Keď sme si dohadovali rozhovor, spomenuli ste, že k najväčším problémom u dnešných detí patrí chrbtica. Odrazila sa súčasná počítačová generácia na ich chrbticiach?
Áno, to je dnes hneď po obezite druhý najväčší problém, teda chrbtica a zlé držanie tela, ktorý sa u detí vyskytuje najčastejšie. Tretím problémom sú očné chyby. Narástol počet detí, ktoré musia nosiť okuliare.
Čím to je? Môžu za to počítače a časté sledovanie televízie?
Dnešná mládež nechodí von, najmä vo veľkých mestách. Rodičia sa totiž o deti boja, najmä o tie menšie. Školáci zase majú veľa úloh, sú enormne zaťažovaní a potom si sadnú za počítače. Navyše tu máme rodičov, ktorí deti do školy vozia autami, takže opäť sa nehýbu. To je zase ďalší hit dnešnej doby, rodičia okrem toho, že sú veľmi zaťažovaní v práci, ešte musia porozvážať deti po krúžkoch, keďže chcú, aby mali nejaké záujmy a nesedeli len pri televízore.
Čo s tým?
Podľa mňa by bolo veľmi dobré, keby mali deti každý deň v škole minimálne jednu hodinu telesnej výchovy. Ale nie takú, ako majú teraz, pretože by tam nikto nechodil a my by sme sa nedopísali ospravedlneniek. Skôr by malo ísť o nejakú zábavnú formu, aby sa deti na telesnú výchovu tešili. Okrem toho by učitelia telocviku s nimi mali raz alebo dvakrát do týždňa preberať cviky, ktoré sú zamerané na posilnenie chrbtice.
Kedy sa začne objavovať skolióza? Alebo sa to prejavuje aj inými problémami?
Väčšinou je to skolióza a jej ťažšia forma. Okrem toho je to okrúhly chrbát, vystúpené lopatky, asymetria pliec, pretože deti nosia veľmi ťažké tašky. Neviem, prečo to tak je, ale tašky u malých detí sú dnes enormne ťažké.
Nosia teda deti do školy ťažšie tašky, ako sme mali my?
Určite.
Aké tašky by mali rodičia kupovať deťom? Čo napríklad taška na kolieskach, ktorú tak často vídavame u školákov?
Tú neodporúčam, ťažko sa s ňou manipuluje, napríklad na schodoch. Lepšie je, ak má taška popruhy a ak deti majú na chrbte symetrický vak.
Čo ešte škodí chrbtici?
V podstate to, čo sme už vymenovali, teda časté sledovanie televízie, sedenie za počítačom, žiaden pohyb. Niektorí rodičia chcú mať z detí vrcholových športovcov, lenže niektoré športy chrbticu jednostranne zaťažujú. Potom môžete vidieť hokejistov, ktorí sú zhrbení, podobne je to aj u tenistov, kde je zaťažovaná len jedna ruka.
A ktorý šport je najvhodnejší?
Plávanie. Aj to by malo byť podľa mňa súčasťou telesnej výchovy. Ale chýbajú na to bazény.
A čo atletika?
Všestranná atletika áno. Ale, žiaľbohu, máme skúsenosti, že od detí chcú tréneri špičkový výkon. A potom sa to skončí tak, že niektoré deti si preťažia buď koleno, alebo iný kĺb a musia s tým športom skončiť.
Spomenuli ste, že deti sa menej hýbu, pretože sa rodičia boja ich púšťať von. Sú aj deti lenivejšie?
Kedysi mohli deti kedykoľvek vybehnúť na ihrisko. S dneškom sa to však nedá porovnávať, pretože vtedy to naozaj nebolo nebezpečné. Vtedy si ľudia všímali, keď deti niečo robili. Teraz sú ľahostajnejší. Obávajú sa tiež dieťa osloviť či napomenúť. Kedysi sa o deti starali všetky mamičky na dvore, ak niekto spadol, hociktorá mama mu utekala pomôcť. Teraz? Nikto tie deti neokríkne, ak treba. Ale chápem rodičov, že majú strach pustiť deti na dvor.
Ďalším problémom u dnešných detí sú ich zúbky. Slovensko patrí medzi krajiny s dosť vysokou kazivosťou zubov u detí. Kedysi boli školské zubárky, dnes je to všetko len na rodičoch.
Kedysi boli školskí zubári aj školskí lekári. Lenže vtedy bolo možné ošetriť dieťa bez rodiča. Dnes urobiť zákrok bez rodiča nie je možné, musí byť prítomný až do jeho pätnástich rokov. Možná je však prevencia a to by sa mohlo vrátiť do škôl.
V zahraničí je to tak, že škola má zamestnanú sestričku, ktorá je tam pre prípad, že deti ochorejú. Prípadne by tam mohla byť sestra, ktorá sa stará o zuby a zároveň robí aj preventívne prehliadky. Lenže je to finančná záťaž a vieme, ako štát financuje školy aj zdravotníctvo. Ak to nie je súkromné, tak sa na to peniaze určite nenájdu.
