Dvanásť rokov učí lekárov, ako by sa malo komunikovať s pacientmi a príbuznými. Tréner A. Bednařík pripúšťa nezáujem lekárov, ktorí však na tréningoch menia svoj postoj.
Ste psychológ. Prečo také zameranie?
Bavilo ma rozumieť tomu, akí sú ľudia, prečo sú takí, akí sú. A zaujímalo ma, keď už nejakí sme, tak čo sa s tým dá urobiť. Každý máme nejakú povahu, návyky a zaujímalo ma, ako ľudí učiť byť lepšími, rozumnejšími, lepšie zvládať každodenné situácie a konflikty. To ma doviedlo k softskillovým tréningom.
Pre koho sú určené?
Stretávam sa s profesionálmi z rôznych oblastí, či už sú to manažéri, učitelia, lekári, sestry. Manažérov učím, ako lepšie viesť ľudí a riešiť konflikty, učiteľov, ako lepšie učiť a robiť diskusie so študentmi, obchodníkov učím, ako lepšie predávať, a posledných 12 rokov robím tréningy aj pre lekárov. Ukazuje sa, že väčšina sťažností, či už na nemocnicu, lekára alebo na sestru, vyplýva z nedorozumenia alebo nevhodnej komunikácie. Nielen zo zlej starostlivosti.
Ako ste sa dostali k tréningom pre zdravotníkov?
Vtiahla ma do toho moja kolegyňa Mária Andrášiová, ktorá je tiež psychologička. Robila v Národnom onkologickom ústave a celkom oprávnene pokladala lekárov za veľmi náročnú skupinu na prácu tohto typu, tak chcela, aby som jej pomáhal pri školeniach pre lekárov.
Lekári sú zvyknutí na konferencie, na prednášky, ale my učíme, ako v rozhovore zvládať emócie svoje, príbuzného aj pacienta, ako zvládať konflikty, ako majú vhodným spôsobom povedať veci, ktoré treba. To sa neučí prednášaním, ale treba to skúšať a venovať tomu čas. Môj pôvodný motív bol pracovať s lekármi a sestrami preto, aby neubližovali komunikáciou pacientom a príbuzným.
Čím viac s nimi pracujem, čoraz viac uvedomujem, že asi nie je ťažšej profesie ako lekár. Ťažké je nielen to, že sa musia celoživotne učiť, ale i to, že sú pod takým veľkým tlakom verejnosti, idú po nich novinári, politici, pacienti, príbuzní a aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Majú denné služby, nočné služby, sú na telefóne, množstvom odpracovaných hodín porušia Zákonník práce v priebehu týždňa.
Čoraz viac mám aj hrôzu z toho, že keď má ošetrovať lekár, ktorý je pod takým neuveriteľným tlakom, pravdepodobnosť, že urobí chybu medicínskeho alebo komunikačného charakteru, je obrovská. Napriek všetkým súčasným aféram moja skúsenosť je, že lekári sú väčšinou dobrí ľudia pod obrovským dlhoročným tlakom. Že väčšina lekárov, napriek tomu, aké to majú ťažké, má stále vnútri to hlboké posolstvo liečiť, obetovať sa, a majú dobrý úmysel pomáhať ľuďom a chcú sa s nimi slušne vychádzať.
Tlak na nich však potom spôsobí, že tú ochotu nevidieť, alebo že urobia chybu, alebo že vyzerajú ako bezcitní, neľútostní, arogantní. Samozrejme, medzi nimi sú bezcitní, neľútostní, arogantní, ale myslím si, že je to stále skôr výnimka.
Ako to však môžu vnímať pacienti?
Pacienti vidia lekára, že je unavený, v zhone, že to nezvláda. Aj výskumy hovoria o tom, že v porovnaní s inými profesiami sú lekári najrýchlejšie vyhorení. Samozrejme, prirodzená reakcia unaveného lekára voči „dobiedzajúcemu“ pacientovi alebo príbuznému je stiahnuť sa. To je nevhodná taktika nielen komunikačne, ale pre lekára aj emocionálne.
No lekári sa chcú chrániť, a tak sa prirodzene stiahnu, začnú byť komunikačne minimalistickí, aby si šetrili čas a sily, ale pacient alebo príbuzný to berie ako nezáujem, povýšenectvo, aroganciu. My lekárov učíme napríklad pozerať sa pri rozhovore na pacienta. To nielen vytvára ozajstný kontakt, pomáha vnímať pacientovo prežívanie, ale dokonca prináša lekárovi väčšiu radosť z práce a spomaľuje vyhorenie. Sme totiž sociálne živočíchy a ľudský kontakt nám robí dobre.
