Za 20 rokov ste pracovali s desiatimi ministrami zdravotníctva. Ako hodnotíte súčasnú ministerku?
V podstate sa nám s ňou spolupracuje dobre. Samozrejme, že v niektorých veciach sa naše názory rozchádzajú. My by sme chceli, aby niektoré procesy prebiehali rýchlejšie, ale ona je politička, čiže musí akceptovať rozdielne názory politických strán v koalícii. No musím s plnou vážnosťou skonštatovať, že sa pustila do veľmi ťažkých tém, o ktorých mnohí ministri predtým len rozprávali a nemali odvahu vôbec túto tému začať. Napríklad stratifikácia nemocníc. Niektoré témy zdedila po predchodcovi, ktoré sú zjavne nie dobre dotiahnuté, napr. ambulantná pohotovostná služba (APS). Na druhej strane, aj vtedy bola súčasťou rezortu a žne, čo niekto zasial.
Ste veľkým kritikomAPS, varovali ste pred nepriaznivým dosahom na ústavnú pohotovostnú službu. Potvrdilo sa to?
Žiaľ, musím konštatovať, že všetky problémy, na ktoré sme okolo APS upozorňovali, sa potvrdzujú. A riešenie je veľmi komplikované. Ak to zoberiem globálne, súčasťou je nielen APS, ale aj obhliadky mŕtvych, dopravná zdravotná služba a návštevná služba, ktorá vôbec neexistuje. Do týchto štyroch segmentov dávame oveľa viac peňazí a situácia je z pohľadu nemocníc oveľa horšia. Iste, z pohľadu ambulantných lekárov je situácia lepšia. Ale opýtajme sa, či sú spokojní pacienti, lebo o tom by to malo byť, či sú spokojní, lebo im bolo sľubované, že to bude lepšie. Ale výsledok je taký, že pacienti sú nespokojní, stojí to oveľa viac peňazí a výsledný efekt je zlý.
Hovorili sme, že údaje ministerstva – jeden až dvaja pacienti vo večerných hodinách – sú len štatistické čísla, ale treba počkať, kým príde chrípkové obdobie. A už je to tu, počet pacientov po 22. hodine výrazne narastá. Začína to byť neúnosné. Niektoré štátne nemocnice to vyriešili tak, že to pre istotu posilnili o ďalšieho doktora. Keď som sa opýtal, odkiaľ máte na to peniaze, dostal som odpoveď: My peniaze neriešime. Ale my v našich nemocniciach to musíme riešiť, toto si nemôžeme dovoliť, rovnako, ako si nemôžeme dovoliť neplatiť Sociálnej poisťovni.
Ako to dnes vyzerá s ústavnou pohotovostnou službou v menších nemocniciach ?
Búria sa v prvom rade lekári na interných pohotovostiach, lebo okrem svojich štandardných pacientov majú navyše ďalších. Môžem zodpovedne povedať, že služby a ústavná pohotovostná služba sú nočná mora slovenských nemocníc. Nikto ich nechce robiť. Ak lekári unikajú do súkromného ambulantného sektora alebo sa snažia kúpiť si ambulanciu, nie je to preto, že tam majú vyšší plat, ale preto, že nemusia slúžiť. A u nás musia, lebo inak kto to má zabezpečiť? Situácia po zavedení APS sa výrazne zhoršila a zhoršila sa aj naša vyjednávacia schopnosť smerom k lekárom. Logicky žiadajú viac peňazí za služby, ale veď prečo by nežiadali, keď na hodinu je minimálne 12 eur? To ako keby sme nastavili minimálnu mzdu. Je v poriadku, keď všeobecný lekár dostane na APS 12 eur za hodinu a lekár v nemocnici má 10 eur? Systém APS má veľké nedostatky. Namiesto toho, aby sa problém vyriešil, sa ešte zväčšil. A okrem toho sa na to míňajú oveľa väčšie peniaze.
V čom je problém s obhliadkami mŕtvych?
Obhliadky mŕtvych sa v nemocniciach stali takmer neriešiteľným problémom. Nemocnica si to zabezpečuje sama, predtým to riešil ten istý lekár ako na LSPP. Teraz to rieši iný lekár z nemocnice, len ako mu zaplatiť úhradu? Naši doktori by si na to mali otvoriť živnosť, viesť účtovníctvo... Načo je toto dobré?
