Ako vnímate zmenu v rezorte a novú ministerku zdravotníctva?
Je to zmena v polčase, ktorú prijímam jednoducho ako fakt. Pani ministerka pochádza z nemocničného prostredia, preto môže mať menej informácií o primárnej sfére. No ak zachová kontinuitu v komunikácii, ak všeobecní lekári budú prizývaní do diskusie a vítaní na ministerstve zdravotníctva, keď sa jednoducho pred nimi nezabuchnú dvere, tak z tohto pohľadu by som to vnímala pozitívne.
Za dva roky pôsobenia na poste štátnej tajomníčky získala pani ministerka skúsenosti s riešením tém, ktoré sa priamo týkajú všeobecných lekárov, napr. rezidentský program. Verím, že jej teda nič nebráni, aby pokračovala v procese ich riešenia. Mám s pani ministerkou zatiaľ len málo osobných skúseností. Zúčastnili sme sa spolu na tlačovej konferencii k prevencii zbytočného užívania antibiotík, kde sa mi s pani doc. Kalavskou dobre komunikovalo a kde sme našli spoločnú reč. Ak to tak bude aj pri ďalších príležitostiach, budem len rada.
Má asi dosť neľahkú pozíciu. Jednak nechcela byť ministerkou, a ešte ani riadne nenastúpila a už sa valila kritika...
Dosť tvrdé slová z každej strany. A to ešte ani nezačala. Myslím si, že pani ministerke treba dať šancu. Samozrejme, potrebuje nejaký čas, pretože jej pribudla agenda. Ak jej však zostanú na ministerstve ľudia, ktorí jej vedia dobre poradiť, ako napríklad pán doktor Laššán zo Sekcie zdravia, ktorý sa všeobecnej zdravotnej starostlivosti venuje dlhodobo, bol aj na našom kongrese a komunikuje s nami, tak si myslím, že má vysoké šance rozuzliť viaceré zauzlené problémy primárnej zdravotnej starostlivosti a pomôcť jej rozvoju.
Hlavná odborníčka MUDr. M. Palušková odstúpila zo svojej pozície pre politickú situáciu a situáciu praktických lekárov na Slovensku...
Neviem detailne, o čo tam išlo, ale pani doktorka Palušková bola päť rokov vo funkcii hlavnej odborníčky, mala veľa príležitostí vyjadrovať sa, pripomienkovať, zúčastňovať sa na stretnutiach, a keď dlhodobo nebola spokojná so situáciou na ministerstve, nechápem, prečo nedávno znova kandidovala na post hlavnej odborníčky. Pretože kandidovala v decembri a v januári 2018 bola vymenovaná na ďalšie päťročné obdobie. Prečo zrazu taký zlom, ak hovorí, že komunikácia bola zlá už viac ako rok?
Koho navrhne Spoločnosť všeobecného praktického lekárstva?
Ministerstvo zdravotníctva požiadalo odborné spoločnosti, aby navrhli kandidátov na hlavného odborníka. Ja som nominovaná za Slovenskú spoločnosť všeobecného praktického lekárstva a dôveru mi takisto vyjadrila Slovenská lekárska komora. Samozrejme, hlavného odborníka si bude vyberať pani ministerka.
Rezidentský program má prilákať lekárov, avšak nedávna kauza s pokutami, skrátená materská... Neodradí to záujemcov?
Mám obavy, že odradí. Na jednej strane chápem záujem štátu o zabezpečenie reálneho prínosu rezidentského programu v čo najkratšom časovom horizonte. Na strane druhej je však potrebné rešpektovať právo rezidentov a rezidentiek na rodinný život. V pripomienkovom konaní je návrh novely, ktorá by mala tieto kontroverzné body vyriešiť.
My, ako Slovenská spoločnosť všeobecného praktického lekárstva, sme sa aktívne zúčastnili na pripomienkovom konaní, kde sme navrhli možnosť prerušiť štúdium na dlhšie obdobie z dôvodu PN, materskej či rodičovskej dovolenky, a aj upraviť režim sankcií. V novele sa tiež navrhuje, že ministerstvo zdravotníctva bude určovať rezidentovi samosprávny kraj, v ktorom bude po skončení rezidentského štúdia poskytovať zdravotnú starostlivosť.
Chápem, že sa ministerstvo snaží dostať všeobecných lekárov do krajov, kde ich je najväčší nedostatok, ale nestotožňujem sa úplne s týmto princípom. Verím, že sa kraj, kde bude rezident pôsobiť, stanoví po vzájomnej dohode.
Ako by to malo byť?
Jednotlivé kraje by si mali stanoviť, koľko rezidentov potrebujú. Vysvetlím to na príklade: Prešovský kraj si napríklad vypíše 10 rezidentských miest a lekári sa môžu rozhodnúť, či pôjdu pôsobiť do Prešovského kraja, alebo budú čakať na vypísanie rezidentského miesta v inom kraji. Treba si uvedomiť aj to, že drvivá väčšina rezidentov sú ženy, a keď sú vydaté, nedá sa očakávať, že manžel bude nasledovať ich, a že keď sa nájde rezidentské miesto na opačnom konci republiky, tak sa tam celá rodina presťahuje.
Pokuty sa v poslednom období veľmi medializovali. Ja som za pozitívny a stimulačný prístup, a nie za sankcie, keď lekár ledva skončil školu a už mu hrozia pokutami vo výške desiatok tisíc eur. V zmysluplnom rezidentskom programe za jasných podmienok treba pokračovať. Už teraz cítime nedostatok „mladej krvi“.
Vo viacerých oblastiach, dokonca už aj v Bratislave, sme začali pociťovať, že ubúdajú všeobecní lekári, či už pre deti a dorast, alebo aj pre dospelých. Tým, že rezidentský program trvá 36 mesiacov a vďaka materskej/rodičovskej sa môže ešte predĺžiť, my naozaj potrebujeme, aby sa hlásil dostatok rezidentov. Negatívna reklama, ktorá bola v médiách, pravdepodobne na istý čas spomalí prílev záujemcov do rezidentského programu. A to je veľká škoda.
Napríklad v ČR chcú motivovať zubárov príspevkom na vybavenie ambulancie, ak si založia ambulanciu v lokalitách, kde zubári nie sú. Pomohol by príspevok motivovať našich lekárov?
Áno, riešenie by bolo v spolupráci s obcami alebo krajmi, keď obec vie, že lekára potrebuje a nevie ho tam dostať. Niektoré obce ponúkajú ubytovanie zadarmo alebo iné benefity. V Čechách majú dokonca zadefinované, čo je vidiecka prax, a na tú je istý príspevok navyše, aby motivovali lekárov ísť pracovať aj do vidieckych oblastí.
Ale myslím si, že sa treba vrátiť ešte o dva kroky dozadu, a síce motivovať lekárov z oblastí, odtiaľ pochádzajú, aby do rezidentského programu išli, lebo poznajú daný kraj, hovoria tou istou rečou ako ľudia, čo tam žijú – vo všeobecnom lekárstve je totiž veľmi dôležité, aby lekár dobre porozumel svojim pacientom a poznal aj lokálne súvislosti.
Ako je to so zabezpečením sestier?
Sestier je málo a je predpoklad, že sa situácia bude naďalej zhoršovať. Sestry zo západného Slovenska odchádzajú pracovať do Rakúska za úplne iných podmienok, takže paradoxne kolegovia v Bratislave majú väčší problém zohnať sestry ako v iných oblastiach. Viem, že sa uvažuje o zmenách v minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie v zmysle, že sa umožní pracovať v ambulanciách aj zdravotníckym asistentom.
