Aj o tom sme hovorili s vedúcou sestrou nového oddelenia multiodborovej intenzívnej starostlivosti (OMIS) Nemocnice Spišská Nová Ves (Svet zdravia) Mgr. Katarínou Zahradníkovou.
Pôsobili ste deväť rokov v nemocnici v írskom Dubline. O akú nemocnicu išlo?
Pracovala som v St. James's Hospital. Išlo o nemocnicu, ktorá poskytovala starostlivosť o pacientov regionálne, super regionálne, ale ja na národnom leveli.
St. James's Hospital je aj akademicky nemocnica, kde sa vzdelávajú študenti – lekári, sestry, výskumní pracovníci najznámejšej írskej univerzity Trinity College Dublin, kde študovali aj Oscar Wilde či Jonathan Swift.
Kde ste pôsobili pred odchodom do Írska?
Predtým ako som sa rozhodla odísť pracovať do zahraničia, som na Slovensku pracovala deväť rokov. Väčšinou na ARO oddeleniach, v Poprade a vo Vyšných Hágoch.
Mali ste už predtým nejaké pracovné skúsenosti zo zahraničia, než ste odišli do Írska?
Po svadbe sme odišli s manželom za prácou do Talianska. Dôvodom boli financie, ktoré sme ako novomanželia veľmi potrebovali. V Taliansku sme boli dva roky, no nepracovali sme vo svojich odboroch.
Zdokonalili sme sa v jazyku, paradoxne v angličtine a nemčine. Po návrate na Slovensko som bola presvedčená, že sa do zahraničia už nevrátim, iba ak pracovať vo svojom odbore.
Kedy to bolo?
Asi pred sedemnástimi rokmi. V tom čase sme ešte neboli členmi Európskej únie. Všade sme potrebovali pracovné povolenia a prácu v odbore, ktorý ste vyštudovali, bolo veľmi náročné získať.
Po vstupe do únie sa situácia našťastie zmenila. Všetky zdravotnícke povolania sú kontrolované, máme svoje komory. Dnes, ak spĺňate jazykové predpoklady, nie je problém získať prácu v zahraničí.
Prečo ste si vybrali práve Dublin?
V čase, keď sa nám narodilo druhé dieťa, známi odišli do Dublinu, rozhodli sme sa k nim pridať s tým, že vyskúšame a uvidíme.
Na to, aby ste mohli pracovať ako sestra, ste potrebovali registráciu. Bolo náročné ju získať?
Aby som mohla v Dubline pracovať ako sestra, začala som s vybavovaním registrácie už na Slovensku. Ak by ste si ju vybavovali priamo tam, minimálna doba čakania na registráciu bola deväť až dvanásť mesiacov.
Keďže som začala s registráciou ešte u nás, zistila som si najskôr, čo potrebujem, a už zo Slovenska som to začala riešiť. V Dubline som napriek tomu po doručení všetkých potrebných dokumentov čakala ešte štyri mesiace na registráciu.
Ako dlho trvalo, kým vás prijali do nemocnice?
Tým, že som robila u nás na ARO, bolo to pre mňa veľké plus. Sestry „áristky“ sú vonku veľmi žiadané. Rozposlala som si tri žiadosti do zamestnania a zo všetkých ma pozvali na pohovor. V Írsku nebol problém sa zamestnať.
Vzdelanie nám uznali, a hneď sme si mohli hľadať prácu v našom odbore. Jedinou podmienkou bola znalosť jazyka. Našťastie ako občanom Európskej únie nám nekontrolujú jazykovú úroveň skúškou.
Iba na ústnom pohovore sa zistí, či viete dostatočne komunikovať. Tým, čo však prišli z tretích krajín, dávali robiť jazykové testy. Musel ho absolvovať napríklad aj kolega z Austrálie, ktorý má angličtinu ako rodnú reč. Priznal, že skúšky boli veľmi náročné, a takmer ich o pol bodu neurobil.
Ako ste sa dostali do St. James's Hospital?
Hneď ako som dostala registráciu, rozposlala som žiadosti o prijatie do zamestnania, do jedného domova dôchodcov a dvoch veľkých nemocníc. Už na štvrtý deň, v utorok doobeda som sedela na pohovore v domove dôchodcov.
