MUDr. Tomáš Szalay: Minister musí chcieť a vedieť

Ako ste sa vlastne od absolventa medicíny cez televízneho redaktora, hovorcu ministerstva zdravotníctva dostali k súčasnej profesii analytika HPI?
 

Pridám k tomu ešte matematické gymnázium, lebo matematika je základ. Počas vysokoškolského štúdia som sa živo zaujímal o fungovanie systému. Bol som ako zástupca študentov päť rokov členom vedenia lekárskej fakulty. Problémy fakultnej nemocnice sa preberali na každej porade u dekana.

Keď som končil školu, nástupný tabuľkový plat lekára bol o nejakých 40 korún nižší než zákonom stanovená minimálna mzda. V televízii, kde som úspešne prešiel náročným konkurzom, mi ponúkli štvornásobok. Médiá ma bavili, rodičia pochádzali z tejto branže. Pre mladú rodinu to nebolo náročné rozhodovanie.

Ale do zdravotníctva som sa nakoniec vrátil. Pôvodne som mal Rudolfovi Zajacovi pomôcť s komunikáciou. Poznáte ho i jeho komunikáciu, je svojský. Ukázalo sa, že aj nejaký hovorca je naňho krátky. Počas hovorcovania som sa dostal do úzkeho kontaktu s reformným tímom, Petrom Pažitným, Henrietou Maďarovou, Janou Ježíkovou a priviedol som doň Angeliku Szalayovú.

Zistil som, že sú zručnosti, ktorými im viem byť prospešný. Začalo sa to zložitejšími excelmi a skončilo sa to tým, že som gestoroval dva reformné zákony. Keď sme po schválení reformy odchádzali ako reformný tím z ministerstva, dokázali sme sa našimi vedomosťami a analytickými zručnosťami uživiť.
 

Prečo ste však vyštudovali medicínu, keď ste potom nikdy nepracovali v ambulancii, v nemocnici, nevideli ste ako lekár živého pacienta?
 

Keď som sa hlásil na vysokú školu, vládol optimizmus, že o šesť rokov, keď budem končiť, bude lepšie. Nebolo. Rozumiem, že mám preto istý hendikep. Na druhej strane, mám kapacitu robiť veci, na ktoré praktizujúci lekár nemá čas a kvôli ktorým mu chýba istý nadhľad.

Momentálne sa štvrtý rok intenzívne venujem projektu manažovanej starostlivosti. Som v dennodennom osobnom kontakte s ambulantnými lekármi. Cestujem po celom Slovensku, lekári ma konfrontujú so svojimi praktickými problémami, diskutujeme o ich riešení. Mám celkom dobrú predstavu, ako to dnes v ambulancii beží, aj bez toho, že by som v nej priamo slúžil.
 

Analytikov, ktorí sa venujú problémom zdravotníctva, môžem spočítať na prstoch jednej ruky. Neplatí potom to známe – medzi jednookými je aj slepý kráľom?
 

Je to možné. Jednookí sme však najmä preto, že nemáme prístup k dôveryhodným dátam. Tretí sektor – a teraz určite nehovorím len za HPI – bude veľmi rád dobrovoľne preosievať najrôznejšie dáta a hľadať v nich niečo zaujímavé, užitočné. Len tie dáta sa buď nezbierajú vôbec, alebo nedôsledne a v pofidérnej kvalite, alebo sa nezverejňujú.

A tak sa pokúšame aspoň o „jednooké“ riešenia. Uvediem príklad – kolega Roman Mužik začal pred piatimi rokmi merať dĺžku čakania na plánované operácie. Telefonovali sme do nemocníc a pod pripravenou legendou sme zisťovali termín možnej operácie. Zistili sme a zverejnili sme, že na totálne kĺbové endoprotézy sa najdlhšie čaká vo VšZP.

Poisťovňa začala čakacie lehoty pod tlakom tejto informácie skracovať, čo sa potvrdilo hneď ďalší rok, keď sme analýzu zopakovali. Bez merania, porovnávania a zverejňovania by to sa to nikdy nestalo. Platí, že čo nemeriame, to neriadime.
 

Povedali by ste s čistým svedomím aj na spovedi, že výsledky práce vášho inštitútu či prezentované názory sú objektívne? Keď je medzi vašimi sponzormi napríklad Dôvera...
 

Áno. Pre ateistov aj na detektore lži. Naše názory sú naše názory. Nie sú na predaj. Ani výsledok analýzy si u nás nikto nekúpi. Nemusíte s nami zdieľať náš pohľad na svet. Ale dvanásť rokov existencie HPI je dosť dlhý čas, aby ste mohli hodnotiť konzistentnosť našich postojov a presnosť našich prognóz. Sponzoring Dôvery?

Ako jedni z viacerých prispeli na naše konferencie. Nie sme financovaní zo štátneho rozpočtu, naše výnosy pochádzajú zo súkromného sektora. Každého klienta či sponzora zverejňujeme, aby sme predišli pochybnostiam o zaujatosti. Je ich mnoho, neraz si navzájom konkurujú – už to by mohlo byť zárukou našej nezávislosti. Vaši čitatelia ju môžu zvýšiť, ak nám v daňovom priznaní poukážu 2 percentá dane – vopred ďakujeme.
 