Tento rok ste začali zostra, výzvou na zváženie, či je Helena Gondárová-Vyhničková vhodným človekom vo funkcii hlavnej odborníčky MZ SR pre ošetrovateľstvo. Prečo?
Za 19 rokov môjho pôsobenia v ANS je to prvýkrát, keď sme dali takéto stanovisko, ktoré môže budiť politický podtón, ale vôbec to nie je tak. Nespochybňujeme kvality pani hlavnej odborníčky, ale hovoríme o jej pôsobení. Vyvoláva poplašné správy smerom k rozdeleniu sestier na praktické sestry a sestry-bakalárky a magisterky. Je zásadne proti tomu, aby praktické sestry, čiže bývalí zdravotnícki asistenti, dostali kompetencie. Z nášho pohľadu zavádza. Hlavný odborník je vymenovaný ministrom zdravotníctva, nie je to volená funkcia. Má presadzovať štátnu doktrínu. Parlament ústavnou väčšinou 103 hlasov schválil systém praktické sestry. A hlavný odborník ako predstaviteľ štátu s tým nie je stotožnený. Ak by som bol hlavný odborník, tak mám len dve možnosti – buď sa s tým identifikujem, alebo z tej funkcie odstúpim. Ale nemôžem hlásať niečo iné, v rozpore s tým, čo schválila Národná rada SR. Neberiem pani Gondárovej jej názor, ale potom nemôže byť hlavnou odborníčkou a predĺženou rukou štátu.
Hlavná odborníčka pani Gondárová tvrdí, že kroky v súvislosti s praktickými sestrami ohrozujú pacienta.
To je poplašná správa.
Ale má podporu komory sestier aj odborového združenia sestier. Kam môže tento konflikt smerovať?
Ak povie hlavná odborníčka ako predstaviteľ štátu, že pacient je ohrozený, tak je otázne, či to nemôže byť trestný čin šírenia poplašnej správy a či sa tým nemajú zaoberať iné štátne orgány. Neriešime to, no nevylučujem, že to tam môže smerovať. Ak hovoríme o praktických sestrách, zásadne proti je komora sestier a odborová organizácia sestier. No my máme iný prieskum – zastrešujeme 75 nemocníc a 26 000 zamestnancov a tam 70 % sestier bolo úplne komfortných s tým, že praktické sestry sú správne riešenie. Ja dokonca slúžim, reálne robím medicínu a som so sestrami v kontakte. Pre ne je skôr nepochopiteľné, kam sa táto problematika dostala, že to takto tlačia tie, čo začínali ako sestry a dnes dehonestujú to, čo vyštudovali. Úplne zodpovedne hovorím, že kvalita kedysi skončenej zdravotnej sestry zo strednej školy a dnes bakalárky je neporovnateľná. Oveľa vyššia bola kvalita sestier, ktoré kedysi skončili strednú školu. Z bakalárok ostane v systéme najviac 40 percent. A nie je to len kvôli platom.
Prečo teda?
Oni to často nechcú robiť. Vyštudovali gymnáziá, strojnícke školy a na fakulte ošetrovateľstva ich učia, že budú manažérky. Neučia ich, že budú štandardné sestry pri lôžku. A keď k nám nastúpia, do mesiaca dávajú výpoveď.
Aká je vaša spolupráca so Slovenskou lekárskou komorou a komorou sestier?
Takmer žiadna.
Nie je to na škodu?
Posledné stretnutie so SLK bolo kvôli APS, kde nás pán prezident presviedčal, aká je to super vec, hoci sme upozorňovali na riziká. S komorou sestier sme sa nestretli vôbec. Vyzvali sme aj odborárov, ale nereagovali. Môžu vyhlasovať, čo chcú, ale my na rozdiel od nich nesieme zodpovednosť za prevádzku nemocníc. Oni nenesú zodpovednosť za to, či tam budú lekári a sestry. Hovoria len jedno – zvýšte platy a bude to vyriešené. Ale ak ide o taký nedostatok, ak je tam diera, tak ani zvýšenie platu to nezapláta.
Na lekárske fakulty nastúpilo viac prvákov. Pomôže to?
Jednorazovo to pomôže, ale nie je to dostatočné systémové riešenie. Zvýšenie bolo o 200 študentov, ale potreba je 500. Počet medikov sa najbližších desať rokov musí zvýšiť dvojnásobne, inak bude stratifikácia v roku 2030 vyriešená tak, že nemocnice ani ambulancie nebudú.