Mali by sme sa pozerať na to, aby bola možnosť variability, keď si napríklad lekár otvorí ambulanciu „na zelenej lúke“ a má zatiaľ len málo kapitovaných pacientov, a teda nemá na zaplatenie sestry, aby si mohol sesterskú prácu spraviť aj sám. Na druhej strane sú obvody, kde je veľa kapitovaných pacientov, to je napríklad aj moja situácia, keď mám zamestnané dve sestry. Tým, že ubúdajú všeobecní lekári, pribúda práce tým, čo zostali. A keď budem uvažovať o tom, či do nášho tímu prijmem aj zdravotného asistenta, chcem, aby tu tá možnosť bola, a aby sa to aj patrične ocenilo platbou zo zdravotnej poisťovne.
Práca v tíme totiž dokázateľne zvyšuje kvalitu poskytovanej zdravotnej starostlivosti a ako ukazujú zahraničné skúsenosti, je to aj riešenie do budúcnosti. Preto by zdravotné poisťovne a vôbec štát mali podporovať prácu v tímoch, lebo to naozaj prináša benefity pacientom a tiež zefektívňuje poskytovanú zdravotnú starostlivosť.
Pre nás je vzorom model v Českej republike, kde sa minulý rok vrátili k modelu stredoškolsky vzdelaných sestier, ktoré zo zdravotníckych asistentov premenovali na praktické sestry. Práve takéto praktické sestry potrebujeme v našich ambulanciách. Sestry so strednou školou a s kompetenciami tomu prislúchajúcimi. Pravdaže, ak budem mať v ambulancii sestru magisterku s vysokoškolským vzdelaním a bude mať viac kompetencií, tak by ambulancia mala mať aj väčší kapitačný príjem na zabezpečenie paušálnych nákladov pri vyššej kvalite služieb.
V ambulancii máte „aké“ sestry?
Mám dve veľmi šikovné sestry – jedna má strednú školu, druhá nadstavbu. Pre mňa je to postačujúce, ale neviem to porovnať, pretože som doteraz nemala sestru s vysokoškolským vzdelaním a neviem, či by to v mojej ambulancii až tak pomohlo a spravilo rozdiel. A to je práve to, keď niekto chce vysokoškolsky vzdelanú sestru, nech ju má, keď je niekto spokojný so sestrou so stredoškolským vzdelaním, nech ju má, neurčujme to tak „na tvrdo“.
A vzťah s poisťovňami?
Dotkla by som sa témy, že poisťovne tlačia na zníženie kapitačnej platby a zvýšenie platby za výkony. Na prvý pohľad to vyzerá atraktívne. Povedzme, že som mladá a dravá, chcem veľa robiť, budem teda robiť veľa výkonov – veľa EKG, veľa prevencií atď. Ale musí to byť aj zmysluplné. Čiže treba vyselektovať výkony, ktoré má zmysel robiť, aby som CRP nerobila každému aj pri obyčajnej nádche, alebo EKG pri každej bolesti na hrudníku či v bruchu, lebo veď mám za to zaplatené. Rozhodne si myslím, že platba za kapitáciu má pokryť fixné náklady tak, aby lekár nemusel bojovať každý mesiac o prežitie.
Kapitačná platba v žiadnom prípade nie je prežitok, ako to opakovane píšu niektorí lekári z nemocničného prostredia do Zdravotníckych novín. Túto platbu považujú aj experti EÚ a aj WONCA za veľmi dobré riešenie, ktoré zabezpečuje pacientom priamu a spravodlivú dostupnosť zdravotnej starostlivosti bez prekážok. Zdravotné systémy postavené na silnej primárnej starostlivosti produkujú vysokú výkonnosť a spokojnosť pacientov. Platby za výkony by mali byť motiváciou navyše, aby sme sa odlíšili. No nie vždy platí premisa, že kvalitnejší je ten, kto robí viac výkonov.
Aj poisťovne by si mali zvážiť, ktoré výkony sú efektívne aj pre ne, pretože platbou za výkony podporia, aby sa pacienti „točili“, aby sa robilo čoraz viac výkonov, a v konečnom dôsledku to efektívne vôbec nebude. Naopak, obávam sa, že by to viedlo k nadmernej diagnostike a nadmernej liečbe, a tomu sa chceme vyhnúť. Myslím, že špecialisti alebo nemocniční lekári nedostávajú také školenia ako my o kvartérnej prevencii, teda o prevencii nadmernej diagnostiky a nadmernej liečby, pretože sú platení za to, že diagnostikujú a liečia, ale my sme platení za to, že ľudia budú čo najdlhšie zdraví, a robíme všetko pre to, aby chorí neboli a aby skôr zmenili svoj životný štýl než siahali po liekoch.
Aktívne pôsobíte aj vo World Organization of Family Doctors (WONCA). Stretávate sa zo zahraničnými lekármi, máte možnosť výmeny skúseností, získania inšpirácie... Ako dlho trvá táto spolupráca? Aké príležitosti to vytvára alebo vytvorilo už pre slovenských lekárov?
Komunikácia už trvá viac ako desať rokov, začala spoluprácou na osobnej úrovni, keď pán doktor Peter Lipták pozval profesora Michaela Kidda, prezidenta svetovej WONCA, na našu konferenciu. Zožalo to obrovský úspech. Všeobecní lekári mali vtedy na konferencii prvýkrát možnosť počuť, že my máme byť naozaj pilierom zdravotnej starostlivosti, a že sú na to vedecké dôkazy.
To neznamená len to, že my sme o tom presvedčení, tak ako každá špecializácia je presvedčená o svojej dôležitosti, ale sú na to naozaj štúdie, vedecké dôkazy. Lekári zostali namotivovaní, že inde vo svete je to inak, lepšie, a získali také svetielko na ceste, kadiaľ ísť. Odvtedy sa medzinárodná spolupráca rozvinula, získali sme dôležité kontakty, na našu výročnú konferenciu do Tatier prichádzajú každý rok prednášať inšpirujúce osobnosti všeobecného a rodinného lekárstva zo zahraničia.
Etablovali sme sa na medzinárodnej úrovni a výsledkom nášho systematického úsilia je aj to, že sme dostali príležitosť zorganizovať na Slovensku dve dôležité európske konferencie. Prvá sa konala práve v uplynulých dňoch v Bratislave. Bola to konferencia o bezpečnosti a kvalite v primárnej starostlivosti EQUIP. Ďalšou bude prestížna európska konferencia všeobecných a rodinných lekárov WONCA, ktorá sa uskutoční v júni 2019 v Bratislave.
Na konferencii EQUIP sa uviedlo, že v súčasnosti 20 percent pacientov ide po návšteve všeobecného lekára domov a 80 percent pokračuje ďalej k nejakému špecialistovi. Viem, že sa to nedá paušalizovať na všetkých, ale je to obrovský nepomer.
Medzi lekármi sa veľmi líšime, napríklad ja sa snažím vybaviť čo najviac pacientov bez odosielania k špecialistom. Pacienti to prijímajú veľmi pozitívne, lebo nechcú chodiť toľko po špecialistoch. Situácia je však veľmi ťažká. Oklieštené kompetencie, množstvo zbytočných obmedzení, či už v diagnostike alebo v liečbe, nám zväzujú ruky.