Čo lekárom ešte sťažuje prácu?
Sú to minimálne ďalšie tri veci. Prvá je, že pacienti a príbuzní sú viac sebavedomí v chránení svojich práv a vydobýjaní si nárokov. Druhá je internet, ktorý spôsobuje, že pacienti aj príbuzní si vyhľadávajú, čo im je, o čo ide, a po pár hodinách „štúdia“ sa hádajú s lekármi, ktorí medicínu študujú desaťročia a robia si atestácie. Doktor Google spôsobuje zbytočné konflikty.
A potom ďalšia vec je, že lekári si neurobia čas ani na obed, na záchod, na chvíľku oddychu. Často si v tom tlaku nevedia postrážiť svoje vlastné hygienické hranice a robiť to zároveň spôsobom, aby to pacienti a príbuzní vnímali ako normálnu a dobrú vec.
Takže pomáhate lekárom a sestrám zvládať takéto situácie?
Presne, pomáhame lekárom a ďalšiemu zdravotníckemu personálu efektívnejšie, konštruktívnejšie zvládať náročné komunikačné situácie. Nástroje na to existujú, dá sa to naučiť, nacvičiť. My ich učíme rozumieť, čo sa deje v hlave príbuzného a pacienta. No učíme ich rozumieť aj samým sebe. Alebo tiež ako zmeniť svoj postoj k rôznym situáciám.
Ak napríklad chápem, že príbuzný alebo pacient vyzerá agresívne preto, že sa snaží chrániť, lebo má strach, neistotu, obavy, tak to pomáha k nemu pristupovať iným spôsobom. Nie ako k útočníkovi, no ako k niekomu, kto potrebuje pomoc, ale ľudskú, nie medicínsku.
To je cieľom tréningov?
Cieľom je pomáhať lekárom lepšie zvládnuť samého seba, svoju pozíciu, a priateľskejšie vystupovať voči pacientom a príbuzným. Lebo lekári sú väčšinou naozaj dobrí, ľudskí, len tlak a nedostatok času robia z nich rýchliky, ktoré sa rútia od pacienta k pacientovi, od diagnózy k diagnóze. No vo vzťahu s pacientom alebo s príbuzným sa niektoré veci nedajú robiť rýchlo.
Dôležitá je sústredenosť, a pokojne na minútu, dve, upriamiť pozornosť iba na pacienta. A potom aj pacient lepšie vníma rozhovor s lekárom. Pacienti chápu, že to nie je o dĺžke rozhovoru, ale o tom, ako s nimi lekár komunikuje.
Majú lekári záujem o takéto vzdelávanie?
Na to, aby sme s nimi mohli niečo prejsť a povedať si situáciu, ktorú vnímajú ako záťažovú, znamená nielen sa o nej porozprávať, ale skúsiť si ju zahrať, čo lekár hovorí, ako pacient reaguje. Lebo iba prednášať o komunikácii je ako lízať med cez sklo. Učíme lekárov, aby mali nielen väčšiu komunikačnú sebaistotu, ale tiež ako byť láskavejší a pozornejší voči pacientom a príbuzným, ktorí sa v chorobe a v cudzom prostredí nemocnice cítia ohrození.
Teoreticky to vyzerá jednoducho, ale je to podobné ako v autoškole. Teória nestačí na to, aby ste išli do plnej premávky. Treba mať aj jazdy s inštruktorom. A preto sa jednotlivým komunikačným situáciám potrebujeme venovať pol až trištvrte dňa.
Koľko situácií si viete vtedy prejsť?
Keď sme s lekármi od 9. do 15. hod., zvládneme si prejsť dve, tri situácie tak, že odchádzajú s tým, že si vedia samých seba predstaviť, čo budú robiť inak. Ako komunikovať napríklad s pacientom, ktorý odmieta liečbu, ako s ním rozprávať, aby neodišiel ešte viac naštvaný. Lenže lekári často prichádzajú s tým, že ja nemám toľko času.
Zároveň platí, že komunikačné zručnosti nemajú pre nich veľkú hodnotu, veď oni robia predsa medicínu. Zatiaľ si nie všetci uvedomujú, že vedieť hovoriť s pacientom je dôležitá zručnosť. Ktorá ovplyvňuje aj to, či je pacient ochotný liečiť sa, brať lekára ako autoritu, rešpektovať ho. A predpokladám, že lekári chcú zažívať od pacientov a od príbuzných rešpekt, nie útoky, strach, nie slepú poslušnosť, ale naozaj úctu a otvorenosť.
