Častejšie len hasíme akútne problémy

Aj ste v slovenskom zdravotníctve, aj nie ste, mali by ste ho hodnotiť „európskymi“ očami, mali by ste mať nadhľad a odstup. Darí sa?

Chvíľami je to veľmi zložité. Isté vnímanie mám ako občianka Slovenska, ale profesionálne patrím do medzinárodnej organizácie. Objektívnosť by mala byť u mňa veľmi výrazne viditeľná. Nepodlieham emóciám, nemiešam sa do niečoho, čo občas pripomína lokálne žabomyšie vojny, ale snažím sa vnímať veci z nadhľadu. Mám isté objektívne hodnotiace nástroje vypracované mojou organizáciou a moju optiku vedú hodnoty, ktoré sú o solidarite, rovnom postavení, fyzickej i finančnej dostupnosti zdravotníckych služieb pre všetkých.

Môžete si dovoliť kritiku?

Môžem sa kriticky vyjadriť k veciam, ktoré sa objektívne vymykajú tomuto  hodnotovému rámcu. Pochopiteľne, viac to vnímam, ak nedostatky zdravotníctva zasiahnu mojich blízkych, keď z prvej ruky vidím medzery, umelo vytvárané bariéry či nekalé praktiky v domácom systéme.

Zrejme máte väčší prehľad aj o dianí v zahraničí?

Moja práca je a musí byť ovplyvnená intenzívnou komunikáciou s inými krajinami, aby som vedela porovnávať, aká je situácia v okolitých krajinách Európy, s ktorými sme boli kedysi v podstate na rovnakej štartovacej pozícii, ale aj v tých, ktoré sú dlhodobo vo vyspelejšej fáze. Všade majú problémy, niekde sa s nimi dokážu vyrovnať inak, rýchlejšie, lepšie. Vtedy si hovorím, že by možno bolo vhodné, keby aj slovenské zdravotnícke špičky viac komunikovali s inými krajinami, viac sa vzdelávali, viac sa stretávali a viac čerpali pre naplnenie toho, čo vyhlasujú za prioritné výsledky svojej práce.

To je pravda, často počúvame, že zo zahraničia čerpáme, ale musíme to prispôsobiť našim podmienkam...

Naučiť sa hovoriť o veciach, ktoré ľudí trápia, múdro, vznešene, či niekedy až populisticky, to sa dá naučiť vcelku ľahko. V dnešnej dobe to má každý ambiciózny politik veľmi dobre naštudované, dostal príslušné lekcie od PR agentúr, ktoré s politickými stranami pracujú. Ale nesmie byť príliš okatá diskrepancia medzi hovoreným a konaným. Niekedy to konanie nejde dobrým smerom aj preto, lebo absentuje odborné zázemie, vedomosti, naštudovanie systému.

Dnes sa veľa ľudí pasuje za zdravotníckych manažérov. Keby sme šli per se k definícii, tak ozajstný manažér musí mať príslušné akademické vzdelanie, doškolenie na študijných pobytoch na renomovaných pracoviskách... potom možno o sebe môže povedať, že je manažér. Rýchlokurzy, počas ktorých sa dajú na Slovensku získať certifikáty, alebo dokonca tituly ako MBA alebo MPH, nemajú veľmi dobrú reputáciu, čo sa týka ich kvality.

Na vzdelávanie a udelenie titulu MPH má dlhodobo monopol SZU a využila túto možnosť viac na sprofanovanie než na zveľadenie tohto vo svete veľmi váženého vzdelávania v zdravotníckom manažmente. V blízkej budúcnosti by sa malo rozbehnúť štúdium MPH aj na LF UK, na príprave ktorého som sa s medzinárodným tímom spolupracovníkov podieľala. Bude to vzdelávanie v angličtine, a verím, že významná konkurencia doterajšiemu vzdelávaniu na SZU.

Nebude však na druhej strane práve angličtina bariérou?

