Pri prednáškach a prezentáciách počujeme o práci všeobecných praktických lekárov, o ich vzťahu k pacientom veľa pekných slov. Nakoľko korešpondujú s realitou?
Chcem zdôrazniť, že to čo hovorím, čo som prezentoval aj na výročnej konferencii slovenských všeobecných praktických lekárov v Smokovci vychádza z toho, čo sa deje vo svete.
Absolútna väčšina všeobecných praktických/rodinných lekárov je profesii, ktorú si vybrali, oddaná, a nielen jednotlivým pacientom, ale aj celým komunitám.
Možno väčšina, ale nie všetci...
Prepokladám a pripúšťam, že sú aj takí, ktorí vybočujú, ale absolútna väčšina sa drží Hippokratovej prísahy a pacientom deň čo deň pomáha.
Všeobecný praktický lekár, ktorý má v ambulancii denne aj šesťdesiat pacientov, či niekde, napr. v Rusku má určených na pacienta osem minút má čas pozorne sa venovať pacientovi, na budovanie dôvery v ich vzťahu?
Pýtate sa veľmi dobre... Jeden z hlavných princípov rodinného lekárstva je princíp kontinuity. A teda, aj keď lekár vidí pacienta možno niekoľko minút, stretáva sa s ním mesiace či roky opakovane, pozná jeho rodinnú anamnézu.
To sú predpoklady na vybudovanie dôvery v ich vzťahu. Tento čas vzájomnej komunikácie je dôležitý na vytvorenie vzťahu medzi lekárom a pacientom. Vieme veľmi dobre, že na celom svete sú tlaky na lekárov, aby robili viac, rýchlejšie a niekedy je skutočne konzultácia v ambulancii krátka a lekár sa musí venovať len jednej konkrétnej veci, s ktorou pacient prišiel.
Môže sa stať, že premešká napr. čas na prevenciu, ktorá podstatne prispieva k tomu, aby ľudia žili čo najdlhšie v dobrom zdraví. Toto je moment, kedy sa do akcie dostáva model, kedy pracuje nielen rodinný lekár, ale celý tím okolo neho.
Pacient rieši s lekárom svoj akútny problém, potom ho prevezme kvalifikovaná sestra, ktorá má viac času sa mu venovať, aby s ním riešila preventívne veci. A šesť minút sa predĺži a pacient vie, že sa mu v ambulancii venovali zodpovedne, čo jeho dôveru k lekárovi posilní.
Doma v Austrálii pracujete v univerzitnej poliklinike. Aká je tam prax vo vašej ambulancii?
Pracujem v Adelaide v skupinovej praxi, máme dvadsať lekárov. V čase, keď ako prezident WONCA cestujem po svete, moji kolegovia ma zastupujú. Som veľmi rád, že mám chápajúcich kolegov, ktorí mi pomáhajú.
Onedlho vo funkcii končím a budem môcť kolegom vrátiť ich podporu a pomoc. Založili sme polikliniku s podporou univerzity, federálnej a regionálnej vlády na mieste, kde bol značný dopyt po zdravotnej starostlivosti a doteraz máme túto podporu.
Ako prezident svetovej organizácie ste za tri roky nepochybne spoznali rôzne systémy primárnej zdravotnej starostlivosti. V čom sú najväčšie rozdiely v práci všeobecných praktických lekárov? U nás napr. rodinný lekár oficiálne neexistuje...
Keď hovoríme o rodinných lekároch, máme tým na mysli všetkých lekárov, ktorí pracujú v primárnej starostlivosti podľa ôsmich základných princípov - prvý kontakt, komplexnosť, kontinuita starostlivosti, koordinácia, prevencia, zameranie na osobu pacienta, rodinná orientácia a orientácia na komunitu.
V tej starostlivosti, ktorá má všade vo svete k pacientom najbližšie. Ani v Austrálii oficiálne nemáme rodinných lekárov, ale všeobecných praktikov, podobne ako na Slovensku. Posledných dvadsať rokov nestačí len vyštudovať lekársku fakultu, ale lekár potrebuje aj špecializáciu ako všeobecný praktický lekár a samozrejme, ďalej sa kontinuálne vzdelávať.
Máte pravdu, že modely primárnej zdravotnej starostlivosti sú rôzne, neraz vychádzajú z historických a kultúrnych tradícií toho-ktorého štátu. Všimol som si v krajinách bývalého východného bloku a bývalého Sovietskeho zväzu v ázijskom regióne, že za posledných dvadsaťpäť rokov prešla zdravotná starostlivosť revolučnými zmenami.
