Je to náročné najmä v horúcich dňoch. Teplota v malej miestnosti stúpa k tridsiatim stupňom a vzduch sa nehýbe. Po 18 hodinách sedenia na rozheganej stoličke často uvažujem, že v Rakúsku by som toto nemusela zažívať, hovorí lekárka, ktorá pracuje v jednej zo slovenských nemocníc ako rádiologička.
Tento príbeh je len jeden z mnohých, ktoré som si od slovenských lekárov a lekárok, ale aj sestier a študentov medicíny za posledné roky vypočul. Ich spoločný menovateľ je vždy rovnaký – demotivácia. A je to práve demotivácia, ktorá ženie náš zdravotnícky personál preč zo Slovenska. Ako ju poraziť?
Hľadajme príčiny
Nedostatok lekárov, sestier a ostatných zdravotníkov je dnes jednou z najvážnejších hrozieb pre slovenské zdravotníctvo. Budúci zdravotníci a zdravotníčky majú kufre pobalené už na škole. Odpoveďou vlády je zvyšovanie počtov študentov lekárskych fakúlt. Ako to už býva, ide o riešenie, ktoré sa dá ľahko vymyslieť a aj relatívne jednoducho zrealizovať. Problémy však nevyrieši.
Ak chce niekto vedieť, ako udržať zdravotníkov na Slovensku, mal by sa opýtať hlavne ich samých na to, čo im prekáža. Politika od stola totiž prinesie pre ministra jednoduché riešenie, často sa však míňa účinkom. Presne preto sme minulý rok v spolupráci so sekciou mladých lekárov Českej lekárskej komory urobili prieskum medzi viac ako 500 slovenskými lekármi a študentmi medicíny. Pýtali sme sa ich, aké sú najčastejšie dôvody, pre ktoré sa rozhodli odísť do zahraničia.
Zlé vybavenie, chýbajúca vízia moderného zdravotníctva, zlé možnosti vzdelávania, korupcia, nekompetentní politickí nominanti a zlé zamestnanecké podmienky sú najčastejšími dôvodmi odchodu. Až za týmito príčinami sa objavil plat. Lekári a lekárky často spomínali nezaplatené nadčasy alebo chýbajúce motivačné ohodnotenie pre tých najlepších a najsnaživejších. Samotná výška platu bola najväčším problémom u neatestovaných lekárov, sestier a ostatného personálu. Bez toho, aby sme riešili príčiny odchodu mladých lekárov a lekárok zo Slovenska, nám bude zvyšovanie počtu študentov medicíny nanič.
Síce na Slovensku vyštudujú, ale po škole sa aj tak poberú preč. A bez reálnej investície do kvality našich vysokých škôl sa v horšom prípade rozhodnú odísť do zahraničia už rovno po maturite. Takto prichádzame často o tých najlepších.
Len viac medikov nestačí
Ak má mať zvyšovanie počtov študentov efekt, ministerstvo zdravotníctva (MZ) by malo paralelne riešiť, ako udržať zdravotníkov doma aj po škole. Z odpovedí lekárov vieme, že okrem investícií do vybavenia lekárskych fakúlt a nemocníc by mali riešenia zahŕňať profesionálne a odpolitizované vedenie, jasné pravidlá atestácií, podporu vzdelávania nie na úkor osobného času a financií zdravotníkov, motivačný prvok v odmeňovaní a lepšie ohodnotenie sestier a ostatných zdravotníkov, ktorí im v práci pomáhajú.
Ešte predtým by však malo ministerstvo urobiť krok späť a zamyslieť sa nad tým, či preťaženosť personálu nedokážeme riešiť aj inak než zvyšovaním počtu lekárov. Pomôcť by mohlo napríklad znižovanie počtu návštev lekára, kde patríme medzi krajiny s najvyššími číslami v Európe.
Skrytý potenciál drieme aj v zavádzaní inovatívnych postupov či v zmene organizácie práce v slovenskom zdravotníctve. Tomu, čo sú to skutočné inovácie a ako priviesť naše zdravotníctvo do 21. storočia, som sa venoval v nedávnom článku, kde opisujem, ako je nutné pretransformovať nefunkčný ÚDZS na Inštitút pre kvalitu a inovácie (IKI) podľa vzoru zahraničných agentúr, ako sú anglické NICE, poľská ABM alebo americká CMS.
Predovšetkým však potrebujeme pre riešenie problémov našich zdravotníkov strategický prístup a víziu. Štruktúru zdravotníckeho personálu a špecializácií by sme mali prispôsobovať tomu, aké majú a aké predpokladáme, že budú mať Slováci a Slovenky najväčšie zdravotné problémy.
Koľko všeobecných lekárov, špecialistov, sestričiek budeme potrebovať pre našu starnúcu populáciu? Akí konkrétni špecialisti budú potrební vzhľadom na predpokladané diagnózy, ktoré nás budú o 10 rokov trápiť najviac? Koľko personálu bude potrebného po plánovanej reforme nemocníc a zavedení nových postupov, zmene organizácie práce v ambulanciách a po príchode viacerých inovácií?
Na tieto otázky by malo mať MZ jasné odpovede pred tým, ako začne zasahovať do počtov študentov prijímaných na školy. Môže sa totiž ukázať, že účinnejšie a akútnejšie než prijímať viac medikov je prilákať sestry od zahraničných dôchodcov, otvoriť atestácie v nedostatkových profesiách, uľahčiť zakladanie nových ambulancií či vstup do obvodov pre nových všeobecných lekárov.
Medicína sa vyvíja rýchlo – doslova každú chvíľu prichádzajú nové postupy, objavujú sa nové diagnózy, lieky, problémy. Bez odpovedí na vyššie položené otázky a bez dlhodobej stratégie ľudských zdrojov v zdravotníctve ministerstvo len slepo strieľa na terč.
