Súčasná pandémia vírusu SARS-CoV-2, pôvodcu ochorenia COVID-19, je globálnym záťažovým testom zdravotníckych systémov a organizácie verejného zdravotníctva. Dnešný svet je priam ideálnym miestom na šírenie epidémií. Stredoveké morové rany postupovali od mesta k mestu rýchlosťou chôdze či jazdca na koni. Dnes sa chorí môžu dostať z miesta A do miesta B do 24 hodín, nech sú tieto dve miesta kdekoľvek na svete. To je podstatou problému, ktorému čelíme. Netreba si nič nahovárať – niet na svete štátu, ktorý by bol na pandémiu úplne pripravený.
Štáty majú ku kríze rôzny prístup – od prísnych epidemiologických opatrení a obmedzení až po nápady s vytvorením kolektívnej imunity. Prvý prístup je v modernej spoločnosti ekonomicky neuveriteľne nákladný. Vieme, že ekonomika sa pri ňom výrazne spomalí a bežný spôsob života, tak ako sme ho poznali, sa zastaví.
Druhý prístup, príkladom ktorého je Spojené kráľovstvo, sa javí na prvý pohľad vcelku rozumne. Ak necháme vírus kolovať v populácii, je zrejmé že sa jej veľká časť nakazí. Dokonca extrémne rýchlo. Problémom však bude nedostatok kontroly. Tento prístup nezastaví ekonomiku, dokonca môže niektoré jej sektory výrazne pozdvihnúť. Najmä biznis pohrebných služieb. Preto aj Boris Johnson, ktorý myšlienku kolektívnej imunity predniesol, otočil kurz o 180 stupňov. Cynik by mohol dodať, že aj napriek tomu prispel svojím malým osobným vkladom k budovaniu britskej kolektívnej imunity.
Tu si neodpustím drobnú odbočku k protivakcinačným aktivistom. Šírenie vírusu, na ktorý neexistuje vakcína, je priam demo verziou sveta, kde by prevládli ich neskutočne hlúpe názory, že očkovanie škodí. Vo vzťahu k nim som skeptikom – neverím, že sa touto pandémiou poučia. Skôr budú hlasno kričať, že štáty využijú situáciu na propagáciu očkovania. Slovenská republika sa rozhodla ísť cestou spomalenia šírenia epidémie rozsiahlymi obmedzujúcimi opatreniami.
Druhýkrát v histórii vláda vyhlásila núdzový stav. Jeho test v roku 2011 bol len nevinným branným cvičením v porovnaní so súčasnosťou, ktorej svedkami sme od 13. marca. Ešte za premiérovania a riadenia ministerstva zdravotníctva Petrom Pellegrinim sa rozsah vyhlásenia núdzového stavu 19. marca menil prvý raz. Bohužiaľ, ako sa vraví, práca kvapná je málo platná. Pri jeho úprave z textu kľúčové slová „núdzový stav“ vypadli a doplnila ich tam až nová Matovičova vláda 27. marca. Za ten týždeň polícia a prokuratúra pre túto chybu nebude môcť nikoho stíhať prísnejšie za trestné činy počas núdzového stavu.
A propos, nová vláda. Prvá tlačová konferencia nového ministra zdravotníctva Mareka Krajčiho na mňa zapôsobila, diplomaticky povedané, rozpačito. Od nového ministra by som očakával informácie o situácii v rezorte, ktorý práve prebral. Hoci aj vo forme jedinej vetičky, že sa so situáciou musí oboznámiť. Na miesto toho sme boli svedkami zvláštneho monológu, ktorý celkom určite prítomných novinárov prekvapil obsahom aj podaním. V kombinácii s informáciami, ktoré o ministrovi dokáže poskytnúť internet, to nebol práve ideálny štart v úrade. Druhá časť tlačovky už bola lepšia. Marekovi Krajčimu rozhodne niet čo závidieť. Situácia, v ktorej sa ocitol, nemá obdobu. Treba len dúfať, že ju zvládne.
Čo sa týka premiéra Matoviča, ten je mimoriadne akčný. Miestami až mikromanažérsky akčný. Skoro denne tlačovka, až má človek dojem, že Matovičov hovorca sa volá Matovič. Dĺžka tlačoviek síce ešte nekonkuruje Filedovi Castrovi, ale uvidíme, ako sa táto situácia bude rozvíjať. V každom prípade by mohlo niekomu napadnúť, aby premiér menej zverejňoval statusy na Facebook. Je pravda, že ja osobne sa bavím na statusoch Donalda Trumpa na Twitteri, no keď sa niečo podobné začína týkať krajiny, v ktorej žijem, už mi to až také humorné nepripadá.
