Tento citát som si požičal od dvojice našich súkromných zdravotných poisťovní a je to veľká pravda. Štát potichu ukrajuje z rozpočtu pre poistencov štátu. V roku 2018 prispel 1,185 mld. €, v roku 2019 už dá len 960 mil. €, v roku 2020 to bude iba 790 mil. € a v roku 2021 prispeje dokonca len 630 mil. €. Takže rozmenené na drobné, štát hodlá prispieť na jedného poistenca v roku 2019 necelých 27 € mesačne. Tak to je skutočne „závratná“ suma, ktorá nemá šancu zabezpečiť zvýšenie kvality zdravotnej starostlivosti o pacienta, pri plánovanom zvyšovaní platov prispeje iba k vyššiemu zadlžovaniu nemocníc a trend znižovania príspevku štátu do poistného rozpočtu dokončí exodus lekárov a sestier do zahraničia.
Už v roku 2015 som do Zdravotníckych novín napísal, že je najvyšší čas, aby sa systém odvodu štátu do poistného rozpočtu zo štátneho rozpočtu stal minulosťou, ale ani vo sne mi nenapadlo, že tento krok bude štát realizovať spôsobom vykrvácania zdravotníckeho systému. Poistný rozpočet nesmie byť závislý od štátneho rozpočtu, ale suma pre poistenca štátu musí byť premietnutá do novej sociálnej dávky vo výške priemernej spotreby zdrojov z predošlého rozpočtového obdobia zvýšená o mieru inflácie. Čísla nepustia! Sú, samozrejme, aj iné možnosti. Maloleté osoby nemusia byť poistencami štátu. Možno zaviesť rodinné poistenie, ale to by väčšina občanov nesmela mať mzdy len štipku nad hranicou biedy. Aj dôchodcovia by mohli odvádzať odvody do zdravotného poistenia, len dôchodky by nesmeli byť... aké sú dnes!
Z hľadiska verejného zdravotného poistenia je zaujímavá ešte jedna významne sa rozrastajúca skupina občanov. Odhaduje sa, že v EÚ pracuje do 200 000 poistencov verejného zdravotného poistenia poistených v zahraničí. Tí sú v súlade so Smernicou EÚ zdravotne poistení v štáte, kde sú zamestnaní. Prečo SR povinne zdravotne poisťuje podľa miesta trvalého pobytu a spomenutým poistencom udeľuje výnimku? Je predsa nad slnko jasné, že odišli do štátov EÚ pracovať za vyšším zárobkom a keď ochorejú, zamestnávatelia ich posielajú liečiť sa domov, kde čerpajú z nášho biedneho poistného rozpočtu. Nie je predmetom tohto článku, ako sú sociálne zabezpečení ich rodinní príslušníci a aký objem refundujú ich zdravotné poisťovne do rozpočtu cez ÚDZS. Už som o tom písal viackrát, ale zdá sa, že je to jedno veľké verejné tabu! Čo tak každoročne verejne oznámiť občanom, čo spotrebovali títo poistenci z poistného rozpočtu a čo ich zdravotné poisťovne refundovali do poistného rozpočtu?
O možnostiach, ako riešiť ďalšie zdroje do poistného rozpočtu, sa vôbec nepíše. Len sa navrhuje nárast platov aj pre nelekárske povolania. Píše sa však o tom, že viac ako mzda uspokojí zamestnanca pracovné prostredie. Lenže v nemocniciach v EÚ, kam väčšina lekárov a sestier smeruje, sú aj dobré platy, aj pracovné prostredie. Chýba tam len u nás všadeprítomný mobbing. Ministerstvo zavádza štipendiá pre študentov ošetrovateľstva, zvyšuje počty medikov, len si stále nevie dostatočne uvedomiť, že na to, aby sa stal z maturanta špecializovaný lekár, je potrebných najmenej 10 rokov, a to, že nám lekári starnú a z roka na rok sa ich stavy znižujú, vieme už dobré štvrťstoročie.
Projektov stratifikácie nemocníc, možno pod mierne pozmenenými názvami, som za 40 rokov praxe videl niekoľko. Vyškolené zdravotné sestry máme aj doma. Na to nepotrebujeme cestovať po stážach a „objavovať Ameriku“. Sestry špecialistky, sestry ADOS svoju prácu roky dobre vykonávajú a nutričný terapeut alebo špecializovaný edukátor diabetu je interesantný výrok, ale diétna sestra má roky rovnakú náplň. Šikovné sestry roky pracujú nad rámec svojich kompetencií – injekčnú a infúznu liečbu podávajú v plnom rozsahu, robia preväzy, malé chirurgické výkony, asistujú pri operáciách alebo vykazujú výkony pre zdravotnú poisťovňu. Pracujem v ambulancii s dvomi sestrami a bez oboch si ani v ambulancii nedokážem predstaviť ošetrenie 50 i viac pacientov denne. Sestry vykonajú v ambulancii azda aj viac ako 50 percent mojej práce a kompetencie majú také, ako máme dohodnuté. Na samostatnú platbu za sesterské výkony, výkony fyzioterapeutov a lekárske výkony už čaká celá zdravotnícka obec roky. Kedy si túto povinnosť splní ministerstvo, tak ako si ju plní v prípade liekov alebo zdravotníckych pomôcok v súlade so zákonom o cenách?