V ten istý deň poobede som vedela, že som prácu dostala. Majiteľka domova dôchodcov bola totiž nadšená z mojich pracovných skúseností. Povedala, že z východnej Európy má samé ošetrovateľky a sestra im chýba.
Nakoniec som k nej nastúpila a po mesiaci si ma zavolali na pohovor do druhej nemocnice. Žiadosti som posielala totiž do nemocnice. Nevedela som, že to mám poslať konkrétne na HR (Human Resources), personálne oddelenie.
V St. James's Hospital putovala moja žiadosť o zamestnanie dokonca dva a pol mesiaca. Vybrali si ma na základe životopisu na kardiochirurgiu.
Stretli ste sa v nemocnici s niečím, čo tam sestry robili a u nás nie?
Áno. Napríklad na Slovensku potrebujete poverenie od lekára na to, aby ste mohli podať liečbu intravenózne. Absolútne banálny výkon, ktorý sestry robia roky. V zahraničí to robia všetky sestry bežne a žiaden súhlas od lekára nepotrebujú.
Je mi smiešne, keď počujem o posilňovaní kompetencií na Slovensku napríklad predpisovaním liekov sestrami a nie sú doriešené základné a prvoradé kompetencie. Keď vonku skončia sestry školu a urobia si potrebné kompetencie, ktoré potrebujú pri nástupe do zamestnania, robia liečbu samy, podľa inštrukcií lekára.
Nepotrebujú už osobitné povolenia na podávanie liečiv. Úlohou sestry bolo napríklad extubovanie pacienta, vyberanie hrudných drénov po operáciách, centrálnych venóznych katétrov, vyberanie pacing wires, vyberanie stehov z rán či PA katétra.
Korigovali sme aj hodnotu katecholamínov podľa tlaku, prípadne glykémiu inzulínom či heparín podľa koagulačných výsledkov. Nastavenia na ventilátoroch podľa výsledkov ABR či rýchlosť kontinuálnej dialýzy... Na všetko boli vypracované štandardy.
Ako je to s kompetenciami sestier vonku?
Kompetencie sestier v zahraničí sa posilnili práve preto, že mali veľký nedostatok lekárov. Vo Veľkej Británii, v Írsku, Kanade a USA vznikli kompetencie sestier, ktoré sú väčšie ako u nás, pretože to bolo nevyhnutné.
Na základe toho, že kompetencie boli potrebné, urobili taktiež vysokoškolské vzdelanie. Aby to, čo sestry robia, mali aj pokryté formálnym vzdelaním.
U nás máme formálne vzdelanie, ale nevykonávame kompetencie, ktoré s ním súvisia. Veľké medzery máme práve v klinickej praxi. Preto by sme mali najskôr posilniť klinické zručnosti, schopnosti a kompetencie a až potom vytvárať vzdelanie.
Chcela by som, aby sa komora sústredila nielen na pridávanie kompetencií sestrám, ale aj na to, ako to urobiť správne a bezpečne. Nestačí iba teoretizovať, dôležitejšia je prax. Na Slovensku sa začína hovoriť o ANP (advance nurse practitioner), sestra s pokročilou prácou, rieši sa, aké by mala mať vzdelanie, kto má sedieť v skúšajúcej komisii, ale najdôležitejšie je, aby sa stanovilo, aké sú kritériá na takéto štúdium.
ANP nie je univerzálna rola, robí sa iba v odbore, v ktorom pracujete, už musíte byť prijatá na tú pozíciu a až potom sa môžete hlásiť na toto vzdelanie, musíte prejsť piatimi rokmi praxe ako sestra, dvoma rokmi ako CNM2.
To, že dosiahnete bakalárske či magisterské vzdelanie, ešte neznamená, že máte predpoklad na štúdium ANP. Kompetencie predstavujú zručnosti získavané postupne, ktoré viete aj teoreticky podložiť.
Ako je to s počtom sestier v Írsku?
Sestier majú nedostatok. Tento problém je však na celom svete, chýbajú takmer v každej krajine. Niektoré majú dokonca programy na prilákanie sestier. Írsko i Veľká Británia si napríklad chodia vyberať sestry do Indie a na Filipíny.
Tieto krajiny totiž produkujú sestry na export pre celý svet. Majú množstvo zdravotníckych škôl a pre vysokú populáciu v Indii nemajú sestry možnosť poriadne sa uplatniť, a keď, tak nie za plat, aký by dostali vo Veľkej Británii alebo v Írsku.