Tento príbeh je len jeden z mnohých, ktoré som si od slovenských lekárov a lekárok, ale aj sestier a študentov medicíny za posledné roky vypočul. Ich spoločný menovateľ je vždy rovnaký – demotivácia. A je to práve demotivácia, ktorá ženie náš zdravotnícky personál preč zo Slovenska. Ako ju poraziť?
Hľadajme príčiny
Nedostatok lekárov, sestier a ostatných zdravotníkov je dnes jednou z najvážnejších hrozieb pre slovenské zdravotníctvo. Budúci zdravotníci a zdravotníčky majú kufre pobalené už na škole. Odpoveďou vlády je zvyšovanie počtov študentov lekárskych fakúlt. Ako to už býva, ide o riešenie, ktoré sa dá ľahko vymyslieť a aj relatívne jednoducho zrealizovať. Problémy však nevyrieši.
Ak chce niekto vedieť, ako udržať zdravotníkov na Slovensku, mal by sa opýtať hlavne ich samých na to, čo im prekáža. Politika od stola totiž prinesie pre ministra jednoduché riešenie, často sa však míňa účinkom. Presne preto sme minulý rok v spolupráci so sekciou mladých lekárov Českej lekárskej komory urobili prieskum medzi viac ako 500 slovenskými lekármi a študentmi medicíny. Pýtali sme sa ich, aké sú najčastejšie dôvody, pre ktoré sa rozhodli odísť do zahraničia.
Zlé vybavenie, chýbajúca vízia moderného zdravotníctva, zlé možnosti vzdelávania, korupcia, nekompetentní politickí nominanti a zlé zamestnanecké podmienky sú najčastejšími dôvodmi odchodu. Až za týmito príčinami sa objavil plat. Lekári a lekárky často spomínali nezaplatené nadčasy alebo chýbajúce motivačné ohodnotenie pre tých najlepších a najsnaživejších. Samotná výška platu bola najväčším problémom u neatestovaných lekárov, sestier a ostatného personálu. Bez toho, aby sme riešili príčiny odchodu mladých lekárov a lekárok zo Slovenska, nám bude zvyšovanie počtu študentov medicíny nanič.
Síce na Slovensku vyštudujú, ale po škole sa aj tak poberú preč. A bez reálnej investície do kvality našich vysokých škôl sa v horšom prípade rozhodnú odísť do zahraničia už rovno po maturite. Takto prichádzame často o tých najlepších.
Len viac medikov nestačí
Ak má mať zvyšovanie počtov študentov efekt, ministerstvo zdravotníctva (MZ) by malo paralelne riešiť, ako udržať zdravotníkov doma aj po škole. Z odpovedí lekárov vieme, že okrem investícií do vybavenia lekárskych fakúlt a nemocníc by mali riešenia zahŕňať profesionálne a odpolitizované vedenie, jasné pravidlá atestácií, podporu vzdelávania nie na úkor osobného času a financií zdravotníkov, motivačný prvok v odmeňovaní a lepšie ohodnotenie sestier a ostatných zdravotníkov, ktorí im v práci pomáhajú.
Ešte predtým by však malo ministerstvo urobiť krok späť a zamyslieť sa nad tým, či preťaženosť personálu nedokážeme riešiť aj inak než zvyšovaním počtu lekárov. Pomôcť by mohlo napríklad znižovanie počtu návštev lekára, kde patríme medzi krajiny s najvyššími číslami v Európe.
Skrytý potenciál drieme aj v zavádzaní inovatívnych postupov či v zmene organizácie práce v slovenskom zdravotníctve. Tomu, čo sú to skutočné inovácie a ako priviesť naše zdravotníctvo do 21. storočia, som sa venoval v nedávnom článku, kde opisujem, ako je nutné pretransformovať nefunkčný ÚDZS na Inštitút pre kvalitu a inovácie (IKI) podľa vzoru zahraničných agentúr, ako sú anglické NICE, poľská ABM alebo americká CMS.
Predovšetkým však potrebujeme pre riešenie problémov našich zdravotníkov strategický prístup a víziu. Štruktúru zdravotníckeho personálu a špecializácií by sme mali prispôsobovať tomu, aké majú a aké predpokladáme, že budú mať Slováci a Slovenky najväčšie zdravotné problémy.
Koľko všeobecných lekárov, špecialistov, sestričiek budeme potrebovať pre našu starnúcu populáciu? Akí konkrétni špecialisti budú potrební vzhľadom na predpokladané diagnózy, ktoré nás budú o 10 rokov trápiť najviac? Koľko personálu bude potrebného po plánovanej reforme nemocníc a zavedení nových postupov, zmene organizácie práce v ambulanciách a po príchode viacerých inovácií?
Na tieto otázky by malo mať MZ jasné odpovede pred tým, ako začne zasahovať do počtov študentov prijímaných na školy. Môže sa totiž ukázať, že účinnejšie a akútnejšie než prijímať viac medikov je prilákať sestry od zahraničných dôchodcov, otvoriť atestácie v nedostatkových profesiách, uľahčiť zakladanie nových ambulancií či vstup do obvodov pre nových všeobecných lekárov.
Medicína sa vyvíja rýchlo – doslova každú chvíľu prichádzajú nové postupy, objavujú sa nové diagnózy, lieky, problémy. Bez odpovedí na vyššie položené otázky a bez dlhodobej stratégie ľudských zdrojov v zdravotníctve ministerstvo len slepo strieľa na terč.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Oskar Dvořák, expert na zdravotníctvo, koalícia PS/SPOLU