Mnohé krajiny budujú nové systémy zdravotnej starostlivosti od základu a mnohé sa rozhodli, že ho postavia práve na kvalitnej primárnej starostlivosti. Tieto krajiny si vymieňajú poznatky a skúsenosti v tom, čo funguje, ukazujú výzvy, ale upozorňujú sa aj na chyby a bolesti rastu, ktorých sa treba vyvarovať. Dá sa to prirovnať k obdobiu puberty, rastieme, ale aj dozrievame...
Je zmena v prechode z totálneho štátneho zdravotníctva na privátne neštátne segmenty najpodstatnejšia?
Súčasťou procesov, o ktorých hovorím, je samozrejme aj predstavenie súkromnej medicíny, ktorá nebola a nemohla byť súčasťou zdravotníctva v bývalých socialistických krajinách, kde mal všetko pod kontrolou štát.
A táto medicína si musí získavať dôveru pacientov, obhajovať svoje miesto na slnku. Ale zmeny poznáme aj u nás – ešte pred tridsiatimi rokmi stačilo vyštudovať medicínu a pracovať v ambulancii.
Až posledné dve desaťročia je potrebná aj špecializácia zo všeobecného praktického lekárstva a ďalšie kontinuálne vzdelávanie, aby sa zo všeobecného lekára po skončení lekárskej fakulty stal špecialista.
To je aj výzva pre vaše krajiny, ktoré podstupujú revolučné procesy. Pozorujem to vo viacerých krajinách a je to pre mňa veľkým povzbudením, že vidím štáty ako je aj Slovensko, kde sa Slovenská spoločnosť všeobecného praktického lekárstva intenzívne snaží tieto zmeny presadzovať a je odovzdaná myšlienke vzdelávania všeobecných praktických lekárov.
Poznali ste pred zmenami koncom osemdesiatich rokov socialistické štáty a ich zdravotné systémy? Boli ste za železnou oponou?
Bol som v osemedesiatich rokov, v časoch perestrojky Michaila Gorbačova trikrát vo vtedajšom Sovietskom zväze. Zučastňoval som sa na globálnom programe, kde sme pomáhali deťom, poškodeným katastrofou na atómovej elektrárni v Černobyle.
V Moskve sme sa stretli aj s prezidentom M. Gorbačovom, cestovali sme po Bielorusku a Ukrajine, vtedy som nahliadol pod pokrievku sovietskeho zdravotného systému.
Dojmy?
Bol som vtedy mladý lekár a boli to jedni z mojich prvých skúseností z globálneho zdravotníctva. Zistil som, že sovietsky, resp. socialistický zdravotný systém je diametrálne odlišný od nášho, ale stretol som desiatky lekárov a sestier, ktorí boli rovnako nadšení a vášniví vo vzťahu k medicíne, ako som bol aj ja.
Niektoré prístroje boli dokonca technologicky pokročilejšie ako som mal v Austrálii, ale bolo aj veľa vecí, ktoré tam chýbali, najmä lieky, ktoré sme my mali k dispozícii. Ale odvtedy sa veľa zmenilo aj v Rusku, hlavne preto, že sa otvoril a globalizoval trh pre lieky, zdravotnícku techniku.
Už po politických zmenách som bol v roku 1997 na konferencii WONCA v Prahe a to už som postrehol zmeny a zapálenie pre ne u všeobecných praktických lekárov. Slovensko som navštívil pri príležitosti konferencie Slovenskej spoločnosti všeobecného praktického lekárstva v Bojniciach v roku 2007.
Americký kontinent oceňuje kubánske zdravotníctvo. Máte s ním skúsenosti?
Kubu som navštívil a žasol som, ako tam zdravotníctvo dobre funguje. Vychádza z princípu, že základom je primárna zdravotná starostlivosť. Majú tímy rodinných lekárov a sestier, ktoré pracujú spoločne a sú zodpovední za presne definovanú geografickú oblasť a občanov, ktorí v nej žijú.
Každý Kubánec presne vie, kto je jeho rodinný lekár, rodinná sestra a kde a kedy ich v prípade potreby nájde. Lekár najprv vyšetrí pacientov, ktorí prišli do ambulancie, potom ide aj so sestrou na návštevy pacientov, ktorí z rôznych príčin do ambulancie prísť nemohli.
Majú aj polikliniky, kde pôsobia ambulantní špecialisti a rodinní lekári ich tam v prípade potreby posielajú. Polikliniky sú vnímané na Kube ako veľmi dôležité aj preto, aby znížili potrebu pacientov na hospitalizácie v nemocniciach. Kubánsky zdravotný systém je veľmi silný, jeho druhou výhodou je aj medicínske vzdelávanie.
