Primárnou motiváciou je pacient

Dlhé roky ste pôsobili v zahraničí. Čo bolo pre vás motiváciou, aby ste sa vrátili?

Zo Slovenska som odišiel v roku 1998 najskôr do Londýna, potom na Island. Tam som nastúpil na medicínu, čo bol môj sen, ale jazykovo som to nezvládal, tak som po mesiaci prestúpil na biochémiu. Po ukončení doktorandského štúdia som ešte neplánoval vrátiť sa domov. Prišlo mi niekoľko ponúk na miesto odborného asistenta z Dánska, Nemecka, Rakúska, ale prišla jedna aj z Rockefellerovej univerzity v USA. A to rovno od profesora Thomasa Tuschla, ktorého som mal na zozname troch vysnívaných vedcov, ku ktorým by som chcel ísť. V USA sme napokon zostali ďalších takmer  desať rokov.

A prečo som sa vrátil? Najskôr poviem moju verziu a potom manželkinu. Moja verzia je: narodili sa nám tri deti a keďže sme obidvaja Slováci, prekážalo nám, že deti nehovoria tak dobre po slovensky a chceli sme, aby boli vychovaní aj v slovenskej kultúre. Zároveň som si myslel, že by som Slovensku mohol niečo zo zahraničia priniesť aj ja. Mal som pocit, že Slovensko sa niekam pohlo, že sa modernizovalo. Stretol som sa s ľuďmi, ktorí rozbiehali „startupový“ svet na Slovensku, tak som nadobudol pocit, že toto je správny čas prísť domov, priniesť nové technológie a to, čo som sa počas dvadsiatich rokov v zahraničí naučil. Súčasne prišla ponuka od jednej farmaceutickej firmy, čiže rozhodoval som sa medzi návratom na Slovensko a ponukou stať sa šéfom tímu, ktorý by pracoval na klinickej validácii lieku.

A manželkina verzia je, že keď som sa rozhodoval, mal som zatmenie mozgu.

Pred dvoma rokmi ste ohlásili novinku v diagnostike onkologických ochorení. O čo išlo?

Ohlásili sme, čo robíme vo firme. Na Rockefellerovej univerzite vo vedeckom tíme profesora Thomasa Tuschla sme vyvíjali nové diagnostické technológie. Profesor T. Tuschl je svetový expert v RNA biológii, je pionier v RNA sekvenačných technológiách. V jeho tíme sme vyvíjali technológie na detekciu, kvantifikáciu a vizualizáciu RNA.

Za tri roky práce sa nám podarilo vyvinúť metódu, ktorá bola aj publikovaná v prestížnom medicínskom časopise Journal of Clinical Investigation. Publikovali sme ako prví metódu, ktorá v sebe kombinuje RNA vizualizáciu na tkanive, ale zároveň aj RNA sekvenáciu. Čiže tú istú RNA molekulu sme vedeli kvantifikovať dvoma technológiami, ktoré sa krížovo validujú, a nielenže sa krížovo validujú, ale dokonca zachovávajú aj morfológiu tkaniva. Vieme tak presne rozoznať, či je RNA biomarker v tumorovom tkanive alebo v inom. Zároveň z tkaniva vieme ešte vyseparovať RNA molekulu, zistiť jej sekvenciu a kvantifikovať ju.

Prišli sme na to, že keby sme použili iba RNA vizualizáciu alebo RNA sekvenovanie, tak stále dochádza približne k 20-percentným chybám, niekedy je to ešte viac. Len čo sme ich však spojili dokopy a začali krížovo validovať, pri desiatkach tkanív sme získavali 100-percentné výsledky. Dokázali sme opraviť chyby krížovou validáciou. Niektoré veci v rámci tejto metódy sme aj patentovali, z čoho vzišli tri udelené patenty. V súčasnosti ich preberáme do našej firmy MultiplexDX a profesor T. Tuschl je naším poradcom.

Vo firme sme celú metódu posunuli trošku ďalej, takže iba my dokážeme laserovou mikrodisekciou vyrezať len tú časť tkaniva, ktorá je čisto rakovinová. No nielen to, vieme dokonca vybrať iba tú časť tumoru, o ktorej vieme, že je najdôležitejšia pre danú liečbu. Potom sa RNA extrahuje a sekvenuje už len z tejto malej časti. Priniesli sme ešte ďalšiu vec – dokážeme vizualizovať sedem a viac RNA molekúl simultánne. To je veľká vec v diagnostike.