Angličtina nie je bariéra, ale otváranie dverí do sveta. Je až zarážajúce, keď dnešní absolventi strednej školy nevedia plynulo rozprávať aspoň jedným cudzím jazykom. Angličtina sa na mnohých výberových konaniach berie za niečo, čo viete automaticky a otázkou je, aký iný cudzí jazyk ovládate.

Angličtina teda nesporne otvára dvere našim zdravotníkom do sveta...

Jednoznačne. Často narážam na to, že aj keď máme v mnohých zdravotníckych disciplínach špičkových odborníkov, nemôžeme ich vysielať do zahraničia na konferencie, na rokovania pracovných skupín, ako expertov pre rôzne misie, lebo nevedia po anglicky. To je skutočne niekedy frustrujúce. Ale aj politici musia vedieť komunikovať so zahraničím. Mnohé významné a výhodné dohody či návrhy na medzinárodnú spoluprácu sa uzatvárajú v neformálnej atmosfére pri káve, pri večernom posedení, a nie len vtedy, keď majú ľudia na ušiach slúchadlá s prekladom na oficiálnom podujatí.

Za pätnásť rokov, ako zastupujete SZO, ste si zrejme museli ten odstup a nadhľad budovať...

Keď som sa v roku 2000 zúčastnila spolu s ďalšími jedenástimi záujemcami na výberovom konaní, vybrala si ma priamo SZO. Bol to konkurz bez vplyvu národných inštitúcií. Prišla som z pracoviska Rady Európy na Slovensku, v zdravotníctve som poznala pomerne málo ľudí. Myslím, že som si dosť rýchlo uvedomila princípy mojej pozície a mandát SZO, aké sú moje mantinely, že som zamestnanec medzinárodnej organizácie, ktorú na Slovensku reprezentujem, ale zároveň, že moja funkcia je spojená s intenzívnou komunikáciou s tunajším zdravotníctvom.

Už vtedy mi bolo jasné, že to nie je len zdravotníctvo, ale aj školstvo, samospráva, mimovládne organizácie, súkromný sektor – veď na výslednom stave zdravia sa podieľajú všetky zložky spoločnosti. Bolo mi to blízke, lebo keď som pracovala v zastúpení Rady Európy, tam bola práca orientovaná na široké spektrum partnerov a zvykla som si pracovať multisektoriálne. To, čo je dnes highlight práce v zdravotníctve, že treba na zdraví pracovať celospoločensky, znelo pre mňa už v roku 2000 celkom prirodzene.

Myslím si, že aj pri tejto intenzívnej komunikácii s veľkým množstvom ľudí a organizácií sa mi za celé obdobie podarilo veľmi dobre udržať pozíciu nezávislosti, nestrannosti a nezasahovania do vnútorných záležitostí Slovenska nad rámec toho, čo mi medzinárodná inštitúcia dovoľuje. Priznám sa, že mi to niekto občas aj vyčíta, prečo sa otvorene kriticky nevyjadrím k pálčivým otázkam.

Nie je to také jednoduché, zastúpenie SZO má aj diplomatický rozmer a ja môžem najmä informovať a poukazovať na to, že sa veci dajú robiť aj inak sprostredkovaním odbornej pomoci, prinášaním informácií, poukazovaním na to, že aj Slovensko sa zaviazalo plniť medzinárodné záväzky, odporúčania a normy, ak tak nečiní, musia existovať domáce mechanizmy kontroly a presadzovania. Cez príklady dobrej praxe z iných krajín prinášame inšpirácie, ako by sa veci dali zmeniť aj zlepšiť aj na Slovensku.

S ministrami zdravotníctva ste si tykali, resp. si tykáte?

Nie. Doteraz som si ani s jedným ministrom zdravotníctva netykala. S každým ministrom a ministerkou som však mala pravidelnú komunikáciu o záležitostiach, týkajúcich sa SZO, najmä ak šlo o politické rozhodnutia, účasť na najvyšších SZO podujatiach alebo schvaľovanie dohôd o spolupráci medzi Slovenskom a SZO. Bežnú agendu riešim s príslušnými úrovňami ministerstva alebo partnerských inštitúcií.