Využívajú ho aj študenti z mnohých rozvojových krajín, študuje tam veľa budúcich lekárov najmä z Latinskej Ameriky. Mám určité obavy, čo sa stane, keď sa Kuba naplno otvorí svetu a kapitálu.
Hovorili ste na prednáške o potrebe tlaku na vlády, ale jednotlivé krajiny môžu, ale nemusia rešpektovať názory, či rady WONCA, alebo Svetovej zdravotníckej organizácie. Sú predsa štáty, kde je primárna sféra v podstate rovnaká, štátna, neprešla žiadnymi zmenami...
Princíp je, že SZO pripraví a predstaví nejakú politiku, ktorú ponúkne vládam, aby si z nej vybrali, čo sa im hodí do ich koncepcie a systému zdravotnej starostlivosti. Ale keď niektorý štát nesúhlasí s politikou SZO, nemal by za ňu hádam ani hlasovať, nie?
WONCA je profesionálna organizácia členských organizácií všeobecných praktických lekárov, neovplyvňuje vlády, ani im neradí a neprikazuje, čo by mali robiť, zabezpečuje podporu členom, odporúča im, čo by mali pre rozvoj primárnej starostlivosti robiť.
Vychádza pri tom z bohatých skúseností a poznatkov členov z celého sveta. Potom je už na členskej organizácii v konkrétnej krajine, čo z toho bude prezentovať vláde a ako vyvinie tlak na naplnenie týchto cieľov.
WONCA v žiadnom prípade nediktuje vládam, čo musia robiť. Sme veľmi radi, keď môžeme pomôcť, keď sme pozvaní k zmenám a môžeme poradiť a jednoznačne sa pozeráme do budúcnosti, do sveta, kde musí mať každý právo na zdravotnú starostlivosť a prístup k nej.
To je ešte nepochybne dlhá cesta, veď dnes nemá adekvátnu zdravotnú starostlivosť minimálne miliarda ľudí na planéte...
Súhlasím s vami, skutočne prístup k zdravotnejstarostlivosti nemá miliarda ľudí. Práve preto sa lekári a zdravotníci celého sveta, ale aj jednotlivé vlády musia spájať, vymienať si skusenosti, pomáhať si, aby spoločne dokázali postupne tento obrovský problém odstrániť.
Čo má vôbec spoločné slovenský praktický lekár s kolegom z Hondurasu, či Cookových ostrovov, ktorých organizácie sú najnovšími členmi WONCA?
Cítim vo vašej otázke pochybnosti, ale je práve veľmi fascinujúce porovnávať zdravotné systémy. Cookove ostrovy je päťnásť malých ostrovov v Tichom oceáne neďaleko Nového Zélandu, Honduras je v trópoch strednej Ameriky a vaša krajina je stredoeurópska.
Každá krajina je úplne iná, ale je zaujímavé, že princípy medicíny sú rovnaké. Základné princípy, ktoré presadzuje aj WONCA sa neodlišujú – základné kompetencie, komplexná zdravotná starostlivosť, jej kontinuita a koordinácia.
Primárny kontakt kdekoľvek na svete je prvý kontakt pacienta s lekárom a potreba čo najkvalitnejšej zdravotnej starostlivosti je všade vo svete. Ľudia chcú byť zdraví všade a očakávajú, že im ako prvý pomôže všeobecný praktický lekár.
Na Slovensku je snaha kompetencie „džipikov“ rozširovať. Podľa vašich poznatkov, aké sú vo svete najširšie a kde sú ich limity najväčšie? Napr. už medzi Slovenskom a Českom je rozdiel v možnostiach starať sa o diabetikov...
Príklad z Austrálie... Všeobecní praktickí lekári pracujú ďaleko na vidieku, v neskutočne odľahlých oblastiach, Austrália je šiesty najväčší štát na svete a vzdialenosti sú tam možno pre Európanov nepredstaviteľné.
Sme aj gynekológovia a rodíme deti, sme pediatri a staráme sa o deti v okruhu niekoľko sto kilometrov, sme chirurgovia a musíme zvládnuť urgentné operácie, sme anestéziológovia a pripravíme si pacienta na operáciu...