Čím vás oslovili myšlienky R. Zajaca, že ste sa stali členom jeho reformného tímu?
 

Čítal som jeho články v časopise Domino Fórum, prečítal som si „modrú knihu“ Stratégia reformy zdravotníctva – reálnej reformy pre občana, ktorú napísali s P. Pažitným a celkom mi to dávalo zmysel. Na začiatku som bol na ministerstve „len“ ako hovorca. Do reformného tímu som vstúpil až po polroku.

A bolo to najmä kvôli Petrovi, veľmi veľa som sa vtedy od neho naučil. Ako štruktúrovať a analyzovať problémy, ako z komplikovaných príbehov vystihnúť podstatu. Peter ma uviedol do sveta ekonómie. Pri R. Zajacovi som sa zasa naučil veľmi veľa o praktickej politike.
 

To, čo strane Smer-SD v zdravotníctve dlhodobo vytýkate, je notoricky známe. Za čo by ste mohli Zuzanu Zvolenskú a Viliama Čisláka pochváliť?
 

Jeden chvályhodný krok tejto vláde priznávam a tým sú zmeny vo všeobecnom lekárstve. Posilňovanie kompetencií všeobecných lekárov, rezidenčný program sú náznakom pozitívneho trendu. Zásluhu na tom má viacero ľudí, predovšetkým ministerská hlavná odborníčka na všeobecné lekárstvo Monika Palušková, ale ministrom treba kvitovať, že aktivitám týchto ľudí nekládli príliš veľa prekážok.

Ak by som chcel byť sarkastický, pochválim ich ešte za to, že nechali vyhniť tému jednej zdravotnej poisťovne. Pritom to bola hlavná téma končiaceho sa volebného obdobia.
 

Môže odborná verejnosť očakávať po voľbách zásadné zmeny alebo kontinuálne pokračujeme v doterajšom vývoji-nevývoji?
 

Som skôr skeptický. Ak bude vládu skladať Smer-SD, čo sa zdá veľmi pravdepodobné, ten nemá žiadnu víziu. Vyhovuje mu status quo. Ak by vznikol pravicový zlepenec, obávam sa, že nebude mať dosť súdržnosti, aby presadil náročné reformy. A zdravotníctvo si bude vyžadovať náročné zásahy. Preto to vidím ako ten vývoj-nevývoj.
 

Aké zmeny by vlastne zdravotníctvo z pohľadu poskytovateľov, zdravotníkov potrebovalo?
 

Potrebuje dlhodobejšiu víziu. Svetlo na konci tunela, ktoré zmierni frustráciu účastníkov systému. Lenže, ak sa aj nejaká vízia sformuluje, po voľbách je všetko inak. Zdravotníctvu by preto veľmi prospelo odpolitizovanie, zníženie vplyvu politikov na jeho každodenný chod.
 

Ako toto zbožné želanie pretaviť do reality?
 

S pribúdajúcimi rokmi som stále viac presvedčený, že jedine privatizáciou. Štát nemá prevádzkovať nemocnice a poisťovňu – lebo to očividne nevie dobre robiť, ale stanovovať a vymáhať pravidlá. Výrazným impulzom k inováciám a dodatočným zdrojom financovania by bola legalizácia spoluúčasti pacientov.

Viedla by k zlepšovaniu spokojnosti pacientov i poskytovateľov, k vzniku pripoistenia. Sociálne prípady môže ošetriť limit spoluúčasti. Realisticky si uvedomujem, že najbližšie štyri roky bude zdravotnícka agenda menej radikálna. Budeme radi, ak sa aspoň podarí naozaj spustiť DRG a niektoré služby eHealth. Aj tieto technické zmeny, na ktorých je zhoda naprieč politickým spektrom, pomôžu.
 

Našli ste potrebné zmeny v programoch relevantných politických strán? Sú niektoré z nich jasnými nositeľmi, ale aj zárukou potrebných zmien?
 

Viaceré strany majú veľmi dobrý zdravotnícky program. Za najlepšie sme označili programy SaS a Most-Híd, nasledované programami KDH a Šance. Vidno, že ich autori rozmýšľajú systémovo. Ale aj ďalšie strany spomenuli inšpiratívne nápady, napr. regulácia čakacích zoznamov, profesionalizácia LSPP, predaj voľnopredajných liekov mimo lekární, vyššie poistné od nedisciplinovaných pacientov, motivačné programy pre poistencov, reverzná hypotéka na financovanie dlhodobej starostlivosti, povinná generická preskripcia.

Samotné volebné programy však nie sú zárukou zmien. Dôveryhodnosť im musia dodať konkrétni ľudia. Ľudí, ktorí rozumejú fungovaniu zdravotného systému, je v politike málo. Preto mám o realizovateľnosti niektorých programov pochybnosti. Najlepšie prepojenie programu s jeho nositeľom má podľa mňa KDH Marianovi Faktorovi. A aj Viliam Novotný, no Šanca nemá zvoliteľné preferencie.
 