Ministerstvo vás berie na vedomie, rešpektuje alebo toleruje? Nestáva sa, že vás niekam organizátori pozvú, aby dodali svojmu podujatiu medzinárodný rozmer?

Sama som prekvapená, koľko ľudí sa zaujíma o SZO, využíva naše materiály a dokumenty, odvoláva sa na ne, pracuje s nimi a využíva ich. Ľudia píšu, mailujú, telefonujú, že by potrebovali takú či onakú monografiu, dokument, či môžu citovať naše materiály vo svojich prácach.

Moja skúsenosť s terénom je veľmi dobrá. Priamo na  ministerstve sa o SZO zaujíma najmä odbor pre EÚ záležitosti a medzinárodnú spoluprácu, ostatní úradníci sú zvyčajne veľmi vyťažení  a systém práce na ministerstve ako keby im neumožňoval či nedovoľoval zaoberať sa iným ako tým, čo im, obrazne povedané, pristane na stole a čo musia urobiť.

Niekedy to evokuje otázku, či je dostatočne jasné, čo majú robiť, či sa um, čas, energia a sily nemíňajú neefektívne na veci, ktoré sa nakoniec ani neuskutočnia. Bolo by plus, keby tu bola jasnejšia a jednoznačnejšia vízia štátnej politiky zdravia s rozetapovanými cieľmi, ktoré by sa však aj dodržiavali bez ohľadu na to, kto je práve minister zdravotníctva a aká strana je vo vláda.

Ako teda spolupracujete s ministerstvom v súčasnosti?

Súčasné vedenie ministerstva sa začalo intenzívnejšie zaujímať o to, aké sú prioritné oblasti práce SZO, do akej miery sú relevantné pre Slovensko a čo všetko môže SZO Slovensku poskytnúť vo všeobecnosti a konkrétne sa v rámci spolupráce, ktorá sa zmluvne podpisuje každé dva roky. Teraz sa končí dvojročná dohoda na roky 2014 – 2015, a verím, že keď budeme mať od januára novú dohodu, bude ministerstvo bude veľmi konštruktívne pristupovať k tomu, ako naplniť jej ciele.

Problémy v predchádzajúcich rokoch spočívali často v tom, že ministerstvo vymenovalo koordinátorov pre spoluprácu, ponechalo plnenie úloh len na nich. Teraz sa zdá, že ministerstvo bude veľmi intenzívne sledovať vývoj spolupráce a podľa potreby usmerňovať prácu koordinátorov tak, aby výsledky spolupráce boli čo najlepšie. Ja to vítam, pretože často  mi bolo ľúto, keď ministerstvo neprejavovalo veľký záujem o to, čo jeho vlastní odborníci dosiahli.

Dúfam, že tento postoj sa nezmení ani po marcových voľbách. Vždy opakujem, že SZO nie je zodpovedná za to, aký je stav zdravotníctva na Slovensku, ani aký je zdravotný stav jeho obyvateľov. My sme zodpovední za poskytnutie odbornej pomoci v oblastiach, kde sme o to požiadaní, aby sme pomohli naplniť ciele národných politík, tie musia mať jasné ciele, čo a ako sa má na Slovensku udiať.

My prednášame, vzdelávame, pomáhame aj finančne, umožníme stáže, účasť na odborných podujatiach, prípravu publikácií. Ale to, či sa získané vedomosti, informácie a skúsenosti následne pretavia napr. do zmeny legislatívy, nie je už naša parketa.

Ak dobre chápem, priamo do akútnych problémov nášho zdravotníctva, ako je napríklad meškajúci DRG systém či eHealth, alebo neefektívne nakladanie s prostriedkami nevstupujete?

Nie tak, ako naznačujete. Ale podieľali sme sa na napríklad na školeniach organizovaných Úradom pre dohľad kvôli DRG a eHealth. Verím, že to neboli školenia pro forma a že získané znalosti predsa len raz využijú pri uvádzaní či DRG alebo produktov eHealth do praxe.

