Vývoj od zákona 4/1952 o hygienickej a protiepidemickej starostlivosti cez zákon 20/1966 o starostlivosti o zdravie ľudu až po súčasný zákon 355/2007 o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia pokrýva napriek posunom v názve oblasť, ktorú väčšina obyvateľstva vrátane mnohých v zdravotníctve nazýva zjednodušene „hygiena“ či viac legislatívnym jazykom „štátny zdravotný dozor“.
Najmä zákon 355/2007 je často považovaný za zákon o verejnom zdravotníctve, keďže tento termín sa začal výrazne používať najmä v anglojazyčnej literatúre koncom XX. storočia. Je však verejné zdravotníctvo totožné s hygienou?
Rozdiel v paradigme zdravia
Hygiena je vedný odbor študujúci zdravý spôsob života z hľadiska jedinca aj spoločnosti. Vytvára pravidlá takéhoto spôsobu života a skúma ich dodržiavanie.
Hlavnou úlohou hygieny je zabrániť, aby negatívne faktory vonkajšieho prostredia prekročili rámec adaptability ľudského organizmu. Negatívne faktory, napr. hluk, vibrácie, ionizujúce žiarenie, chemické látky, znečistenie životného prostredia, zhoršenie kvality výživy a pod., zväčša vyplývajú z rozvoja technickej civilizácie.
Hlavnou náplňou hygieny je napríklad udržanie stanovenej kvality životného a pracovného prostredia, štúdium vplyvu výživy, vytváranie noriem pre životné a pracovné prostredie a pod.
Verejné zdravotníctvo je podľa definície SZO veda a umenie ako podporovať zdravie, predchádzať chorobám a predlžovať život spoločným úsilím celej spoločnosti. Už z týchto definícií je možné predpokladať, že nejde o plný súlad medzi hygienou a verejným zdravotníctvom.
V čom sa však tieto dve disciplíny odlišujú?
Ten prvý a zásadný rozdiel je v paradigme zdravia. V čase, keď bola etablovaná hygiena a štátny zdravotný dozor, bol model zdravia jednoduchý, pozostávajúci z dvoch zložiek „ochorenie – starostlivosť“.
Za hlavnú príčinu ochorenia boli uznávané najmä rôzne infekcie, viac či menej súvisiace so zlými hygienickými návykmi alebo zlým životným prostredím, zahrňujúc bývanie, pracoviská a fyzické životné prostredie.
Tento model zdravia sa výrazne zmenil koncom XX. storočia najmä nástupom politiky Zdravia pre všetkých SZO a Ottawskou chartou podpory zdravia, ktoré viedli k plnému rozpracovaniu Winslovovej definície verejného zdravotníctva z roku 1920 a vzniku skupín determinantov zdravia, ako sú environmentálne, sociálne a behaviorálne determinanty.
Pričom najmä posledné dve skupiny nie je možné ovplyvňovať cestou hygieny či štátneho zdravotného dozoru. Verejné zdravotníctvo šírkou svojich nástrojov však ponúka dostatočné možnosti, aby došlo aj k ovplyvňovaniu a usmerňovaniu týchto skupín determinantov.
Značné rozdiely
Ďalšie rozdiely medzi hygienou/štátnym zdravotným dozorom a verejným zdravotníctvom je možné nájsť v nasledujúcich faktoroch:
Cieľová skupina
Ako definícia naznačuje, cieľovou skupinou pre verejné zdravotníctvo sú vlastne všetci občania, v praxi neformálne združení do rôznych komunít (záujmové skupiny, ľudia s rovnakým problémom, ale aj obce, mestá, okresy atď.).
Cieľovou skupinou štátneho zdravotného dozoru sú jednoznačne právne alebo fyzické osoby, ktoré k svojej činnosti podľa zákona potrebujú istú formu povolenia.
Forma práce
Forma práce verejného zdravotníctva je často znázorňovaná cyklicky. Proces sa začína identifikáciou problémov komunity, ktoré ovplyvňujú jej zdravie, nasleduje návrh intervencie, implementácia intervencie a vyhodnotenie. Po týchto krokoch sa cyklus opakuje s ďalším problémom komunity.
Hlavnými formami práce sú preto rozsiahla komunikácia, rokovanie, hodnotenie potrieb komunity, hodnotenie rizík a dosahov rizík, výchova a ovplyvňovanie politík a stratégií.
Forma práce štátneho zdravotného dozoru je viac „mechanická“, ide o overenie súladu so zákonom alebo jeho vykonávacími vyhláškami a vyhláškami určujúcimi limity škodlivín v rozličných prostrediach.
