Pyrrhovo víťazstvo

 
Dňa 11. 6. 2020 odvolací súd Európskeho súdneho dvora (ECJ European Court of Justice) zmenil prvostupňové rozhodnutie súdneho dvora z roku 2018 a potvrdil pôvodné rozhodnutie Európskej komisie o tom, že nalievanie peňazí do štátnej zdravotnej poisťovne (v istom čase dokonca do dvoch) nie je štátna pomoc. Tento spor sa ťahá viac ako 12 rokov. Iniciátorom bola poisťovňa Dôvera a neskoršie sa k nej pridal aj Union. Treba tiež povedať, že týmto Dôvera trochu zbytočne otvorila Pandorinu skrinku. Ministerstvo financií, osobne ústami ministra Hegera, a aj ministerstvo zdravotníctva, ústami prostorekej pani Eliášovej toto komentovali ako veľké víťazstvo štátu.

O čo išlo? Podávatelia argumentovali tým, že štát nemôže nalievať peniaze (daňových poplatníkov, samozrejme) do svojich zle hospodáriacich podnikov. Toto platí všeobecne a naozaj pokiaľ ide o podniky ako subjekty hospodárskej súťaže, toto sa podľa pravidiel robiť nesmie. Zdravotné poisťovne sú od roku 2005 akciové spoločnosti zriadené podľa špeciálneho (reformného) zákona podobne ako iné poisťovne a mali byť chápané ako podniky, ktoré sú v trhovom konkurenčnom prostredí s právom tvoriť zisk za podmienky, že si plnia všetky svoje povinnosti. Keďže sa toto nepáčilo vtedajšiemu premiérovi Ficovi, podali 4 podania na Ústavný súd (ÚS), kde zo strany poisťovní bola položená súdu otázka, či môžu byť akciovými spoločnosťami. ÚS rozhodol, že môžu, a podanie zamietol. Keď Fico presadil ako premiér zákaz zisku, poslanci dali podnet na ÚS, či je to v súlade s ústavou a súd rozhodol, že nie je a zrušil zákaz zisku. Takže koncom roka 2010 sme mali na základe reformných zákonov verifikovaných 5 rozhodnutiami ÚS podniky, akciové spoločnosti, a právo tvoriť zisk podľa zákonom definovaných podmienok. Mimochodom, v podaní na Európsku komisiu, kde postupne boli vymenované všetky prehrešky štátu pri zachraňovaní Všeobecnej a Spoločnej zdravotnej poisťovne, a na počudovanie aj oddlžovanie veriteľom, napriek tomu, že na rozdiel od neskorších rokov, keď štát dával peniaze iba do svojich podnikov, veriteľ oddlžoval všetky subjekty bez rozdielu štátnych či neštátnych. Ak si spomenieme napríklad na dotáciu štátu za vyše miliardu korún na spájanie dvoch poisťovní, nešlo v podstate o nič iné, len aby sa nažrala Paškova družina vrátane vtedajšieho ministra Rašiho. Pacienti z toho nemali nič.

Nie je úplne jasné, aké dôsledky to bude mať. Faktom je, že nič nie je tak málo harmonizované v Európskej únii ako systém nákupu zdravotnej starostlivosti. Dá sa tiež povedať, že čo krajina EÚ, to iný systém. Tiež treba povedať, že solidárne poistenie je preto, že v prvom rade solidarizujú ekonomicky aktívni (zamestnávatelia, zamestnanci a živnostníci) s ekonomicky neaktívnymi (deti, penzisti a nezamestnaní). Pokojne sa môže stať, že človek celý život platí poistné a nikdy z neho nebude čerpať a, naopak, ten, kto tam nedal ani cent, bude stáť státisíce. A tak je to správne. Navyše ekonomicky aktívni dajú 80 % všetkých zdrojov, štát iba 20 %. Podobne poisťovne solidarizujú medzi sebou a vyrovnávajú cez prerozdelenie vybratého poistného štartovaciu čiaru, pretože ak má niektorá chorľavejší – teda drahší kmeň, tak tie ostatné jej prispievajú zo svojho. Tí, čo dodnes veria tomu, že poisťovni sa oplatí mať mladých platiacich a zdravých, sa hlboko mýlia, vzhľadom na parametre prerozdeľovania sa poisťovni oplatí skôr mať v kmeni drahších pacientov.

V žiadnom prípade nechcem kritizovať Európsku komisiu a už vôbec nie európsky Súdny dvor, ale garantujem aj z vlastných skúseností, že ľudia, ktorí by rozumeli rôznym systémom poistenia a chápali jeho základné pravidlá, ani v Bruseli, ani v Luxemburgu nie sú a teraz už ani v Bratislave. Navyše, ak by boli, tak by vedeli, že prinajmenšom holandský poistný systém je veľmi podobný nášmu. V aplikácii tohto rozhodnutia súdu, ktoré platí pre všetky krajiny EÚ, nastane taký chaos, že dnes nik nevie presne povedať, čo z toho nakoniec bude.

Súčasný vládny ansámbel sa vyžíva v predstavách, čo všetko dokáže štát pod jeho taktovkou. Bol by to ojedinelý prípad, keď by štát a jeho podnikanie boli úspešnejší ako súkromný sektor. Taký ojedinelý, že skoro isto nenastane. Ostáva iba nezodpovedanou otázkou, či toto veľké víťazstvo Slovenskej republiky nebude nakoniec víťazstvom Pyrrhovým.