Chceli by sme sa priblížiť k percentám, ktoré majú krajiny západnej Európy

O pár týždňov by ste sa mali sťahovať do nových priestorov DKC. Tešíte sa?
 

Veľmi sa tešíme, už teraz vieme, že to bude lepšie. 
 

Počula som, že niektoré priestory v novej nemocnici sú vraj veľmi malé, dokonca menšie, ako máte v súčasnej budove.
 

Počuli ste správne, čakali nás nejaké „prekvapenia“. Dôležité však pre nás je, že máme dve operačky, doteraz sme mali len jednu, často sme museli modifikovať program, nemohli sme robiť dva náročnejšie zákroky, teraz už budeme môcť. Z operačiek tiež máme výhľad von, čo je pri dlhých operáciách, najmä v zimnom období, dosť podstatné, a to sú pre nás najdôležitejšie priestory. Samotné kardiochirurgické oddelenie je tiež urobené dobre. Pacienti budú môcť byť v izbe s rodičmi a zmestí sa ich dosť.

Čo sa týka spomínaných malých priestorov, ušetrilo sa na niektorých lekárskych izbách, vlastne to nie sú izby, ale skôr chodbičky. Aj stavebníci nám vyčítajú, prečo sme si to predtým nepozreli. Projekt sa však robil, resp. stál mnoho rokov. A keď sme si to na výkresoch my laici pozerali, mysleli sme si, že to bude dostačujúce, nebol čas pýtať sa na rozmery každej miestnosti. Riešili sme to len pri operačkách, pri lekárskych izbách nie. Takže teraz sa hľadajú riešenia. Nakoniec sa však všetko utrasie.

Začiatkom budúceho roka, niekedy v prvých mesiacoch. Kolaudácia by mala byť v dohľadnom čase, v priebehu novembra. Dúfame, že to bude čím skôr.

Koľko budete mať na vašej klinike lôžok?
 

Na kardiochirurgii budeme mať päť izieb pre malých pacientov, jedna bude dvojitá, celkovo bude miesto pre šesť pacientov. A pre veľkých pacientov budú štyri izby, čo pokrýva naše potreby.

Je to viac alebo menej, ako máte teraz?
 

Je to viac a s väčším komfortom. Vo všetkých izbách budú môcť byť s pacientom aj rodičia.
 

V rámci vášho kardiochirurgického oddelenia aj nadácie Šťastné srdcia, ktorá pri ňom funguje, rozbiehate projekt prenatálnej diagnostiky. O čo presne ide?
 

Na základe analýzy, ktorú sme si spravili z dostupných dát z dvoch prenatálnych pracovísk v Bratislave (jedno v Detskom kardiocentre a jedno na súkromnej klinike), sme zistili, že záchytnosť vrodených chýb srdca v rokoch 2015, 2016 a do polovice roku 2017 bola asi 35 percent. Keďže ide často o kritické vrodené srdcové chyby, ktoré môžu ohroziť život malých detí, považujeme za veľmi dôležité, aby títo pacienti prichádzali z celého Slovenska v čo najlepšom stave, prípadne sa narodili v Bratislave. Inými slovami, aby mali prenatálny záchyt.

Projekt sa volá Ako zvon a má niekoľko fáz. Jednak má za úlohu zvýšiť povedomie budúcich mamičiek o vrodených srdcových chybách, aby vôbec vedeli, že sa niečo také môže vyskytnúť, a aby vedeli, kam sa majú obrátiť, prípadne čo si majú pýtať od svojich gynekológov alebo prenatálnych diagnostikov. V rámci prvej fázy tiež chceme, aby sa zlepšila diagnostika. To znamená, aby všetci, ktorých sa týka prenatálna diagnostika, najmä gynekológovia a prenatálni diagnostici, vedeli, o čo ide a aby mali možnosť sa vzdelať.

V spolupráci so skúsenými prenatálnymi diagnostikmi, najmä s MUDr. Michalom Holáňom by sme radi spravili workshopy pre lekárov, ktorí budú mať záujem, kde by sa mohli naučiť prístupy prenatálnej diagnostiky, kedy ju robiť, z akých hľadísk a podobne. 

Čoho sa týka tretia fáza?
 