Navyše, keď sa sestry v zahraničí stanú matkami, prejdú na polovičný úväzok aspoň na desať rokov, kým deti vychovajú. Prípadne z povolania celkom odídu. Naša profesia je totiž veľmi náročná, nielen psychicky, ale aj fyzicky. A potom im sestry opäť chýbajú.
Čo vám dala práca v Írsku?
Zistila som, že byť sestrou je úžasné. Vyrástla som nielen profesionálne, čo sa týka klinických zručností, kompetencií, ale taktiež sestry tam majú vysoké spoločenské ohodnotenie. Už iba keď prídete do banky a poviete, že ste sestra, celkom inak s vami hovoria.
Vedia, že máte stály, dobrý príjem a že vaša práca je veľmi náročná. Povolania, ktoré sa vykonávajú 24 hodín denne, sú vnímané ako náročné pracovné pozície.
Potrebujú sestry v Írsku vysokú školu?
Už aj tam potrebujete na prácu sestry vysokoškolské vzdelanie. V Írsku bol systém vzdelávania v našom odbore doteraz iný. Po skončení všeobecnej strednej školy ste si urobili trojročnú nadstavbu na sestru, ktorá bola ukončená diplomom.
Teraz je aj v Írsku systém podobný ako u nás. Sestry si robia vysokú školu, ktorú končia bakalárskym vzdelaním.
Stali ste sa manažérkou sestier. Čo zahŕňa táto pozícia?
V krajinách západnej Európy funguje niekoľkostupňový manažment. Klinický manažment pozostáva z troch úrovní. Bola som na úrovni dva ako klinický manažér na ARO. S úrovňou jeden sa stretnete iba na oddeleniach, ide o podobnú funkciu, akú majú naše staničné sestry.
Dvojka je podobná vedúcej sestre u nás a úroveň tri zahŕňa už čisto kancelársku prácu. Je tam rozdiel v náplni práce a kompetenciách.
Aké postavenie má komora sestier v Írsku?
Veľmi silné. Garantuje vzdelanie sestier. Stavovské organizácie sa tam starajú iba o vzdelanie. Neriešia, kto má aký plat, nesuplujú odbory, neriešia štrajky. Naša komora robí iné veci ako komory v Írsku. Napríklad prezident írskej komory sestier bol môj najvyšší nadriadený v nemocnici, kde som pracovala.
Je to človek, ktorý sa pohybuje v klinickom prostredí. Klinika s odbornosťou ide v zahraničí ruka v ruke. Tam nie je možné, aby niekto dostal vyššiu pozíciu iba preto, že má napríklad titul PhDr. či PhD. Ten si robíte, až keď ste vyučujúcim na akademickej pôde.
Nestretla som jedinú sestru, ktorá by bola zamestnaná v nemocnici na akejkoľvek pozícii a bola by PhDr. alebo PhD. Vedúcou sestrou by mala byť sestra, ktorá má na to skúsenosti manažéra, zručnosti, klinickú prax, a nie preto, že má titul Mgr. alebo PhD.
Stala sa vám aj nejaká nezabudnuteľná príhoda počas vašej praxe v Írsku?
Keď som robila v domove dôchodcov, odpadla mi kolegyňa. Neskôr sme sa dozvedeli, že bola v čakacej lehote na peacemaker, zafibrilovala a zostala v bezvedomí. Mala iba 27 rokov. Podarilo sa mi ju s ostatnými sestrami zresuscitovať, bolo to zariadenie, kde bol lekár len na privolanie.
Odvtedy sa na mňa aj kolegovia, aj majitelia pozerali s veľkým rešpektom. Táto skúsenosť mi zdvihla sebavedomie, opäť som bola sestra „áristka“. A preto, keď ma zavolali na pohovor zo St. James's Hospital, vôbec som neváhala.
Sú aj v zahraničí sestry preťažené a frustrované?
Určite áno, ale v inom zmysle. Na ARE pripadal jeden pacient na sestru. U nás na ARO pripadajú na jednu sestru dvaja, na oddelení je to ešte väčší rozdiel. Sestry nemuseli prosíkať, či im zamestnávatelia zaplatia nadčasy, tie im boli automaticky v každom mesiaci vyplatené.