Čo považujete za najvýznamnejšiu inováciu, ktorú títo páni ponúkajú vo svojich programoch?
 

Poistné plány. Verejné zdravotné poistenie dnes zabezpečuje každému poistencovi rovnaký poistný produkt. Ľudia sú však rôzni, majú rôzne potreby i preferencie, a to aj v zdravotníctve. Ak by si mohli vybrať z ponuky viacerých poistných plánov, bude to mať viacero dôležitých vplyvov na systém.

Poistenca vtiahneme do väčšej zodpovednosti za vlastné zdravie. Umožníme poskytovateľom oficiálne spoplatňovať niektoré služby. Získame dodatočné zdroje, ktoré budú smerovať na zabezpečenie vyššej kvality i spokojnosti pacientov. Myšlienkou poistných plánov sa zaoberalo viacero relevantných strán, nájdeme ich aj v programoch SaS a OĽaNO-Nova.
 

Sú schopné vytvoriť prípadné nesocialistické koalície realistický program riešenia problémov zdravotníctva? Kto má podľa vás najbližšie k predpokladanému víťazovi volieb, Smeru-SD? Národniari?
 

Volebné programy týchto strán majú veľa spoločných prienikov, poistné plány sú len jeden z nich. Dal by sa z toho vyskladať naozaj dobrý vládny program pre zdravotníctvo. Otázne je, či budú tieto strany schopné dohodnúť sa na detailoch zmien – lebo diabol býva skrytý práve v detailoch.

Vidíme, aká malicherná je pritom komunikácia medzi pravicovými stranami. Predpokladaný víťaz volieb nemá žiaden volebný program. Nehovorí, čo chce robiť so zdravotníctvom ďalšie štyri roky. Vraj bude pokračovať v tom, čo robil doteraz...

Ťažko preto vyhodnocovať kompatibilitu Smeru-SD s programami iných strán, ktoré na rozdiel od neho svoju víziu sformulovali. Národniari ako jediní povedali, že chcú jednu poisťovňu. HPI aj INEKO hodnotili ich program pre zdravotníctvo ako najmenej prínosný.
 

Dlhodobo komentujete zdravotnú politiku, v minulosti ste sformulovali viacero návrhov na zlepšenie zdravotníctva. Radili sa s vami politici pri príprave svojich programov?
 

Áno a považujem to za prirodzené. Za svoju existenciu si HPI získal meno a rešpekt. O konzultáciu, komentár či názor nás pravidelne žiadajú novinári, kolegovia, verejné inštitúcie. A aj politici. Keďže misou HPI je presadzovanie lepšieho zdravotníctva, bez komunikácie s politikmi to nejde. Snažíme sa im poskytovať inovatívny pohľad na systém, na jeho problémy a riešenia.

Naša misia je naplnená, keď sa také veci nakoniec presadia. Spomeniem napríklad limit spoluúčasti na lieky či zlepšenie prerozdelenia poistného cez PCG. Viacerí politici sa teda s nami rozprávali o niektorých svojich nápadoch, o dátach, ktorými by ich mohli podložiť, o ich realizovateľnosti a prípadných rizikách. Nezúčastnili sme sa však na písaní žiadneho z volebných programov.
 

R. Zajac povedal, že kríženca Old Shatterhanda a Alberta Einsteina, ktorý by u nás musel byť ministrom zdravotníctva, nemáme. Koho potrebuje zdravotníctvo na ministerskom kresle podľa vás?
 

Ja si zasa pomôžem Ivanom Miklošom, ktorý vraví, že najpodstatnejšou vlastnosťou na presadenie reforiem je leadership, vodcovstvo. Minister musí chcieť. Musí vedieť o tom presvedčiť a strhnúť svoje okolie. Samozrejme, musí aj vedieť, čo a ako chce dosiahnuť.

Ale bez toho chcenia, bez vlastníctva zmeny, „sa“ tá zmena neuskutoční. Zdravotníctvo je zložitý organizmus. Jeho riadenie si vyžaduje pochopenie množstva detailov jeho fungovania. Zároveň ho však treba vnímať holisticky, ako celok. Ministrom by preto mal byť človek, ktorý pozná zdravotníctvo z viacerých uhlov. Lepšie rozumie postojom jednotlivých účastníkov systému.
 

Viete, koho budete voliť a koho budete krúžkovať?
 

Krúžky sú celkom jasné, len strana nie :) Moja ideálna kandidačná listina sa skladá z kandidátov rôznych strán. Na väčšine relevantných kandidátok sú aj slušní ľudia, so solídnym profilom, čitateľným a mne blízkym svetonázorom.

Je koho krúžkovať. No a medzi nimi sú roztrúsení ľudia, ktorým tak úplne neverím. Ale nakoniec si zrejme vyberiem. Od Novembra 1989 som nevynechal jediné voľby.