Kedy sme sa prepracovali k transplantačným centrám?
Treba vychádzať z histórie transplantácií. Prvá úspešná transplantácia obličky bola v predvečer Štedrého dňa v roku 1954 u jednovaječných, geneticky identických dvojčiat v Bostone, príjemca žil 9 rokov a darca zomrel 56 dní po darovaní obličky. Ukázalo sa, že keď zlyhajú obličky, najefektívnejšia liečba je transplantácia. Lekári začali so sporadickými transplantáciami, lebo najväčší problém bol v prekonaní imunologickej bariéry, ktorú sa v priebehu rokov podarilo prekonať imunosupresiou. Ostal však problém získavania darcov.
Najskôr sa musela prijať diagnóza mozgovej smrti ako smrť človeka. Až po uzákonení takejto legislatívy boli možné odbery orgánov. Lekári si uvedomovali, že transplantácie sa nedajú robiť systémom, že v každej nemocnici pár transplantácií, ale že je potrebné transplantačné tímy sústrediť – a tak vznikali transplantačné programy a sústredenie transplantácií do jednotlivých centier vo svete.
Držali sme aj my krok so svetom?
V Československu prvú transplantácia obličky urobili lekári v Hradci Králové v roku 1961, keď 16-ročnej pacientke z východného Slovenska transplantovali obličku od matky, ale po dvoch týždňoch dievča zomrelo na endogénnu kolibacilárnu sepsu. V roku 1966 začal systematický program transplantácií obličiek pražský IKEM. Na Slovensku prvý transplantoval obličku prof. Vladimír Zvara na urologickej klinike v Bratislave v roku 1972. Obličku poskytol práve pražský IKEM, príjemca žil osem rokov. Prvú úspešnú transplantáciu pľúc vykonal James Hardy v roku 1963.
V roku 1966 bol transplantovaný pankreas z mŕtveho darcu a v roku 1967 transplantoval Thomas Starzl pečeň. Pacient prežil trinásť mesiacov. Čo sa týka transplantácií srdca, prvá takáto operácia bola v roku 1967, keď prof. Christian Barnard z Kapského mesta transplantoval srdce ženy, ktorá zahynula pri dopravnej nehode Louisovi Washkanskému. Barnardova transplantácia bola prelom. Od tohto roku sa rozbehol transplantačný program vo všetkých svetových nemocniciach, vrátane Slovenska. Prvú transplantáciu srdca na Slovensku vykonal tím prof. Karola Šišku v roku 1968. Darcom srdca bol 46-ročný muž, príjemkyňou 51-ročná žena, ktorá však zomrela po piatich hodinách na následky iných ochorení.
Ale transplantácie sa už rozbehli, od roku 1968 v Bratislave, v roku 1988 začalo fungovať transplantačné centrum v Košiciach, v roku 1991 u nás v Banskej Bystrici, kde sme vykonali prvú transplantáciu obličky a v roku 2003 v Martine. Dnes je transplantácia bežnou lekárskou technikou, na Slovensku sa transplantujú najmä obličky, pečeň a srdce, v zahraničí aj pľúca či pankreas.
Je známe, že orgánov na transplantácie je málo od mŕtvych, ale aj živých darcov...
Začínali sme program transplantácií obličiek v roku 1991 orgánmi od mŕtvych darcov. Od roku 1994 sme rozšírili program o žijúcich darcov, najskôr od geneticky príbuzných, prvou dvojicou boli otec – dcéra. S pokrokom medicíny sa objavila aj možnosť transplantácií od geneticky nepríbuzných darcov, manželka darovala obličku manželovi. Svoje líderstvo v transplantáciách od žijúcich darcov na Slovensku sme rozšírili o skrížené transplantácie v roku 2005, keď sme takúto operáciu vykonali medzi dvoma manželskými pármi. Podnetom boli práce odborníkov z Južnej Kórey, ktorí prví začali so skríženými transplantáciami.
Aký je optimálny variant pri transplantácii?
Najoptimálnejší variant sú jednovaječné dvojičky, ale to sú vzácne situácie. Alebo sa môže vyskytnúť mŕtvy darca, ktorý ako keby bol všetkými parametrami dvojička k príjemcovi. Čo sa týka žijúceho darcovstva, to má veľmi veľa výhod oproti orgánom mŕtvych darcov. Vieme napríklad načasovať transplantáciu ešte pred začatím dialyzačnej liečby. Nedávno sme transplantovali obličku mladému dievčaťu, ktorej darovala obličku mama a ktorá sa vyhla dialýze. Čím je pacient dlhšie na dialýze, tým sú výsledky prežívania pacientov i obličkových štepov po transplantácii horšie.