My dokážeme vyriešiť viac ako tých 20 percent pacientov a vieme, aké zmeny v systéme sú potrebné, aby sme sa začali približovať k priaznivejším percentám. Tieto požiadavky na zmeny komunikujeme, prezentujeme ich všade, kde sa dá, len akosi tie uši zostávajú zavreté. Stále nedošlo k posunu, že netreba čoraz viac špecializovanej zdravotnej starostlivosti, naopak, treba sa sústrediť na všeobecnú zdravotnú starostlivosť a ušetríme zdroje inde. A to je fakt dokázané.
Keby to nebolo dokázané, tak by to WHO všade nedeklarovala už desiatky rokov.
Takže ste za zvyšovanie kompetencií všeobecných lekárov?
Som rozhodne za, s tým, že by to bolo na princípe dobrovoľnosti. Nenúťme lekára, ktorý nemá skúseností a necíti sa na to, aby napríklad manažoval diabetikov. Nech to nie je nasilu, a naopak, nech sa tento lekár venuje tomu, v čom je dobrý. Možno skvele šije rany a možno mu ide dobre spirometria a manažment pacientov s CHOCHP alebo astmou.
Myslím si teda, že aj tie štandardné preventívne, diagnostické a terapeutické postupy, ktoré sa pripravujú, by mali mať skôr odporúčací charakter. Presadzovaním striktných postupov, silovým riešením, prídeme o ďalších všeobecných lekárov a bude to na škodu pacienta, lebo to bude také technokratické, a nie ušité pacientovi na mieru.
Keď nezvýšime všeobecným lekárom kompetencie, tak nedosiahneme záujem mladých ľudí o rezidentský program. Nikto nechce ísť robiť všeobecného lekára, ktorý je len „rozdávačom“ výmenných lístkov.
V ambulancii ste zaviedli objednávkový systém. Ako funguje?
Ordinačný čas mám rozdelený – polovicu venujeme pacientom, ktorí nie sú objednaní, to sú hlavne pacienti s akútnymi ochoreniami. V druhej polovici ordinačných hodín prijímame objednaných pacientov. Buď ich objednáme my, alebo sa objednajú sami cez online systém. Vtedy riešime problémy, na ktoré potrebujeme viac času.
A je to super. Druhá vec je, že keď pacienti už vedia o objednávkovom systéme a objednávajú sa niekoľko dní dopredu, termíny na nasledujúce 2-3 dni už niekedy bývajú obsadené. Naraz náhle ochorejú a keďže voľný termín je až o 2-3 dni, tak prídu a povedia, že ich ochorenie už je na ústupe. Tým sa učia, že virózy a chrípky odznejú aj samy.
Ak nepotrebujú péenku, nepotrebujú ma vidieť a ani ja ich nepotrebujem vidieť, až keď sú nejaké komplikácie, alebo ak ide o rizikového pacienta. Paradoxne, vďaka objednávkovému systému, ako aj vďaka jednému článku na mojom blogu (www.janabendova.blog), kde som nabádala ľudí, aby s chrípkou ku mne do ambulancie nechodili, pokiaľ nepotrebujú péenku, tohtoročná chrípková sezóna bola v našej ambulancii oveľa lepšie zvládnuteľná ako tie predchádzajúce.
Výsledkom bolo, že hoci ostatné ambulancie praskali vo švíkoch, my sme nemali preplnenú čakáreň, pretože tí s chrípkou naozaj ostali doma. Preto chcem zdôrazniť, že je veľmi potrebné šíriť osvetu, ja v tom vidím obrovský zmysel. Na mojom blogu sa venujem hlavne prevencii, ale dávam aj priestor príbehom mojich pacientov, a tak šírim osvetu medzi (nielen mojimi) pacientmi. Hlavná úloha nás všeobecných lekárov totiž spočíva práve v prevencii. Musíme sa konečne presunúť z fázy, že len diagnostikujeme a liečime, teda hasíme problémy, do fázy, keď problému predchádzame.
Prejdime k ezdraviu. Vy ste boli aj v pilotnom projekte, objavili sa nejaké negatíva, pozitíva. Ako ho hodnotíte teraz?
Ezdravie je moja obľúbená téma. Som asi najväčším fanúšikom a zároveň najväčším kritikom slovenského elektronického zdravotníctva práve preto, že ho vďaka pilotnému projektu používam už takmer dva roky a detailne ho poznám. Naša odborná spoločnosť si naďalej praje princíp dobrovoľnosti a postupného pripájanie do ezdravia, aby to nebolo pod hrozbou sankcií.
Ministerstvo chce čo najväčšiu penetráciu, čiže trvá na sankciách. Na princípe dobrovoľnosti sa nevieme dohodnúť, hoci začiatkom roka došlo k ich zmierneniu. Pokutu zatiaľ nikto pokutu, dúfajme, že sa verejný prísľub neudeľovania pokút v roku 2018 naozaj dodrží. Napriek tomu sme postrehli informácie, že niektorí všeobecní lekári svoju prax práve teraz ukončili a pacienti sú prerozdeľovaní medzi zostávajúcich lekárov. To nie je dobrý trend, keď sa pacientom zhoršuje dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Možno prispelo k odchodu lekárov práve prísne zavedenie ezdravia...
Otázkou tiež je, či je ročné adaptačné obdobie postačujúce a či je negatívna motivácia vo forme sankcií tou správnou cestou. Podľa mňa by mala fungovať skôr pozitívna motivácia. Teda, aby mali lekári motiváciu pripájať sa. Prirovnala by som to k platobným kartám. Nikto nám nedáva odmenu za to, že používame bankomatovú kartu, ale všetci ju máme, lebo v tom vidíme výhody. A keď ako lekár budem vidieť výhodu v elektronickom zdravotníctve, že uvidím prepúšťacie správy z nemocnice, správy od špecialistov a výsledky laboratórnych či zobrazovacích vyšetrení, tak sa s radosťou pripojím. Hlavne, keď systém bude dobre funkčný a dostatočne rýchly.
Som presvedčená o tom, že dobre fungujúci systém elektronického zdravotníctva prispieva k tomu, aby bola zdravotná starostlivosť bezpečnejšia, kvalitnejšia a efektívnejšia. Otázka je, či je náš slovenský systém dobre fungujúci. Žiaľ, keď sa systém 1. 1. 2018 uviedol do prevádzky, zdržovalo nás to v práci, odozva systému bola príliš pomalá, ambulantný systém niekoľkokrát za deň „padol“. Samozrejme, že sme boli rozčarovaní nielen my, ale aj naši pacienti.
Čo je však najhoršie, našu pozornosť od pacienta, ktorého sme práve vtedy mali v ambulancii, odpútaval monitor počítača, ktorý niečo signalizoval a hlásil chyby, ktorým sme často nerozumeli. Keďže som bola v pilotnom projekte, vedela som dekódovať, koho mám kontaktovať pri ktorej chybe, ale verím, že lekári, ktorí nemali k tomu návod a nedostali žiadne školenie, netušili, čo robiť a radšej ezdravie vypli, aby sa mohli venovať svojim pacientom...
Máme ohlasy, že systém ešte padá, vyžaduje PIN, tak s tým nerobia...