Tretia fáza by znamenala vzdelávať gynekológov vo fáze postgraduálneho vzdelávania. Táto fáza by sa mala viazať na oddelenie funkčného vyšetrovania Detského kardiocentra, kde by sa mohli gynekológovia oboznámiť v rámci povinnej cirkulácie s tým, ako vyzerajú jednotlivé vrodené srdcové chyby a ako sa dajú premietnuť do prenatálneho vyšetrenia. Samozrejme, nie všetci gynekológovia majú možnosti či chuť to robiť, nehovoriac o materiálnych možnostiach.

Dôležité však je, aby o takejto možnosti vedeli, aby vedeli, že chyby sa môžu vyskytnúť približne v 2 percentách populácie, na čo sa majú zamerať, resp. ak si v niečom nie sú istí, aby vedeli, kam takúto pacientku poslať na diagnostiku. 
 

Môžu túto prenatálnu diagnostiku robiť všetci gynekológovia? Je na to potrebný špeciálny ultrazvuk alebo dokážu prenatálnu diagnostiku srdca urobiť aj bežným prístrojom?
 

Najdôležitejšie je, aby vedeli, akým spôsobom to spraviť. Áno, zo strany gynekológov počuť obavy, že nie každý si môže dovoliť špičkový ultrazvuk, čo si však pamätám, v začiatkoch prenatálnej diagnostiky, ktorá sa robila v DKC, sa robila na podstatne starších, menej kvalitných prístrojoch ako teraz a lekári, ktorí boli zorientovaní v problematike, vedeli chyby nájsť. Navyše, okrem vzdelávania by sme chceli poskytnúť aj prístrojovú pomoc. 
 

Workshopy plánujete robiť budúci rok? Kde presne?
 

Chceli by sme prísť čo najbližšie k lekárom a gynekológom, ideálne by bolo zorganizovať workshopy v troch častiach Slovenska.
 

Spomínali ste, že prenatálny záchyt vrodených srdcových chýb dosahuje 35 percent. Aké by bolo optimálne číslo?
 

Chceli by sme sa priblížiť k 80 – 90 percentám, ktoré majú krajiny západnej Európy.
 

Tak to sme s tými 35 percentami na tom dosť zle.
 

Áno, to sme.
 

Čím to je, že číslo je také nízke?
 

Pre gynekológa sú vrodené srdcové chyby ťažká problematika. Na druhej strane, ak gynekológovi záleží na tom, ako sa má dieťa po narodení, mal by myslieť aj na to, že kritické vrodené srdcové chyby môžu plod ohroziť na živote.

Tento rok sa stala situácia, ktorú sme nezažili asi od 90. rokov minulého storočia. Prišli k nám traja novorodenci s ťažkou vrodenou srdcovou chybou v takom vážnom stave, že sme už neboli schopní ich zachrániť. To je veľký výkričník. Je to aj posun oproti predošlým 15 – 20 rokom, keď sa nám to už bežne nestávalo. Tieto tri deti by určite prežili, keby mali prenatálnu diagnostiku.

Neplánujete v súvislosti s prenatálnou diagnostikou časom rozbehnúť aj prenatálne operácie týchto chýb? Na Slovensku sa zatiaľ nerobia.
 

Prenatálne intervencie sú logicky nadväzujúca časť. Predpokladajú však už dobrú a rozvinutú prenatálnu diagnostiku, to znamená dobrý záchyt vrodených srdcových chýb. Následne je potrebný aj dobrý tím, ktorý bude schopný robiť prenatálne intervencie. Väčšinou to robia intervenční lekári, ktorí vykonávajú katetrizáciu vrodených srdcových chýb a vedia sa pohybovať v cievach či v dutinách srdca s vodičmi, rôznymi katétrami alebo balónikmi. Dnes je to dynamický a veľmi zaujímavý odbor, ktorý má výsledky. A niektoré z týchto chýb sa dajú riešiť, prípadne ich priebeh sa dá zvrátiť alebo zlepšiť aj prenatálne.

Takže áno, logicky by to malo na to nadväzovať. Boli by sme radi, keby sa lekári z našich radov toho chytili a chceli to robiť. V okolí Slovenska máme kvalitné centrá, ktoré robia prenatálne intervencie, jedno je v Linzi a druhé vo Varšave, kde majú zoperovaných viac ako 100 detí a s prenatálnymi intervenciami majú veľmi dobré skúsenosti. 
 

