Je to nekonečný príbeh. Štátne nemocnice na Slovensku už ani nevedia, aké to je, hospodáriť bez straty. Ku koncu roka 2016 dosiahli záväzky po lehote splatnosti vo fakultných a v univerzitných nemocniciach 527 mil. eur. Pritom boli ku koncu roka 2011 oddlžené. Bez ohľadu na to, koľko peňazí ide do zdravotníctva, nemocnice zvyšujú dlh priemerne o sto miliónov eur ročne.
Vyberanie čerešničiek
Medzi dlžníkmi vyniká Univerzitná nemocnica Bratislava, ktorá má po splatnosti vyše 200 mil. eur, čo je o tretinu viac, ako sú jej celoročné tržby. Aj záväzky v bratislavskej DFNsP prevyšujú ročné výnosy. K takejto hranici sa blíži košická univerzitná aj prešovská fakultná nemocnica.
Ako keby som počul námietky pobúreného čitateľa tohto odborného týždenníka – veď tieto nemocnice musia byť v strate, lebo robia špičkovú, teda i nákladnú medicínu! Nemajú kam „odložiť“ drahých pacientov, ktorých sa ostatné nemocnice zbavujú – to sa im potom ľahko dokazuje „zisk“... Výhovorku, že tieto nemocnice implicitne musia byť v strate, kazí Nitra. Tamojšia štátna fakultná nemocnica hospodári dlhodobo vyrovnane, nemá žiadne záväzky po lehote splatnosti.
Je však pravda, že pri doterajších platobných mechanizmoch, t. j. platbe za ukončenú hospitalizáciu, bez ohľadu na závažnosť prípadu môžu mať poskytovatelia aj nežiaduce motivácie, napr. „vyberanie si čerešničiek“. Tento argument zneutralizuje DRG systém. Platba za diagnózu umožňuje odlišovať náročnosť pacienta, ako aj rozsah poskytovanej starostlivosti. Zavedenie DRG tak zmení motivácie a nemilosrdne nastaví nemocniciam zrkadlo. A možno aj preto vládne vo väčších nemocniciach obava zo zavedenia DRG?
Je mnoho vecí, ktoré by nemocnice mohli robiť omnoho efektívnejšie. Rezervy v nich sú, napríklad v procesoch – prestoje, nedorozumenia, zlá organizácia práce, neprívetivý informačný systém a pod. Nerozumiem, prečo vedenie štátnych nemocníc trpí konflikt záujmov svojich zamestnancov.
Prečo nemocniční špecialisti ambulujú u konkurencie, v súkromnej sfére a štátna nemocnica to toleruje? Očividne majú chuť, čas i kapacitu pracovať aj mimo pracovného času. Prečo im teda nedá zamestnávateľ možnosť privyrobiť si prácou v nemocničnej ambulancii, s rozšírenými ordinačnými hodinami? Inak sa len prizerá ďalšiemu vyberaniu čerešničiek.
Nezodpovedný štát
Nie všetku neefektivitu vyriešia manažérske rozhodnutia v nemocniciach. Aj štát, ako vlastník, má svoj diel zodpovednosti. Je k nemocniciam „mäkký“ – toleruje zadlžovanie, účelovo k tomu upravuje legislatívu, občas do nich nesystémovo naleje peniaze. Štát zlyháva v hľadaní synergií: zatiaľ nevyužíva skutočnosť, že vlastní a prevádzkuje sieť najväčších nemocníc. Vôbec ich nevníma ako „sieť“. V štátnych nemocniciach sú rôzne informačné systémy, nejestvuje jednotná účtovná osnova, nefunguje spoločné obstarávanie či koordinácia aktivít.
Štát je zodpovedný aj za centrálnu mzdovú reguláciu, ktorá nie je krytá zdrojmi. Politici zákonom sľúbili zdravotníkom garantované mzdy, ktoré každý rok stúpajú podľa vzorca. No zároveň znížili objem peňazí, ktorými štát financuje sektor, napriek existencii podobného vzorca. V situácii, keď kumulovaný dlh všetkých nemocníc a štátnej VšZP dosahuje miliardu eur, platí štát za svojich poistencov najmenej peňazí od čias Rudolfa Zajaca.
Štát viac ako desať rokov odkladá stratifikáciu nemocníc. Politici sa boja, že ju voličom nebudú vedieť odkomunikovať. V akútnych nemocniciach majú ležať akútni pacienti. Akútnych lôžok potrebujeme menej, než ich máme. Zároveň však potrebujeme zvýšiť kapacitu chronických, doliečovacích, sociálno-zdravotných postelí. Niektoré nemocnice jednoducho musia prestať byť akútnymi, bez toho sa bude len ťažko zvyšovať kvalita i efektivita zdravotníctva.
Zmeny „sa“ samy neuskutočnia. Ak sú všetci relevantní hráči presvedčení, že na konci dňa príde štát a zaplatí dlhy, vyžehlí problémy, akákoľvek snaha o reformu naráža na nepochopenie. Oddlženie bez týchto zmien považujem za zbytočné, dokonca skôr za kontraproduktívne. Utvrdí politikov v názore, že problémy zdravotníctva netreba riešiť, môžu vyhnívať donekonečna.