Sestry na Slovensku sú frustrované a dôvodom nie sú iba platy, preťaženosť, ale aj nízke spoločenské uznanie. Stále sa prihliada na požiadavky iných a sestry sú akosi neviditeľné. Pravda je, že si za to môžeme sami, nevieme sa prezentovať.
Aký je vzťah lekár – sestra v Írsku?
Vzťahy medzi lekármi a sestrami boli založené na rešpekte obojsmerne. U nás platí, čo povie lekár, je pravda. V Írsku som mohla s lekárom diskutovať ako rovnocenní partneri. Vo veľkej miere sa spoliehali na náš názor.
Uvediem príklad. Mali sme jednu izolačnú miestnosť a päť lôžok v otvorenej izbe. Dostali sme pozitívny ster na MRSA od pacienta, ktorý ležal na izbe.
Povedala som lekárovi, že ho musíme izolovať. Museli sme však otvoriť ďalšiu izolačnú miestnosť, čo znamenalo zavrieť dve lôžka na otvorenej izbe, aby sme mali personál 1:1, a zrušiť pacienta z programu. Súhlasil.
Zvykli sa pacienti sťažovať?
Áno. My sme však mali šťastie, pretože aj keď sa sťažovali, všetko sme dokázali vyriešiť a obhájiť naše postupy. Najdôležitejšie je vždy komunikovať, najviac sťažností vzniká práve z nedostatku komunikácie.
Skúsenosti z írskej nemocnice mám nielen ako zdravotník, ale aj ako pacient a myslím si, že systém poskytovania zdravotnej starostlivosti majú dokonalý. I keď za toto by sa väčšina Slovákov prisťahovalcov so mnou pohádala.
Museli ste si robiť nejaké doplnkové certifikáty?
Nie. Absolvovala som množstvo školení, kde som získala viaceré vedomosti a zručnosti. Vzdelávanie sestier v Írsku je kontinuálne a zabezpečuje ho zamestnávateľ. V čase, keď som sa rozhodla odísť do Írska a vybavovala som si registráciu, bola som iba absolventkou strednej zdravotníckej školy.
V Írsku ma zaradili do rovnakej platovej triedy ako ostatné sestry. Vo svete totiž nepoznajú platové ohodnotenie na základe vzdelania. Ten sa ročne o niečo zdvihne.
Keď raz dosiahnete vzdelanie zdravotnej sestry, máte ho doživotne. A to, že si urobíte špecializáciu, vám môže pomôcť pri tom, keby ste sa hlásili napríklad na manažérsku funkciu.
U nás máme magisterské štúdium v ošetrovateľstve. Je to veľmi všeobecné. Vonku si urobíte magisterské štúdium v konkrétnom odbore, v ktorom pracujete. Magisterské práce absolventiek sú hodnotené vysoko kvalitne, odborne.
Z nich potom čerpajú aj lekári. Kolegyňa napríklad písala diplomovú prácu o infekcii rán. Venovala sa tomu, aké bolo percento zapaľovania rán, do koľkých týždňov, aká bola liečba. Na základe jej výsledkov sme potom urobili intervencie.
U nás sa pri magisterskej práci sústreďujeme skôr na formálnu úpravu. Kladieme oveľa väčší dôraz na teóriu ako na prax.
Prečo ste sa vrátili na Slovensko?
Zo Slovenska sme nikdy neodchádzali s vedomím, že to bude navždy. Chceli sme sa vrátiť. Pracovne nám bolo výborne, domov nám však chýbal.
Rozmýšľala som, že sa do slovenského zdravotníctva už nevrátim, ponuka práce i prístup v nemocnici v Spišskej Novej Vsi ma však veľmi zaujali, a aj preto som teraz tu.
Aké pozitíva vidíte v našom zdravotníctve? Aj pre prácu sestry?
Najväčším pozitívom nášho zdravotníctva je jeho dostupnosť. V zahraničí sú neskutočne dlhé čakacie doby na operácie alebo do odborných ambulancií. Pozitíva pre prácu sestry?
Ťažko hovoriť o pozitívach, naše povolanie je skutočne poslaním. Buď chcete túto prácu vykonávať a akceptujete dané podmienky, alebo odídete z odboru, prípadne do zahraničia. Ale verím, že sa blíži doba, keď to bude inak a pozitív tu bude podstatne viac.