Zatiaľ nie, ale, samozrejme, je to v hre. Vedeli by sme to zorganizovať.
 

Zdravotné poisťovne by to zrejme uhradili, keďže je to výkon, ktorý sa u nás nerobí.
 

Áno, myslím, že to je cesta. A je to zároveň aj cesta pre našich intervenčných rádiológov, aby tam s našimi pacientmi šli a učili sa tam, aby sme tieto veci mohli perspektívne robiť aj u nás.
 

Spomenuli ste, že záchyt vrodených srdcových chýb je u nás okolo 35 percent. Ak si premeníme percentá na čísla, aké by boli?
 

Ročne u nás operujeme do 300 detí s vrodenou srdcovou chybou, narodí sa o niečo viac, lebo neoperujeme všetky v roku, keď sa narodia. A z tých 300 má 35 percent (105 detí) zachytenú vrodenú srdcovú chybu. A to je pre niektoré roky možno aj optimistické číslo. 

Aký je postup v prípade, že zistíte prenatálne u dieťaťa srdcovú chybu?
 

Závisí od toho, o akú chybu ide. Pri komplexných a závažných chybách hovoríme s mamičkou hneď po záchyte. Rodinám sme k dispozícii a aj to preferujeme, aby sa nám rodina dieťaťa, u ktorého sa prenatálne zachytí chyba, hneď ozvala, aby sme to skonzultovali. V rámci konzultácie rodičom vysvetlíme, o akú chybu ide, akú má prognózu, aký typ operácie bude vyžadovať, ako aj to, že dieťa sa bude rodiť v blízkosti nášho DKC.

Aj pre rodičov je to podstatne menší stres, ako keď sa tesne po narodení dozvedia, že bábätko má ťažkú srdcovú chybu a o pár dní ho musia operovať. Nebodaj, keď ich postavíme pred závažné rozhodnutie, či danú chybu operovať, alebo nie, čo sa tiež niekedy deje.
 

Aké percento úspešnosti je pri týchto operáciách?
 

Úspešnosť prežitia našich pacientov po operáciách je 97 percent od najjednoduchších zákrokov po najťažšie vrodené srdcové chyby. Čo je veľmi dobré.

Stretli ste sa aj s nejakou raritnou chybou?
 

Áno. Dokonca sme ju predstavili na viacerých fórach. Išlo o malú Hanku s atypickou chybou, ktorá sa vyskytuje veľmi zriedka. Aj vďaka 3D tlači sme chybu vyriešili.
 

Z tohto sa veľmi teším, pretože s medikmi, ktorí vám urobili 3D model k tejto operácii, ste sa zoznámili práve na našej konferencii Zdravotníckych novín, kde ste si preberali cenu TOP lekár a oni tam predstavovali 3D tlačiareň. Dnes už robíte s ňou pravidelne?
 

Robíme na nej stále, dokonca nás sem-tam poprosia kolegovia o pomoc. Nedávno nás oslovili lekári z brnianskeho kardiocentra, či by sme im nepomohli, a tak sme im minulý týždeň vytlačili model srdca ťažkého pacienta, ktorého idú transplantovať. Veľmi nám ďakovali, a keďže s tým často nerobia, zoznámenie sa s anatómiou srdca, ktorú si môžu pozrieť na 3D modeli, je veľmi veľký prínos.
 

Som prekvapená, že nerobia s 3D tlačiarňou, Česi sú všeobecne v medicíne ďalej ako my. 
 

Sú ďalej, neviem však, do akej miery využívajú 3D tlač. Brnianske kardiocentrum je veľmi dynamické, a keď videli, že to robíme, hneď sa zaujímali, dokonca sa prišli pozrieť na 3D tlač a teraz to prvýkrát aj využili.
 

Spomenuli ste transplantácie. Aká je v súčasnosti situácia v DKC? Asi je problém s darcami.
 