Vyberanie čerešničiek
Medzi dlžníkmi vyniká Univerzitná nemocnica Bratislava, ktorá má po splatnosti vyše 200 mil. eur, čo je o tretinu viac, ako sú jej celoročné tržby. Aj záväzky v bratislavskej DFNsP prevyšujú ročné výnosy. K takejto hranici sa blíži košická univerzitná aj prešovská fakultná nemocnica.
Ako keby som počul námietky pobúreného čitateľa tohto odborného týždenníka – veď tieto nemocnice musia byť v strate, lebo robia špičkovú, teda i nákladnú medicínu! Nemajú kam „odložiť“ drahých pacientov, ktorých sa ostatné nemocnice zbavujú – to sa im potom ľahko dokazuje „zisk“... Výhovorku, že tieto nemocnice implicitne musia byť v strate, kazí Nitra. Tamojšia štátna fakultná nemocnica hospodári dlhodobo vyrovnane, nemá žiadne záväzky po lehote splatnosti.
Je však pravda, že pri doterajších platobných mechanizmoch, t. j. platbe za ukončenú hospitalizáciu, bez ohľadu na závažnosť prípadu môžu mať poskytovatelia aj nežiaduce motivácie, napr. „vyberanie si čerešničiek“. Tento argument zneutralizuje DRG systém. Platba za diagnózu umožňuje odlišovať náročnosť pacienta, ako aj rozsah poskytovanej starostlivosti. Zavedenie DRG tak zmení motivácie a nemilosrdne nastaví nemocniciam zrkadlo. A možno aj preto vládne vo väčších nemocniciach obava zo zavedenia DRG?
Je mnoho vecí, ktoré by nemocnice mohli robiť omnoho efektívnejšie. Rezervy v nich sú, napríklad v procesoch – prestoje, nedorozumenia, zlá organizácia práce, neprívetivý informačný systém a pod. Nerozumiem, prečo vedenie štátnych nemocníc trpí konflikt záujmov svojich zamestnancov.
Prečo nemocniční špecialisti ambulujú u konkurencie, v súkromnej sfére a štátna nemocnica to toleruje? Očividne majú chuť, čas i kapacitu pracovať aj mimo pracovného času. Prečo im teda nedá zamestnávateľ možnosť privyrobiť si prácou v nemocničnej ambulancii, s rozšírenými ordinačnými hodinami? Inak sa len prizerá ďalšiemu vyberaniu čerešničiek.
Nezodpovedný štát
Nie všetku neefektivitu vyriešia manažérske rozhodnutia v nemocniciach. Aj štát, ako vlastník, má svoj diel zodpovednosti. Je k nemocniciam „mäkký“ – toleruje zadlžovanie, účelovo k tomu upravuje legislatívu, občas do nich nesystémovo naleje peniaze. Štát zlyháva v hľadaní synergií: zatiaľ nevyužíva skutočnosť, že vlastní a prevádzkuje sieť najväčších nemocníc. Vôbec ich nevníma ako „sieť“. V štátnych nemocniciach sú rôzne informačné systémy, nejestvuje jednotná účtovná osnova, nefunguje spoločné obstarávanie či koordinácia aktivít.
Štát je zodpovedný aj za centrálnu mzdovú reguláciu, ktorá nie je krytá zdrojmi. Politici zákonom sľúbili zdravotníkom garantované mzdy, ktoré každý rok stúpajú podľa vzorca. No zároveň znížili objem peňazí, ktorými štát financuje sektor, napriek existencii podobného vzorca. V situácii, keď kumulovaný dlh všetkých nemocníc a štátnej VšZP dosahuje miliardu eur, platí štát za svojich poistencov najmenej peňazí od čias Rudolfa Zajaca.
Štát viac ako desať rokov odkladá stratifikáciu nemocníc. Politici sa boja, že ju voličom nebudú vedieť odkomunikovať. V akútnych nemocniciach majú ležať akútni pacienti. Akútnych lôžok potrebujeme menej, než ich máme. Zároveň však potrebujeme zvýšiť kapacitu chronických, doliečovacích, sociálno-zdravotných postelí. Niektoré nemocnice jednoducho musia prestať byť akútnymi, bez toho sa bude len ťažko zvyšovať kvalita i efektivita zdravotníctva.
Zmeny „sa“ samy neuskutočnia. Ak sú všetci relevantní hráči presvedčení, že na konci dňa príde štát a zaplatí dlhy, vyžehlí problémy, akákoľvek snaha o reformu naráža na nepochopenie. Oddlženie bez týchto zmien považujem za zbytočné, dokonca skôr za kontraproduktívne. Utvrdí politikov v názore, že problémy zdravotníctva netreba riešiť, môžu vyhnívať donekonečna.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Foto:
archív, Zdravotnícke Noviny
MUDr. Tomáš Szalay, PhD., HPI