Ale zrejme nie každý dialyzovaný pacient je automaticky vhodný aj na transplantáciu?
Nie je. Musí spĺňať určité kritériá, resp. nesmie mať kontraindikácie pre transplantáciu. Napríklad nesmie mať aktívnu infekciu, netransplantujeme pacientov s karcinómami, resp. až po určitých rokoch podľa typu malignity. Zatiaľ netransplantujeme ani HIV pozitívnych pacientov, aj keď v zahraničí, napríklad v USA, už takéto transplantácie robia. Ešte v roku 2012 štúdia na Univerzite v San Franciscu vedená doktorom Peterom Stockom ukázala, že HIV pozitívni pacienti sa rýchlo zotavovali po transplantácii obličky od HIV negatívneho darcu. V USA a v Európe je jedno percento všetkých chorých s nezvratným zlyhaním obličiek HIV pozitívnych.
Prečo ešte netransplantujeme aj takéto prípady?
Ešte ani nemáme na dialýze HIV pacienta. Prístup k týmto pacientom musí byť iný, pretože imunosupresia potláča vlastnú imunitu a predsa len brániť sa proti infekcii, ktorá beží pri HIV, si vyžaduje aj ďalšiu liečbu. Je to proste komplikovanejšie. Keď však bude potreba a dlhodobejšie výsledky v zahraničí potvrdia dobré skúsenosti, nebudeme sa tomu vyhýbať ani u nás. Medicína a transplantačná medicína idú dopredu. Tzv. dominové operácie, keď napríklad v IKEM transplantovali šesť párov, medzi ktorými sa „posúvali“ orgány, sme si nevedeli pred pár rokmi predstaviť. Ani o skrížených operáciách sme kedysi netušili... Vyvíjajú sa nielen diagnostické, ale aj liečebné možnosti, vyvíja sa imunosupresia, rôzne eliminačné metódy pomáhajú odstraňovaniu protilátok. Čiže aj transplantácie HIV pacientov vidím ako veľmi reálnu záležitosť.
Nielen vo svete, ale aj u nás je najtransplantovanejším orgánom oblička?
Transplantácie sú život zachraňujúce výkony, ako transplantácia srdca, pľúc či pečene, alebo život skvalitňujúce, čo je transplantácia obličiek, alebo pankreasu, kedy pacient de facto môže existovať aj bez transplantácie. Obličky majú najdlhšiu históriu a sú to aj najpočetnejšie transplantácie. Na Slovensku máme napríklad vyše 3 000 pacientov, liečených hemodialýzou, na svete je vyše 140 000 dialyzačných centier.
Tu je potenciálne veľké množstvo pacientov, pre ktorých by bola skvalitnením života práve transplantácia. Najväčším problémom je však nedostatočný počet obličiek, odoberaných pre transplantačné účely od mŕtvych a žijúcich darcov. Odhaduje sa, že každý rok absolvuje transplantáciu obličky okolo 35 000 pacientov v približne 600 transplantačných centrách na svete. Pritom až tri štvrtiny pacientov sa po transplantácii obličky dokážu zaradiť do pracovného procesu a približne jedna z 50 žien s transplantovanou obličkou vo fertilnom veku sa stane mamičkou.
V novom národnom transplantačnom programe sa okrem iného spomínajú aj transplantácie pľúc. Sme na to personálne, odborne, kapacitne, finančne pripravení? Ak pár kilometrov od Bratislavy je špičkové centrum vo viedenskej AKH...
Presne... Veľa sme o tom diskutovali aj v transplantologickej spoločnosti a zhodli sme sa, že jednak na Slovensku nie je taká potreba transplantácií pľúc a jednak, viedenské transplantačné centrum pľúc v AKH je na európskej úrovni s vysokokvalifikovaným personálom, kde robia transplantácie od roku 1989 a ročne ich spravia v priemere 120. Keď sa nejaký výkon nerobí s určitou frekvenciou, nie je potrebná rutina, nie sú dobré výsledky. U nás je potreba tri až päť transplantácií za rok, čo je veľmi málo na získanie potrebnej rutiny a prežívanie pacientov. Viedeň je za rohom, nie je problém našich pacientov tam transplantovať, navyše my na Slovensku pľúca aj odoberáme mŕtvym darcom a posielame ich do Viedne. Nevidíme teda zmysel a potrebu, aby sa na Slovensku uvažovalo o transplantáciách pľúc.