Robíme samozrejme prevencie, manažment chronických chorôb, teda aj diabetu, venujeme sa mentálnym ochoreniam. Nadávno námestníčka ministra zdravotníctva Fiona Nash avizovala ďalšie motivačné programy pre vidieckych lekárov, vďaka ktorým má byť lekárska prax na vidieku ešte príťažlivejšia pre lekárov a pomôže zabezpečiť, aby aj vidiecki Austrálčania mali čoraz lepší prístup k zdravotnej starostlivosti.
To sú oficiálne kompetencie, alebo skôr potreba vyplývajúca zo zrejme extrémnych podmienok?
Sú to oficiálne kompetencie všeobecných praktikov, ktoré pružne reagovali na potrebu praxe. Keď u nás študent skončí medicínu, absolvuje tréningy, aby všetky tieto kompetencie zvládal a bol na ne dobre pripravený.
V iných krajinách majú lekári iné kompetencie, ale aj obmedzenia. Napr. na Blízkom východe môže lekár liečiť len mužov, pacientky zas môžu liečiť len lekárky. Sú krajiny, kde je veľmi dobre fungujúca pediatrická starostlivosť a rodinní lekári sa staraju len o dospelých pacientov. Starostlivosť všeobecného lekára súvisí s tradíciami, kultúrou a históriou tej ktorej krajiny.
Ako vnímate korupciu v zdravotníctve? Je reálne, aby si lekár v Austrálii pýtal od pacienta úplatok?
V Austrálii by to bolo skutočne veľmi, veľmi nezvyčajné. Naša lekárska spoločnosť Royal Australian College of General Practitioners, ktorú som viedol ako prezident dve volebné obdobia je veľmi silná a rešpektovaná organizácia, ktorá prísne dohliada na dodržiavanie etických princípov lekárov pri práci.
Máme kontrolnú komisiu, ktorá by prešetrovala, ak by sa niečo podobné stalo a lekára by pacienti oznámili. Ako som vo funkcii prezidenta WONCA navštevoval organizácie lekárov, mal som možnosť dozvedieť sa aj o takýchto, lekársky stav neospravedlniteľne kompromitujúcich situáciách.
Všimol som si, že korupcia sa týka nielen zdravotníctva, ale aj iných sfér. Ak je v krajine korupcia bežná, určite nie je len v zdravotníctve. A druhý moment – veľmi často sa korupcia vyskytuje tam, kde je extrémna chudoba a nízky príjem a kde nemá profesia lekára patričnú úroveň.
Osobne by som bol veľmi sklamaný ktorýmkoľvek kolegom, ktorý by sa správal neeticky. Etická stránka profesie lekára je veľmi dôležitá. Najdôležitejšia vec, ktorú máme je, že pacient nám dôveruje a verí, že mu v jeho zdravotných problémoch pomôžeme. Čokoľvek, čo túto dôveru poškodzuje, je veľmi zlá a odsúdeniahodná vec.
Onedlho vo funkcii prezidenta WONCA končíte. Čo ste za tri roky vo funkcii dosiahli a čo sa vám nepodarilo?
Tri roky je dobré obdobie na uskutočnenie zmien. Skúsili sme dosiahnuť tri veci – práca s krajinami zo všetkých regiónov, aby sme podporili rozvoj vzdelávania aj v rozvojových krajinách. Pribudli nám aj vďaka tomu noví členovia, otvorili sme organizáciu pre kolegov z Iránu, Tadžikistanu, Kirgizstanu, Etiópie, Maroka, Alžíru, Palestíny atď.
Druhý moment bola podpora mladých lekárov, ktorí sú budúcnosťou našej profesie. Vek lekárov je problémov napr. aj v Európe, ale u nás v Austrálii máme kontinuálny príliv mladých kolegov, takže u nás nemusí lekár senior pracovať len preto, že ho nemá v ambulancii kto nahradiť.
Hnutie mladých všeobecných/rodinných lekárov sa nachádza v súčasnosti už na každom kontinente - v Európe sa nazýva hnutie Vasco da Gama a členmi sú aj mladí slovenskí praktici.
Tretím cieľom bolo posilnenie vzťahu WONCA so Svetovou zdravotníckou organizáciou a stali sme sa oficiálne uznanou spolupracujúcou organizáciou SZO a na mnohých projektoch pracujeme spoločne.
A tie resty?
Vždy je viac práce pred nami, ako za nami. Ako hlavný problém vnímam to, že miliarda ľudí v Afrike, Indii, Pakistane, Afganistane a ďalších štátoch nemá prístup ku kvalitnej zdravotnej starostlivosti. Nikdy nebude deň, kedy si povieme, že už máme všetko hotové, vždy budeme mať čo riešiť v záujme lekárov i pacientov.
