Ako ozdraviť štátnu poisťovňu

Ministerstvo zdravotníctva si od nej objednalo ocenenie štyroch štátnych špecializovaných ústavov, ktorých majetok chce použiť ako vklad do základného imania poisťovne. Chce tak vyriešiť jej vysoké dlhy, spôsobené šafárením predchádzajúceho vedenia.

Na zadlžení poisťovne sa podieľali okrem iného aj neprimerane vysoké mzdy, odmeny manažmentu VšZP alebo prenájom priestorov napriek tomu, že poisťovňa má vlastné priestory. Iba sa bolo treba mierne priestorovo uskromniť. Štátna poisťovňa už roky vodu káže a víno pije. Nemocnice a zdravotníci v nich majú podľa nej šetriť, redukovať postele, centralizovať nákupy, ale poisťovňa potrebuje pre úradníkov čoraz väčšie kancelárske priestory.
 

Zástupcovia štátu v poisťovni zapríčinili stav, ktorý viedol k ozdravného plánu. Štát (ministerstvo zdravotníctva) by mal finančným príspevkom zvýšiť základné imanie a zbaviť tak poisťovňu hrozby nútenej správy alebo možno aj bankrotu. To je v tomto prípade jediné bezpečné a zároveň racionálne riešenie.

Prípadný predaj časti poistného kmeňa inej zdravotnej poisťovni by bolo nezmyslom zo strany „kupujúcej poisťovne“, pretože „časť poistného kmeňa“ má hodnotu len v príslušnom kalendárnom roku. Keď štát nevyrieši situáciu veľmi rýchlo, môže sa stať, že časť poistného kmeňa to spraví sama do 30. septembra 2017.

Veď kto už len zostane v poisťovni, ktorej hrozí bankrot? A ktorej šéfa premiér ponížil v telefonickom rozhovore pred celým Slovensko? Potom k 1. januáru 2018 už nebudú poistenci časti poistného kmeňa poistencami VšZP, ale budú poistencami inej poisťovne a „bude vymaľované“.

Zvýšenie základného imania majetkom troch srdcovocievnych ústavov a jedného onkologického ústavu je hazardom s ústavmi, ktoré majú vynikajúcu medicínsku povesť a na dôvažok sú v súčasnosti aj vo výbornej finančnej kondícii, čo je v slovenskom zdravotníctve skutočne malý zázrak.

To, že vyšší manažment cestuje medzi zdravotnými poisťovňami, je roky verejne známe. Koniec koncov, stačí si prezrieť obchodný register. Ešte pred rokom som si myslel, že unitárny systém, pardon, unitárny nezmysel, je minulosťou. Dnes, keď počúvam o vklade majetku špičkových slovenských ústavov do štátnej VšZP, vybavuje sa mi predtucha, aby „unitárny nezmysel“ nevznikol presne opačným smerom, ako bol pred troma, štyrmi rokmi teoreticky plánovaný a pripravovaný.