Súperia medzi sebou transplantačné centrá? Veď každý by chcel byť naj naj... A za tie roky poznám medzi lekármi veru veľa „ješitných“ ľudí...
Súperenie sa mi nepáči. Slovensko je malá krajina a fungovať tak, že budeme súperiť, a nie v záujme pacientov efektívne spolupracovať, nie je dobré. My sme predsa jeden celok a dosť malí, fungujeme pod Národnou transplantačnou organizáciou. Štyri transplantačné centrá sú jedno od druhého závislé, je jedno, kde sa orgán odoberie, veď máme jednu čakaciu listinu. V praxi môže ísť jedna oblička z odberu v Martine do Košíc a druhá do Bratislavy, tam, kde počítač ukáže, že je vhodný príjemca. Oblička ide za pacientom. Vystupovať v štýle my sme najlepší podľa mňa nemôžeme, to je tak trochu „ješitnosť“. Náš cieľ, aj v rámci transplantologickej spoločnosti je, aby sa Slovensko v európskych štatistikách pohybovalo na lepších priečkach, a nie niekde na chvoste.
Chceme sa dostať na úroveň Španielska a Chorvátska, európskych jednotiek?
Buďme realisti, na takú úroveň sa v dohľadnom čase ťažko dostaneme. Tam sa transplantačné programy rozbehli vo veľkom štýle, naliali sa do nich veľké peniaze, dostali obrovské dotácie na kampane, transplantačných koordinátorov, zaplatenie tímov. Španielsko má najvyššiu odberovú, a tým aj transplantačnú aktivitu na svete. Tento úspech spočíva vo výbornej organizácii odberového programu, podpore vlády i médií, ale aj v profesionálnej spolupráci s oddeleniami, kde môže byť potenciálny darca.
Na rozdiel od ostatných európskych štátov efektívne funguje systém aktívneho vyhľadávania darcov, odberoví koordinátori navštevujú jednotky intenzívnej starostlivosti a cielene vyhľadávajú možných darcov orgánov. Na milión Španielov pripadá 35 darcov, čo je dvojnásobný počet v porovnaní s priemerom iných krajín EÚ, u nás je to 13. V Chorvátsku vláda zaviedla explantačný poplatok – za každého darcu je tam platba, darcovské nemocnice sú tam motivované.
Pomáha u nás kampaň Sedem životov?
Každá kampaň pomáha. Túto tému vníma spoločnosť rezervovane a čiastočne s nedôverou. Možno aj preto je Slovensko podľa počtu vykonaných transplantácií orgánov na nelichotivých miestach v porovnaní s okolitými európskymi krajinami. Dostali sme na kampaň 50 000 eur, čo veľa nie je, ak si uvedomíme, aké sú ceny za reklamu v televíziách, či koľko stojí jeden bilbord. Jednoducho, pri takej potrebnej kampani „vyskakovať“ nemôžeme. Máme veľmi dobrú legislatívu, máme zákon predpokladaného súhlasu s darovaním orgánov. Kto vyslovene orgány darovať po smrti nechce, musí sa zaregistrovať do zoznamu nedarcov v Národnej transplantačnej organizácii. A musím povedať, že po medializácii rôznych negatívnych správ, kde komu zobrali kožu, koho vykostili, kde zohavili mŕtvolu a podobne, sa počet nedarcov zvýšil trojnásobne.
Ale lekári aj tak neodoberajú orgány automaticky vždy, keď je to možné...
Aj keď to zákon umožňuje, vždy si pýtame súhlas príbuzných. Keby sme to robili bez súhlasu a príbuzní by sa obrátili na súd, tam by zrejme neuspeli, ale horšie by bolo, že by to medializovali, a to by transplantácie nesmierne poškodilo. Najháklivejšie je to, keď umrú deti, to by si nikto nedovolil odobrať orgány a nedať to vedieť rodičom. Musíme vychádzať z mentality našich ľudí, ktorým médiá tak rady predkladajú negatívne správy a ktoré majú ľudia tak radi. To by sme s transplantačným programom skončili. Vždy oslovujeme príbuzných.
Vieme, koľko ľudí odmietne dať súhlas, ak by orgány ich príbuzného boli vhodné na transplantácie?
Nevedieme takéto presné štatistiky, ale keď sme o tom diskutovali na odbornom fóre, zhodli sme sa na tom, že približne štvrtina pozostalých nesúhlasí s darovaním orgánov, medzi nimi je veľká časť rodičov malých detí. Treba vyvrátiť aj taký skôr mýtus, že darcami orgánov sú motorkári či automobilisti. Je medzi nimi veľmi málo darcov, lebo pri rýchlostiach, v akých majú zvyčajne haváriu, sú okamžite mŕtvi, takže nie je šanca, aby ich orgány boli použité na transplantáciu. A často sú ich orgány po havárii také zdevastované, že nie sú na transplantáciu vhodné.