Rovnako mi nepripadá vtipný ani nápad na masové sledovanie všetkých mobilných telefónov z dôvodu pandémie. Prvotný legislatívny návrh pôsobil ako zlý vtip z Orwellovho románu. Veľký brat by tento nápad určite ocenil. Našťastie verejná kritika výrazne okresala prvotný zámer. No ani výsledný zákon nie je mňa úplne prijateľný. Napriek tomu, že Úrad verejného zdravotníctva si musí údaje vyžiadať odôvodnenou písomnou žiadosťou, mám miernu obavu, čo sa tam s nimi bude diať. Predstava, ako sa nejaký epidemiológ prelúskava údajmi od telekomunikačného operátora (to, ako vyzerajú, možno nájsť v médiách v článkoch súvisiacich s vraždou Jána Kuciaka), na mňa nepôsobí práve upokojujúco.
Osobné ochranné pomôcky sú ďalšou kapitolou pandemického príbehu. Zdravotnícki pracovníci sa neustále a celkom oprávnene sťažujú na ich nedostatok. Niet tristnejšieho svedectva o stave veci, ako je poslanec parlamentu s FFP3 respirátorom a zdravotná sestra v nemocnici s homeopaticko priesvitným rúškom na tvári. Kolega, ktorý pred časom vykonal obhliadku zosnulého v domácej karanténe, si zháňal ochranné pomôcky tak, že telefonoval z vlastného telefónu. Úspech sa dostavil po viac ako troch hodinách. Musím povedať, že v tom skafandri vyzeral takmer ako Dustin Hoffman vo filme Smrtiaca epidémia. Treba si uvedomiť, že osobné ochranné pomôcky sú dôležité. Ba priam najdôležitejšie. Tým skôr, že zamestnanec má právo odmietnuť vykonať prácu alebo splniť pokyn, ktoré bezprostredne a vážne ohrozujú život alebo zdravie zamestnanca, alebo iných osôb. Stačí sa pozrieť do tretieho odseku v paragrafe 47 Zákonníka práce. Ten platí aj v čase pracovnej povinnosti pre núdzový stav, okrem ustanovení o maximálnej dĺžke pracovného času a dovolenke.
Počet úmrtí je tiež zaujímavým problémom. V mnohých krajinách je smrťnosť COVID-19 desať percent a viac. Hrozivé čísla. Do akej miery sú správne? Ja ako súdny lekár (morfológ) nemám problém povedať, že SARSCoV-2 pozitívny pacient s klinickými príznakmi, ktorý zomrel na jednotke intenzívnej starostlivosti, kde bol ventilovaný pre vírusový zápal pľúc a ARDS, zomrel práve pre vírus. Na druhej strane pozitivita testu na SARSCoV-2 pri osobe, ktorá spáchala samovraždu, s príčinou smrti bude mať len málo spoločné. Počet úmrtí je najvyšší u najstarších pacientov. Tí majú množstvo pridružených chorôb, na ktoré mohli zomrieť aj bez vírusu. Takže na realistické a skutočné čísla si budeme musieť ešte nejaký čas počkať.
Štáty majú ku kríze rôzny prístup – od prísnych epidemiologických opatrení a obmedzení až po nápady s vytvorením kolektívnej imunity. Prvý prístup je v modernej spoločnosti ekonomicky neuveriteľne nákladný. Vieme, že ekonomika sa pri ňom výrazne spomalí a bežný spôsob života, tak ako sme ho poznali, sa zastaví.
Druhý prístup, príkladom ktorého je Spojené kráľovstvo, sa javí na prvý pohľad vcelku rozumne. Ak necháme vírus kolovať v populácii, je zrejmé že sa jej veľká časť nakazí. Dokonca extrémne rýchlo. Problémom však bude nedostatok kontroly. Tento prístup nezastaví ekonomiku, dokonca môže niektoré jej sektory výrazne pozdvihnúť. Najmä biznis pohrebných služieb. Preto aj Boris Johnson, ktorý myšlienku kolektívnej imunity predniesol, otočil kurz o 180 stupňov. Cynik by mohol dodať, že aj napriek tomu prispel svojím malým osobným vkladom k budovaniu britskej kolektívnej imunity.
Tu si neodpustím drobnú odbočku k protivakcinačným aktivistom. Šírenie vírusu, na ktorý neexistuje vakcína, je priam demo verziou sveta, kde by prevládli ich neskutočne hlúpe názory, že očkovanie škodí. Vo vzťahu k nim som skeptikom – neverím, že sa touto pandémiou poučia. Skôr budú hlasno kričať, že štáty využijú situáciu na propagáciu očkovania. Slovenská republika sa rozhodla ísť cestou spomalenia šírenia epidémie rozsiahlymi obmedzujúcimi opatreniami.
Druhýkrát v histórii vláda vyhlásila núdzový stav. Jeho test v roku 2011 bol len nevinným branným cvičením v porovnaní so súčasnosťou, ktorej svedkami sme od 13. marca. Ešte za premiérovania a riadenia ministerstva zdravotníctva Petrom Pellegrinim sa rozsah vyhlásenia núdzového stavu 19. marca menil prvý raz. Bohužiaľ, ako sa vraví, práca kvapná je málo platná. Pri jeho úprave z textu kľúčové slová „núdzový stav“ vypadli a doplnila ich tam až nová Matovičova vláda 27. marca. Za ten týždeň polícia a prokuratúra pre túto chybu nebude môcť nikoho stíhať prísnejšie za trestné činy počas núdzového stavu.