Chcem zdôrazniť, že to čo hovorím, čo som prezentoval aj na výročnej konferencii slovenských všeobecných praktických lekárov v Smokovci vychádza z toho, čo sa deje vo svete.
Absolútna väčšina všeobecných praktických/rodinných lekárov je profesii, ktorú si vybrali, oddaná, a nielen jednotlivým pacientom, ale aj celým komunitám.
Možno väčšina, ale nie všetci...
Prepokladám a pripúšťam, že sú aj takí, ktorí vybočujú, ale absolútna väčšina sa drží Hippokratovej prísahy a pacientom deň čo deň pomáha.
Všeobecný praktický lekár, ktorý má v ambulancii denne aj šesťdesiat pacientov, či niekde, napr. v Rusku má určených na pacienta osem minút má čas pozorne sa venovať pacientovi, na budovanie dôvery v ich vzťahu?
Pýtate sa veľmi dobre... Jeden z hlavných princípov rodinného lekárstva je princíp kontinuity. A teda, aj keď lekár vidí pacienta možno niekoľko minút, stretáva sa s ním mesiace či roky opakovane, pozná jeho rodinnú anamnézu.
To sú predpoklady na vybudovanie dôvery v ich vzťahu. Tento čas vzájomnej komunikácie je dôležitý na vytvorenie vzťahu medzi lekárom a pacientom. Vieme veľmi dobre, že na celom svete sú tlaky na lekárov, aby robili viac, rýchlejšie a niekedy je skutočne konzultácia v ambulancii krátka a lekár sa musí venovať len jednej konkrétnej veci, s ktorou pacient prišiel.
Môže sa stať, že premešká napr. čas na prevenciu, ktorá podstatne prispieva k tomu, aby ľudia žili čo najdlhšie v dobrom zdraví. Toto je moment, kedy sa do akcie dostáva model, kedy pracuje nielen rodinný lekár, ale celý tím okolo neho.
Pacient rieši s lekárom svoj akútny problém, potom ho prevezme kvalifikovaná sestra, ktorá má viac času sa mu venovať, aby s ním riešila preventívne veci. A šesť minút sa predĺži a pacient vie, že sa mu v ambulancii venovali zodpovedne, čo jeho dôveru k lekárovi posilní.
Doma v Austrálii pracujete v univerzitnej poliklinike. Aká je tam prax vo vašej ambulancii?
Pracujem v Adelaide v skupinovej praxi, máme dvadsať lekárov. V čase, keď ako prezident WONCA cestujem po svete, moji kolegovia ma zastupujú. Som veľmi rád, že mám chápajúcich kolegov, ktorí mi pomáhajú.
Onedlho vo funkcii končím a budem môcť kolegom vrátiť ich podporu a pomoc. Založili sme polikliniku s podporou univerzity, federálnej a regionálnej vlády na mieste, kde bol značný dopyt po zdravotnej starostlivosti a doteraz máme túto podporu.
Ako prezident svetovej organizácie ste za tri roky nepochybne spoznali rôzne systémy primárnej zdravotnej starostlivosti. V čom sú najväčšie rozdiely v práci všeobecných praktických lekárov? U nás napr. rodinný lekár oficiálne neexistuje...
Keď hovoríme o rodinných lekároch, máme tým na mysli všetkých lekárov, ktorí pracujú v primárnej starostlivosti podľa ôsmich základných princípov - prvý kontakt, komplexnosť, kontinuita starostlivosti, koordinácia, prevencia, zameranie na osobu pacienta, rodinná orientácia a orientácia na komunitu.
V tej starostlivosti, ktorá má všade vo svete k pacientom najbližšie. Ani v Austrálii oficiálne nemáme rodinných lekárov, ale všeobecných praktikov, podobne ako na Slovensku. Posledných dvadsať rokov nestačí len vyštudovať lekársku fakultu, ale lekár potrebuje aj špecializáciu ako všeobecný praktický lekár a samozrejme, ďalej sa kontinuálne vzdelávať.
Máte pravdu, že modely primárnej zdravotnej starostlivosti sú rôzne, neraz vychádzajú z historických a kultúrnych tradícií toho-ktorého štátu. Všimol som si v krajinách bývalého východného bloku a bývalého Sovietskeho zväzu v ázijskom regióne, že za posledných dvadsaťpäť rokov prešla zdravotná starostlivosť revolučnými zmenami.