Fungovanie systému sa postupne zlepšuje, problémy sa riešia. Je dobré, že kritizujeme, dávame pripomienky, je to konštruktívna kritika práve preto, aby sa problémy odstraňovali. Vidím v tom zmysel. Odkedy som na projekte, vnímam, že NCZI aj ministerstvo počúvajú naše pripomienky a chyby postupne odstraňujú. Napríklad od marca začali procesy komunikácie môjho ambulantného softvéru s NCZI prebiehať na pozadí, to slávne „koliesko“ na obrazovke sa už prestalo točiť a práca v ezdraví sa tým urýchlila.
Podarilo sa tiež vyriešiť problém s opakovaným zadávaním PIN. Chápem, že keď lekár musel čakať na odozvu desiatky sekúnd a navyše neustále zadávať PIN, bol z toho na pokraji zrútenia a radšej si ezdravie vypol, odvtedy ho ani nevyskúšal a naďalej bude argumentovať dlhými odozvami systému a opakovaným zadávaním PIN.
Teraz sa rieši úloha sestier v elektronickom zdravotníctve, prístup zastupujúceho lekára k zdravotnej dokumentácii a tiež to, ako postupovať pri návšteve pacienta v domácnosti či pri návšteve v zariadení sociálnych služieb.
Ako je to s benefitmi od poisťovní? Niektorí tvrdia, že nedostali nič...
Detailne som si naštudovala zmluvy.
Rozdelila by som lekárov na tých, čo dali mandát ZAP, a tých ostatných. ZAP odmietol bonifikáciu za erecept, a tak sme sa od 1. apríla 2017 prakticky rozdelili na dve skupiny lekárov. Na tých, čo sú v ZAP, čo som aj ja, a na tých ostatných. Tí ostatní dostali všetci paušálne z VšZP 5 centov pridaných ku kapitácii na každého pacienta, čo priemerne vychádza 50 eur na každú ambulanciu.
Myslím si, že nie je správne, že ich dostali všetci, aj tí, čo nevytlačili jediný elektronický recept. V skutočnosti službu erecept VšZP využíva čoraz viac lekárov, mám informácie, že je to asi 75 percent lekárov. Zmluvy a spätné dávky, ktoré od poisťovne dostávame, sú však, žiaľ, také neprehľadné, že mnohí lekári nevedia, kde je skrytá informácia, koľko za ezdravie dostali. Zmluva je tak ťažko čitateľná, že som musela konzultovať s viacerými právnikmi a kolegami, kým som pochopila, ako je to postavené. Je to nazvané ako IDK, individuálna dodatková kapitácia, kde ZAP mal IDK vo výške 0,30 a všetci ostatní 0,35, čiže rozdiel 5 centov bol za elektronické zdravotníctvo.
Od 1. októbra 2017 však VšZP prišla s tým, že je možnosť získať zvýšenie IDK za ordinačné hodiny. To znamená, že ak lekár spĺňal kritériá, keď ordinoval minimálne 30 hodín týždenne a minimálne raz do 17. hodiny, vtedy sa mu IDK zvýšila na 0,45. Lenže zvýšila sa aj pre tých v ZAP, aj pre tých, čo neboli v ZAP. Čiže teraz je ťažké povedať, či sme dostali bonifikáciu za erecept. VšZP tvrdí, že áno, lebo IDK bola zvýšená z 0,30 na 0,35. Ja som sa snažila dohodnúť si mimo ZAP bonifikáciu za elektronický recept, to znamená, že som mala právo na 5 centov navyše, ale tým, že som splnila kritériá pre ordinačné hodiny, dosiahla som strop a žiadnu bonifikáciu za erecept som nedostala.
Je nás takýchto iba niekoľko, ale princíp je taký istý, že zrazu sme si boli všetci rovní, tí, čo majú ordinačné hodiny, a líšili sa len tí, čo kritérium ordinačných hodín nesplnili. Od 1. februára tohto roku sú však zmluvy úplne identické pre všetkých. Všetci dostávajú pár centov od VšZP za ezdravie bez ohľadu na to, či sa pripojili, alebo nie, bez ohľadu na to, či tlačia elektronické recepty, alebo nie. Toto podľa mňa nie je motivujúce.
Prečo?
Pretože sa rozhodlo, že ešte do konca júna bude podpora všetkým a až po 1. 7. sa uberie tým, čo erecept nepoužívajú. Myslím si, že všetci dúfajú, že to je len akože zvýšenie celkovej kapitácie, že to nie je až tak za erecept. Hnevá ma, že ja mám takmer 100 percent receptov elektronicky, mám teda vyššiu spotrebu tonera aj receptových tlačív, musím zaplatiť dodávateľovi ambulantného softvéru, a dostanem rovnako ako niekto, kto nevytlačil jediný elektronický recept a uvedené náklady nemal.
Nehovorím, že lekári sa majú pokutovať, ale myslím si, že istá diferenciácia ako forma motivácie by tam mala fungovať. Všetci očakávajú, že rokovaniami s VšZP sa táto doba paušálneho zvýšenia kapitácie predĺži. Zdravotná poisťovňa Dôvera napríklad nemala problém verejne deklarovať, ako bonifikovala za používanie elektronických služieb.
Na mojom príklade môžem povedať, že pri 500 poistencoch Dôvery dostanem mesačne navyše 103 eur. Z VšZP som do 31. 1. 2018 dostávala nula eur pri štvornásobnom počte poistencov. To fakt nie je fér.
Napriek tomu nie som zástancom sankcií, naopak, myslím si, že používanie elektronického zdravotníctva by malo byť dobrovoľné a systém samotný a výhody jeho používania by mali lekárov presvedčiť, že má význam pripájať sa.
Môžete uviesť príklad?
Doteraz sme nevideli v ezdraví prepúšťacie správy ani správy od špecialistov, pretože nemocnice neboli pripojené do takej miery, ako sme boli my ambulantní lekári. Ale stalo sa mi, že prišiel pacient z nemocnice dezorientovaný a netušil, kam dal prepúšťaciu správu, a mne úžasne pomohlo, že som jeho správu videla v elektronickej podobe.
Bola to moja prvá správa vôbec, ktorú som elektronicky videla. A z nej som zistila, že ten pacient bol prepustený už pred dvoma týždňami, teda dva týždne nemal lieky. Utvrdilo ma to v tom, že to má zmysel. Myslím si však, že by sme v systéme mali dostávať notifikáciu, že pacient bol prepustený a jeho prepúšťacia správa by tam mala „svietiť“. Namiesto toho musíme správy zatiaľ prácne vyhľadávať ako „ihlu v kope sena“.
Pozitívne hodnotím aj interakcie, že ma systém upozorní na potenciálne nebezpečné liekové interakcie, predsa len v praxi to môže človeku ujsť, že môže byť nejaká interakcia alebo neviem o niektorom lieku, čo pacient užíva. Napríklad pacient bol medzitým u psychiatria. Pacienti neradi zverejňujú, že boli u psychiatra a užívajú psychiatrické lieky.
Pre mňa je to však veľmi dôležitá informácia, pretože psychiatrické lieky majú veľký potenciál interakcií a nesprávna kombinácia liekov môže znamenať pre pacienta bezpečnostné riziko a pre zdravotný systém zbytočné náklady na riešenie následkov nevhodných liekových interakcií.
CV
Jana Bendová
(1973). V roku 1997 ukončila LF UK v Bratislave, do roku 2002 pracovala v nemocniciach, potom ako posudková lekárka. Od roku 2006 je všeobecnou lekárkou pre dospelých vo Veľkom Bieli.