Je to problém, ale musím povedať, že väčšina našich malých pacientov sa nakoniec dočká srdiečka. Aj teraz nedávno sme mali úspešnú transplantáciu u malého chlapčeka s ťažkou vrodenou chybou, kde to bol veľký boj, aj s rodičmi, ktorí to už vzdávali a zvažovali už len paliatívnu liečbu, museli sme ich presvedčiť, aby ešte skúsili štandardný postup, teda transplant. Máme problém, že nie sme súčasťou Eurotransplantu, a tak u niektorých pacientov zohnať srdce je problém, ale v rámci okolitých štátov funguje aspoň aká-taká spolupráca. Detské srdiečka sú vždy problém. 

Koľko máte ročne transplantácií?
 

Ročne jednu, maximálne dve. Tento rok máme už tretiu akútne čakajúcu pacientku na transplantáciu. Čaká na mimotelovej podpore a dúfam, že ešte tento rok ju transplantujeme. 
 

Jeden z najväčších problémov slovenského zdravotníctva je chýbajúci personál. Ako je to u vás?
 

U nás sa ako-tak držíme, ale sú obdobia, keď pociťujeme nedostatok aj my a nerobíme si ilúziu, že by nás to malo obísť. Vieme, že problém skôr či neskôr príde a už teraz hľadáme s naším manažmentom cestu, ako tomu predísť. Aby sa nám nestalo, že sestry odídu a budeme vo veľkom potrebovať nové. Na mnohých oddeleniach momentálne držia situáciu sestry, ktoré tu sú od konca 90. rokov, ktoré tu sú etablované, ale potrebovali by sme aj nové sestry, aby sme ich mali dostatočný počet. Problém je celoeurópsky a je obrovský. 

A lekári?
 

Čo sa týka kardiochirurgického oddelenia, musím zaklopať na drevo, momentálne máme mladých lekárov, ktorí sú pre detskú kardiochirurgiu nadšení. Tím lekárov je momentálne stabilizovaný a snažíme sa postupne vychovávať novú generáciu detských kardiochirurgov.

To je super, lebo mladí medici nemajú v súčasnosti záujem o chirurgické odbory. 
 

Sám som prekvapený, bolo isté hluché obdobie, keď k nám prichádzali medici po skončení školy a chceli sa hneď zamestnať, čo nepokladám za úplne dobrú cestu. Pretože nie každý má na to, aby sa stal chirurgom alebo kardiochirurgom. Moja podmienka vždy bola, aby som konkrétneho lekára poznal ešte predtým, než sem nastúpi. Umožňujeme medikom, aby k nám chodili v 5. aj 6. ročníku, dokonca aj v 4. ročníku.

Momentálne máme práve takéhoto medika, je veľmi aktívny, chodí sem už pár rokov, zapájame ho do ľahších operácií, môže ísť aj asistovať. Dokonca si u nás robí diplomovku. Som rád, že máme ešte takýchto ľudí. 
 

Takže mladí u vás dostávajú priestor? Pretože na klinikách sa často stáva, že starší lekári veľmi nechcú púšťať mladých k zákrokom, a tak si nevychovávajú nástupcov. Výsledkom je, že keď staršia generácia odíde, nemá kto operovať.
 

Áno, to je druhá stránka veci, ktorá môže mať rôzne dôvody. Pokiaľ však ešte máme medikov, ktorých to zaujíma, je našou veľkou snahou, aby videli, čo náš odbor obsahuje, aj v dobrom, aj v zlom, aby si to mohli „ohmatať“, byť prítomní na konci operácií a podobne, čo je pre tých, ktorých to naozaj zaujíma, veľká vec. V chirurgických odboroch je to veľmi dôležité, všetci sme začínali, preto považujem túto cestu za rozumnú.

Určite je, a v odbore detskej kardiochirurgie sú nároky extrémne. Sú však aj veľmi dobré ženské kardiochirurgičky v rámci Európy aj v rámci sveta.

Prekvapivo to niektoré zvládajú emočne omnoho lepšie ako muži. To nesúvisí s tým, že ide o ženu. Naopak, niekedy to môže zvládať žena lepšie a s väčším pokojom ako muž. 

Máte na oddelení aj kardiochirurgičku?
 

Máme jednu, je u nás asi dva roky, zatiaľ ju to baví, uvidíme, ako jej to pôjde ďalej.