Máme hlavného odborníka pre orgánové transplantácie, hlavného transplantačného koordinátora, regionálnych koordinátorov v štyroch transplantačných centrách, 53 koordinátorov v nemocniciach, štátna poisťovňa dá poskytovateľom za identifikáciu a manažment darcu 1 500 eur... Sieť je teda papierovo super. A nepapierová realita?
Realita je, že v roku 2015 sa počet transplantácií značne zvýšil, už v septembri sme mali viac transplantácií obličiek, pečení a sŕdc ako za celý rok 2014. V rámci kampane Sedem životov robíme semináre v našich spádových nemocniciach pre nemocničných koordinátorov a zdravotníkov, ktorí by nám mohli poskytnúť potenciálneho darcu a vidíme efekt takýchto stretnutí. Netreba vzdelávať len laickú, ale aj odbornú verejnosť, aby zdravotníci pochopili, o čo nám ide, ako konkrétne nám môžu pomôcť, ako ich chceme motivovať.
Vedenia nemocníc, ale aj konkrétni zdravotníci na oddeleniach intenzívnej medicíny reagovali veľmi pozitívne. Je taký cielený útok do odbornej verejnosti a v ňom vidím väčší efekt ako z tej veľkej kampane pre laickú verejnosť. Občas sa mi stane, že sa zapojím niekde do diskusie, kde sa hovorí o transplantáciách, ale nie kvalifikovane, skôr tie bludy z niektorých médií. A ja sa len spýtam – máte dieťa, vnuka, brata, sestru, príde o obličku chorobou alebo úrazom a skončí na dialýze a vy nebudete vhodný darca. Kde potom chcete nájsť obličku pre vášho blízkeho ? Je to argument, s ktorým väčšinou pochodím... Ale v žiadnom prípade ľuďom, ktorí majú negatívne postoje k transplantáciám, ich názory nezazlievam, zazlievam to tej negatívnej propagácii, namiesto ktorej by malo byť viac tej pozitívnej informácie.
Na nové orgány čaká do 500 ľudí. Je to veľa, či normálny počet?
Čo sa týka obličiek, čakajúcich je relatívne dosť, napríklad v Česku je na milión obyvateľov menej čakajúcich, ale tam sa viac transplantuje. Čakacia listina je veľmi dynamická. Sú čakajúci, ktorí zomrú, sú takí, ktorým adekvátne s tým, ako dlho sú na dialýze, pribúdajú ochorenia a kontraindikácie, stávajú sa netransplantabilní. Na druhej strane, prichádzajú na dialýzu noví pacienti. Nám sa skôr nepáči prísun nových pacientov z dialýz, mohol by byť dynamickejší.
Počul som aj názor nefrológa, ktorý sa vyjadril, že dialyzovaný pacient je pre súkromné dialýzy, ktorých je väčšina, dobrý biznis... Prečo by ho poslali na transplantáciu, aj keď tá je pre poisťovňu lacnejšia...
Biznis to je. Päťročná liečba dialýzou stojí každý rok približne 24 000 až 25 000 eur a päťročná liečba po transplantácii obličky (pri cene za samotnú transplantáciu približne 4 000 až 5 000 eur) je prvý rok približne 14 000 až 15 000 eur a ďalšie roky tak 5 000 až 7 000 eur ročne. Potrebujú poisťovne, ale aj ďalšie kompetentné inštitúcie ešte ďalšie dôkazy, hovoriace v prospech transplantácií? Našťastie, väčšine dialyzačných nefrológov záleží na pacientoch.
V zahraničí sú však ceny ešte vyššie...
Lenže u nás sa primerane necení práca lekára. Pred pár rokmi sme sa snažili aj s ekonomickým námestníkom reálne vyčísliť cenu transplantácie. Brali sme do úvahy hodinové mzdy zdravotníkov a ďalších zamestnancov, napríklad upratovačiek, ale aj pranie bielizne. Bola to doslova strašná práca, ale dalo sa to vyčísliť. Dospeli sme ku konkrétnym číslam, ale vtedy nebol záujem akceptovať ich. Neviem, či platby poisťovňami kryjú reálne náklady na transplantácie, v každom prípade sa situácia posledný rok významne zlepšila. My však v súčasnosti nie sme v transplantáciách limitovaní peniazmi. Limituje nás len nedostatok orgánov.