Je to zmena v polčase, ktorú prijímam jednoducho ako fakt. Pani ministerka pochádza z nemocničného prostredia, preto môže mať menej informácií o primárnej sfére. No ak zachová kontinuitu v komunikácii, ak všeobecní lekári budú prizývaní do diskusie a vítaní na ministerstve zdravotníctva, keď sa jednoducho pred nimi nezabuchnú dvere, tak z tohto pohľadu by som to vnímala pozitívne.
Za dva roky pôsobenia na poste štátnej tajomníčky získala pani ministerka skúsenosti s riešením tém, ktoré sa priamo týkajú všeobecných lekárov, napr. rezidentský program. Verím, že jej teda nič nebráni, aby pokračovala v procese ich riešenia. Mám s pani ministerkou zatiaľ len málo osobných skúseností. Zúčastnili sme sa spolu na tlačovej konferencii k prevencii zbytočného užívania antibiotík, kde sa mi s pani doc. Kalavskou dobre komunikovalo a kde sme našli spoločnú reč. Ak to tak bude aj pri ďalších príležitostiach, budem len rada.
Má asi dosť neľahkú pozíciu. Jednak nechcela byť ministerkou, a ešte ani riadne nenastúpila a už sa valila kritika...
Dosť tvrdé slová z každej strany. A to ešte ani nezačala. Myslím si, že pani ministerke treba dať šancu. Samozrejme, potrebuje nejaký čas, pretože jej pribudla agenda. Ak jej však zostanú na ministerstve ľudia, ktorí jej vedia dobre poradiť, ako napríklad pán doktor Laššán zo Sekcie zdravia, ktorý sa všeobecnej zdravotnej starostlivosti venuje dlhodobo, bol aj na našom kongrese a komunikuje s nami, tak si myslím, že má vysoké šance rozuzliť viaceré zauzlené problémy primárnej zdravotnej starostlivosti a pomôcť jej rozvoju.
Hlavná odborníčka MUDr. M. Palušková odstúpila zo svojej pozície pre politickú situáciu a situáciu praktických lekárov na Slovensku...
Neviem detailne, o čo tam išlo, ale pani doktorka Palušková bola päť rokov vo funkcii hlavnej odborníčky, mala veľa príležitostí vyjadrovať sa, pripomienkovať, zúčastňovať sa na stretnutiach, a keď dlhodobo nebola spokojná so situáciou na ministerstve, nechápem, prečo nedávno znova kandidovala na post hlavnej odborníčky. Pretože kandidovala v decembri a v januári 2018 bola vymenovaná na ďalšie päťročné obdobie. Prečo zrazu taký zlom, ak hovorí, že komunikácia bola zlá už viac ako rok?
Koho navrhne Spoločnosť všeobecného praktického lekárstva?
Ministerstvo zdravotníctva požiadalo odborné spoločnosti, aby navrhli kandidátov na hlavného odborníka. Ja som nominovaná za Slovenskú spoločnosť všeobecného praktického lekárstva a dôveru mi takisto vyjadrila Slovenská lekárska komora. Samozrejme, hlavného odborníka si bude vyberať pani ministerka.
Rezidentský program má prilákať lekárov, avšak nedávna kauza s pokutami, skrátená materská... Neodradí to záujemcov?
Mám obavy, že odradí. Na jednej strane chápem záujem štátu o zabezpečenie reálneho prínosu rezidentského programu v čo najkratšom časovom horizonte. Na strane druhej je však potrebné rešpektovať právo rezidentov a rezidentiek na rodinný život. V pripomienkovom konaní je návrh novely, ktorá by mala tieto kontroverzné body vyriešiť.
My, ako Slovenská spoločnosť všeobecného praktického lekárstva, sme sa aktívne zúčastnili na pripomienkovom konaní, kde sme navrhli možnosť prerušiť štúdium na dlhšie obdobie z dôvodu PN, materskej či rodičovskej dovolenky, a aj upraviť režim sankcií. V novele sa tiež navrhuje, že ministerstvo zdravotníctva bude určovať rezidentovi samosprávny kraj, v ktorom bude po skončení rezidentského štúdia poskytovať zdravotnú starostlivosť.
Chápem, že sa ministerstvo snaží dostať všeobecných lekárov do krajov, kde ich je najväčší nedostatok, ale nestotožňujem sa úplne s týmto princípom. Verím, že sa kraj, kde bude rezident pôsobiť, stanoví po vzájomnej dohode.
Ako by to malo byť?
Jednotlivé kraje by si mali stanoviť, koľko rezidentov potrebujú. Vysvetlím to na príklade: Prešovský kraj si napríklad vypíše 10 rezidentských miest a lekári sa môžu rozhodnúť, či pôjdu pôsobiť do Prešovského kraja, alebo budú čakať na vypísanie rezidentského miesta v inom kraji. Treba si uvedomiť aj to, že drvivá väčšina rezidentov sú ženy, a keď sú vydaté, nedá sa očakávať, že manžel bude nasledovať ich, a že keď sa nájde rezidentské miesto na opačnom konci republiky, tak sa tam celá rodina presťahuje.
Pokuty sa v poslednom období veľmi medializovali. Ja som za pozitívny a stimulačný prístup, a nie za sankcie, keď lekár ledva skončil školu a už mu hrozia pokutami vo výške desiatok tisíc eur. V zmysluplnom rezidentskom programe za jasných podmienok treba pokračovať. Už teraz cítime nedostatok „mladej krvi“.
Vo viacerých oblastiach, dokonca už aj v Bratislave, sme začali pociťovať, že ubúdajú všeobecní lekári, či už pre deti a dorast, alebo aj pre dospelých. Tým, že rezidentský program trvá 36 mesiacov a vďaka materskej/rodičovskej sa môže ešte predĺžiť, my naozaj potrebujeme, aby sa hlásil dostatok rezidentov. Negatívna reklama, ktorá bola v médiách, pravdepodobne na istý čas spomalí prílev záujemcov do rezidentského programu. A to je veľká škoda.
Napríklad v ČR chcú motivovať zubárov príspevkom na vybavenie ambulancie, ak si založia ambulanciu v lokalitách, kde zubári nie sú. Pomohol by príspevok motivovať našich lekárov?
Áno, riešenie by bolo v spolupráci s obcami alebo krajmi, keď obec vie, že lekára potrebuje a nevie ho tam dostať. Niektoré obce ponúkajú ubytovanie zadarmo alebo iné benefity. V Čechách majú dokonca zadefinované, čo je vidiecka prax, a na tú je istý príspevok navyše, aby motivovali lekárov ísť pracovať aj do vidieckych oblastí.
Ale myslím si, že sa treba vrátiť ešte o dva kroky dozadu, a síce motivovať lekárov z oblastí, odtiaľ pochádzajú, aby do rezidentského programu išli, lebo poznajú daný kraj, hovoria tou istou rečou ako ľudia, čo tam žijú – vo všeobecnom lekárstve je totiž veľmi dôležité, aby lekár dobre porozumel svojim pacientom a poznal aj lokálne súvislosti.
Ako je to so zabezpečením sestier?
Sestier je málo a je predpoklad, že sa situácia bude naďalej zhoršovať. Sestry zo západného Slovenska odchádzajú pracovať do Rakúska za úplne iných podmienok, takže paradoxne kolegovia v Bratislave majú väčší problém zohnať sestry ako v iných oblastiach. Viem, že sa uvažuje o zmenách v minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie v zmysle, že sa umožní pracovať v ambulanciách aj zdravotníckym asistentom.