Pôsobili ste deväť rokov v nemocnici v írskom Dubline. O akú nemocnicu išlo?
Pracovala som v St. James's Hospital. Išlo o nemocnicu, ktorá poskytovala starostlivosť o pacientov regionálne, super regionálne, ale ja na národnom leveli.
St. James's Hospital je aj akademicky nemocnica, kde sa vzdelávajú študenti – lekári, sestry, výskumní pracovníci najznámejšej írskej univerzity Trinity College Dublin, kde študovali aj Oscar Wilde či Jonathan Swift.
Kde ste pôsobili pred odchodom do Írska?
Predtým ako som sa rozhodla odísť pracovať do zahraničia, som na Slovensku pracovala deväť rokov. Väčšinou na ARO oddeleniach, v Poprade a vo Vyšných Hágoch.
Mali ste už predtým nejaké pracovné skúsenosti zo zahraničia, než ste odišli do Írska?
Po svadbe sme odišli s manželom za prácou do Talianska. Dôvodom boli financie, ktoré sme ako novomanželia veľmi potrebovali. V Taliansku sme boli dva roky, no nepracovali sme vo svojich odboroch.
Zdokonalili sme sa v jazyku, paradoxne v angličtine a nemčine. Po návrate na Slovensko som bola presvedčená, že sa do zahraničia už nevrátim, iba ak pracovať vo svojom odbore.
Kedy to bolo?
Asi pred sedemnástimi rokmi. V tom čase sme ešte neboli členmi Európskej únie. Všade sme potrebovali pracovné povolenia a prácu v odbore, ktorý ste vyštudovali, bolo veľmi náročné získať.
Po vstupe do únie sa situácia našťastie zmenila. Všetky zdravotnícke povolania sú kontrolované, máme svoje komory. Dnes, ak spĺňate jazykové predpoklady, nie je problém získať prácu v zahraničí.
Prečo ste si vybrali práve Dublin?
V čase, keď sa nám narodilo druhé dieťa, známi odišli do Dublinu, rozhodli sme sa k nim pridať s tým, že vyskúšame a uvidíme.
Na to, aby ste mohli pracovať ako sestra, ste potrebovali registráciu. Bolo náročné ju získať?
Aby som mohla v Dubline pracovať ako sestra, začala som s vybavovaním registrácie už na Slovensku. Ak by ste si ju vybavovali priamo tam, minimálna doba čakania na registráciu bola deväť až dvanásť mesiacov.
Keďže som začala s registráciou ešte u nás, zistila som si najskôr, čo potrebujem, a už zo Slovenska som to začala riešiť. V Dubline som napriek tomu po doručení všetkých potrebných dokumentov čakala ešte štyri mesiace na registráciu.
Ako dlho trvalo, kým vás prijali do nemocnice?
Tým, že som robila u nás na ARO, bolo to pre mňa veľké plus. Sestry „áristky“ sú vonku veľmi žiadané. Rozposlala som si tri žiadosti do zamestnania a zo všetkých ma pozvali na pohovor. V Írsku nebol problém sa zamestnať.
Vzdelanie nám uznali, a hneď sme si mohli hľadať prácu v našom odbore. Jedinou podmienkou bola znalosť jazyka. Našťastie ako občanom Európskej únie nám nekontrolujú jazykovú úroveň skúškou.
Iba na ústnom pohovore sa zistí, či viete dostatočne komunikovať. Tým, čo však prišli z tretích krajín, dávali robiť jazykové testy. Musel ho absolvovať napríklad aj kolega z Austrálie, ktorý má angličtinu ako rodnú reč. Priznal, že skúšky boli veľmi náročné, a takmer ich o pol bodu neurobil.
Ako ste sa dostali do St. James's Hospital?
Hneď ako som dostala registráciu, rozposlala som žiadosti o prijatie do zamestnania, do jedného domova dôchodcov a dvoch veľkých nemocníc. Už na štvrtý deň, v utorok doobeda som sedela na pohovore v domove dôchodcov.
V ten istý deň poobede som vedela, že som prácu dostala. Majiteľka domova dôchodcov bola totiž nadšená z mojich pracovných skúseností. Povedala, že z východnej Európy má samé ošetrovateľky a sestra im chýba.