A čo hovoríte po štyroch rokoch na rezidentské štúdium?
Keď ministerka Zvolenská zaviedla rezidentský program, privítali sme to. Je to systémová vec. Tvrdíme to aj dnes, ale niekde sa stala chyba, lebo za rok 2018 sa do našich nemocníc prihlásilo zopár rezidentov. Niekde je chyba, lebo ten systém začína zlyhávať a o chvíľu budeme úplne bez obvoďákov. No ale keď nemáme dostatok lekárov, kto sa bude hlásiť na rezidentské štúdium?
Celý minulý rok ste upozorňovali na chýbajúci personál v nemocniciach a zatváranie oddelení pod zámienkou maľovania. Zmenilo sa to?
Zhoršuje sa to. My sa to nebojíme otvorene povedať, aj v mojej nemocnici máme obrovský problém na chirurgii. To len štátne nemocnice o tom nesmú hovoriť, lebo majú zákaz. A tých zákazov a príkazov je viac, napríklad aby robili všetko pre to, aby doktori neodchádzali do súkromných nemocníc. Z nášho pohľadu je rozdeľovanie nemocníc na „naše“ a tie „ostatné“ úplný omyl minimálne piatich posledných ministrov zdravotníctva. Minister zdravotníctva nie je ministrom zdravotníctva našich nemocníc. Ale takto to bolo aj za Druckera, aj za niektorých predošlých ministrov. No pritom zodpovedajú za celý sektor. Ako k tomu príde občan, ktorý platí dane a odvody a je chorý, býva v Bardejove a má chodiť len do „našej“ štátnej nemocnice? Lebo len do tejto nemocnice dáme nové postele?
A. Kalavská potvrdila, že kapitálové výdavky budú od roku 2021 určené pre všetky nemocnice, nielen pre štátne. Ste s tým spokojný?
Ale to nie je náhoda. Urobili sme si právnu analýzu a naši právnici tvrdia, že z pohľadu pacienta je to na hranici ústavnosti. Máme stanovisko Protimonopolného úradu, ktorý nám dáva za pravdu. Tá istá hra sa hrala pred prideľovaním eurofondov. Najprv bolo rozhodnuté, že 150 miliónov eur pôjde len pre akútne štátne nemocnice. Namietali sme, že s tým zásadne nesúhlasíme, a opäť to bola tá rétorika, že sa musíme postarať o „naše“ nemocnice. Boli sme sa sťažovať, Európska komisia nám dala plne za pravdu, že štát nemôže rozdeľovať nemocnice na „naše“ a „vaše“. S kapitálovými výdavkami je to obdobne ako s eurofondmi. A po ďalšie, štát pri tom rozdeľovaní na „vaše“ a „naše“ zabúda, že keď sme podporovali zavedenie DRG a prevzali sme nemecký systém, od začiatku je zjavné, že v platbe za diagnózu nie sú odpisy a peniaze na rekonštrukciu a rozvoj nemocníc. Ani v Nemecku to nie je. Tam má každá nemocnica – mestská, krajinská, súkromná – možnosť uchádzať sa o granty a štát tým robí štátnu politiku. Čiže veľké peniaze dáva v rámci grantov len tam, kde chce, aby bol rozvoj. Ale o peniaze sa môžu uchádzať všetky právne formy nemocníc. Keďže sme prevzali nemecký model DRG, tak považujeme kapitálové prostriedky za pokračovanie systému. My sme len proti tomu, aby ich dostal jeden typ nemocníc. Lebo k nám príde pacient a pýta sa, prečo nemáte nové postele alebo hygienické balíčky? Lebo nechodí do štátnej nemocnice?
Chválite Andreu Kalavskú za odvahu pustiť sa do stratifikácie nemocníc. V čom vidíte riziko stratifikácie?
Musím pripomenúť, že naša asociácia je za stratifikáciu. Jej najväčším rizikom sú politici, lokálni politici a od nich to potom ide na centrálnu úroveň. Druhým rizikom sú pravidlá – ide o to, aby boli nastavené transparentne, nie systémom „vaše“ a „naše“ nemocnice. Musia to byť jasne nastavené kritériá ako kvalita, počet výkonov, dostupnosť geografická aj časová.