Takže nemajú záujem?
Zatiaľ väčšina lekárov k tomu pristupuje s dešpektom a v strese, že majú málo času. A ja to chápem, vyzerá to, ako keby mali spĺňať ďalšie nároky. Moja skúsenosť však je, že keď ideme hneď prakticky riešiť, čo ich trápi každý deň, tak sa tomu venujú, dajú tomu čas. A keď pracujem opakovane s tou istou skupinou lekárov, veľmi rýchlo sa mení ich postoj a uvedomujú si, ako je komunikácia dôležitá.
Nielen nato, aby zvládali situácie s pacientmi, ale aj ako im samotným prináša pohodu a sebaistotu v rozhovoroch s pacientmi. Lekárom sa zdá, že dobre vedený rozhovor vyžaduje veľa času, a že ho budú na takýto rozhovor potrebovať ešte viac, ale my ich učíme, ako čas, ktorý si pre pacienta vyhradia, využiť čo najefektívnejšie. Neučíme ich predlžovať rozhovory, ale práve naopak – využiť ich efektívnejšie.
Za tieto kurzy sú kredity?
Ak si dobre pamätám, vždy to boli akreditované kurzy. Myslím, že dostávajú 7 kreditov.
S akými poskytovateľmi ste mali alebo máte spoluprácu?
Z Národného onkologického ústavu sme mali niekoľko skupín, kolegyňa robila pre niekoľko nemocníc v Bratislave. Roky robíme pre interné oddelenie Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici. Aj pre lekárov z nemocníc v Martine, v Košiciach a okolí. A niekoľko rokov robíme pre nemocnice v rámci siete Svet zdravia.
Známa zažila u špecialistu situáciu, že po vyšetrení lekár začal písať správu počas toho sa ho chcela niečo opýtať, ale on jej povedal – ticho, teraz píšem. Chápala, čakala však, že keď dopíše, tak sa porozprávajú, no on jej povedal – všetko na čo ste sa chceli opýtať, nájdete v správe.
To je ono, lekár sa snaží strážiť si svoj čas, čo je rozumné. Mal by si ho však strážiť tak, aby pacient a príbuzný nemali oprávnený pocit, že sa o nich nezaujíma. Ale dá sa urobiť oboje – strážiť si hranice, a zároveň dať najavo pacientovi a príbuznému záujem.
Ako by mal reagovať?
Spýtať sa na otázku, a ak sa pacientka spýta na to, čo nájde v správe, tak jej povie – to, na čo sa pýtate, je presne tu, prečítajte si. Ešte lepšia verzia je povedať jej to tak, aby rozumela, lebo správy nie sú písané pre pacientov, medicínskych laikov. Ak sa zanedbá komunikácia, tak zbytočne je lekár skvelý odborník. Pacient nevie vyhodnotiť lekárovu odbornosť, vie však dobre vyhodnotiť, ako sa k nemu lekár správa, či je starostlivý, milý, alebo či je arogantný a chladný.
Podľa toho potom hodnotia kvalitu poskytovanej zdravotnej starostlivosti...
Presne. A podľa toho sa často sťažujú. Niektoré nemocnice sa dnes snažia byť orientované na pacienta a príbuzného, ale niekde sa to zase mylne interpretuje v zmysle, že pacient a príbuzný majú vždy pravdu. A to je dezinterpretácia. Nemocnica nie je reštaurácia alebo hotel. V medicínskej oblasti má pravdu lekár alebo tím lekárov. Potom je organizačno-komunikačná stránka, kde by sa mali oveľa viac, ako je to dnes, brať do úvahy pacient a príbuzný.
A ďalej je prežívanie a záujmy pacienta, v ktorých má úplnú pravdu pacient. Pacient je živá bytosť, ktorá reaguje, má emócie, názory a je nevyhnutné, aby to lekár a celý zdravotný personál brali do úvahy. Keď sa lekár dobre správa k pacientovi a k príbuznému, bude mať s ním menej konfliktov. Predsa, ak na mňa pacient reaguje úsmevom, poďakovaním, keď príbuzný povie – ďakujem pán doktor, že ste mi to vysvetlili, tak to prináša do kontaktu pozitívne emócie, lekárovi to zvyšuje motiváciu robiť jeho prácu a znižuje to jeho stres.