Aj zubári majú svoj projekt Zdravý úsmev, ktorý má na školách učiť deti od prvého stupňa, ako si správne umývať zúbky. Ale tiež chýbajú peniaze...
A kto by to mal robiť?
Napríklad dobrovoľníci, mamičky na materskej alebo nezamestnaní, ktorí by prešli výcvikom.
No vidíte. U nás sa robí veľa dobrých vecí, ktoré robia nadácie alebo neziskovky. Ale bolo by dobré, keby sa niektoré projekty zakomponovali do normálneho chodu škôl, aby sa na to naplánovali peniaze, aby to bolo pravidelné. Nie že sa jednorazovo urobí nejaká aktivita, i keď aj pri tom sa niečo môže zachytiť, ale potom, keď mamička hľadá, kam by s tým dieťaťom na ošetrenie išla, má problém. Tak čo potom? A o tom sú aj detské zuby.
Áno, aj mňa, keď som pre dcérku, vtedy dvojročnú, zháňala zubára, zobrala až šiesta ambulancia. Všade ma odbili s tým, že také malé deti na preventívnu prehliadku neberú. Pritom všade sa odporúča prísť s dieťaťom k zubárovi už v prvom roku. Nakoniec sa mi zubári priznali, že ošetrovať dieťa je nerentabilné a neradi to robia, pretože dieťa často nespolupracuje. A keď si vypýtajú od rodiča peniaze za čas, i keď dieťa odmietlo otvoriť ústa, sú nahnevaní a pýtajú sa, že prečo si zubár vypýtal peniaze, keď nič neurobil.
Zoberme si tú stratenú hodinu. Okolo toho sa urobil veľký humbug. Ale nikto nevie, že ošetrenie dieťaťa nie je zvýhodnené zdravotnými poisťovňami. Rodičia sa pýtajú, aký poplatok lekári chcú. No nepýtali by ho, keby poisťovňa zvýhodňovala prácu s detským pacientom. Kedysi to bolo tak, že ošetrenie u detského lekára alebo zubára bolo ohodnotené raz toľko ako u dospelého, takže takýto lekár dostal zaplatené o niečo viac. Možno by bol väčší záujem ošetrovať deti, pretože je to naozaj veľmi ťažké, a ja sa ani nečudujem, že niektorí sa tomu vyhýbajú. Detskí zubári aj lekári sú preťažení.
A netýka sa to len detských zubárov. Veľký problém je aj napríklad v Bratislave s detským ORL (ušno-krčno-nosný). Stačí, že jedna lekárka odíde do dôchodku, náhrada za ňu nie je, a keďže samostatný odbor detský ORL bol zrušený, deti by mali prevziať lekári ORL pre dospelých. Ale tí ich nechcú, lebo si na to netrúfajú, keďže dieťa nie je zmenšenina dospelého...
To sa týka všetkých detských špecialistov. Štatistiky hovoria, že napríklad Bratislava má veľmi veľa detských lekárov. Ale sme prestarnutí, pracujú aj niektoré 70- a 80-ročné kolegyne. Okrem toho je veľký problém, že sieť špecialistov sa počíta podľa počtu obyvateľov.
A napríklad Bratislava má veľkú smolu v tom, že tu žije veľa ľudí, ktorí tu nemajú trvalý pobyt. Je tu raz toľko ľudí, ako udávajú oficiálne čísla. To nikto nezohľadňuje. Ale oficiálna štatistika podľa oficiálneho počtu obyvateľov hovorí, že počet lekárov sedí na počet obyvateľov.
A podľa toho sa zariadia aj zdravotné poisťovne...
Výsledok je taký, že napríklad kolegyňa z ORL mi povedala, že na dva týždne zatvára ambulanciu, pretože už má prekročený limit od poisťovne. Načo by tam bola. Pozornosť by sa však mala zamerať aj na zdravotné poisťovne a na to, koľko peňazí je v nich a ako nimi plytvá.
Peniaze by mali využiť na to, aby zaplatili lekárov, za výkony, ktoré reálne urobili a prípadne uzatvárali nové zmluvy. Uzatvoriť zmluvu je totiž pre špecialistu veľmi ťažké, ak nezapadne do počtu siete. A potom sa nám rodičia sťažujú, že nevedia nájsť pre svoje dieťa špecialistu.
Čo však stále nezmizlo z našich škôl, sú vši...
Áno, je to stále rozšírené. Aj to je vec, ktorú by mohla zobrať do rúk samospráva. V mnohých štátnych školách je veľa sociálnych prípadov, mnoho rodín žije na hranici minima a chudoby. A vy dáte svoje dieťa do školy, kde je dieťa, ktoré sa nekúpe a dostane vši.