Nakoniec som k nej nastúpila a po mesiaci si ma zavolali na pohovor do druhej nemocnice. Žiadosti som posielala totiž do nemocnice. Nevedela som, že to mám poslať konkrétne na HR (Human Resources), personálne oddelenie.
V St. James's Hospital putovala moja žiadosť o zamestnanie dokonca dva a pol mesiaca. Vybrali si ma na základe životopisu na kardiochirurgiu.
Stretli ste sa v nemocnici s niečím, čo tam sestry robili a u nás nie?
Áno. Napríklad na Slovensku potrebujete poverenie od lekára na to, aby ste mohli podať liečbu intravenózne. Absolútne banálny výkon, ktorý sestry robia roky. V zahraničí to robia všetky sestry bežne a žiaden súhlas od lekára nepotrebujú.
Je mi smiešne, keď počujem o posilňovaní kompetencií na Slovensku napríklad predpisovaním liekov sestrami a nie sú doriešené základné a prvoradé kompetencie. Keď vonku skončia sestry školu a urobia si potrebné kompetencie, ktoré potrebujú pri nástupe do zamestnania, robia liečbu samy, podľa inštrukcií lekára.
Nepotrebujú už osobitné povolenia na podávanie liečiv. Úlohou sestry bolo napríklad extubovanie pacienta, vyberanie hrudných drénov po operáciách, centrálnych venóznych katétrov, vyberanie pacing wires, vyberanie stehov z rán či PA katétra.
Korigovali sme aj hodnotu katecholamínov podľa tlaku, prípadne glykémiu inzulínom či heparín podľa koagulačných výsledkov. Nastavenia na ventilátoroch podľa výsledkov ABR či rýchlosť kontinuálnej dialýzy... Na všetko boli vypracované štandardy.
Ako je to s kompetenciami sestier vonku?
Kompetencie sestier v zahraničí sa posilnili práve preto, že mali veľký nedostatok lekárov. Vo Veľkej Británii, v Írsku, Kanade a USA vznikli kompetencie sestier, ktoré sú väčšie ako u nás, pretože to bolo nevyhnutné.
Na základe toho, že kompetencie boli potrebné, urobili taktiež vysokoškolské vzdelanie. Aby to, čo sestry robia, mali aj pokryté formálnym vzdelaním.
U nás máme formálne vzdelanie, ale nevykonávame kompetencie, ktoré s ním súvisia. Veľké medzery máme práve v klinickej praxi. Preto by sme mali najskôr posilniť klinické zručnosti, schopnosti a kompetencie a až potom vytvárať vzdelanie.
Chcela by som, aby sa komora sústredila nielen na pridávanie kompetencií sestrám, ale aj na to, ako to urobiť správne a bezpečne. Nestačí iba teoretizovať, dôležitejšia je prax. Na Slovensku sa začína hovoriť o ANP (advance nurse practitioner), sestra s pokročilou prácou, rieši sa, aké by mala mať vzdelanie, kto má sedieť v skúšajúcej komisii, ale najdôležitejšie je, aby sa stanovilo, aké sú kritériá na takéto štúdium.
ANP nie je univerzálna rola, robí sa iba v odbore, v ktorom pracujete, už musíte byť prijatá na tú pozíciu a až potom sa môžete hlásiť na toto vzdelanie, musíte prejsť piatimi rokmi praxe ako sestra, dvoma rokmi ako CNM2.
To, že dosiahnete bakalárske či magisterské vzdelanie, ešte neznamená, že máte predpoklad na štúdium ANP. Kompetencie predstavujú zručnosti získavané postupne, ktoré viete aj teoreticky podložiť.
Ako je to s počtom sestier v Írsku?
Sestier majú nedostatok. Tento problém je však na celom svete, chýbajú takmer v každej krajine. Niektoré majú dokonca programy na prilákanie sestier. Írsko i Veľká Británia si napríklad chodia vyberať sestry do Indie a na Filipíny.
Tieto krajiny totiž produkujú sestry na export pre celý svet. Majú množstvo zdravotníckych škôl a pre vysokú populáciu v Indii nemajú sestry možnosť poriadne sa uplatniť, a keď, tak nie za plat, aký by dostali vo Veľkej Británii alebo v Írsku.