Dobre, školili ste odborníkov pre eHealth či DRG. Opýta sa vás niekto zo SZO, ako ja na tom Slovensko s ich zavádzaním? A nečuduje sa?

Áno, o situácii na Slovensku sa robia pravidelné správy, globálne, ale aj špecificky za rôzne oblasti vrátane eHealth. SZO sa nečuduje, berie na vedomie realitu. Vypracuje prehľadnú správu, v ktorej figurujú všetky členské štáty. Potom sa všelikto čuduje, ako sú na tom niektoré štáty v tej-ktorej oblasti. Treba povedať aj to, že napríklad plne funkčný DRG systém má málo krajín, takže tvrdenia, že Slovensko je jediná krajina Európy bez DRG systému, je len časť pravdy.

Čo si musia uvedomiť odborníci na slovenskej strane je, že hlavným cieľom DRG je zosystematizovať prácu (výkony) rôznych úrovní poskytovateľov, rozhodnúť o tom, kde a čo sa bude robiť a aby stanovili kritériá kvality poskytovaných služieb. Aké budú platby za jednotlivé skupiny výkonov, aj keď je to, samozrejme, dôležité, je až druhoradé. Je problém, že na Slovensku sa veci, ktoré zodpovední buď nechcú alebo nevedia vyriešiť, spolitizujú, v horšom prípade uvoľnia ku korupčnému manipulovaniu.

SZO sa nečuduje ani našej v priemere dvojročnej životnosti ministrov zdravotníctva?

Na Slovensku sa tak často ministri zdravotníctva nemenia. Oproti iným krajinám sú pomerne stabilní. Sú krajiny, ktoré majú oveľa rýchlejší obrat ministrov.

Spomenuli ste víziu zdravotníctva. Aktuálne je na Slovensku štátna politika zdravia s víziou do roku 2030. A výsledok?

Tá politika bola prijatá len v roku 2013, ešte je skoro na hodnotenie jej dosahov. Ale obsahuje aj to, čo všetky ostatné štátne politiky zdravia – že jej cieľom je zlepšovanie zdravia občanov. V tomto kontexte nie veľmi chápem, že každá odchádzajúca vláda pol rok pred koncom pôsobenia povie, že do volieb už nebude nič zásadné robiť a každá nová vláda sa zas pol roka rozhliada, reviduje, audituje, hľadá kostlivcov po predchodcoch.

Hneď je jeden rok stratený a pritom, ak si odmyslíme pár sloganov o unitárnom systéme alebo obložnosti v nemocniciach, všetci deklarujú o ochrane a podpore zdravia to isté. Nie je dôvod rok nerobiť. V štátnej politike zdravia Strategický rámec pre zdravie 2013 – 2030 sú jasne vymedzené prioritné oblasti, procesy a nástroje, ktoré sa majú použiť na ich dosiahnutie, aj indikátory, voči ktorým sa má pokrok v plnení merať. Pevne verím, že po marcových voľbách nepríde polročná paralýza.

Prepáčte, ale nie ste naivná?

Skúsim mať optimistickú ilúziu. Problémy sú pomenované, mne sa zdá, že všetci rozprávajú o tých istých, takže v tom je zhoda. Ale nemá zmysel rozprávať donekonečna o tom, aký je zdravotnícky systém neefektívny. Myslím si, že, mnohí z tých, ktorí hovoria o neefektívnom systéme, ani netušia, o čom hovoria. Často sa ani nedozvieme, čo podľa nich stojí veľa peňazí, a už vôbec nič o tom, ako to navrhujú vyriešiť a aké na to majú možnosti.

Je to skôr také prihováranie sa verejnosti, ktorá je z toho, bohužiaľ, už unavená, ak nemám povedať, že frustrovaná. Problém je, že tí, čo rozhodujú alebo ovplyvňujú, nie vždy poznajú peripetie, ktoré zažíva „bežný občan“. Ani tie, ktoré zažíva „bežný zdravotník“.