Treba vychádzať z histórie transplantácií. Prvá úspešná transplantácia obličky bola v predvečer Štedrého dňa v roku 1954 u jednovaječných, geneticky identických dvojčiat v Bostone, príjemca žil 9 rokov a darca zomrel 56 dní po darovaní obličky. Ukázalo sa, že keď zlyhajú obličky, najefektívnejšia liečba je transplantácia. Lekári začali so sporadickými transplantáciami, lebo najväčší problém bol v prekonaní imunologickej bariéry, ktorú sa v priebehu rokov podarilo prekonať imunosupresiou. Ostal však problém získavania darcov.
Najskôr sa musela prijať diagnóza mozgovej smrti ako smrť človeka. Až po uzákonení takejto legislatívy boli možné odbery orgánov. Lekári si uvedomovali, že transplantácie sa nedajú robiť systémom, že v každej nemocnici pár transplantácií, ale že je potrebné transplantačné tímy sústrediť – a tak vznikali transplantačné programy a sústredenie transplantácií do jednotlivých centier vo svete.
Držali sme aj my krok so svetom?
V Československu prvú transplantácia obličky urobili lekári v Hradci Králové v roku 1961, keď 16-ročnej pacientke z východného Slovenska transplantovali obličku od matky, ale po dvoch týždňoch dievča zomrelo na endogénnu kolibacilárnu sepsu. V roku 1966 začal systematický program transplantácií obličiek pražský IKEM. Na Slovensku prvý transplantoval obličku prof. Vladimír Zvara na urologickej klinike v Bratislave v roku 1972. Obličku poskytol práve pražský IKEM, príjemca žil osem rokov. Prvú úspešnú transplantáciu pľúc vykonal James Hardy v roku 1963.
V roku 1966 bol transplantovaný pankreas z mŕtveho darcu a v roku 1967 transplantoval Thomas Starzl pečeň. Pacient prežil trinásť mesiacov. Čo sa týka transplantácií srdca, prvá takáto operácia bola v roku 1967, keď prof. Christian Barnard z Kapského mesta transplantoval srdce ženy, ktorá zahynula pri dopravnej nehode Louisovi Washkanskému. Barnardova transplantácia bola prelom. Od tohto roku sa rozbehol transplantačný program vo všetkých svetových nemocniciach, vrátane Slovenska. Prvú transplantáciu srdca na Slovensku vykonal tím prof. Karola Šišku v roku 1968. Darcom srdca bol 46-ročný muž, príjemkyňou 51-ročná žena, ktorá však zomrela po piatich hodinách na následky iných ochorení.
Ale transplantácie sa už rozbehli, od roku 1968 v Bratislave, v roku 1988 začalo fungovať transplantačné centrum v Košiciach, v roku 1991 u nás v Banskej Bystrici, kde sme vykonali prvú transplantáciu obličky a v roku 2003 v Martine. Dnes je transplantácia bežnou lekárskou technikou, na Slovensku sa transplantujú najmä obličky, pečeň a srdce, v zahraničí aj pľúca či pankreas.
Je známe, že orgánov na transplantácie je málo od mŕtvych, ale aj živých darcov...
Začínali sme program transplantácií obličiek v roku 1991 orgánmi od mŕtvych darcov. Od roku 1994 sme rozšírili program o žijúcich darcov, najskôr od geneticky príbuzných, prvou dvojicou boli otec – dcéra. S pokrokom medicíny sa objavila aj možnosť transplantácií od geneticky nepríbuzných darcov, manželka darovala obličku manželovi. Svoje líderstvo v transplantáciách od žijúcich darcov na Slovensku sme rozšírili o skrížené transplantácie v roku 2005, keď sme takúto operáciu vykonali medzi dvoma manželskými pármi. Podnetom boli práce odborníkov z Južnej Kórey, ktorí prví začali so skríženými transplantáciami.
Aký je optimálny variant pri transplantácii?
Najoptimálnejší variant sú jednovaječné dvojičky, ale to sú vzácne situácie. Alebo sa môže vyskytnúť mŕtvy darca, ktorý ako keby bol všetkými parametrami dvojička k príjemcovi. Čo sa týka žijúceho darcovstva, to má veľmi veľa výhod oproti orgánom mŕtvych darcov. Vieme napríklad načasovať transplantáciu ešte pred začatím dialyzačnej liečby. Nedávno sme transplantovali obličku mladému dievčaťu, ktorej darovala obličku mama a ktorá sa vyhla dialýze. Čím je pacient dlhšie na dialýze, tým sú výsledky prežívania pacientov i obličkových štepov po transplantácii horšie.