Mali by sme sa pozerať na to, aby bola možnosť variability, keď si napríklad lekár otvorí ambulanciu „na zelenej lúke“ a má zatiaľ len málo kapitovaných pacientov, a teda nemá na zaplatenie sestry, aby si mohol sesterskú prácu spraviť aj sám. Na druhej strane sú obvody, kde je veľa kapitovaných pacientov, to je napríklad aj moja situácia, keď mám zamestnané dve sestry. Tým, že ubúdajú všeobecní lekári, pribúda práce tým, čo zostali. A keď budem uvažovať o tom, či do nášho tímu prijmem aj zdravotného asistenta, chcem, aby tu tá možnosť bola, a aby sa to aj patrične ocenilo platbou zo zdravotnej poisťovne.
Práca v tíme totiž dokázateľne zvyšuje kvalitu poskytovanej zdravotnej starostlivosti a ako ukazujú zahraničné skúsenosti, je to aj riešenie do budúcnosti. Preto by zdravotné poisťovne a vôbec štát mali podporovať prácu v tímoch, lebo to naozaj prináša benefity pacientom a tiež zefektívňuje poskytovanú zdravotnú starostlivosť.
Pre nás je vzorom model v Českej republike, kde sa minulý rok vrátili k modelu stredoškolsky vzdelaných sestier, ktoré zo zdravotníckych asistentov premenovali na praktické sestry. Práve takéto praktické sestry potrebujeme v našich ambulanciách. Sestry so strednou školou a s kompetenciami tomu prislúchajúcimi. Pravdaže, ak budem mať v ambulancii sestru magisterku s vysokoškolským vzdelaním a bude mať viac kompetencií, tak by ambulancia mala mať aj väčší kapitačný príjem na zabezpečenie paušálnych nákladov pri vyššej kvalite služieb.
V ambulancii máte „aké“ sestry?
Mám dve veľmi šikovné sestry – jedna má strednú školu, druhá nadstavbu. Pre mňa je to postačujúce, ale neviem to porovnať, pretože som doteraz nemala sestru s vysokoškolským vzdelaním a neviem, či by to v mojej ambulancii až tak pomohlo a spravilo rozdiel. A to je práve to, keď niekto chce vysokoškolsky vzdelanú sestru, nech ju má, keď je niekto spokojný so sestrou so stredoškolským vzdelaním, nech ju má, neurčujme to tak „na tvrdo“.
A vzťah s poisťovňami?
Dotkla by som sa témy, že poisťovne tlačia na zníženie kapitačnej platby a zvýšenie platby za výkony. Na prvý pohľad to vyzerá atraktívne. Povedzme, že som mladá a dravá, chcem veľa robiť, budem teda robiť veľa výkonov – veľa EKG, veľa prevencií atď. Ale musí to byť aj zmysluplné. Čiže treba vyselektovať výkony, ktoré má zmysel robiť, aby som CRP nerobila každému aj pri obyčajnej nádche, alebo EKG pri každej bolesti na hrudníku či v bruchu, lebo veď mám za to zaplatené. Rozhodne si myslím, že platba za kapitáciu má pokryť fixné náklady tak, aby lekár nemusel bojovať každý mesiac o prežitie.
Kapitačná platba v žiadnom prípade nie je prežitok, ako to opakovane píšu niektorí lekári z nemocničného prostredia do Zdravotníckych novín. Túto platbu považujú aj experti EÚ a aj WONCA za veľmi dobré riešenie, ktoré zabezpečuje pacientom priamu a spravodlivú dostupnosť zdravotnej starostlivosti bez prekážok. Zdravotné systémy postavené na silnej primárnej starostlivosti produkujú vysokú výkonnosť a spokojnosť pacientov. Platby za výkony by mali byť motiváciou navyše, aby sme sa odlíšili. No nie vždy platí premisa, že kvalitnejší je ten, kto robí viac výkonov.
Aj poisťovne by si mali zvážiť, ktoré výkony sú efektívne aj pre ne, pretože platbou za výkony podporia, aby sa pacienti „točili“, aby sa robilo čoraz viac výkonov, a v konečnom dôsledku to efektívne vôbec nebude. Naopak, obávam sa, že by to viedlo k nadmernej diagnostike a nadmernej liečbe, a tomu sa chceme vyhnúť. Myslím, že špecialisti alebo nemocniční lekári nedostávajú také školenia ako my o kvartérnej prevencii, teda o prevencii nadmernej diagnostiky a nadmernej liečby, pretože sú platení za to, že diagnostikujú a liečia, ale my sme platení za to, že ľudia budú čo najdlhšie zdraví, a robíme všetko pre to, aby chorí neboli a aby skôr zmenili svoj životný štýl než siahali po liekoch.
Aktívne pôsobíte aj vo World Organization of Family Doctors (WONCA). Stretávate sa zo zahraničnými lekármi, máte možnosť výmeny skúseností, získania inšpirácie... Ako dlho trvá táto spolupráca? Aké príležitosti to vytvára alebo vytvorilo už pre slovenských lekárov?
Komunikácia už trvá viac ako desať rokov, začala spoluprácou na osobnej úrovni, keď pán doktor Peter Lipták pozval profesora Michaela Kidda, prezidenta svetovej WONCA, na našu konferenciu. Zožalo to obrovský úspech. Všeobecní lekári mali vtedy na konferencii prvýkrát možnosť počuť, že my máme byť naozaj pilierom zdravotnej starostlivosti, a že sú na to vedecké dôkazy.
To neznamená len to, že my sme o tom presvedčení, tak ako každá špecializácia je presvedčená o svojej dôležitosti, ale sú na to naozaj štúdie, vedecké dôkazy. Lekári zostali namotivovaní, že inde vo svete je to inak, lepšie, a získali také svetielko na ceste, kadiaľ ísť. Odvtedy sa medzinárodná spolupráca rozvinula, získali sme dôležité kontakty, na našu výročnú konferenciu do Tatier prichádzajú každý rok prednášať inšpirujúce osobnosti všeobecného a rodinného lekárstva zo zahraničia.
Etablovali sme sa na medzinárodnej úrovni a výsledkom nášho systematického úsilia je aj to, že sme dostali príležitosť zorganizovať na Slovensku dve dôležité európske konferencie. Prvá sa konala práve v uplynulých dňoch v Bratislave. Bola to konferencia o bezpečnosti a kvalite v primárnej starostlivosti EQUIP. Ďalšou bude prestížna európska konferencia všeobecných a rodinných lekárov WONCA, ktorá sa uskutoční v júni 2019 v Bratislave.
Na konferencii EQUIP sa uviedlo, že v súčasnosti 20 percent pacientov ide po návšteve všeobecného lekára domov a 80 percent pokračuje ďalej k nejakému špecialistovi. Viem, že sa to nedá paušalizovať na všetkých, ale je to obrovský nepomer.
Medzi lekármi sa veľmi líšime, napríklad ja sa snažím vybaviť čo najviac pacientov bez odosielania k špecialistom. Pacienti to prijímajú veľmi pozitívne, lebo nechcú chodiť toľko po špecialistoch. Situácia je však veľmi ťažká. Oklieštené kompetencie, množstvo zbytočných obmedzení, či už v diagnostike alebo v liečbe, nám zväzujú ruky.