Navyše, keď sa sestry v zahraničí stanú matkami, prejdú na polovičný úväzok aspoň na desať rokov, kým deti vychovajú. Prípadne z povolania celkom odídu. Naša profesia je totiž veľmi náročná, nielen psychicky, ale aj fyzicky. A potom im sestry opäť chýbajú.
Čo vám dala práca v Írsku?
Zistila som, že byť sestrou je úžasné. Vyrástla som nielen profesionálne, čo sa týka klinických zručností, kompetencií, ale taktiež sestry tam majú vysoké spoločenské ohodnotenie. Už iba keď prídete do banky a poviete, že ste sestra, celkom inak s vami hovoria.
Vedia, že máte stály, dobrý príjem a že vaša práca je veľmi náročná. Povolania, ktoré sa vykonávajú 24 hodín denne, sú vnímané ako náročné pracovné pozície.
Potrebujú sestry v Írsku vysokú školu?
Už aj tam potrebujete na prácu sestry vysokoškolské vzdelanie. V Írsku bol systém vzdelávania v našom odbore doteraz iný. Po skončení všeobecnej strednej školy ste si urobili trojročnú nadstavbu na sestru, ktorá bola ukončená diplomom.
Teraz je aj v Írsku systém podobný ako u nás. Sestry si robia vysokú školu, ktorú končia bakalárskym vzdelaním.
Stali ste sa manažérkou sestier. Čo zahŕňa táto pozícia?
V krajinách západnej Európy funguje niekoľkostupňový manažment. Klinický manažment pozostáva z troch úrovní. Bola som na úrovni dva ako klinický manažér na ARO. S úrovňou jeden sa stretnete iba na oddeleniach, ide o podobnú funkciu, akú majú naše staničné sestry.
Dvojka je podobná vedúcej sestre u nás a úroveň tri zahŕňa už čisto kancelársku prácu. Je tam rozdiel v náplni práce a kompetenciách.
Aké postavenie má komora sestier v Írsku?
Veľmi silné. Garantuje vzdelanie sestier. Stavovské organizácie sa tam starajú iba o vzdelanie. Neriešia, kto má aký plat, nesuplujú odbory, neriešia štrajky. Naša komora robí iné veci ako komory v Írsku. Napríklad prezident írskej komory sestier bol môj najvyšší nadriadený v nemocnici, kde som pracovala.
Je to človek, ktorý sa pohybuje v klinickom prostredí. Klinika s odbornosťou ide v zahraničí ruka v ruke. Tam nie je možné, aby niekto dostal vyššiu pozíciu iba preto, že má napríklad titul PhDr. či PhD. Ten si robíte, až keď ste vyučujúcim na akademickej pôde.
Nestretla som jedinú sestru, ktorá by bola zamestnaná v nemocnici na akejkoľvek pozícii a bola by PhDr. alebo PhD. Vedúcou sestrou by mala byť sestra, ktorá má na to skúsenosti manažéra, zručnosti, klinickú prax, a nie preto, že má titul Mgr. alebo PhD.
Stala sa vám aj nejaká nezabudnuteľná príhoda počas vašej praxe v Írsku?
Keď som robila v domove dôchodcov, odpadla mi kolegyňa. Neskôr sme sa dozvedeli, že bola v čakacej lehote na peacemaker, zafibrilovala a zostala v bezvedomí. Mala iba 27 rokov. Podarilo sa mi ju s ostatnými sestrami zresuscitovať, bolo to zariadenie, kde bol lekár len na privolanie.
Odvtedy sa na mňa aj kolegovia, aj majitelia pozerali s veľkým rešpektom. Táto skúsenosť mi zdvihla sebavedomie, opäť som bola sestra „áristka“. A preto, keď ma zavolali na pohovor zo St. James's Hospital, vôbec som neváhala.
Sú aj v zahraničí sestry preťažené a frustrované?
Určite áno, ale v inom zmysle. Na ARE pripadal jeden pacient na sestru. U nás na ARO pripadajú na jednu sestru dvaja, na oddelení je to ešte väčší rozdiel. Sestry nemuseli prosíkať, či im zamestnávatelia zaplatia nadčasy, tie im boli automaticky v každom mesiaci vyplatené.