Ale zrejme nie každý dialyzovaný pacient je automaticky vhodný aj na transplantáciu?
Nie je. Musí spĺňať určité kritériá, resp. nesmie mať kontraindikácie pre transplantáciu. Napríklad nesmie mať aktívnu infekciu, netransplantujeme pacientov s karcinómami, resp. až po určitých rokoch podľa typu malignity. Zatiaľ netransplantujeme ani HIV pozitívnych pacientov, aj keď v zahraničí, napríklad v USA, už takéto transplantácie robia. Ešte v roku 2012 štúdia na Univerzite v San Franciscu vedená doktorom Peterom Stockom ukázala, že HIV pozitívni pacienti sa rýchlo zotavovali po transplantácii obličky od HIV negatívneho darcu. V USA a v Európe je jedno percento všetkých chorých s nezvratným zlyhaním obličiek HIV pozitívnych.
Prečo ešte netransplantujeme aj takéto prípady?
Ešte ani nemáme na dialýze HIV pacienta. Prístup k týmto pacientom musí byť iný, pretože imunosupresia potláča vlastnú imunitu a predsa len brániť sa proti infekcii, ktorá beží pri HIV, si vyžaduje aj ďalšiu liečbu. Je to proste komplikovanejšie. Keď však bude potreba a dlhodobejšie výsledky v zahraničí potvrdia dobré skúsenosti, nebudeme sa tomu vyhýbať ani u nás. Medicína a transplantačná medicína idú dopredu. Tzv. dominové operácie, keď napríklad v IKEM transplantovali šesť párov, medzi ktorými sa „posúvali“ orgány, sme si nevedeli pred pár rokmi predstaviť. Ani o skrížených operáciách sme kedysi netušili... Vyvíjajú sa nielen diagnostické, ale aj liečebné možnosti, vyvíja sa imunosupresia, rôzne eliminačné metódy pomáhajú odstraňovaniu protilátok. Čiže aj transplantácie HIV pacientov vidím ako veľmi reálnu záležitosť.
Nielen vo svete, ale aj u nás je najtransplantovanejším orgánom oblička?
Transplantácie sú život zachraňujúce výkony, ako transplantácia srdca, pľúc či pečene, alebo život skvalitňujúce, čo je transplantácia obličiek, alebo pankreasu, kedy pacient de facto môže existovať aj bez transplantácie. Obličky majú najdlhšiu históriu a sú to aj najpočetnejšie transplantácie. Na Slovensku máme napríklad vyše 3 000 pacientov, liečených hemodialýzou, na svete je vyše 140 000 dialyzačných centier.
Tu je potenciálne veľké množstvo pacientov, pre ktorých by bola skvalitnením života práve transplantácia. Najväčším problémom je však nedostatočný počet obličiek, odoberaných pre transplantačné účely od mŕtvych a žijúcich darcov. Odhaduje sa, že každý rok absolvuje transplantáciu obličky okolo 35 000 pacientov v približne 600 transplantačných centrách na svete. Pritom až tri štvrtiny pacientov sa po transplantácii obličky dokážu zaradiť do pracovného procesu a približne jedna z 50 žien s transplantovanou obličkou vo fertilnom veku sa stane mamičkou.
V novom národnom transplantačnom programe sa okrem iného spomínajú aj transplantácie pľúc. Sme na to personálne, odborne, kapacitne, finančne pripravení? Ak pár kilometrov od Bratislavy je špičkové centrum vo viedenskej AKH...
Presne... Veľa sme o tom diskutovali aj v transplantologickej spoločnosti a zhodli sme sa, že jednak na Slovensku nie je taká potreba transplantácií pľúc a jednak, viedenské transplantačné centrum pľúc v AKH je na európskej úrovni s vysokokvalifikovaným personálom, kde robia transplantácie od roku 1989 a ročne ich spravia v priemere 120. Keď sa nejaký výkon nerobí s určitou frekvenciou, nie je potrebná rutina, nie sú dobré výsledky. U nás je potreba tri až päť transplantácií za rok, čo je veľmi málo na získanie potrebnej rutiny a prežívanie pacientov. Viedeň je za rohom, nie je problém našich pacientov tam transplantovať, navyše my na Slovensku pľúca aj odoberáme mŕtvym darcom a posielame ich do Viedne. Nevidíme teda zmysel a potrebu, aby sa na Slovensku uvažovalo o transplantáciách pľúc.
Súperia medzi sebou transplantačné centrá? Veď každý by chcel byť naj naj... A za tie roky poznám medzi lekármi veru veľa „ješitných“ ľudí...