Financovanie
Verejné zdravotníctvo je väčšinou financované rôznymi grantovými systémami, či už na geograficko-administratívnej báze (medzinárodné, národné, regionálne, lokálne), alebo na báze zdravotného poistenia (fondy zdravotných poisťovní s cieľom znižovať chorobnosť a tým náklady), alebo na báze odborných spoločností (asociácie chorôb alebo skupín chorôb ako Liga proti rakovine, Liga mentálnych chorôb atď.).
Zdrojom financií pre takéto systémy môžu byť odvody z daní (podiel spotrebnej dane z cigariet a tabaku, spotrebnej dane z predaja alkoholu atď.), alebo prostriedky združené podnikateľskými subjektmi v regióne, prípadne časť zisku zdravotných poisťovní.
Štátny zdravotný dozor je a mal by byť financovaný zo štátneho rozpočtu.
Údaje
Verejné zdravotníctvo využíva široké spektrum dát, veľmi často podľa potrieb menších celkov, ako sú mestá a obce alebo okresy, regióny.
Dôležitý je preto prístup k údajom a schopnosť presne definovať, aké údaje sú potrebné. Veľmi často ide aj o údaje cielene zbierané pre špecifickú potrebu daného celku, napríklad údaje o správaní sa obyvateľstva v súvislosti so zdravím, alebo údaje o sebahodnotení zdravotného stavu a podobne.
Štátny zdravotný dozor využíva údaje potrebné k danej schvaľovacej činnosti, ktorou sú obvykle limity uvedené vo vyhláškach a zákonoch a zo strany podávateľa žiadosti o schválenie predložené hodnotiteľom.
Väzba na zdravotnú starostlivosť
Verejné zdravotníctvo začína poznaním zdravotných problémov komunity, ktoré najlepšie pozná zdravotná starostlivosť v danej komunite. Úzka spolupráca pri zdravotnej výchove a prevencii ochorení je nevyhnutnosťou a zároveň by mala byť samozrejmosťou.
Okrem legislatívneho schvaľovania zariadení zdravotnej starostlivosti vzhľadom na náplň štátneho zdravotného dozoru niet dôvod na užšiu spoluprácu medzi štátnym zdravotným dozorom a zdravotnou starostlivosťou.
Legislatívne zabezpečenie
Z vyššie uvedeného je jasné, že verejné zdravotníctvo môže mať inú náplň a iné priority teoreticky v každom meste, z čoho vyplýva nemožnosť legislatívneho zabezpečenia jedným zákonom.
O to viac však musí byť zohľadnené v stratégiách a politikách nielen zdravotníctva, ale v súlade s politikou zdravia v každej politike, aj v stratégiách a politikách iných rezortov a regionálnych, prípadne lokálnych zdravotných politikách.
Zásadnú dôležitosť tu má legislatívne a odborné zabezpečenie grantových systémov na financovanie rôznorodých intervencií VZ.
Štátny zdravotný dozor je obvykle veľmi presne daný zákonmi a vyhláškami.
Slovenská zmeska
Aplikujúc opísané rozdiely na situáciu na Slovensku vidíme akúsi zmes. Chrbtovou osou slovenského systému podľa zákona 355/2007 sú Úrady verejného zdravotníctva.
Slovo úrad veľmi dobre vystihuje to, čo vlastne štátny zdravotný dozor podľa vyššie uvedeného opisu vykonáva vrátane financovania a legislatívneho zabezpečenia. Problém je v tom, že úrad z princípu nemôže vykonávať činnosti verejného zdravotníctva v tom zmysle, ako sú tu opísané.
Nemá na to zabezpečený spôsob financovania, nemá na to vytvorené formy práce a ani personálne kapacity a – česť výnimkám, ani väzby na ostatné rezorty vo zverenom území.
Z etického pohľadu je to možné ešte zvýrazniť jednoduchým vyjadrením, že jeden a ten istý úrad nemôže niekoho kontrolovať a schvaľovať a zároveň mu radiť a pomáhať vytvárať intervencie, ktoré potom schvaľuje. Ide o učebnicový príklad konfliktu záujmov.
Štátny zdravotný dozor je nepochybne jedna z desiatich esenciálnych činností verejného zdravotníctva, definovaných SZO, avšak nie jedinou činnosťou verejného zdravotníctva. Systém verejného zdravotníctva, ak má byť efektívny a účinný, musí obsahovať všetkých desať činností.
Ak má naša spoločnosť vo sfére zdravia reprezentovaná ministerstvom zdravotníctva naozaj záujem zlepšovať zdravie obyvateľstva, mala by začať zmenou paradigmy z 50. rokov minulého storočia do súčasnosti a následne komplexnou, odborne odôvodnenou a pripravenou reformou systému verejného zdravotníctva.