Lekári, ktorí sú komunikačne zdatní, sú viac v pohode, a lekári, ktorí takí zdatní nie sú, majú konflikty navyše. Aj keď sa im chcú vyhnúť. To je celé.
Akú máte spätnú väzbu od tých, čo absolvujú kurz?
Keď viem, že sa s nimi budem opakovane stretávať, tak súčasťou stretnutia je nielen ich niečo naučiť, ale tiež im povedať, nech si vyberú, čo konkrétne chcú zmeniť a potom v akých situáciách to chcú praktizovať. Každý si urobí vnútorný záväzok, že keď už som tu, chcem to začať používať.
Je pekné, keď je školenie zaujímavé, ale keď potom reálne v praxi nerobím nič inak, bolo to zbytočné. Je to aj o technike, aj o presvedčeniach a postojoch, aj o prekonaní zaužívaných automatizmov. Na ďalšom stretnutí si preberáme, čo lekári skúšali v komunikácii robiť inak, ako im to vyšlo alebo nevyšlo a prečo.
Potom na tom staviame a pokračujeme ďalej. A keď sa s tými istými ľuďmi stretávam dvakrát, trikrát, môžem povedať, že nielen vidím, že začínajú používať veci, ktoré sa učíme, ale že sa im vnútorne mení tá najdôležitejšia vec – ich postoj k tomu, ako veľmi záleží na komunikácii. Ako im samotným dobrá komunikácia veľmi pomáha cítiť sa a fungovať lepšie v práci.
Bola komunikácia vždy taká zanedbávaná, alebo v minulosti boli ľudia naučení viac komunikovať? Predsa len, teraz máme množstvo rušivých elementov (telefóny, tablety, PC, TV...)?
To je jedno s druhým. Je aj viac pacientov a menej personálu. Ak by som to mal porovnať, tak voľakedy bol a aj dnes je lekár boh, ktorého sa boja všetci. Nielen kvôli tomu, ako si lekári svoj status stále udržujú, nielen kvôli fungovaniu zdravotníckeho systému, ale aj preto, že pacient sa prirodzene cíti vo svojej chorobe závislý od lekára.
Keď mám jedinú nemocnicu v okolí, závislosť je taká veľká, že sa bojím ozvať, lebo sa bojím znepriateliť si jediného lekára v okolí. Zároveň, čo sa v dnešnej dobe deje, ľudia začínajú mať väčšiu odvahu sa ozývať. To je dobré, ale podobne ako lekári, ani pacienti, ani príbuzní nie sú naučení rozprávať sa korektne. Nikto to nemá v škole, neučíme sa, ako slušne presadzovať svoje nároky. Potom nie divu, že aj lekári musia čeliť agresívnym, arogantným útokom, najmä od príbuzných.
Hovorí sa, že mladí lekári odchádzajú hlavne kvôli platom. Pri stretnutiach s nimi mi však vychádza, že odchádzajú skôr kvôli pracovným vzťahom a podmienkam.
Za vyše dvadsať rokov, čo robím po celom Česku a Slovensku vo veľmi rôznorodých organizáciách, či už štátnych, súkromných, neziskových, veľkých, malých, som naozaj nikdy nezažil, že by bola taká nepríjemná a náročná atmosféra, ako býva na mnohých oddeleniach nemocníc.
A na vine tomu nie sú pacienti či príbuzní. Sú oddelenia, kde atmosféra medzi lekármi a sestrami je vynikajúca, ale nikde som nepočul tak veľa a tak často, že vzťahy a atmosféra na pracovisku sú zlé. Také zlé, že si ani nevedia predstaviť, ako by ju zmenili, lebo tam narážajú na neochotu „starých“, skúsených lekárov vôbec o tom diskutovať.
Niektoré nemocnice majú mediátora alebo psychológa.
To je už v nejakých nemocniciach?
Áno. Môže to byť prínosné aj pre lekárov?
Lekári majú na našich školeniach námietky, že oni sú lekári, a nie psychológovia, aby sa starali ešte aj o duševné stavy pacientov a príbuzných. A tu naozaj platia dve veci zároveň – lekár naozaj nie je psychológ, ale zároveň by stále mal byť slušný človek a profesionál, čo vyžaduje aj komunikačné zručnosti, aj úctivý postoj k príbuzným a pacientom a schopnosť vnímať, že pacient alebo príbuzný potrebuje ľudskú, psychologickú pomoc. Po druhé, naozaj na časť vecí, ktoré sa dejú v prežívaní pacienta a príbuzných, lekár nemá čas ani schopnosti a kompetencie sa o to postarať.
