​Pozdrav

Prehodnocujeme a premýšľame nad výzvami a predsavzatiami, niektoré sú nové, iné si prenášame zo starého roka. Pred koncom roka som mala možnosť pohybovať sa medzi zdravotníkmi v Čechách. Preto ešte stále vo mne pretrváva nadšenie a viera, že sa vieme dotiahnuť na ich úroveň. A to tam nepobehovali jednorožce, draky či vikingovia s jemným výrazom. Nie.

To „šokantné“ vyplýva zo správania zdravotníkov k pacientom. Vidieť v priamom prenose obyčajné „Dobrý deň“ a „Volám sa“, keď toto úvodné teatro bolo zaklincované podaním ruky, je na nezabudnutie. Nebolo to hrané, nebolo to naučené po kurze, bolo to prirodzené.

Až na niekoľko svetlých výnimiek na Slovensku sme zvyknutí, že sa náš pozdrav stráca v ambulancii ako ozvena v hustom lese. Občas mám pocit, že obyčajný e-shop dáva širšiu spätnú väzbu. No očividne sme si zvykli a vieme sa uspokojiť aj s mĺkvou osobou v bielom. Keď sa zdravotníkom vytkne prístup k pacientom, ich obranou niekedy  je, že ak by podstúpili s každým pacientom tento konverzačný kolotoč, nedokázali by vyšetriť toľko pacientov.

Nikto však nechce, aby si s každým pacientom vymieňali recept na punčové rezy. Sami by potom videli, ako sa zmenia i pacienti. V Česku to zdravotníci, medzi ktorými bolo aj pár Slovákov, dokázali.