Mnohé krajiny budujú nové systémy zdravotnej starostlivosti od základu a mnohé sa rozhodli, že ho postavia práve na kvalitnej primárnej starostlivosti. Tieto krajiny si vymieňajú poznatky a skúsenosti v tom, čo funguje, ukazujú výzvy, ale upozorňujú sa aj na chyby a bolesti rastu, ktorých sa treba vyvarovať. Dá sa to prirovnať k obdobiu puberty, rastieme, ale aj dozrievame...
Je zmena v prechode z totálneho štátneho zdravotníctva na privátne neštátne segmenty najpodstatnejšia?
Súčasťou procesov, o ktorých hovorím, je samozrejme aj predstavenie súkromnej medicíny, ktorá nebola a nemohla byť súčasťou zdravotníctva v bývalých socialistických krajinách, kde mal všetko pod kontrolou štát.
A táto medicína si musí získavať dôveru pacientov, obhajovať svoje miesto na slnku. Ale zmeny poznáme aj u nás – ešte pred tridsiatimi rokmi stačilo vyštudovať medicínu a pracovať v ambulancii.
Až posledné dve desaťročia je potrebná aj špecializácia zo všeobecného praktického lekárstva a ďalšie kontinuálne vzdelávanie, aby sa zo všeobecného lekára po skončení lekárskej fakulty stal špecialista.
To je aj výzva pre vaše krajiny, ktoré podstupujú revolučné procesy. Pozorujem to vo viacerých krajinách a je to pre mňa veľkým povzbudením, že vidím štáty ako je aj Slovensko, kde sa Slovenská spoločnosť všeobecného praktického lekárstva intenzívne snaží tieto zmeny presadzovať a je odovzdaná myšlienke vzdelávania všeobecných praktických lekárov.
Poznali ste pred zmenami koncom osemdesiatich rokov socialistické štáty a ich zdravotné systémy? Boli ste za železnou oponou?
Bol som v osemedesiatich rokov, v časoch perestrojky Michaila Gorbačova trikrát vo vtedajšom Sovietskom zväze. Zučastňoval som sa na globálnom programe, kde sme pomáhali deťom, poškodeným katastrofou na atómovej elektrárni v Černobyle.
V Moskve sme sa stretli aj s prezidentom M. Gorbačovom, cestovali sme po Bielorusku a Ukrajine, vtedy som nahliadol pod pokrievku sovietskeho zdravotného systému.
Dojmy?
Bol som vtedy mladý lekár a boli to jedni z mojich prvých skúseností z globálneho zdravotníctva. Zistil som, že sovietsky, resp. socialistický zdravotný systém je diametrálne odlišný od nášho, ale stretol som desiatky lekárov a sestier, ktorí boli rovnako nadšení a vášniví vo vzťahu k medicíne, ako som bol aj ja.
Niektoré prístroje boli dokonca technologicky pokročilejšie ako som mal v Austrálii, ale bolo aj veľa vecí, ktoré tam chýbali, najmä lieky, ktoré sme my mali k dispozícii. Ale odvtedy sa veľa zmenilo aj v Rusku, hlavne preto, že sa otvoril a globalizoval trh pre lieky, zdravotnícku techniku.
Už po politických zmenách som bol v roku 1997 na konferencii WONCA v Prahe a to už som postrehol zmeny a zapálenie pre ne u všeobecných praktických lekárov. Slovensko som navštívil pri príležitosti konferencie Slovenskej spoločnosti všeobecného praktického lekárstva v Bojniciach v roku 2007.
Americký kontinent oceňuje kubánske zdravotníctvo. Máte s ním skúsenosti?
Kubu som navštívil a žasol som, ako tam zdravotníctvo dobre funguje. Vychádza z princípu, že základom je primárna zdravotná starostlivosť. Majú tímy rodinných lekárov a sestier, ktoré pracujú spoločne a sú zodpovední za presne definovanú geografickú oblasť a občanov, ktorí v nej žijú.
Každý Kubánec presne vie, kto je jeho rodinný lekár, rodinná sestra a kde a kedy ich v prípade potreby nájde. Lekár najprv vyšetrí pacientov, ktorí prišli do ambulancie, potom ide aj so sestrou na návštevy pacientov, ktorí z rôznych príčin do ambulancie prísť nemohli.
Majú aj polikliniky, kde pôsobia ambulantní špecialisti a rodinní lekári ich tam v prípade potreby posielajú. Polikliniky sú vnímané na Kube ako veľmi dôležité aj preto, aby znížili potrebu pacientov na hospitalizácie v nemocniciach. Kubánsky zdravotný systém je veľmi silný, jeho druhou výhodou je aj medicínske vzdelávanie.