Mal by tam byť niekto iný, napríklad mediátor či psychológ, alebo niekto, kto by dobre zvládal komunikačne náročné situácie. Najčastejšie, špeciálne na východe, mi hovoria sestry aj lekári, že by sa im zišla strážna služba, pretože mnohé situácie vytvárané emočne rozrušenými pacientmi a príbuznými nemajú šancu ani fyzicky, ani psychologicky zvládnuť. Preto by sa im tam zišla autorita, ktorú ľudia rešpektujú, aby nenarušovali všeobecný poriadok zariadenia. A je to prirodzené, lebo ľudia v nemocniciach majú desaťnásobne väčší stres, ako keď idú do banky alebo do drogérie.
Ak je ohrozené zdravie alebo život pacienta či príbuzného, nie divu, že divoké komunikačné prejavy prídu. Časť sa dá zvládnuť preventívne tým, ako si zorganizujú napríklad čakáreň, a časť je o tom, ako personál na emočné prejavy reaguje. Napríklad u mojej obvodnej lekárky, a chápem, že je to trochu iné ako v nemocnici, má sestra 90 percent času stále otvorené dvere dokorán, všetci v čakárni vidia, ale nepočujú, že sestra sa rozpráva s pacientom, vidia, že tam niekto je a že sa mu venujú, a až keď sestra odoberá krv alebo robí niečo dôverné, tak privrie dvere.
U nej nie sú nervózni pacienti. Ľudia bývajú nervózni, lebo majú pocit, že sa na nich zabudlo a nevedia, čo sa robí dnu za zavretými dverami.
Ako to funguje v zahraničí?
Je to veľmi rôznorodé. Napríklad skúsenosť lekára z Juhoafrickej republiky bola, že nikdy nevyšetroval pacienta bez prítomnosti policajta. Lebo robil v nemocnici, ktorá hraničila so slumom. Aj lekár z Ameriky hovoril, že pracoval vo štvrti, kde mali v čakárni strážnika. Alebo lekár zo skúsenosťami z Británie hovoril, že u nás sú síce čakacie lehoty dva mesiace, ale to je stále niekoľkokrát kratšie ako v niektorých iných rozvinutých krajinách.
Nemali ste ambíciu začleniť takéto komunikačné tréningy do škôl?
Mal.
Na čom to stroskotalo?
Je ťažké presadiť to cez oficiálne štruktúry od ministerstva až po školu. Ale robím napríklad tréningy pre študentov medicíny. Tí bratislavskí si organizujú popri škole svoje vzdelávacie programy. V našej krajine kvalitná komunikácia nemá vôbec dobrú pozíciu ani pri štúdiu iných profesií.
U nás sa napríklad učitelia v škole učia, ako učiť matematiku, fyziku alebo chémiu, ale nie ako učiť deti, čo je interaktívny komunikačný proces. Lekári sa učia medicínu, ale nie ako sa rozprávať s pacientmi a príbuznými, a psychológovia sa tiež učia psychológiu, ale oveľa menej ako prakticky rozprávať s klientmi v poradni. U nás v akademickom svete komunikácia nie je vnímaná ako dôležitá vec, veď sa to predsa každý naučí v praxi. A tak potom vyzerá komunikácia vo firmách, v politike, v školách, v celom odvetví služieb, aj v nemocniciach. Tam sa mladí lekári naučia od starých tie staré, komunikačne často nevhodné postupy.
Keď trénujem študentov medicíny, tak sa celkom oprávnene boja, že keď budú v praxi a zomrie im v službe pacient, a zrazu im povie prednosta, že veď zavolaj, tebe zomrel v službe, a oni majú zdvihnúť telefón a volať manželke pacienta alebo matke dieťaťa. Realita ich bude valcovať. A oni nemajú odkiaľ vedieť, ako si v takýchto mimoriadne náročných situáciách poradiť.
O komunikácii pre lekárov či zdravotníckych pracovníkov ste napísali spolu s Máriou Andrášiovou knihu Budem k vám úprimný. O čom je?
Naša kniha je o reálnych, konkrétnych situáciách, ktoré riešia lekári každý deň. Sú výsledkom našej desaťročnej praxe s lekármi. Na tréningoch sme ukazovali lekárom rozhovory z pripravovanej knihy, aby nám povedali, či sú realistické. Našťastie, všetci povedali, že to sú rozhovory presne ako z praxe.