My dokážeme vyriešiť viac ako tých 20 percent pacientov a vieme, aké zmeny v systéme sú potrebné, aby sme sa začali približovať k priaznivejším percentám. Tieto požiadavky na zmeny komunikujeme, prezentujeme ich všade, kde sa dá, len akosi tie uši zostávajú zavreté. Stále nedošlo k posunu, že netreba čoraz viac špecializovanej zdravotnej starostlivosti, naopak, treba sa sústrediť na všeobecnú zdravotnú starostlivosť a ušetríme zdroje inde. A to je fakt dokázané.
Keby to nebolo dokázané, tak by to WHO všade nedeklarovala už desiatky rokov.
Takže ste za zvyšovanie kompetencií všeobecných lekárov?
Som rozhodne za, s tým, že by to bolo na princípe dobrovoľnosti. Nenúťme lekára, ktorý nemá skúseností a necíti sa na to, aby napríklad manažoval diabetikov. Nech to nie je nasilu, a naopak, nech sa tento lekár venuje tomu, v čom je dobrý. Možno skvele šije rany a možno mu ide dobre spirometria a manažment pacientov s CHOCHP alebo astmou.
Myslím si teda, že aj tie štandardné preventívne, diagnostické a terapeutické postupy, ktoré sa pripravujú, by mali mať skôr odporúčací charakter. Presadzovaním striktných postupov, silovým riešením, prídeme o ďalších všeobecných lekárov a bude to na škodu pacienta, lebo to bude také technokratické, a nie ušité pacientovi na mieru.
Keď nezvýšime všeobecným lekárom kompetencie, tak nedosiahneme záujem mladých ľudí o rezidentský program. Nikto nechce ísť robiť všeobecného lekára, ktorý je len „rozdávačom“ výmenných lístkov.
V ambulancii ste zaviedli objednávkový systém. Ako funguje?
Ordinačný čas mám rozdelený – polovicu venujeme pacientom, ktorí nie sú objednaní, to sú hlavne pacienti s akútnymi ochoreniami. V druhej polovici ordinačných hodín prijímame objednaných pacientov. Buď ich objednáme my, alebo sa objednajú sami cez online systém. Vtedy riešime problémy, na ktoré potrebujeme viac času.
A je to super. Druhá vec je, že keď pacienti už vedia o objednávkovom systéme a objednávajú sa niekoľko dní dopredu, termíny na nasledujúce 2-3 dni už niekedy bývajú obsadené. Naraz náhle ochorejú a keďže voľný termín je až o 2-3 dni, tak prídu a povedia, že ich ochorenie už je na ústupe. Tým sa učia, že virózy a chrípky odznejú aj samy.
Ak nepotrebujú péenku, nepotrebujú ma vidieť a ani ja ich nepotrebujem vidieť, až keď sú nejaké komplikácie, alebo ak ide o rizikového pacienta. Paradoxne, vďaka objednávkovému systému, ako aj vďaka jednému článku na mojom blogu (www.janabendova.blog), kde som nabádala ľudí, aby s chrípkou ku mne do ambulancie nechodili, pokiaľ nepotrebujú péenku, tohtoročná chrípková sezóna bola v našej ambulancii oveľa lepšie zvládnuteľná ako tie predchádzajúce.
Výsledkom bolo, že hoci ostatné ambulancie praskali vo švíkoch, my sme nemali preplnenú čakáreň, pretože tí s chrípkou naozaj ostali doma. Preto chcem zdôrazniť, že je veľmi potrebné šíriť osvetu, ja v tom vidím obrovský zmysel. Na mojom blogu sa venujem hlavne prevencii, ale dávam aj priestor príbehom mojich pacientov, a tak šírim osvetu medzi (nielen mojimi) pacientmi. Hlavná úloha nás všeobecných lekárov totiž spočíva práve v prevencii. Musíme sa konečne presunúť z fázy, že len diagnostikujeme a liečime, teda hasíme problémy, do fázy, keď problému predchádzame.
Prejdime k ezdraviu. Vy ste boli aj v pilotnom projekte, objavili sa nejaké negatíva, pozitíva. Ako ho hodnotíte teraz?
Ezdravie je moja obľúbená téma. Som asi najväčším fanúšikom a zároveň najväčším kritikom slovenského elektronického zdravotníctva práve preto, že ho vďaka pilotnému projektu používam už takmer dva roky a detailne ho poznám. Naša odborná spoločnosť si naďalej praje princíp dobrovoľnosti a postupného pripájanie do ezdravia, aby to nebolo pod hrozbou sankcií.
Ministerstvo chce čo najväčšiu penetráciu, čiže trvá na sankciách. Na princípe dobrovoľnosti sa nevieme dohodnúť, hoci začiatkom roka došlo k ich zmierneniu. Pokutu zatiaľ nikto pokutu, dúfajme, že sa verejný prísľub neudeľovania pokút v roku 2018 naozaj dodrží. Napriek tomu sme postrehli informácie, že niektorí všeobecní lekári svoju prax práve teraz ukončili a pacienti sú prerozdeľovaní medzi zostávajúcich lekárov. To nie je dobrý trend, keď sa pacientom zhoršuje dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Možno prispelo k odchodu lekárov práve prísne zavedenie ezdravia...
Otázkou tiež je, či je ročné adaptačné obdobie postačujúce a či je negatívna motivácia vo forme sankcií tou správnou cestou. Podľa mňa by mala fungovať skôr pozitívna motivácia. Teda, aby mali lekári motiváciu pripájať sa. Prirovnala by som to k platobným kartám. Nikto nám nedáva odmenu za to, že používame bankomatovú kartu, ale všetci ju máme, lebo v tom vidíme výhody. A keď ako lekár budem vidieť výhodu v elektronickom zdravotníctve, že uvidím prepúšťacie správy z nemocnice, správy od špecialistov a výsledky laboratórnych či zobrazovacích vyšetrení, tak sa s radosťou pripojím. Hlavne, keď systém bude dobre funkčný a dostatočne rýchly.
Som presvedčená o tom, že dobre fungujúci systém elektronického zdravotníctva prispieva k tomu, aby bola zdravotná starostlivosť bezpečnejšia, kvalitnejšia a efektívnejšia. Otázka je, či je náš slovenský systém dobre fungujúci. Žiaľ, keď sa systém 1. 1. 2018 uviedol do prevádzky, zdržovalo nás to v práci, odozva systému bola príliš pomalá, ambulantný systém niekoľkokrát za deň „padol“. Samozrejme, že sme boli rozčarovaní nielen my, ale aj naši pacienti.
Čo je však najhoršie, našu pozornosť od pacienta, ktorého sme práve vtedy mali v ambulancii, odpútaval monitor počítača, ktorý niečo signalizoval a hlásil chyby, ktorým sme často nerozumeli. Keďže som bola v pilotnom projekte, vedela som dekódovať, koho mám kontaktovať pri ktorej chybe, ale verím, že lekári, ktorí nemali k tomu návod a nedostali žiadne školenie, netušili, čo robiť a radšej ezdravie vypli, aby sa mohli venovať svojim pacientom...
Máme ohlasy, že systém ešte padá, vyžaduje PIN, tak s tým nerobia...