V podstate sa nám s ňou spolupracuje dobre. Samozrejme, že v niektorých veciach sa naše názory rozchádzajú. My by sme chceli, aby niektoré procesy prebiehali rýchlejšie, ale ona je politička, čiže musí akceptovať rozdielne názory politických strán v koalícii. No musím s plnou vážnosťou skonštatovať, že sa pustila do veľmi ťažkých tém, o ktorých mnohí ministri predtým len rozprávali a nemali odvahu vôbec túto tému začať. Napríklad stratifikácia nemocníc. Niektoré témy zdedila po predchodcovi, ktoré sú zjavne nie dobre dotiahnuté, napr. ambulantná pohotovostná služba (APS). Na druhej strane, aj vtedy bola súčasťou rezortu a žne, čo niekto zasial.
Ste veľkým kritikomAPS, varovali ste pred nepriaznivým dosahom na ústavnú pohotovostnú službu. Potvrdilo sa to?
Žiaľ, musím konštatovať, že všetky problémy, na ktoré sme okolo APS upozorňovali, sa potvrdzujú. A riešenie je veľmi komplikované. Ak to zoberiem globálne, súčasťou je nielen APS, ale aj obhliadky mŕtvych, dopravná zdravotná služba a návštevná služba, ktorá vôbec neexistuje. Do týchto štyroch segmentov dávame oveľa viac peňazí a situácia je z pohľadu nemocníc oveľa horšia. Iste, z pohľadu ambulantných lekárov je situácia lepšia. Ale opýtajme sa, či sú spokojní pacienti, lebo o tom by to malo byť, či sú spokojní, lebo im bolo sľubované, že to bude lepšie. Ale výsledok je taký, že pacienti sú nespokojní, stojí to oveľa viac peňazí a výsledný efekt je zlý.
Hovorili sme, že údaje ministerstva – jeden až dvaja pacienti vo večerných hodinách – sú len štatistické čísla, ale treba počkať, kým príde chrípkové obdobie. A už je to tu, počet pacientov po 22. hodine výrazne narastá. Začína to byť neúnosné. Niektoré štátne nemocnice to vyriešili tak, že to pre istotu posilnili o ďalšieho doktora. Keď som sa opýtal, odkiaľ máte na to peniaze, dostal som odpoveď: My peniaze neriešime. Ale my v našich nemocniciach to musíme riešiť, toto si nemôžeme dovoliť, rovnako, ako si nemôžeme dovoliť neplatiť Sociálnej poisťovni.
Ako to dnes vyzerá s ústavnou pohotovostnou službou v menších nemocniciach ?
Búria sa v prvom rade lekári na interných pohotovostiach, lebo okrem svojich štandardných pacientov majú navyše ďalších. Môžem zodpovedne povedať, že služby a ústavná pohotovostná služba sú nočná mora slovenských nemocníc. Nikto ich nechce robiť. Ak lekári unikajú do súkromného ambulantného sektora alebo sa snažia kúpiť si ambulanciu, nie je to preto, že tam majú vyšší plat, ale preto, že nemusia slúžiť. A u nás musia, lebo inak kto to má zabezpečiť? Situácia po zavedení APS sa výrazne zhoršila a zhoršila sa aj naša vyjednávacia schopnosť smerom k lekárom. Logicky žiadajú viac peňazí za služby, ale veď prečo by nežiadali, keď na hodinu je minimálne 12 eur? To ako keby sme nastavili minimálnu mzdu. Je v poriadku, keď všeobecný lekár dostane na APS 12 eur za hodinu a lekár v nemocnici má 10 eur? Systém APS má veľké nedostatky. Namiesto toho, aby sa problém vyriešil, sa ešte zväčšil. A okrem toho sa na to míňajú oveľa väčšie peniaze.
V čom je problém s obhliadkami mŕtvych?
Obhliadky mŕtvych sa v nemocniciach stali takmer neriešiteľným problémom. Nemocnica si to zabezpečuje sama, predtým to riešil ten istý lekár ako na LSPP. Teraz to rieši iný lekár z nemocnice, len ako mu zaplatiť úhradu? Naši doktori by si na to mali otvoriť živnosť, viesť účtovníctvo... Načo je toto dobré?
