​Náročnú prácu lekárov a sestier treba oceniť

Naozaj netreba vymýšľať nič nové a stačí iba náročnú prácu lekárov a sestier oceniť a nebudú odchádzať von, kde sestry často prijímajú pozíciu opatrovateľky alebo lekári vykonávajú iba nočné služby, ale za iné peniaze. Ak by však bola práca zdravotníkov u nás docenená tak ako napríklad práca IT pracovníkov, s istotou by neodchádzali, radi by zostali doma, kde majú svoje sociálne vzťahy, kde vychovávajú alebo budú vychovávať svoje deti, žiť harmonický rodinný život, a nie žiť v pozícii ekonomického vysťahovalca. 
         
Rečičky predstaviteľov ANS alebo AZZZ o nedostatku lekárov sú polopravdou. Tam, kde je oddelenie aktívne, kde mladí lekári vidia, že sa niečo naučia, kde vidia kvalitu práce, radi prijmú aj nižšiu odmenu, radi prijímajú aj viac nadčasov, pretože získajú prax a skúsenosti. Samozrejme, biedne mzdy vo väčšine našich nemocníc nesú so sebou aj riziko odchodu šikovných, dobre zaškolených a vzdelaných mladých odborníkov do zahraničia za lepšími podmienkami aj odmenou za kvalitnú prácu. Starší kolegovia, ktorí predsa len majú o niečo vyššie mzdy, zostanú doma. Odchodu mladých nikto nezabráni bez adekvátnej úpravy miezd, ale na kvalitné oddelenie radi prídu ďalší mladí lekári, oddelenie ich prijme, aj keď s rizikom, že kolobeh sa zopakuje. Kde však mladí lekári nič neuvidia, kde ich „generalita“ oddelení nepripustí k práci, tam sa nehrnú a neprídu tam ani lekári z tretích krajín, pretože tam príde iba ak tak odpad, ktorý nikto iný nechce. Tam potom ku kvalite nepomôžu ani eurofondy, ani dotácie, ani brutálne drahá diagnostická technika.
         
Prečo na lekárskych fakultách rastie počet zahraničných študentov? Nuž preto, že štát necháva dlhodobo naše vysoké školy „hladovať“, tak ako necháva hladovať sestry a lekárov v mnohých nemocniciach podhodnoteným financovaním, diskrimináciou pri rozdeľovaní dotácií a eurofondov. Prečo študujú naši študenti po maturite na vysokých školách v Česku? Nuž preto, lebo sa tam ľahšie na štúdium dostanú, pretože majú v pláne sa tam v budúcnosti usadiť. Majú tam viac príležitostí na klinikách, ale aj oddeleniach a hlavne nevládnu tam rôzne klany – „rodinné a iné“ ako v SR. Aj lekári z tretích krajín, ktorých v našich nemocniciach zaškolíme a zvýšime im sebavedomie, veľmi rýchlo pochopia, že treba ísť ďalej, a to minimálne do Česka. To nie je o tom, že lekárom z tretích krajín ponúkame nerovné podmienky pre prácu v SR. Majú úplne rovnaké podmienky ako naši lekári, ku ktorým, samozrejme, nutne pribúda podmienka zvládnutia slovenského jazyka slovom aj písmom. To je predsa nevyhnutné minimum. 
         
Zdravotnícke noviny uverejnili 7. marca 2019 článok MUDr. Igora Pramuka, MPH, MHA „Netreba vymýšľať nič nové“, kde som sa dočítal: „... chceme, aby ukrajinskí lekári na Slovensko prišli a mali férové podmienky tak, ako aj v iných krajinách. V podstate nemáme na výber“. Aký je návrh riešenia? Je to kopírovanie modelu z Českej republiky: „... ukrajinský lekár môže rok pracovať na akreditovanom pracovisku pod dozorom atestovaného lekára. V priebehu roka sa pripravuje na odborné rozdielové skúšky, učí sa jazyk a vytvorí si sociálne vzťahy“. 
         
Zrátané a podčiarknuté, pán kolega priznal, že úroveň vzdelania asi nie je tam a tu pravdepodobne rovnaká. Priznal, že vedieť jazyk ešte pred nastúpením na akreditované pracovisko nie je potrebné. Je to prinajmenšom zvláštne. Ako potom môže  komunikovať s pacientom alebo s kolegami? A to všetko máme akceptovať, lebo nemáme na výber len preto, že sme lakomí dopriať lekárom, ale aj sestrám adekvátne mzdy a vytvoriť im slušné podmienky pre prácu vo dne v noci. Ak sa tak vyjadrí odborník, nie lekár, to viem pochopiť, ale že sa tak vyjadrí lekár, to nechápem.