Využívajú ho aj študenti z mnohých rozvojových krajín, študuje tam veľa budúcich lekárov najmä z Latinskej Ameriky. Mám určité obavy, čo sa stane, keď sa Kuba naplno otvorí svetu a kapitálu.
Hovorili ste na prednáške o potrebe tlaku na vlády, ale jednotlivé krajiny môžu, ale nemusia rešpektovať názory, či rady WONCA, alebo Svetovej zdravotníckej organizácie. Sú predsa štáty, kde je primárna sféra v podstate rovnaká, štátna, neprešla žiadnymi zmenami...
Princíp je, že SZO pripraví a predstaví nejakú politiku, ktorú ponúkne vládam, aby si z nej vybrali, čo sa im hodí do ich koncepcie a systému zdravotnej starostlivosti. Ale keď niektorý štát nesúhlasí s politikou SZO, nemal by za ňu hádam ani hlasovať, nie?
WONCA je profesionálna organizácia členských organizácií všeobecných praktických lekárov, neovplyvňuje vlády, ani im neradí a neprikazuje, čo by mali robiť, zabezpečuje podporu členom, odporúča im, čo by mali pre rozvoj primárnej starostlivosti robiť.
Vychádza pri tom z bohatých skúseností a poznatkov členov z celého sveta. Potom je už na členskej organizácii v konkrétnej krajine, čo z toho bude prezentovať vláde a ako vyvinie tlak na naplnenie týchto cieľov.
WONCA v žiadnom prípade nediktuje vládam, čo musia robiť. Sme veľmi radi, keď môžeme pomôcť, keď sme pozvaní k zmenám a môžeme poradiť a jednoznačne sa pozeráme do budúcnosti, do sveta, kde musí mať každý právo na zdravotnú starostlivosť a prístup k nej.
To je ešte nepochybne dlhá cesta, veď dnes nemá adekvátnu zdravotnú starostlivosť minimálne miliarda ľudí na planéte...
Súhlasím s vami, skutočne prístup k zdravotnejstarostlivosti nemá miliarda ľudí. Práve preto sa lekári a zdravotníci celého sveta, ale aj jednotlivé vlády musia spájať, vymienať si skusenosti, pomáhať si, aby spoločne dokázali postupne tento obrovský problém odstrániť.
Čo má vôbec spoločné slovenský praktický lekár s kolegom z Hondurasu, či Cookových ostrovov, ktorých organizácie sú najnovšími členmi WONCA?
Cítim vo vašej otázke pochybnosti, ale je práve veľmi fascinujúce porovnávať zdravotné systémy. Cookove ostrovy je päťnásť malých ostrovov v Tichom oceáne neďaleko Nového Zélandu, Honduras je v trópoch strednej Ameriky a vaša krajina je stredoeurópska.
Každá krajina je úplne iná, ale je zaujímavé, že princípy medicíny sú rovnaké. Základné princípy, ktoré presadzuje aj WONCA sa neodlišujú – základné kompetencie, komplexná zdravotná starostlivosť, jej kontinuita a koordinácia.
Primárny kontakt kdekoľvek na svete je prvý kontakt pacienta s lekárom a potreba čo najkvalitnejšej zdravotnej starostlivosti je všade vo svete. Ľudia chcú byť zdraví všade a očakávajú, že im ako prvý pomôže všeobecný praktický lekár.
Na Slovensku je snaha kompetencie „džipikov“ rozširovať. Podľa vašich poznatkov, aké sú vo svete najširšie a kde sú ich limity najväčšie? Napr. už medzi Slovenskom a Českom je rozdiel v možnostiach starať sa o diabetikov...
Príklad z Austrálie... Všeobecní praktickí lekári pracujú ďaleko na vidieku, v neskutočne odľahlých oblastiach, Austrália je šiesty najväčší štát na svete a vzdialenosti sú tam možno pre Európanov nepredstaviteľné.
Sme aj gynekológovia a rodíme deti, sme pediatri a staráme sa o deti v okruhu niekoľko sto kilometrov, sme chirurgovia a musíme zvládnuť urgentné operácie, sme anestéziológovia a pripravíme si pacienta na operáciu...
Robíme samozrejme prevencie, manažment chronických chorôb, teda aj diabetu, venujeme sa mentálnym ochoreniam. Nadávno námestníčka ministra zdravotníctva Fiona Nash avizovala ďalšie motivačné programy pre vidieckych lekárov, vďaka ktorým má byť lekárska prax na vidieku ešte príťažlivejšia pre lekárov a pomôže zabezpečiť, aby aj vidiecki Austrálčania mali čoraz lepší prístup k zdravotnej starostlivosti.