Tento rok ste začali zostra, výzvou na zváženie, či je Helena Gondárová-Vyhničková vhodným človekom vo funkcii hlavnej odborníčky MZ SR pre ošetrovateľstvo. Prečo?
Za 19 rokov môjho pôsobenia v ANS je to prvýkrát, keď sme dali takéto stanovisko, ktoré môže budiť politický podtón, ale vôbec to nie je tak. Nespochybňujeme kvality pani hlavnej odborníčky, ale hovoríme o jej pôsobení. Vyvoláva poplašné správy smerom k rozdeleniu sestier na praktické sestry a sestry-bakalárky a magisterky. Je zásadne proti tomu, aby praktické sestry, čiže bývalí zdravotnícki asistenti, dostali kompetencie. Z nášho pohľadu zavádza. Hlavný odborník je vymenovaný ministrom zdravotníctva, nie je to volená funkcia. Má presadzovať štátnu doktrínu. Parlament ústavnou väčšinou 103 hlasov schválil systém praktické sestry. A hlavný odborník ako predstaviteľ štátu s tým nie je stotožnený. Ak by som bol hlavný odborník, tak mám len dve možnosti – buď sa s tým identifikujem, alebo z tej funkcie odstúpim. Ale nemôžem hlásať niečo iné, v rozpore s tým, čo schválila Národná rada SR. Neberiem pani Gondárovej jej názor, ale potom nemôže byť hlavnou odborníčkou a predĺženou rukou štátu.
Hlavná odborníčka pani Gondárová tvrdí, že kroky v súvislosti s praktickými sestrami ohrozujú pacienta.
To je poplašná správa.
Ale má podporu komory sestier aj odborového združenia sestier. Kam môže tento konflikt smerovať?
Ak povie hlavná odborníčka ako predstaviteľ štátu, že pacient je ohrozený, tak je otázne, či to nemôže byť trestný čin šírenia poplašnej správy a či sa tým nemajú zaoberať iné štátne orgány. Neriešime to, no nevylučujem, že to tam môže smerovať. Ak hovoríme o praktických sestrách, zásadne proti je komora sestier a odborová organizácia sestier. No my máme iný prieskum – zastrešujeme 75 nemocníc a 26 000 zamestnancov a tam 70 % sestier bolo úplne komfortných s tým, že praktické sestry sú správne riešenie. Ja dokonca slúžim, reálne robím medicínu a som so sestrami v kontakte. Pre ne je skôr nepochopiteľné, kam sa táto problematika dostala, že to takto tlačia tie, čo začínali ako sestry a dnes dehonestujú to, čo vyštudovali. Úplne zodpovedne hovorím, že kvalita kedysi skončenej zdravotnej sestry zo strednej školy a dnes bakalárky je neporovnateľná. Oveľa vyššia bola kvalita sestier, ktoré kedysi skončili strednú školu. Z bakalárok ostane v systéme najviac 40 percent. A nie je to len kvôli platom.
Prečo teda?
Oni to často nechcú robiť. Vyštudovali gymnáziá, strojnícke školy a na fakulte ošetrovateľstva ich učia, že budú manažérky. Neučia ich, že budú štandardné sestry pri lôžku. A keď k nám nastúpia, do mesiaca dávajú výpoveď.
Aká je vaša spolupráca so Slovenskou lekárskou komorou a komorou sestier?
Takmer žiadna.
Nie je to na škodu?
Posledné stretnutie so SLK bolo kvôli APS, kde nás pán prezident presviedčal, aká je to super vec, hoci sme upozorňovali na riziká. S komorou sestier sme sa nestretli vôbec. Vyzvali sme aj odborárov, ale nereagovali. Môžu vyhlasovať, čo chcú, ale my na rozdiel od nich nesieme zodpovednosť za prevádzku nemocníc. Oni nenesú zodpovednosť za to, či tam budú lekári a sestry. Hovoria len jedno – zvýšte platy a bude to vyriešené. Ale ak ide o taký nedostatok, ak je tam diera, tak ani zvýšenie platu to nezapláta.
Na lekárske fakulty nastúpilo viac prvákov. Pomôže to?
Jednorazovo to pomôže, ale nie je to dostatočné systémové riešenie. Zvýšenie bolo o 200 študentov, ale potreba je 500. Počet medikov sa najbližších desať rokov musí zvýšiť dvojnásobne, inak bude stratifikácia v roku 2030 vyriešená tak, že nemocnice ani ambulancie nebudú.
