​Pokus-omyl-oprava

Tri zúbky sa medzi sebou striedali – niečo sa navrhlo, následne sa zistilo, že je to chybné, takže rýchlo nastala oprava. V celom kolobehu bol pacient (údajne) na prvom mieste. A aj tie zbabrané zmeny mali ísť len v prospech pacienta.

A potom si prečítate o (pravdepodobne) zbytočnom úmrtí pacientky po kolonoskopii. Zákroku, ktorý, mimochodom, predtým dvakrát odmietla. O možnom pochybení či zlyhaní ani chýru, ani slychu. Ale aspoň si o pár dní neskôr môžete prečítať, ako sa ide opäť investovať do danej nemocnice.

Ďalej sa dozviete, že onkologickí pacienti si za svoj liek musia doplácať. Oslnivá legislatíva platná od nového roku je očividne v druhom bode začarovaného kruhu. Pacienti, tí na tom prvom mieste, si musia siahnuť do vrecka. No a potom si prečítate, ako jedna z poisťovní informuje o tom, koľko financií vynaložila na obéznych ľudí. Dokonca morbídne obéznym zaplatí aj psychológa. V prioritách štátu a inštitúcií sa začínam strácať. Pretože poetické slovo – môže – sa s obľubou začalo vyskytovať v legislatíve, a z kompetentných si ho môžu vysvetliť tak, ako sa hodí.

Tak mi niekto, prosím, vysvetlite, ako môže byť pacient na prvom mieste?