Súperenie sa mi nepáči. Slovensko je malá krajina a fungovať tak, že budeme súperiť, a nie v záujme pacientov efektívne spolupracovať, nie je dobré. My sme predsa jeden celok a dosť malí, fungujeme pod Národnou transplantačnou organizáciou. Štyri transplantačné centrá sú jedno od druhého závislé, je jedno, kde sa orgán odoberie, veď máme jednu čakaciu listinu. V praxi môže ísť jedna oblička z odberu v Martine do Košíc a druhá do Bratislavy, tam, kde počítač ukáže, že je vhodný príjemca. Oblička ide za pacientom. Vystupovať v štýle my sme najlepší podľa mňa nemôžeme, to je tak trochu „ješitnosť“. Náš cieľ, aj v rámci transplantologickej spoločnosti je, aby sa Slovensko v európskych štatistikách pohybovalo na lepších priečkach, a nie niekde na chvoste.
Chceme sa dostať na úroveň Španielska a Chorvátska, európskych jednotiek?
Buďme realisti, na takú úroveň sa v dohľadnom čase ťažko dostaneme. Tam sa transplantačné programy rozbehli vo veľkom štýle, naliali sa do nich veľké peniaze, dostali obrovské dotácie na kampane, transplantačných koordinátorov, zaplatenie tímov. Španielsko má najvyššiu odberovú, a tým aj transplantačnú aktivitu na svete. Tento úspech spočíva vo výbornej organizácii odberového programu, podpore vlády i médií, ale aj v profesionálnej spolupráci s oddeleniami, kde môže byť potenciálny darca.
Na rozdiel od ostatných európskych štátov efektívne funguje systém aktívneho vyhľadávania darcov, odberoví koordinátori navštevujú jednotky intenzívnej starostlivosti a cielene vyhľadávajú možných darcov orgánov. Na milión Španielov pripadá 35 darcov, čo je dvojnásobný počet v porovnaní s priemerom iných krajín EÚ, u nás je to 13. V Chorvátsku vláda zaviedla explantačný poplatok – za každého darcu je tam platba, darcovské nemocnice sú tam motivované.
Pomáha u nás kampaň Sedem životov?
Každá kampaň pomáha. Túto tému vníma spoločnosť rezervovane a čiastočne s nedôverou. Možno aj preto je Slovensko podľa počtu vykonaných transplantácií orgánov na nelichotivých miestach v porovnaní s okolitými európskymi krajinami. Dostali sme na kampaň 50 000 eur, čo veľa nie je, ak si uvedomíme, aké sú ceny za reklamu v televíziách, či koľko stojí jeden bilbord. Jednoducho, pri takej potrebnej kampani „vyskakovať“ nemôžeme. Máme veľmi dobrú legislatívu, máme zákon predpokladaného súhlasu s darovaním orgánov. Kto vyslovene orgány darovať po smrti nechce, musí sa zaregistrovať do zoznamu nedarcov v Národnej transplantačnej organizácii. A musím povedať, že po medializácii rôznych negatívnych správ, kde komu zobrali kožu, koho vykostili, kde zohavili mŕtvolu a podobne, sa počet nedarcov zvýšil trojnásobne.
Ale lekári aj tak neodoberajú orgány automaticky vždy, keď je to možné...
Aj keď to zákon umožňuje, vždy si pýtame súhlas príbuzných. Keby sme to robili bez súhlasu a príbuzní by sa obrátili na súd, tam by zrejme neuspeli, ale horšie by bolo, že by to medializovali, a to by transplantácie nesmierne poškodilo. Najháklivejšie je to, keď umrú deti, to by si nikto nedovolil odobrať orgány a nedať to vedieť rodičom. Musíme vychádzať z mentality našich ľudí, ktorým médiá tak rady predkladajú negatívne správy a ktoré majú ľudia tak radi. To by sme s transplantačným programom skončili. Vždy oslovujeme príbuzných.
Vieme, koľko ľudí odmietne dať súhlas, ak by orgány ich príbuzného boli vhodné na transplantácie?
Nevedieme takéto presné štatistiky, ale keď sme o tom diskutovali na odbornom fóre, zhodli sme sa na tom, že približne štvrtina pozostalých nesúhlasí s darovaním orgánov, medzi nimi je veľká časť rodičov malých detí. Treba vyvrátiť aj taký skôr mýtus, že darcami orgánov sú motorkári či automobilisti. Je medzi nimi veľmi málo darcov, lebo pri rýchlostiach, v akých majú zvyčajne haváriu, sú okamžite mŕtvi, takže nie je šanca, aby ich orgány boli použité na transplantáciu. A často sú ich orgány po havárii také zdevastované, že nie sú na transplantáciu vhodné.