A čo hovoríte po štyroch rokoch na rezidentské štúdium?
Keď ministerka Zvolenská zaviedla rezidentský program, privítali sme to. Je to systémová vec. Tvrdíme to aj dnes, ale niekde sa stala chyba, lebo za rok 2018 sa do našich nemocníc prihlásilo zopár rezidentov. Niekde je chyba, lebo ten systém začína zlyhávať a o chvíľu budeme úplne bez obvoďákov. No ale keď nemáme dostatok lekárov, kto sa bude hlásiť na rezidentské štúdium?
Celý minulý rok ste upozorňovali na chýbajúci personál v nemocniciach a zatváranie oddelení pod zámienkou maľovania. Zmenilo sa to?
Zhoršuje sa to. My sa to nebojíme otvorene povedať, aj v mojej nemocnici máme obrovský problém na chirurgii. To len štátne nemocnice o tom nesmú hovoriť, lebo majú zákaz. A tých zákazov a príkazov je viac, napríklad aby robili všetko pre to, aby doktori neodchádzali do súkromných nemocníc. Z nášho pohľadu je rozdeľovanie nemocníc na „naše“ a tie „ostatné“ úplný omyl minimálne piatich posledných ministrov zdravotníctva. Minister zdravotníctva nie je ministrom zdravotníctva našich nemocníc. Ale takto to bolo aj za Druckera, aj za niektorých predošlých ministrov. No pritom zodpovedajú za celý sektor. Ako k tomu príde občan, ktorý platí dane a odvody a je chorý, býva v Bardejove a má chodiť len do „našej“ štátnej nemocnice? Lebo len do tejto nemocnice dáme nové postele?
A. Kalavská potvrdila, že kapitálové výdavky budú od roku 2021 určené pre všetky nemocnice, nielen pre štátne. Ste s tým spokojný?
Ale to nie je náhoda. Urobili sme si právnu analýzu a naši právnici tvrdia, že z pohľadu pacienta je to na hranici ústavnosti. Máme stanovisko Protimonopolného úradu, ktorý nám dáva za pravdu. Tá istá hra sa hrala pred prideľovaním eurofondov. Najprv bolo rozhodnuté, že 150 miliónov eur pôjde len pre akútne štátne nemocnice. Namietali sme, že s tým zásadne nesúhlasíme, a opäť to bola tá rétorika, že sa musíme postarať o „naše“ nemocnice. Boli sme sa sťažovať, Európska komisia nám dala plne za pravdu, že štát nemôže rozdeľovať nemocnice na „naše“ a „vaše“. S kapitálovými výdavkami je to obdobne ako s eurofondmi. A po ďalšie, štát pri tom rozdeľovaní na „vaše“ a „naše“ zabúda, že keď sme podporovali zavedenie DRG a prevzali sme nemecký systém, od začiatku je zjavné, že v platbe za diagnózu nie sú odpisy a peniaze na rekonštrukciu a rozvoj nemocníc. Ani v Nemecku to nie je. Tam má každá nemocnica – mestská, krajinská, súkromná – možnosť uchádzať sa o granty a štát tým robí štátnu politiku. Čiže veľké peniaze dáva v rámci grantov len tam, kde chce, aby bol rozvoj. Ale o peniaze sa môžu uchádzať všetky právne formy nemocníc. Keďže sme prevzali nemecký model DRG, tak považujeme kapitálové prostriedky za pokračovanie systému. My sme len proti tomu, aby ich dostal jeden typ nemocníc. Lebo k nám príde pacient a pýta sa, prečo nemáte nové postele alebo hygienické balíčky? Lebo nechodí do štátnej nemocnice?
Chválite Andreu Kalavskú za odvahu pustiť sa do stratifikácie nemocníc. V čom vidíte riziko stratifikácie?
Musím pripomenúť, že naša asociácia je za stratifikáciu. Jej najväčším rizikom sú politici, lokálni politici a od nich to potom ide na centrálnu úroveň. Druhým rizikom sú pravidlá – ide o to, aby boli nastavené transparentne, nie systémom „vaše“ a „naše“ nemocnice. Musia to byť jasne nastavené kritériá ako kvalita, počet výkonov, dostupnosť geografická aj časová.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Alternatívny autor:
Monika Toporcerová, ZdN