​Neprichádzajme krátkozrakými víziami o peniaze

V tejto chvíli však považujem za potrebné vyjadriť sa a uviesť svoje stanovisko. V prvom rade mi ide o pacienta, preto všetky svoje aktivity v pozícii hlavnej odborníčky MZ SR pre ošetrovateľstvo vyvíjam týmto smerom. Rada by som sa vyjadrila k toľko diskutovanému (hlavne neodborníkmi v ošetrovateľstve!) vzdelávaniu sestier.

Len ťažko

V rámci Európskej smernice musí mať sestra ukončených 10 rokov všeobecnej školskej dochádzky a potom musí mať 4 600 hodín, z toho 2 300 hodín praktickej výučby. Toto sa len ťažko zmestí do štyroch rokov stredoškolského vzdelávania. A prečo by sa aj malo? V prvom rade by to bol krok späť. Tak, ako napreduje celospoločenský vývoj, napreduje medicína, napreduje aj ošetrovateľstvo.

Oba samostatné odbory poskytujú starostlivosť pacientovi. Pacient predsa nepodstúpi napríklad len operačný zákrok a tým sa to končí. Pacient podstúpi náročný operačný zákrok, potom nastáva pooperačné obdobie, kde na pacienta číhajú mnohé komplikácie. Ide to proti zdravému rozumu, že operačné zákroky sú zo dňa na deň náročnejšie, na čoraz vyššom leveli, ale ošetrovateľská starostlivosť o pacientov má ísť o level nižšie. Povedzme si preto úprimne, ide nám o pacienta alebo len o nabodovanie lukratívneho medicínskeho výkonu? Je pre pacienta, zdravotné poisťovne a spoločnosť prijateľnejšia nákladnejšia liečba alebo lacnejšia prevencia, v ktorej má výrazný význam edukácia, čo je doménou sestier?

Ak majú edukovať, nemusia mať patričné vedomosti z klinických odborov, farmakológie? A prečo tlačiť povolanie sestra naspäť, keď vzdelaná sestra má značný vplyv na úroveň poskytovanej zdravotnej starostlivosti? Na vykonávanie základnej ošetrovateľskej starostlivosti a asistenčných činností lekárovi a sestre máme povolanie zdravotnícky asistent, ktorý má stredoškolské vzdelanie. 

Nič nevyriešia

Úvahy o návrate vzdelávania sestier na strednú školu nič nevyriešia. Ak si mladý človek a jeho rodičia majú možnosť vybrať medzi SŠ alebo VŠ vzdelaním v povolaní sestra, určite uprednostnia vzdelanie ukončené akademickým titulom a kariérnym rastom, čo pri SŠ vzdelaní absentuje. Po SŠ vzdelaní sestra ostáva stále na rovnakej úrovni.

Ak by chcela o pár rokov zastávať nejakú vedúcu pozíciu, tak by štyri až päť rokov stredoškolského vzdelávania musela zahodiť za hlavu a musela by vyštudovať znova ošetrovateľstvo na VŠ I. (bakalárka) a potom ešte VŠ II. stupňa (magistra). Koľko rokov by teda študovala ošetrovateľstvo, aby mohla ako šikovná sestra prijať nejakú vedúcu pozíciu alebo byť garantom, sestrou s pokročilou praxou?

Nakoniec z toho vyjde, že tá stredná škola jej bola zbytočná, čo je nakoniec aj finančne náročnejšie pre spoločnosť. Máloktorý mladý človek sa bude chcieť hneď na začiatku svojej kariéry „zabetónovať“ na jednej úrovni a s obmedzenou možnosťou uplatnenia sa v zahraničí. Takže tadiaľto, podľa mňa, cesta nevedie. 

Áno, za všetkým sú peniaze. Lenže krátkozrakými víziami neprichádzajme o ne. Nedeklarujme, že nám ide o pacienta, keď nám je jedno, či prevencia, či liečba. Či pacient zvládajúci, po chorobe alebo s chorobou, denné aktivity, alebo len nabodovaný výkon. Každý sme odborníkom v tom, čo sme študovali, a k tomu sme oprávnení odborne sa vyjadrovať.

Ošetrovateľstvo je súčasťou celospoločenského vývoja. Je iné ako v polovici minulého storočia. Nedá sa porovnávať s ošetrovateľstvom spred 50 rokov. Presne tak, ako sa nedá v niektorých odboroch použiť na komparáciu felčiarstvo a ránhojičstvo.