Už v roku 2015 som do Zdravotníckych novín napísal, že je najvyšší čas, aby sa systém odvodu štátu do poistného rozpočtu zo štátneho rozpočtu stal minulosťou, ale ani vo sne mi nenapadlo, že tento krok bude štát realizovať spôsobom vykrvácania zdravotníckeho systému. Poistný rozpočet nesmie byť závislý od štátneho rozpočtu, ale suma pre poistenca štátu musí byť premietnutá do novej sociálnej dávky vo výške priemernej spotreby zdrojov z predošlého rozpočtového obdobia zvýšená o mieru inflácie. Čísla nepustia! Sú, samozrejme, aj iné možnosti. Maloleté osoby nemusia byť poistencami štátu. Možno zaviesť rodinné poistenie, ale to by väčšina občanov nesmela mať mzdy len štipku nad hranicou biedy. Aj dôchodcovia by mohli odvádzať odvody do zdravotného poistenia, len dôchodky by nesmeli byť... aké sú dnes!
Z hľadiska verejného zdravotného poistenia je zaujímavá ešte jedna významne sa rozrastajúca skupina občanov. Odhaduje sa, že v EÚ pracuje do 200 000 poistencov verejného zdravotného poistenia poistených v zahraničí. Tí sú v súlade so Smernicou EÚ zdravotne poistení v štáte, kde sú zamestnaní. Prečo SR povinne zdravotne poisťuje podľa miesta trvalého pobytu a spomenutým poistencom udeľuje výnimku? Je predsa nad slnko jasné, že odišli do štátov EÚ pracovať za vyšším zárobkom a keď ochorejú, zamestnávatelia ich posielajú liečiť sa domov, kde čerpajú z nášho biedneho poistného rozpočtu. Nie je predmetom tohto článku, ako sú sociálne zabezpečení ich rodinní príslušníci a aký objem refundujú ich zdravotné poisťovne do rozpočtu cez ÚDZS. Už som o tom písal viackrát, ale zdá sa, že je to jedno veľké verejné tabu! Čo tak každoročne verejne oznámiť občanom, čo spotrebovali títo poistenci z poistného rozpočtu a čo ich zdravotné poisťovne refundovali do poistného rozpočtu?
O možnostiach, ako riešiť ďalšie zdroje do poistného rozpočtu, sa vôbec nepíše. Len sa navrhuje nárast platov aj pre nelekárske povolania. Píše sa však o tom, že viac ako mzda uspokojí zamestnanca pracovné prostredie. Lenže v nemocniciach v EÚ, kam väčšina lekárov a sestier smeruje, sú aj dobré platy, aj pracovné prostredie. Chýba tam len u nás všadeprítomný mobbing. Ministerstvo zavádza štipendiá pre študentov ošetrovateľstva, zvyšuje počty medikov, len si stále nevie dostatočne uvedomiť, že na to, aby sa stal z maturanta špecializovaný lekár, je potrebných najmenej 10 rokov, a to, že nám lekári starnú a z roka na rok sa ich stavy znižujú, vieme už dobré štvrťstoročie.
Projektov stratifikácie nemocníc, možno pod mierne pozmenenými názvami, som za 40 rokov praxe videl niekoľko. Vyškolené zdravotné sestry máme aj doma. Na to nepotrebujeme cestovať po stážach a „objavovať Ameriku“. Sestry špecialistky, sestry ADOS svoju prácu roky dobre vykonávajú a nutričný terapeut alebo špecializovaný edukátor diabetu je interesantný výrok, ale diétna sestra má roky rovnakú náplň. Šikovné sestry roky pracujú nad rámec svojich kompetencií – injekčnú a infúznu liečbu podávajú v plnom rozsahu, robia preväzy, malé chirurgické výkony, asistujú pri operáciách alebo vykazujú výkony pre zdravotnú poisťovňu. Pracujem v ambulancii s dvomi sestrami a bez oboch si ani v ambulancii nedokážem predstaviť ošetrenie 50 i viac pacientov denne. Sestry vykonajú v ambulancii azda aj viac ako 50 percent mojej práce a kompetencie majú také, ako máme dohodnuté. Na samostatnú platbu za sesterské výkony, výkony fyzioterapeutov a lekárske výkony už čaká celá zdravotnícka obec roky. Kedy si túto povinnosť splní ministerstvo, tak ako si ju plní v prípade liekov alebo zdravotníckych pomôcok v súlade so zákonom o cenách?
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Foto:
archív, ZdN
MUDr. Peter Ottinger