Podstata technológie je, že naozaj rieši chybovosť v diagnostike. Lebo aj v súčasnosti pri niektorých typoch rakoviny je chybovosť 25, 30 a viac percent. Ak použijete napríklad bežne rozšírenú kvantitatívnu PCR-ku, taktiež máte chybovosť a hlavne strácate veľmi dôležitú informáciu o morfológii tkaniva. Potom sú aj vizualizačné cétečká, tie majú tiež množstvo falošne pozitívnych a falošne negatívnych výsledkov. To je zlá diagnostika. Tým, že sa pozeráme na viac ako jeden biomarker, tlačíme to nielen k najväčšej precíznosti a presnosti, ale aj k personalizovanému diagnostikovaniu.

Začalo sa to používať v praxi?

Zatiaľ nie. Potrebujeme technologickú validáciu. Vieme, že vizualizácia funguje, vieme, že sekvenovanie funguje, vieme, že funguje na siedmich biomarkeroch a viac, pri sekvenovaní vieme ísť až na 19-tisíc markerov. Máme to otestované aj na desiatkach tkanív. Teraz nás čaká masívna preklinická validácia testu, aby sme buď získali certifikát, alebo aby sme presvedčili lekárov, že tento test je valídny a môžu veriť jeho výsledkom.

Po validácii testu ho budú používať laboratóriá?

Plánujeme to trochu inak, lebo tento test má jednu malú nevýhodu. Tým, že sa do seba dávajú dve technológie, ktoré sú moderné a aj veľmi drahé, tak infraštruktúra, ktorá je potrebná na to, aby sa test urobil, je tiež veľmi drahá. Oveľa jednoduchšie je tento model nastaviť inak. Nie že my budeme vyrábať kit, ktorý pošleme do iných biochemických laboratórií, ale práve naopak, že my si klinické laboratórium vytvoríme.

Postupne s tým začíname, získame ISO certifikát a budeme ponúkať tento servis. Nie je to nič nezvyčajné, takto fungujú aj mnohé iné firmy a zároveň aj mnohé kvalitné onkologické testy, ktoré sa ponúkajú nie ako kity, ale ako servis.

Brzdí vás niečo vo výskume?

Vývoj diagnostického testu vyžaduje investície, vyžaduje naozaj veľa peňazí, aby ste dostali diagnostický test na trh. Od prvotného nápadu až po test na trhu to stojí od päť až do desať miliónov eur, záleží na komplexnosti. Náš test patrí medzi najkomplexnejšie, je to rizikový projekt, no keď vyjde, bude mať obrovský výnos a prínos pre spoločnosť. Je však normálne, že do rizika nejde len investor, ale aj my vedci. Vzdali sme sa našich vedeckých kariér niekde inde a ideme do toho naplno so stopercentným nasadením. Problém je, že sme sa prisľúbili Slovensku.

Radi by sme to vyvíjali na Slovensku, ale investície u nás do takýchto veľmi rizikových projektov a biotechnologických startupov nie sú až také vysoké, čiže prirodzene by takýto startup potreboval pomoc štátu. Niekde inde je to úplne normálna vec. Tu zatiaľ nepatríme medzi úspešných, uvedomujeme si, že toto sú špecifiká našej krajiny, s tým veľa spraviť nedokážeme, a tak sa, samozrejme, snažíme uspieť s európskymi grantmi. Napríklad s jedným do výšky 2,8 milióna eur, kde žiadame peniaze na preklinickú validáciu testu, aby sme mohli klinicky validovať náš test na 4 000 vzorkách tkanív rakoviny prsníka, ktoré máme už zarezervované z biobanky Graz v Rakúsku, z RECAMO v Brne a máme aj nejaké zarezervované tkanivá z Onkologického ústavu sv. Alžbety.

Z Európskej komisie sme už získali Seal of Excellence, čo je taký certifikát excelentnosti, znamená, že z celej výzvy Horizon 2020 patríme medzi top 10 percent najlepších projektov zo všetkých tém nielen biomedicíny. Trápi ma však iné. Jasné, že stimuly sme nedostali, jasné, že je to škandál, ale to je určité špecifikum Slovenska. Plne to rešpektujem, neprišli sme búrať akademickú obec, ale mňa veľmi trápi iná vec – že všetko, čo sa tu deje, či sú to eurofondy, stimuly, vražda novinára či iné veci, to všetko ide do sveta.

