Skríning kolorektálneho karcinómu

V roku 2002 sme začínali tzv. oportúnny skríning. Propagácia bola veľmi slabá, skoro žiadna. Účasť na skríningu sa začínala niekde na 8 % za rok. Potom to boli čísla 12,15 % asi do roku 2007. Vtedy vzniklo OZ Europacolon, ktoré sa venovalo propagácii skríningu. Vznikla aj maketa hrubého čreva, s ktorou chodili hlavne Jana Španková a Patrik Herman a mnoho ďalších dobrovoľníkov po Slovensku. Percentá postupne narastali. Menilo sa aj vekové zloženie hlavne praktických lekárov. Mladšie ročníky začali podporovať skríning akosi viac od srdca.

Na trhu sa od roku 2008 objavili už plošnejšie aj jednoduchšie a presnejšie citlivejšie imunotesty. Zdravotné poisťovne si zrejme tiež uvedomili, že majú hlavne finančné nástroje, ako zainteresovať praktických lekárov na skríningu kolorektálneho karcinómu. Stalo sa to, že účasť za posledných 5 rokov postupne narastala na 30 % a v roku 2017 a 2018 sa zastavila na čísle 35 %.

Znamená to, že z cieľovej populácie 50- až 74-ročných mužov a žien, ktorú tvorí 1,6 milióna poistencov, sa vyčlenila podskupina tzv. testufilných v počte okolo 280-tisíc ročne, ktorá je ochotná skríning každé dva roky absolvovať. Ak teda máme testovať okolo 800-tisíc poistencov každý rok tak, aby sa každé dva roky vystriedala cieľová populácia, znamená to, že asi 520-tisíc poistencov ročne je naďalej rezistentných a nereaguje ani na osvetu, ani na riziká z reálneho smrteľného ochorenia. Nazvime ich, že ide o tzv. testufóbnych.
 
Túto skupinu sme práve v roku 2019 začali v počte 20 000 poistencov testovať cez pilotný projekt. Boli sme zvedaví, či by zareagovala vtedy, ak by dostala od poisťovní test v obálke priamo domov. Ideálne by bolo číslo 50 %. Vtedy by bolo jasné, že tento spôsob je správny, ako presvedčiť aj túto testufóbnu populáciu, ktorá tvorí okolo 60 %. Za 4 mesiace sa podarilo týmto spôsobom presvedčiť 20 % testufóbnych poistencov, ktorí si test dali urobiť. Do konca pilotného programu ostáva ešte 6 mesiacov. Veríme, že sa percento účasti ešte zvýši. Či to bude tých 50 %, sa v tomto momente nikto neodváži povedať.
 
Otázka znie, či účasť ostane aj v októbri 20 %. Spustí sa aj tak testovanie 800-tisíc jedincov týmto spôsobom každý rok alebo nie? Určite bude potrebné zintenzívniť podpornú a informačnú kampaň. Treba si však uvedomiť aj inú vec. Ak by sme spustili kampaň pozývacím spôsobom, znamenalo by to, že test by sa už neposielal ako v pilote iba testufóbnej populácii, ale celej. Čiže aj tým, čo chcú, aj tým, čo doteraz nechceli. Predpokladáme, že 35 % testufilných a 20 % testufóbnych by sa na testovaní zúčastnilo a účasť 50 % by sa dosiahla.
 
Rozhodnutie o tomto kroku však bude potrebné zvážiť na úrovni MZ, ZP a hlavne všeobecných lekárov pre dospelých. Už nebudú tí, ktorí budú testy ponúkať s doterajšou 35 % úspešnosťou. Budú tí, ktorým budú poistenci chodiť s testmi, ktoré dostanú v pošte od poisťovní. Ak bude systém nastavený aj potom tak, že na tom finančne nebudú horšie a testovanie sa pre nich nestane náročnejšie ako doteraz, tak by to mohlo vyjsť.
 
Hlavným argumentom odporcov pozývacieho systému sú finančné náklady. Argumentujú tým, že ak sa na skríningu nezúčastní aspoň 50 %, tak celý tento spôsob nie je rentabilný. Osobne si myslím, že nemajú pravdu. Už pri účasti 280-tisíc poistencov ročne na skríningu, čo je doteraz dosiahnuté maximum 35 %, dokáže tento systém zachrániť každoročne na Slovensku okolo tisíc poistencov pred istou smrťou.

Pred niekoľkými rokmi zverejnil jeden mienkotvorný denník veľmi ťažko získateľné čísla od komerčných poisťovní zaoberajúcich sa životným poisťovaním o finančnej hodnote života priemerného Európana. Bola tu uvedená suma štyri mil. eur. Ak si vynásobíme 1 000 x 4 000 000, dáva nám to číslo s deviatimi nulami na konci. Mala by to byť v číslach vyjadrená hodnota, ktorú by tento skríning dokázal spoločnosti ušetriť na ľudských životoch. Je to neporovnateľné číslo s tým, ktoré by sme na skríning ročne vynaložili. Sú aj iné zložitejšie matematické modely, ktoré však tiež potvrdzujú vysokú efektivitu skríningu, ktorý vedie k záchrane životov.

Samozrejme, nie je celkom etické vyjadrovať hodnotu života každého človeka financiami. Vlastne sa to ani nedá. Ako sa dá zmerať peniazmi cit, láska, starostlivosť, priateľstvo, schopnosť prinášať materiálne a duchovné hodnoty, z ktorých sa vlastne skladá ľudský život. Problém je skôr v tom, že ľudia, ktorí rozhodujú o financiách, tieto hodnoty nemajú zadefinované. Nevedia ich odmerať, a teda ako argumenty ich neuznávajú. Musíme sa teda „znížiť“ na túto materiálnu úroveň a argumentovať tak, aby si tieto dva svety rozumeli. Iná cesta k dohode v demokracii neexistuje.