To sú oficiálne kompetencie, alebo skôr potreba vyplývajúca zo zrejme extrémnych podmienok?
Sú to oficiálne kompetencie všeobecných praktikov, ktoré pružne reagovali na potrebu praxe. Keď u nás študent skončí medicínu, absolvuje tréningy, aby všetky tieto kompetencie zvládal a bol na ne dobre pripravený.
V iných krajinách majú lekári iné kompetencie, ale aj obmedzenia. Napr. na Blízkom východe môže lekár liečiť len mužov, pacientky zas môžu liečiť len lekárky. Sú krajiny, kde je veľmi dobre fungujúca pediatrická starostlivosť a rodinní lekári sa staraju len o dospelých pacientov. Starostlivosť všeobecného lekára súvisí s tradíciami, kultúrou a históriou tej ktorej krajiny.
Ako vnímate korupciu v zdravotníctve? Je reálne, aby si lekár v Austrálii pýtal od pacienta úplatok?
V Austrálii by to bolo skutočne veľmi, veľmi nezvyčajné. Naša lekárska spoločnosť Royal Australian College of General Practitioners, ktorú som viedol ako prezident dve volebné obdobia je veľmi silná a rešpektovaná organizácia, ktorá prísne dohliada na dodržiavanie etických princípov lekárov pri práci.
Máme kontrolnú komisiu, ktorá by prešetrovala, ak by sa niečo podobné stalo a lekára by pacienti oznámili. Ako som vo funkcii prezidenta WONCA navštevoval organizácie lekárov, mal som možnosť dozvedieť sa aj o takýchto, lekársky stav neospravedlniteľne kompromitujúcich situáciách.
Všimol som si, že korupcia sa týka nielen zdravotníctva, ale aj iných sfér. Ak je v krajine korupcia bežná, určite nie je len v zdravotníctve. A druhý moment – veľmi často sa korupcia vyskytuje tam, kde je extrémna chudoba a nízky príjem a kde nemá profesia lekára patričnú úroveň.
Osobne by som bol veľmi sklamaný ktorýmkoľvek kolegom, ktorý by sa správal neeticky. Etická stránka profesie lekára je veľmi dôležitá. Najdôležitejšia vec, ktorú máme je, že pacient nám dôveruje a verí, že mu v jeho zdravotných problémoch pomôžeme. Čokoľvek, čo túto dôveru poškodzuje, je veľmi zlá a odsúdeniahodná vec.
Onedlho vo funkcii prezidenta WONCA končíte. Čo ste za tri roky vo funkcii dosiahli a čo sa vám nepodarilo?
Tri roky je dobré obdobie na uskutočnenie zmien. Skúsili sme dosiahnuť tri veci – práca s krajinami zo všetkých regiónov, aby sme podporili rozvoj vzdelávania aj v rozvojových krajinách. Pribudli nám aj vďaka tomu noví členovia, otvorili sme organizáciu pre kolegov z Iránu, Tadžikistanu, Kirgizstanu, Etiópie, Maroka, Alžíru, Palestíny atď.
Druhý moment bola podpora mladých lekárov, ktorí sú budúcnosťou našej profesie. Vek lekárov je problémov napr. aj v Európe, ale u nás v Austrálii máme kontinuálny príliv mladých kolegov, takže u nás nemusí lekár senior pracovať len preto, že ho nemá v ambulancii kto nahradiť.
Hnutie mladých všeobecných/rodinných lekárov sa nachádza v súčasnosti už na každom kontinente - v Európe sa nazýva hnutie Vasco da Gama a členmi sú aj mladí slovenskí praktici.
Tretím cieľom bolo posilnenie vzťahu WONCA so Svetovou zdravotníckou organizáciou a stali sme sa oficiálne uznanou spolupracujúcou organizáciou SZO a na mnohých projektoch pracujeme spoločne.
A tie resty?
Vždy je viac práce pred nami, ako za nami. Ako hlavný problém vnímam to, že miliarda ľudí v Afrike, Indii, Pakistane, Afganistane a ďalších štátoch nemá prístup ku kvalitnej zdravotnej starostlivosti. Nikdy nebude deň, kedy si povieme, že už máme všetko hotové, vždy budeme mať čo riešiť v záujme lekárov i pacientov.
Foto: Pavol Funtál. Prof. Michael Kidd
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Branislav Janík, redaktor ZdN