Všetky tieto veci sa prekladajú do angličtiny a čítajú ich aj iní ľudia v Európe, nielen my. Potom sa nečudujme, že ani takéto projekty, ako je aj náš alebo inej firmy, sa nedokážu v schémach presadiť, a nie preto, že projekt by bol zlý, ale len preto, že sme zo Slovenska. Strašne ma trápi, že už nedokážem súperiť s biomedicínskymi a biotechnologickými startupmi Holandska, Švédska, Veľkej Británie, Španielska.

Spomínali ste Onkologický ústav sv. Alžbety. Máte ešte s niekým vytvorenú spoluprácu?

So ústavom sv. Alžbety máme len zmluvu o tom, že keď začneme validáciu, dodajú nám vzorky. Nie sme však ani v štádiu, keď by sme mohli pomôcť nejakému pacientovi. Pre mňa je primárnou motiváciou pacient. Chodievame do médií a rozprávame veľmi často o rakovine, o lepšej diagnostike a lepšej medicíne, potom sa nám ľudia spätne ozývajú a my im nevieme pomôcť. Trápi ma to viac, ako si vie ktokoľvek predstaviť, pretože pre mňa je primárnou motiváciou pomôcť ľuďom.

Problém v onkológii na Slovensku je obrovský, či budeme riešiť rakovinu, prevenciu, liečbu, diagnostiku, úroveň pacientov alebo úroveň nemocníc a lekárov.

Faktom je, že sme druhou najhoršou krajinou v úmrtiach na 100-tisíc obyvateľov podľa OECD. Môžeme sa vyhovárať na hocičo, to číslo je také alarmujúce, že jednoznačne poukazuje na nefungujúci systém, a v tom systéme sme všetci, tak vedci, pacienti, lekári, poisťovne, ako aj ministerstvo zdravotníctva.

Môžeme hovoriť, že je to naša strategická oblasť, musíme to riešiť, a dokonca je to aj zadefinované v stratégiách, ale stále to končí iba v stratégiách, výsledný efekt nevidieť. Výsledný efekt by mohol vyzerať napríklad tak, že sa podporí biomedicínsky výskum, že sa nájdu významné peniaze, aby premosťovali základný biomedicínsky výskum s aplikovaným, alebo začneme realizovať skríningové programy atď.

Pri diagnostike z krvi vôbec nepreplácame onkomarkery pri preventívnej prehliadke, musíme to začať robiť. Čo sa týka genetického testovania, máme pracoviská, ktoré vedia robiť genetické testy, no tie trvajú strašne dlho, a len preto, lebo majú iba určitý počet, ktorý im poisťovňa preplatí. Celý systém nie je dostatočne napumpovaný a efektívny, aby vedel onkologickým pacientom efektívne pomáhať.

V čom vidíte najväčší problém v onkológii na Slovensku?

Najväčší problém, a to nechcem strašiť, je, že ak aj pacienta skoro odchytíme pri prvom, druhom štádiu, vieme mu pomôcť, na to máme špičkových onkológov, ktorých prácu a odhodlanie pomáhať ľuďom obdivujem. No keď odchytíme pacienta až pri štvrtom štádiu, tak máme veľmi málo špecializovaných pracovísk a vôbec nemáme prístup k silnej, kontrolovanej liečbe v klinickom testovaní, aby sme mohli pacientov stále zachraňovať.

To je rozdiel medzi naším zdravotníctvom a zdravotníctvom v západnej Európe alebo v Amerike. Tam sa bojuje aj o toho najviac chorého pacienta. No pozor – lekár onkológ ho chce zachrániť, ale systém to lekárovi neumožní. Potom je iba cesta poslať pacientov do zahraničia, ale to je náročné. Alebo aj keď nájdeme liek, ktorý by nás mohol zachrániť, poisťovňa ho nepreplatí, lebo stojí sto-, dvesto-, tristotisíc eur. To je strašne drahé, nemôžete si to dovoliť, a to je problém, pri ktorom by sme systém mali zlepšovať.

Vrátim sa späť k vášmu testu. Ako sa k nemu následne niekto dostane?

