​Rozsudky treba čítať do konca

K tomuto konštatovaniu dospelo MZ SR v rámci MPK k novele Nariadenia vlády o financovaní ambulantnej pohotovosti. Pomohlo si k nemu rozsudkom neznámeho krajského súdu, ktorý sa odvolal na rozhodnutie Ústavného súdu. Rozhodnutie, ktoré zrejme na ministerstve nedočítali.

Spomínanou novelou sa zvyšuje paušál APS zo súčasných 8 288 eur mesačne na takmer desaťtisíc. Vynechajme otázku, či je v zdravotníctve toľko voľných zdrojov, aby sme terajších takmer 14 miliónov eur ročne, ktorých prínos pre verejné zdravie nikdy nikto neskúmal, zvýšili na viac než 16. Aby toto zvýšenie nepôsobilo (zrejme v kontexte iných nedofinancovaných segmentov zdravotníctva) tak dramaticky, MZ SR stanovilo, že klesnú mesačné výkony (prečo? ako?) APS z terajších priemerných 890 eur na 669; sumárne o necelý polmiliónik. Skrátka – po necelom roku fungovania (a po jasných signáloch o zbytočnosti viacerých pevných bodov) štedro zvyšujeme zdroje na APS viac než o 18 percent. 

Veď nech, pokojne aj o 20 či 30. A pokojne aj bez najmenšej analýzy – na takúto cenotvorbu sme už viac-menej zvyknutí. Rovnako sme zvyknutí na odbíjanie pripomienok univerzálnymi vetami, ktoré pripomienkujúcim subjektom dávajú pocit otravného hmyzu, nie rešpektovaného spolutvorcu právnych predpisov. Preto prekvapilo, ako sa ministerstvo vyrovnalo s pripomienkou Slovenskej lekárnickej komory, ktorá opakovane (už v šiestich MPK) požaduje financovanie lekárenskej pohotovostnej služby. Tentoraz právnici ministerstva citujú z osem rokov starého nálezu Ústavného súdu č. k. PL. ÚS 113/2011-74, ktorým bol zamietnutý návrh generálneho prokurátora požadujúceho vyslovenie nesúladu vtedajších ustanovení zákona o poskytovateľoch zakladajúcich povinnosť všeobecných lekárov vykonávať pohotovostnú službu s Ústavou SR. 

Ministerstvo citáciu nálezu končí slovami: „... Realizácia uvedeného verejného záujmu (ochrana života a zdravia, pozn.) predstavuje dostatočný dôvod na nerovné zaobchádzanie s touto osobitnou skupinou poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.“ Citát je absurdný ako celok, lebo je o všeobecných lekároch, nie o lekárnikoch. V uznesení Ústavného súdu navyše za slovom „starostlivosti“ nenasleduje bodka, ale spojka „a“, za ktorou súd nerovné zaobchádzanie a obmedzenie práv lekárov považuje za nevyhnutné a vhodné nielen z hľadiska ochrany života a zdravia, ale zároveň za primerané, keďže 80 % príjmov tejto skupiny poskytovateľov tvorí kapitačná platba poskytovaná paušálne bez akejkoľvek závislosti od podaného výkonu a zároveň je pohotovosť vykonávaná za ďalšiu odmenu.
Skrátka – Ústavný súd považuje nariadenie pohotovosti za diskrimináciu, ktorá je v súlade s Ústavou, ak je zaplatená. Alebo inak – ak je diskriminácia nezaplatená, nie je pred ústavou SR obhájiteľná. Ministerstvo si teda „pomohlo“ rozsudkom, ktorý je v priamom rozpore s jeho argumentmi.

Už od roku 2016 sme na žiadosť MZ SR navrhli viacero riešení lekárenskej pohotovosti. V najbližších dňoch predložíme ďalšie. Začiatkom februára sme prezentovali výsledky polročného prieskumu, z ktorého o. i. vyplynulo, že 90 % pohotovostných lekární vybaví maximálne piatich pacientov, pričom takmer polovicu z nich nenavštívil nikto. V tomto kontexte si položme otázku, koľko pacientov vybavili APS v týchto pevných bodoch – zrejme by sme dospeli k podobným výsledkom. Zabitý čas lekárov a sestier je však napriek tomu relatívne štedro zaplatený.

Opakovane deklarujeme, že lekárnici nemajú najmenší problém slúžiť – ak štát rozhodne, že tento druh služby potrebuje. Ak rozhodol o potrebe predĺžiť ambulantné hodiny pediatrov a všeobecných lekárov, ak rozhodol, že mimo „štandardného“ pracovného času potrebujeme hasičov, policajtov či záchranárov, tak vždy riešil aj náklady tejto práce. Verím, že si túto samozrejmosť uvedomí aj MZ SR a verím, že ďalšie rokovania, ktoré v tomto kontexte prebehnú, budú založené na korektnom výklade (aj) nálezov Ústavného súdu.