Najmä zákon 355/2007 je často považovaný za zákon o verejnom zdravotníctve, keďže tento termín sa začal výrazne používať najmä v anglojazyčnej literatúre koncom XX. storočia. Je však verejné zdravotníctvo totožné s hygienou?
Rozdiel v paradigme zdravia
Hygiena je vedný odbor študujúci zdravý spôsob života z hľadiska jedinca aj spoločnosti. Vytvára pravidlá takéhoto spôsobu života a skúma ich dodržiavanie.
Hlavnou úlohou hygieny je zabrániť, aby negatívne faktory vonkajšieho prostredia prekročili rámec adaptability ľudského organizmu. Negatívne faktory, napr. hluk, vibrácie, ionizujúce žiarenie, chemické látky, znečistenie životného prostredia, zhoršenie kvality výživy a pod., zväčša vyplývajú z rozvoja technickej civilizácie.
Hlavnou náplňou hygieny je napríklad udržanie stanovenej kvality životného a pracovného prostredia, štúdium vplyvu výživy, vytváranie noriem pre životné a pracovné prostredie a pod.
Verejné zdravotníctvo je podľa definície SZO veda a umenie ako podporovať zdravie, predchádzať chorobám a predlžovať život spoločným úsilím celej spoločnosti. Už z týchto definícií je možné predpokladať, že nejde o plný súlad medzi hygienou a verejným zdravotníctvom.
V čom sa však tieto dve disciplíny odlišujú?
Ten prvý a zásadný rozdiel je v paradigme zdravia. V čase, keď bola etablovaná hygiena a štátny zdravotný dozor, bol model zdravia jednoduchý, pozostávajúci z dvoch zložiek „ochorenie – starostlivosť“.
Za hlavnú príčinu ochorenia boli uznávané najmä rôzne infekcie, viac či menej súvisiace so zlými hygienickými návykmi alebo zlým životným prostredím, zahrňujúc bývanie, pracoviská a fyzické životné prostredie.
Tento model zdravia sa výrazne zmenil koncom XX. storočia najmä nástupom politiky Zdravia pre všetkých SZO a Ottawskou chartou podpory zdravia, ktoré viedli k plnému rozpracovaniu Winslovovej definície verejného zdravotníctva z roku 1920 a vzniku skupín determinantov zdravia, ako sú environmentálne, sociálne a behaviorálne determinanty.
Pričom najmä posledné dve skupiny nie je možné ovplyvňovať cestou hygieny či štátneho zdravotného dozoru. Verejné zdravotníctvo šírkou svojich nástrojov však ponúka dostatočné možnosti, aby došlo aj k ovplyvňovaniu a usmerňovaniu týchto skupín determinantov.
Značné rozdiely
Ďalšie rozdiely medzi hygienou/štátnym zdravotným dozorom a verejným zdravotníctvom je možné nájsť v nasledujúcich faktoroch:
Cieľová skupina
Ako definícia naznačuje, cieľovou skupinou pre verejné zdravotníctvo sú vlastne všetci občania, v praxi neformálne združení do rôznych komunít (záujmové skupiny, ľudia s rovnakým problémom, ale aj obce, mestá, okresy atď.).
Cieľovou skupinou štátneho zdravotného dozoru sú jednoznačne právne alebo fyzické osoby, ktoré k svojej činnosti podľa zákona potrebujú istú formu povolenia.
Forma práce
Forma práce verejného zdravotníctva je často znázorňovaná cyklicky. Proces sa začína identifikáciou problémov komunity, ktoré ovplyvňujú jej zdravie, nasleduje návrh intervencie, implementácia intervencie a vyhodnotenie. Po týchto krokoch sa cyklus opakuje s ďalším problémom komunity.
Hlavnými formami práce sú preto rozsiahla komunikácia, rokovanie, hodnotenie potrieb komunity, hodnotenie rizík a dosahov rizík, výchova a ovplyvňovanie politík a stratégií.
Forma práce štátneho zdravotného dozoru je viac „mechanická“, ide o overenie súladu so zákonom alebo jeho vykonávacími vyhláškami a vyhláškami určujúcimi limity škodlivín v rozličných prostrediach.
Financovanie
Verejné zdravotníctvo je väčšinou financované rôznymi grantovými systémami, či už na geograficko-administratívnej báze (medzinárodné, národné, regionálne, lokálne), alebo na báze zdravotného poistenia (fondy zdravotných poisťovní s cieľom znižovať chorobnosť a tým náklady), alebo na báze odborných spoločností (asociácie chorôb alebo skupín chorôb ako Liga proti rakovine, Liga mentálnych chorôb atď.).