Fungovanie systému sa postupne zlepšuje, problémy sa riešia. Je dobré, že kritizujeme, dávame pripomienky, je to konštruktívna kritika práve preto, aby sa problémy odstraňovali. Vidím v tom zmysel. Odkedy som na projekte, vnímam, že NCZI aj ministerstvo počúvajú naše pripomienky a chyby postupne odstraňujú. Napríklad od marca začali procesy komunikácie môjho ambulantného softvéru s NCZI prebiehať na pozadí, to slávne „koliesko“ na obrazovke sa už prestalo točiť a práca v ezdraví sa tým urýchlila.
Podarilo sa tiež vyriešiť problém s opakovaným zadávaním PIN. Chápem, že keď lekár musel čakať na odozvu desiatky sekúnd a navyše neustále zadávať PIN, bol z toho na pokraji zrútenia a radšej si ezdravie vypol, odvtedy ho ani nevyskúšal a naďalej bude argumentovať dlhými odozvami systému a opakovaným zadávaním PIN.
Teraz sa rieši úloha sestier v elektronickom zdravotníctve, prístup zastupujúceho lekára k zdravotnej dokumentácii a tiež to, ako postupovať pri návšteve pacienta v domácnosti či pri návšteve v zariadení sociálnych služieb.
Ako je to s benefitmi od poisťovní? Niektorí tvrdia, že nedostali nič...
Detailne som si naštudovala zmluvy.
Rozdelila by som lekárov na tých, čo dali mandát ZAP, a tých ostatných. ZAP odmietol bonifikáciu za erecept, a tak sme sa od 1. apríla 2017 prakticky rozdelili na dve skupiny lekárov. Na tých, čo sú v ZAP, čo som aj ja, a na tých ostatných. Tí ostatní dostali všetci paušálne z VšZP 5 centov pridaných ku kapitácii na každého pacienta, čo priemerne vychádza 50 eur na každú ambulanciu.
Myslím si, že nie je správne, že ich dostali všetci, aj tí, čo nevytlačili jediný elektronický recept. V skutočnosti službu erecept VšZP využíva čoraz viac lekárov, mám informácie, že je to asi 75 percent lekárov. Zmluvy a spätné dávky, ktoré od poisťovne dostávame, sú však, žiaľ, také neprehľadné, že mnohí lekári nevedia, kde je skrytá informácia, koľko za ezdravie dostali. Zmluva je tak ťažko čitateľná, že som musela konzultovať s viacerými právnikmi a kolegami, kým som pochopila, ako je to postavené. Je to nazvané ako IDK, individuálna dodatková kapitácia, kde ZAP mal IDK vo výške 0,30 a všetci ostatní 0,35, čiže rozdiel 5 centov bol za elektronické zdravotníctvo.
Od 1. októbra 2017 však VšZP prišla s tým, že je možnosť získať zvýšenie IDK za ordinačné hodiny. To znamená, že ak lekár spĺňal kritériá, keď ordinoval minimálne 30 hodín týždenne a minimálne raz do 17. hodiny, vtedy sa mu IDK zvýšila na 0,45. Lenže zvýšila sa aj pre tých v ZAP, aj pre tých, čo neboli v ZAP. Čiže teraz je ťažké povedať, či sme dostali bonifikáciu za erecept. VšZP tvrdí, že áno, lebo IDK bola zvýšená z 0,30 na 0,35. Ja som sa snažila dohodnúť si mimo ZAP bonifikáciu za elektronický recept, to znamená, že som mala právo na 5 centov navyše, ale tým, že som splnila kritériá pre ordinačné hodiny, dosiahla som strop a žiadnu bonifikáciu za erecept som nedostala.
Je nás takýchto iba niekoľko, ale princíp je taký istý, že zrazu sme si boli všetci rovní, tí, čo majú ordinačné hodiny, a líšili sa len tí, čo kritérium ordinačných hodín nesplnili. Od 1. februára tohto roku sú však zmluvy úplne identické pre všetkých. Všetci dostávajú pár centov od VšZP za ezdravie bez ohľadu na to, či sa pripojili, alebo nie, bez ohľadu na to, či tlačia elektronické recepty, alebo nie. Toto podľa mňa nie je motivujúce.
Prečo?
Pretože sa rozhodlo, že ešte do konca júna bude podpora všetkým a až po 1. 7. sa uberie tým, čo erecept nepoužívajú. Myslím si, že všetci dúfajú, že to je len akože zvýšenie celkovej kapitácie, že to nie je až tak za erecept. Hnevá ma, že ja mám takmer 100 percent receptov elektronicky, mám teda vyššiu spotrebu tonera aj receptových tlačív, musím zaplatiť dodávateľovi ambulantného softvéru, a dostanem rovnako ako niekto, kto nevytlačil jediný elektronický recept a uvedené náklady nemal.
Nehovorím, že lekári sa majú pokutovať, ale myslím si, že istá diferenciácia ako forma motivácie by tam mala fungovať. Všetci očakávajú, že rokovaniami s VšZP sa táto doba paušálneho zvýšenia kapitácie predĺži. Zdravotná poisťovňa Dôvera napríklad nemala problém verejne deklarovať, ako bonifikovala za používanie elektronických služieb.
Na mojom príklade môžem povedať, že pri 500 poistencoch Dôvery dostanem mesačne navyše 103 eur. Z VšZP som do 31. 1. 2018 dostávala nula eur pri štvornásobnom počte poistencov. To fakt nie je fér.
Napriek tomu nie som zástancom sankcií, naopak, myslím si, že používanie elektronického zdravotníctva by malo byť dobrovoľné a systém samotný a výhody jeho používania by mali lekárov presvedčiť, že má význam pripájať sa.
Môžete uviesť príklad?
Doteraz sme nevideli v ezdraví prepúšťacie správy ani správy od špecialistov, pretože nemocnice neboli pripojené do takej miery, ako sme boli my ambulantní lekári. Ale stalo sa mi, že prišiel pacient z nemocnice dezorientovaný a netušil, kam dal prepúšťaciu správu, a mne úžasne pomohlo, že som jeho správu videla v elektronickej podobe.
Bola to moja prvá správa vôbec, ktorú som elektronicky videla. A z nej som zistila, že ten pacient bol prepustený už pred dvoma týždňami, teda dva týždne nemal lieky. Utvrdilo ma to v tom, že to má zmysel. Myslím si však, že by sme v systéme mali dostávať notifikáciu, že pacient bol prepustený a jeho prepúšťacia správa by tam mala „svietiť“. Namiesto toho musíme správy zatiaľ prácne vyhľadávať ako „ihlu v kope sena“.
Pozitívne hodnotím aj interakcie, že ma systém upozorní na potenciálne nebezpečné liekové interakcie, predsa len v praxi to môže človeku ujsť, že môže byť nejaká interakcia alebo neviem o niektorom lieku, čo pacient užíva. Napríklad pacient bol medzitým u psychiatria. Pacienti neradi zverejňujú, že boli u psychiatra a užívajú psychiatrické lieky.
Pre mňa je to však veľmi dôležitá informácia, pretože psychiatrické lieky majú veľký potenciál interakcií a nesprávna kombinácia liekov môže znamenať pre pacienta bezpečnostné riziko a pre zdravotný systém zbytočné náklady na riešenie následkov nevhodných liekových interakcií.
CV
Jana Bendová
(1973). V roku 1997 ukončila LF UK v Bratislave, do roku 2002 pracovala v nemocniciach, potom ako posudková lekárka. Od roku 2006 je všeobecnou lekárkou pre dospelých vo Veľkom Bieli.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Alternatívny autor:
Jana Andelová, ZdN