Máme hlavného odborníka pre orgánové transplantácie, hlavného transplantačného koordinátora, regionálnych koordinátorov v štyroch transplantačných centrách, 53 koordinátorov v nemocniciach, štátna poisťovňa dá poskytovateľom za identifikáciu a manažment darcu 1 500 eur... Sieť je teda papierovo super. A nepapierová realita?
Realita je, že v roku 2015 sa počet transplantácií značne zvýšil, už v septembri sme mali viac transplantácií obličiek, pečení a sŕdc ako za celý rok 2014. V rámci kampane Sedem životov robíme semináre v našich spádových nemocniciach pre nemocničných koordinátorov a zdravotníkov, ktorí by nám mohli poskytnúť potenciálneho darcu a vidíme efekt takýchto stretnutí. Netreba vzdelávať len laickú, ale aj odbornú verejnosť, aby zdravotníci pochopili, o čo nám ide, ako konkrétne nám môžu pomôcť, ako ich chceme motivovať.
Vedenia nemocníc, ale aj konkrétni zdravotníci na oddeleniach intenzívnej medicíny reagovali veľmi pozitívne. Je taký cielený útok do odbornej verejnosti a v ňom vidím väčší efekt ako z tej veľkej kampane pre laickú verejnosť. Občas sa mi stane, že sa zapojím niekde do diskusie, kde sa hovorí o transplantáciách, ale nie kvalifikovane, skôr tie bludy z niektorých médií. A ja sa len spýtam – máte dieťa, vnuka, brata, sestru, príde o obličku chorobou alebo úrazom a skončí na dialýze a vy nebudete vhodný darca. Kde potom chcete nájsť obličku pre vášho blízkeho ? Je to argument, s ktorým väčšinou pochodím... Ale v žiadnom prípade ľuďom, ktorí majú negatívne postoje k transplantáciám, ich názory nezazlievam, zazlievam to tej negatívnej propagácii, namiesto ktorej by malo byť viac tej pozitívnej informácie.
Na nové orgány čaká do 500 ľudí. Je to veľa, či normálny počet?
Čo sa týka obličiek, čakajúcich je relatívne dosť, napríklad v Česku je na milión obyvateľov menej čakajúcich, ale tam sa viac transplantuje. Čakacia listina je veľmi dynamická. Sú čakajúci, ktorí zomrú, sú takí, ktorým adekvátne s tým, ako dlho sú na dialýze, pribúdajú ochorenia a kontraindikácie, stávajú sa netransplantabilní. Na druhej strane, prichádzajú na dialýzu noví pacienti. Nám sa skôr nepáči prísun nových pacientov z dialýz, mohol by byť dynamickejší.
Počul som aj názor nefrológa, ktorý sa vyjadril, že dialyzovaný pacient je pre súkromné dialýzy, ktorých je väčšina, dobrý biznis... Prečo by ho poslali na transplantáciu, aj keď tá je pre poisťovňu lacnejšia...
Biznis to je. Päťročná liečba dialýzou stojí každý rok približne 24 000 až 25 000 eur a päťročná liečba po transplantácii obličky (pri cene za samotnú transplantáciu približne 4 000 až 5 000 eur) je prvý rok približne 14 000 až 15 000 eur a ďalšie roky tak 5 000 až 7 000 eur ročne. Potrebujú poisťovne, ale aj ďalšie kompetentné inštitúcie ešte ďalšie dôkazy, hovoriace v prospech transplantácií? Našťastie, väčšine dialyzačných nefrológov záleží na pacientoch.
V zahraničí sú však ceny ešte vyššie...
Lenže u nás sa primerane necení práca lekára. Pred pár rokmi sme sa snažili aj s ekonomickým námestníkom reálne vyčísliť cenu transplantácie. Brali sme do úvahy hodinové mzdy zdravotníkov a ďalších zamestnancov, napríklad upratovačiek, ale aj pranie bielizne. Bola to doslova strašná práca, ale dalo sa to vyčísliť. Dospeli sme ku konkrétnym číslam, ale vtedy nebol záujem akceptovať ich. Neviem, či platby poisťovňami kryjú reálne náklady na transplantácie, v každom prípade sa situácia posledný rok významne zlepšila. My však v súčasnosti nie sme v transplantáciách limitovaní peniazmi. Limituje nás len nedostatok orgánov.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Alternatívny autor:
Branislav Janík, redaktor ZdN