Zdrojom financií pre takéto systémy môžu byť odvody z daní (podiel spotrebnej dane z cigariet a tabaku, spotrebnej dane z predaja alkoholu atď.), alebo prostriedky združené podnikateľskými subjektmi v regióne, prípadne časť zisku zdravotných poisťovní.
Štátny zdravotný dozor je a mal by byť financovaný zo štátneho rozpočtu.
Údaje
Verejné zdravotníctvo využíva široké spektrum dát, veľmi často podľa potrieb menších celkov, ako sú mestá a obce alebo okresy, regióny.
Dôležitý je preto prístup k údajom a schopnosť presne definovať, aké údaje sú potrebné. Veľmi často ide aj o údaje cielene zbierané pre špecifickú potrebu daného celku, napríklad údaje o správaní sa obyvateľstva v súvislosti so zdravím, alebo údaje o sebahodnotení zdravotného stavu a podobne.
Štátny zdravotný dozor využíva údaje potrebné k danej schvaľovacej činnosti, ktorou sú obvykle limity uvedené vo vyhláškach a zákonoch a zo strany podávateľa žiadosti o schválenie predložené hodnotiteľom.
Väzba na zdravotnú starostlivosť
Verejné zdravotníctvo začína poznaním zdravotných problémov komunity, ktoré najlepšie pozná zdravotná starostlivosť v danej komunite. Úzka spolupráca pri zdravotnej výchove a prevencii ochorení je nevyhnutnosťou a zároveň by mala byť samozrejmosťou.
Okrem legislatívneho schvaľovania zariadení zdravotnej starostlivosti vzhľadom na náplň štátneho zdravotného dozoru niet dôvod na užšiu spoluprácu medzi štátnym zdravotným dozorom a zdravotnou starostlivosťou.
Legislatívne zabezpečenie
Z vyššie uvedeného je jasné, že verejné zdravotníctvo môže mať inú náplň a iné priority teoreticky v každom meste, z čoho vyplýva nemožnosť legislatívneho zabezpečenia jedným zákonom.
O to viac však musí byť zohľadnené v stratégiách a politikách nielen zdravotníctva, ale v súlade s politikou zdravia v každej politike, aj v stratégiách a politikách iných rezortov a regionálnych, prípadne lokálnych zdravotných politikách.
Zásadnú dôležitosť tu má legislatívne a odborné zabezpečenie grantových systémov na financovanie rôznorodých intervencií VZ.
Štátny zdravotný dozor je obvykle veľmi presne daný zákonmi a vyhláškami.
Slovenská zmeska
Aplikujúc opísané rozdiely na situáciu na Slovensku vidíme akúsi zmes. Chrbtovou osou slovenského systému podľa zákona 355/2007 sú Úrady verejného zdravotníctva.
Slovo úrad veľmi dobre vystihuje to, čo vlastne štátny zdravotný dozor podľa vyššie uvedeného opisu vykonáva vrátane financovania a legislatívneho zabezpečenia. Problém je v tom, že úrad z princípu nemôže vykonávať činnosti verejného zdravotníctva v tom zmysle, ako sú tu opísané.
Nemá na to zabezpečený spôsob financovania, nemá na to vytvorené formy práce a ani personálne kapacity a – česť výnimkám, ani väzby na ostatné rezorty vo zverenom území.
Z etického pohľadu je to možné ešte zvýrazniť jednoduchým vyjadrením, že jeden a ten istý úrad nemôže niekoho kontrolovať a schvaľovať a zároveň mu radiť a pomáhať vytvárať intervencie, ktoré potom schvaľuje. Ide o učebnicový príklad konfliktu záujmov.
Štátny zdravotný dozor je nepochybne jedna z desiatich esenciálnych činností verejného zdravotníctva, definovaných SZO, avšak nie jedinou činnosťou verejného zdravotníctva. Systém verejného zdravotníctva, ak má byť efektívny a účinný, musí obsahovať všetkých desať činností.
Ak má naša spoločnosť vo sfére zdravia reprezentovaná ministerstvom zdravotníctva naozaj záujem zlepšovať zdravie obyvateľstva, mala by začať zmenou paradigmy z 50. rokov minulého storočia do súčasnosti a následne komplexnou, odborne odôvodnenou a pripravenou reformou systému verejného zdravotníctva.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Foto:
autor
Doc. RNDr. Gabriel Guliš, CSc., University of Southern Denmark