A propos, nová vláda. Prvá tlačová konferencia nového ministra zdravotníctva Mareka Krajčiho na mňa zapôsobila, diplomaticky povedané, rozpačito. Od nového ministra by som očakával informácie o situácii v rezorte, ktorý práve prebral. Hoci aj vo forme jedinej vetičky, že sa so situáciou musí oboznámiť. Na miesto toho sme boli svedkami zvláštneho monológu, ktorý celkom určite prítomných novinárov prekvapil obsahom aj podaním. V kombinácii s informáciami, ktoré o ministrovi dokáže poskytnúť internet, to nebol práve ideálny štart v úrade. Druhá časť tlačovky už bola lepšia. Marekovi Krajčimu rozhodne niet čo závidieť. Situácia, v ktorej sa ocitol, nemá obdobu. Treba len dúfať, že ju zvládne.
Čo sa týka premiéra Matoviča, ten je mimoriadne akčný. Miestami až mikromanažérsky akčný. Skoro denne tlačovka, až má človek dojem, že Matovičov hovorca sa volá Matovič. Dĺžka tlačoviek síce ešte nekonkuruje Filedovi Castrovi, ale uvidíme, ako sa táto situácia bude rozvíjať. V každom prípade by mohlo niekomu napadnúť, aby premiér menej zverejňoval statusy na Facebook. Je pravda, že ja osobne sa bavím na statusoch Donalda Trumpa na Twitteri, no keď sa niečo podobné začína týkať krajiny, v ktorej žijem, už mi to až také humorné nepripadá.
Rovnako mi nepripadá vtipný ani nápad na masové sledovanie všetkých mobilných telefónov z dôvodu pandémie. Prvotný legislatívny návrh pôsobil ako zlý vtip z Orwellovho románu. Veľký brat by tento nápad určite ocenil. Našťastie verejná kritika výrazne okresala prvotný zámer. No ani výsledný zákon nie je mňa úplne prijateľný. Napriek tomu, že Úrad verejného zdravotníctva si musí údaje vyžiadať odôvodnenou písomnou žiadosťou, mám miernu obavu, čo sa tam s nimi bude diať. Predstava, ako sa nejaký epidemiológ prelúskava údajmi od telekomunikačného operátora (to, ako vyzerajú, možno nájsť v médiách v článkoch súvisiacich s vraždou Jána Kuciaka), na mňa nepôsobí práve upokojujúco.
Osobné ochranné pomôcky sú ďalšou kapitolou pandemického príbehu. Zdravotnícki pracovníci sa neustále a celkom oprávnene sťažujú na ich nedostatok. Niet tristnejšieho svedectva o stave veci, ako je poslanec parlamentu s FFP3 respirátorom a zdravotná sestra v nemocnici s homeopaticko priesvitným rúškom na tvári. Kolega, ktorý pred časom vykonal obhliadku zosnulého v domácej karanténe, si zháňal ochranné pomôcky tak, že telefonoval z vlastného telefónu. Úspech sa dostavil po viac ako troch hodinách. Musím povedať, že v tom skafandri vyzeral takmer ako Dustin Hoffman vo filme Smrtiaca epidémia. Treba si uvedomiť, že osobné ochranné pomôcky sú dôležité. Ba priam najdôležitejšie. Tým skôr, že zamestnanec má právo odmietnuť vykonať prácu alebo splniť pokyn, ktoré bezprostredne a vážne ohrozujú život alebo zdravie zamestnanca, alebo iných osôb. Stačí sa pozrieť do tretieho odseku v paragrafe 47 Zákonníka práce. Ten platí aj v čase pracovnej povinnosti pre núdzový stav, okrem ustanovení o maximálnej dĺžke pracovného času a dovolenke.
Počet úmrtí je tiež zaujímavým problémom. V mnohých krajinách je smrťnosť COVID-19 desať percent a viac. Hrozivé čísla. Do akej miery sú správne? Ja ako súdny lekár (morfológ) nemám problém povedať, že SARSCoV-2 pozitívny pacient s klinickými príznakmi, ktorý zomrel na jednotke intenzívnej starostlivosti, kde bol ventilovaný pre vírusový zápal pľúc a ARDS, zomrel práve pre vírus. Na druhej strane pozitivita testu na SARSCoV-2 pri osobe, ktorá spáchala samovraždu, s príčinou smrti bude mať len málo spoločné. Počet úmrtí je najvyšší u najstarších pacientov. Tí majú množstvo pridružených chorôb, na ktoré mohli zomrieť aj bez vírusu. Takže na realistické a skutočné čísla si budeme musieť ešte nejaký čas počkať.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Foto:
Pavol Funtál
doc. JUDr. MUDr. Peter Kováč, PhD. et. PhD., advokátska kancelária KINSTELLAR