktorí pracovali s utečencami.
Takže si treba uvedomiť, že severná Afrika je epidemiologicky veľmi závažná časť utečencov, ktorá prichádza z juhu Európy. Hranice medzi africkými štátmi sú priepustné, priechodné. Zatiaľ je naše veľké šťastie v tom, že aj keď sú už v Európe, ešte nás obchádzajú. Lenže, kto je na Malte, v Taliansku, je už aj v celej EÚ. A to je oveľa horší problém, ako má Európa teraz.
Dajú sa v situáciách, ktoré ste prežívali, udržať emócie na uzde?
Musíme ich udržať, je to rutina. V Iraku máme druhý rok dve nemocnice, v Libanone sme šesť rokov, roky pôsobíme v Keni, sme aj v Jemene, máme vonku sto ľudí. Uvedomujeme si aj nebezpečenstvá a riziká, ale Ježiš Kristus povedal, že kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.
O tom, čo sa tam dialo, vieme dávno, a to, že na Slovensku to nikoho nezaujímalo a nezaujíma, nie je náš problém. Slovenský tropický inštitút, ktorý vediem, je nadnárodný, je súčasťou Svetovej asociácie tropických inštitútov, ktorých je v Európe dvadsať.
Komunikujeme medzi sebou a kde sa niečo zomelie, ideme a pomáhame a skutočne ide často o situácie, keď nie je čas na emócie. Je to výzva a príležitosť pre solidaritu.
A predsa – dojalo vás niečo v celom tomto príbehu?
Áno, plakal som od radosti nad niečím, na čo nezabudem do smrti. Po vyše mesiaci a pol priviezli Maďari toalety. Po prvom vlaku nimi prešli stovky ľudí a vyzerali skutočne hrozne, všetko z latrín vytekalo. Bol hmlistý deň a zrazu sa z hmly vynorila impozantná postava, vyše dvojmetrový muž, mohutný starec, sivé vlasy, hustá dlhá brada.
V rukách mal vedrá, metly, handry. Prišiel k záchodom a jeden po druhom trpezlivo a mlčky vyše dve hodiny čistil. Nedalo mi, išiel som za ním k starej colnici v Hegyeshalome, že mu poďakujem. Lámanou maďaričnou som sa o to pokúsil a on mi po anglicky odpovedal. Bál som sa ho spýtať kto je, aby mi nepovedal s Ježišom Ja som, kto som.
Nakoniec som o sebe povedal, že som miestny údržbár, udržujem zdravotné stredisko a spýtal som sa ho, kto je. Som generálny biskup maďarskej evanjelickej cirkvi. Hlava maďarských evanjelikov a každý deň naobed prišiel na svojom aute z Budapešti a čistil záchody po utečencoch, svojich spolubratov a spolusestier.
Taký veľký skutok pokory a zmysluplnej, hygienickej práce som nikdy v živote nezažil. Zapôsobilo to na mňa veľmi pozitívne, že som spoznal takú veľkú osobnosť evanjelickej cirkvi. Spomenul som si na slová Matky Terezy – robte malé skutky, ale s veľkou láskou. Biskup urobil pre zdravotníctvo viac ako ja...