Zameriavame sa na solídne tumory, čiže tumory, pri ktorých je možné urobiť biopsiu. Momentálne nedokážeme túto metódu presunúť napríklad na leukémie. Predstava je taká, že by to fungovalo nasledovne: hneď ako pacientovi urobia biopsiu, pošlú ju k nám do klinického laboratória a my to celé spracujeme, či už testy, vizualizáciu, RNA sekvenáciu a na základe určitého profilovania rakoviny.

Napríklad pri rakovine prsníka to máme nastavené na 9 markerov, vieme však úplne presne zistiť, o aký typ ide, o aký tumor ide. Všetky tieto informácie potom pomôžu onkológom nastaviť najefektívnejšiu liečbu. Chceli by sme vyvinúť taký test, čo je beh na dlhšiu trať, ktorý by vedel aj presne určiť, koľko dávok pacient potrebuje, lebo test, ktorý vyvíjame aj my, by mal dokázať dokonca eliminovať chemoterapiu a povedať lekárovi, že keď urobí biopsiu alebo vyoperuje nádor, niekedy je chemoterapia zbytočná.

Sú určité typy práve rakoviny prsníka, pri ktorých je dokázané už inými diagnostickými testmi (napr. Oncotype DX), že takmer 50 percent pacientov berie chemoterapiu zbytočne. Aby sme si to nevysvetlili zle, že máme 100-tisíc pacientov a 50-tisíc ju berie zbytočne. To nie, len pri určitých subtypoch. V tomto prípade ide o HER2 pozitívnu rakovinu prsníka s negatívnymi lymfatickými uzlinami, kde nie je potrebné podávať adjuvantnú chemoterapiu.

Alebo pri rakovine hrubého čreva, ak ide o KRAS mutovaný tumor, tak bežná FOLFOX liečba môže byť neúčinná. Chceli by sme tiež, aby sa liečba nastavovala správne, lebo v onkológii je ešte jeden problém, ktorý je veľmi vypuklý, a to je preliečenie alebo nedoliečenie pacientov. Preliečením ničíme imunitný systém, pri nedoliečení môže nastať recidíva kvôli nedostatku liečiva. Tento test by mal pomôcť nájsť najefektívnejšiu liečbu.

Kedy by bolo možné hovoriť o ideálnom stave v onkológii?

V 60. rokoch minulého storočia iba 33 percent onkologických pacientov prežilo po 5 rokoch, hovorilo sa najviac o rakovine prsníka. A práve v Amerike začali na túto tému veľmi tlačiť političky, o rakovine sa začalo veľmi rozprávať, začali vytvárať prvé národné onkologické programy. Vzniklo aj množstvo vynikajúcich onkologických inštitútov a výskum sa začal silne dotovať. Dospeli k tomu, že za posledných 50 rokov sa zvýšilo prežitie onkologických pacientov v súčasnosti u 66 percent, čiže dve tretiny onkologických pacientov prežijú po 5 rokoch.

S rakovinou sme sa niekam posunuli. Ibaže ideálny stav by bol, ak by sme sa posunuli až na 90 percent a 10 percent by boli iba prípady, keď pacient prišiel veľmi neskoro, prípadne by to boli niektoré veľmi zriedkavé druhy rakoviny. Ak budeme vedieť 90 percent pacientov zachrániť, vtedy budeme môcť povedať, že v boji s rakovinou sme víťazi.

Čo na to potrebujeme?

Potrebujeme na to viacero vecí. Jedna z nich je, že musíme naučiť ľudí na prevenciu, že sa nemajú báť ísť na preventívnu prehliadku.

Potom, aby sme v systéme vedeli rakovinu včas zachytiť, lebo keď zachytíme včasne, vieme ju efektívne liečiť. Čiže dôležitá je diagnostika, aby bola včasná, a zároveň, aby bola personalizovaná.

A tiež aby sme mali prístup k liekom, ktoré budú nastavené efektívne. Dôležité sú aj medicínske štandardy. Moja vysnívaná predstava je, že v priebehu ďalších 10 rokov začneme naozaj zvyšovať percento ľudí, ktorí prežijú do 5 rokov. Podľa mňa do 20 rokov sa dostaneme na vysokú úroveň prežitia a s rakovinou budeme vedieť bojovať veľmi efektívne.