Pritom nemáme zaistenú jednu vec, ak dostanú vši deti zo sociálne slabších rodín, dostanú len radu, aby si kúpili šampón proti všiam za 11 eur. A potrebujú ho použiť trikrát, pretože aby to zabralo, umytie sa musí opakovať. Lenže ony si ho nekúpia, pretože na to nemajú. Nevidím dôvod, prečo by napríklad samospráva nemohla kúpiť tie šampóny a dať to dieťaťu do ruky s tým, nech ho použije.
Asi najväčším strašiakom je obezita detí. V čom robia rodičia chybu pri stravovaní svojich detí?
Obezita je obraz spoločnosti. Zoberte si dnešných mladých ľudí, otec ráno odchádza do roboty a vracia sa domov o deviatej či desiatej. Matka má na starosti deti, ak ešte aj pritom pracuje, dieťa je v družine. A tak dieťa je do piatej v škole. Tak sa zamyslime, kde sa robí chyba? Veď rodičia si nevytvoria za víkend obézne dieťa, za dva dni v týždni.
Viac by sme sa mali zamerať na školské družiny, na školské stravovanie, podporiť rodičov, aby kupovali zdravé jedlá. Napríklad moja vnučka nebude jesť v družine, lebo jej tam nechutí. Prečo je to tak? Hovoríme o obezite, hľadáme riešenia doma, pritom všetky deti od šiestich-siedmich rokov máme podchytené v školstve. Máme povinnú dochádzku, tak to robme tam, pretože rodičia nemajú čas.
Ako to dnes funguje? Pizza, hamburger, pretože je to najrýchlejšie. Rodič sa zastaví s dieťaťom po ceste domov v rýchlom občerstvení, veď dieťa to má rado a je to rýchle. Veď kedy by mama stíhala ešte variť večeru? Dnes súkromné firmy neuveriteľne vyčerpávajú ľudí, musia veľa pracovať a často si prácu donesú aj domov.
Ale na druhej strane urobiť nejakú zdravú avokádovú či sardinkovú nátierku na večeru netrvá dlho...
Samozrejme, že treba robiť osvetu aj medzi mamičkami. Predovšetkým však treba podchytiť deti tam, kde môžeme, a to je škola. Kedysi boli babky doma, dnes už nie, mnohé ešte pracujú, takže mamy nemajú nikoho, kto by im pomohol.
Navyše zdravo variť, na to treba peniaze, pretože na zdravé jedlo potrebujete veľa peňazí. Vždy sa dotovalo mlieko v školách, robí sa to aj v západných krajinách, ale nás ten kapitalizmus úplne zroloval. Zrušili sme všetko, čo sa dalo. A budeme všetko tvoriť znova, pretože sme si neurobili analýzu, ako to v zahraničí vyzerá, že oni to vlastne robia a nepovažujú to za nejaký socialistický výmysel.
Čo ešte trápi dnešné deti?
Rozvody. Neuveriteľne traumatizujú deti. A to začína byť vážny problém.
V čom?
Objavuje sa čoraz viac psychických problémov u detí, sú agresívne, musia brať lieky, čo predtým nikdy nebolo, pretože rodičia sa rozvádzajú. Naše súdy sú liknavé, trvá to dlho, takže dieťa sa nachádza v byte, kde sa dvaja pomaly bijú.
Potom rodičia začnú bojovať o deti, pretože ich chce aj otec, aj matka a trvá to aj dva či tri roky. Keby ste videli, čo to robí s deťmi, je to hrozné. Súdy nemajú čas riešiť tieto veci, odkladá sa to a potom to tak dlho trvá. V minulosti, keď otec neplatil, tak ho zavreli a musel na alimenty zarobiť. Dnes stačí, že zaplatí desať eur a matka už nemôže podať trestné oznámenie. Ani mu nedajú robiť nútené práce, keby aspoň upratoval a čistil cesty a chodníky.
A potom sú prípady, keď si otec umelo zníži príjem, aby nemusel platiť na vlastné dieťa, a pritom sa vyváža na tridsaťtisícovom aute.
Presne tak. Kedysi bola rozvedená žena skôr rarita, ale dnes je mnoho mladých žien s malými deťmi už rozvedených. Neviete si predstaviť, ako sú deti tým postihnuté, že musia ísť k otcovi alebo matke. Otcovia kupujú dary, potom si matka s dieťaťom nedá rady, v ambulancii sa mi deti hádžu o zem, lebo sa nechcú dať vyšetriť.
To je veľký problém. Detská psychiatria je pritom obsadená, nemáme kam tie prípady posielať, veľmi vyťažení sú aj psychológovia a s tými deťmi nemá kto hovoriť, nemá ich kto z toho dostať. V školách neexistujú psychológovia, a ak aj sú, tak sa venujú niečomu inému. Toto je veľmi závažný problém, čoho výsledkom bude, že tie deti budú v puberte veľmi agresívne.
Majú to dnešné deti ťažšie?
Majú to veľmi ťažké.
Katarína Lovasová