To nás naozaj potešilo, ale smutné na tom bolo to, že to boli príklady rozhovorov, na ktorých sme ilustrovali komunikačné chyby. V knihe ilustrujeme rozhovormi viacero štandardných chýb, ktoré lekári v dobrej vôli nechtiac robia, a potom ich analyzujeme, vysvetľujeme a na konci kapitoly je vylepšená verzia na porovnanie. Ukazujeme na rozhovoroch, ako pridať empatie, ako zvládnuť tlak, konflikt.
Pred rokom mi jeden mladý lekár hovoril, že jeho túžba je byť bez emócií, chcel viesť čisto racionálny rozhovor. Myslel to úprimne, lebo si myslel, že to je dobrá vec, tak som mu povedal, že chápem jeho motív, že chce byť iba vecný, ale bolo ťažké ukázať mu, že čisto racionálneho, čisto vecného lekára pacient nevníma ako niekoho, kto je úctivý, starostlivý, ale že ho vníma ako robot, ako chladného až povýšeneckého.
Taký dojem z lekára potom vo vnímaní pacienta preváži nad jeho odbornosťou.
Viete o nejakej zmene v komunikácii v zariadení zo zahraničia?
Zmeny sa robia, samozrejme, aj v nemocniciach v zahraničí. V jednej nemocnici napríklad pre zlú atmosféru medzi zamestnancami chceli, aby sa zamestnanci pri stretnutí usmiali a pozdravili. Reakcia väčšiny lekárov bola, že je to hlúposť. Keď som o tom hovoril v jednej našej nemocnici, tak som hodinu nevedel zastaviť kritiku a odmietanie „takéhoto pokusu“.
Pritom v tej zahraničnej nemocnici od nich chceli iba jednoduchú behaviorálnu vec: keď uvidíš kolegu na desať metrov, tak sa usmievaj, keď bude na štyri metre, tak ho pozdrav, a to isté rob voči pacientom a príbuzným, keď nadväzujú očný kontakt. Po šiestich týždňoch sa nielen zmenili vzťahy v nemocnici, ale udiali sa aj dve iné veci. Lekári, ktorí to najprv odmietali, to začali postupne robiť, lebo ich všetci ostatní zdravili. Ďalej sa stalo to, že po nejakých dvoch, troch mesiacoch sa im rýchlejšie liečili pacienti a predpisovali menej liekov proti bolesti, pretože dobrá atmosféra a komunikácia personálu sa prejavili aj na pacientoch.
Pekný príklad psychosomatickej medicíny v praxi. A to potom pocítila nemocnica tiež na pozitívnych ekonomických ukazovateľoch.
Ako to bolo s komunikáciou napríklad za socializmu?
Ľudia vo všetkých organizáciách dnes spomínajú, za socializmu v kolektívoch nám bolo tak dobre, také dobré vzťahy boli. To áno, produktivita za socializmu bola taká nízka, že ľudia, aby nezomreli od nudy, kávičkovali, pofajčievali a rozprávali sa. Vtedy sme mali viac času sa rozprávať, lebo nebol taký zhon. Dnes práve preto, aby sme sa v tomto zhone nezbláznili, by sme mali vedome venovať čas ľudským interakciám, to ovplyvňuje, či máme dobré vzťahy.
Dnes sa to pokladá za neproduktívny čas. A málokto z vedenia aj lekárov chce investovať do niečoho, čo vyzerá neproduktívne. Len tak sa rozprávať, byť k sebe milí. Lenže sa ukazuje, že keď ľudia trávia čas aj sociálnou interakciou, zvyšuje to ich produktivitu, je menej konfliktov, spomaľuje sa vyhorenie. Sociálna komunikácia je veľmi dôležitý aspekt ľudského bytia, a keď vidím, ako ju lekári nepokladajú za dôležitú, ako im záleží iba na tom medicínskom, tak je jasné, že im potom rozhovory vybuchujú pred očami.
A lekári si myslia – ja sa tu tak snažím, makám ako blbec celý život, obetujem vlastné zdravie pre každého jedného pacienta, a oni sa ku mne správajú takto? Ja si to nezaslúžim! A majú pravdu, oni si to nezaslúžia. Nezaslúžia si, aby sa k nim tak pacienti, príbuzní, médiá, politici, všetci správali. Zároveň však platí, že veľkú časť chýb v komunikácii si spôsobujú sami.