Sestry na Slovensku sú frustrované a dôvodom nie sú iba platy, preťaženosť, ale aj nízke spoločenské uznanie. Stále sa prihliada na požiadavky iných a sestry sú akosi neviditeľné. Pravda je, že si za to môžeme sami, nevieme sa prezentovať.
Aký je vzťah lekár – sestra v Írsku?
Vzťahy medzi lekármi a sestrami boli založené na rešpekte obojsmerne. U nás platí, čo povie lekár, je pravda. V Írsku som mohla s lekárom diskutovať ako rovnocenní partneri. Vo veľkej miere sa spoliehali na náš názor.
Uvediem príklad. Mali sme jednu izolačnú miestnosť a päť lôžok v otvorenej izbe. Dostali sme pozitívny ster na MRSA od pacienta, ktorý ležal na izbe.
Povedala som lekárovi, že ho musíme izolovať. Museli sme však otvoriť ďalšiu izolačnú miestnosť, čo znamenalo zavrieť dve lôžka na otvorenej izbe, aby sme mali personál 1:1, a zrušiť pacienta z programu. Súhlasil.
Zvykli sa pacienti sťažovať?
Áno. My sme však mali šťastie, pretože aj keď sa sťažovali, všetko sme dokázali vyriešiť a obhájiť naše postupy. Najdôležitejšie je vždy komunikovať, najviac sťažností vzniká práve z nedostatku komunikácie.
Skúsenosti z írskej nemocnice mám nielen ako zdravotník, ale aj ako pacient a myslím si, že systém poskytovania zdravotnej starostlivosti majú dokonalý. I keď za toto by sa väčšina Slovákov prisťahovalcov so mnou pohádala.
Museli ste si robiť nejaké doplnkové certifikáty?
Nie. Absolvovala som množstvo školení, kde som získala viaceré vedomosti a zručnosti. Vzdelávanie sestier v Írsku je kontinuálne a zabezpečuje ho zamestnávateľ. V čase, keď som sa rozhodla odísť do Írska a vybavovala som si registráciu, bola som iba absolventkou strednej zdravotníckej školy.
V Írsku ma zaradili do rovnakej platovej triedy ako ostatné sestry. Vo svete totiž nepoznajú platové ohodnotenie na základe vzdelania. Ten sa ročne o niečo zdvihne.
Keď raz dosiahnete vzdelanie zdravotnej sestry, máte ho doživotne. A to, že si urobíte špecializáciu, vám môže pomôcť pri tom, keby ste sa hlásili napríklad na manažérsku funkciu.
U nás máme magisterské štúdium v ošetrovateľstve. Je to veľmi všeobecné. Vonku si urobíte magisterské štúdium v konkrétnom odbore, v ktorom pracujete. Magisterské práce absolventiek sú hodnotené vysoko kvalitne, odborne.
Z nich potom čerpajú aj lekári. Kolegyňa napríklad písala diplomovú prácu o infekcii rán. Venovala sa tomu, aké bolo percento zapaľovania rán, do koľkých týždňov, aká bola liečba. Na základe jej výsledkov sme potom urobili intervencie.
U nás sa pri magisterskej práci sústreďujeme skôr na formálnu úpravu. Kladieme oveľa väčší dôraz na teóriu ako na prax.
Prečo ste sa vrátili na Slovensko?
Zo Slovenska sme nikdy neodchádzali s vedomím, že to bude navždy. Chceli sme sa vrátiť. Pracovne nám bolo výborne, domov nám však chýbal.
Rozmýšľala som, že sa do slovenského zdravotníctva už nevrátim, ponuka práce i prístup v nemocnici v Spišskej Novej Vsi ma však veľmi zaujali, a aj preto som teraz tu.
Aké pozitíva vidíte v našom zdravotníctve? Aj pre prácu sestry?
Najväčším pozitívom nášho zdravotníctva je jeho dostupnosť. V zahraničí sú neskutočne dlhé čakacie doby na operácie alebo do odborných ambulancií. Pozitíva pre prácu sestry?
Ťažko hovoriť o pozitívach, naše povolanie je skutočne poslaním. Buď chcete túto prácu vykonávať a akceptujete dané podmienky, alebo odídete z odboru, prípadne do zahraničia. Ale verím, že sa blíži doba, keď to bude inak a pozitív tu bude podstatne viac.
Foto: Svet zdravia. Mgr. Katarína Zahradníková
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Katarína Šterbová