Pri čom konkrétnom máte pocit, že ste pomohli ako SZO?

Za tých 15 rokov si neskromne trúfam povedať, že vďaka SZO sa na Slovensku pohlo veľa vecí. Ale uvediem najčerstvejší príklad. Na Slovensku stále absentuje zákon o dlhodobej starostlivosti a odborná verejnosť dlhé roky po ňom volá. Za posledný rok sme pripravili tri odborné podujatia, vrátane strategického dialógu medzi ministerstvami zdravotníctva, práce a ďalšími kľúčovými aktérmi.

Výsledkom je návrh Stratégie dlhodobej starostlivosti a vôľa prijať ju je naozaj veľká. Existencia dvoch ministerstiev, zodpovedných za tento typ starostlivosti podobne ako v iných krajinách, situáciu dosť komplikuje. Ja som veľmi spokojná, že vďaka SZO sa podarilo nielen vytvoriť funkčnú platformu na rokovania, ale že sa aj prijal text, ktorý je pripravený pre novú vládu, aby s ním pracovala.

V estónskom Tallinne sedí na ministerstve práce dvadsať ľudí, ktorí sa venujú zdravotníctvu, a prinajmenej eHealth tam fakt funguje..

Aj v Dánsku to majú podobne. Na Slovensku sa ministerstvo zdravotníctva zaoberá aj vecami, ktoré by mohlo a malo prenechať profesionálnym štruktúram. Ale muselo by pomôcť, respektíve chcieť vybudovať ich. Na Slovensku ťažko nájdete inštitúciu, ktorú by ste bez zaváhania označili ako nezávislú. Odborné usmernenia, indikátory kvality, diagnostické a terapeutické štandardy – toto všetko by mali robiť odborné spoločnosti, ale za podmienky, že požívajú autoritu, transparentnosť, zodpovednosť, dôveryhodnosť. Mám pocit, že toto je na Slovensku zatiaľ nedobehnutý vlak.

Teda platí, že som minister a chcem mať pod sebou stovky zamestnancov, aby som dokazoval svoju potrebnosť?

Ministerstvo zdravotníctva je potrebné, teda aj minister alebo ministerka. Len sa veľa vecí zbytočne centralizuje. Dôvodom môže byť vôľa rozhodovať v úzkom kruhu. Ale pretrváva aj problém z minulosti, že mnoho ľudí ani nechce o ničom rozhodovať. Radšej počkajú a potom sa zariadia. Takto to ide viac než dvadsať rokov a mení sa to len veľmi pomaly. Zvyk je fakt železná košeľa.

Sú voľnejšie krajiny?

Správnejší výraz je, že ľudia sa viac podieľajú na správe a riadení štátu. Participatívny princíp by sme sa mali učiť od vyspelých štátov. Nestačí k tomu len paragraf v ústave, že všetci sme si rovní a máme rovnaké práva. To je o celkovom nastavení spoločnosti, o správaní sa ľudí k sebe navzájom, o tom, že politici vedú s občanmi otvorený dialóg o tom, že keď niekto poruší zákon, je spravodlivo odsúdený. Myslím si, že na Slovensku stále chýbajú prirodzené autority, ktoré by udávali tón, smerovanie, ktoré by občanov napĺňalo spokojnosťou a dôverou.

Čo považujete za najväčší problém slovenského zdravotníctva, ak naň pozeráte očami predstaviteľky SZO?

Problémov v zdravotníctve je niekoľko a vzájomne sa podmieňujú. Najviac sa hovorí o nedostatku financií, ale ten môže byť podľa viacerých odborníkov len relatívny. Verejné zdroje v zdravotníctve majú veľa súkromných koncových prijímateľov, platobné podmienky pre poskytovateľov sú uzatvárané individuálnym spôsobom, nákup tovarov a služieb pre štátne zariadenia stále nemá punc transparentnosti – to sú niektoré vypuklé problémy.

Podľa našich SZO analýz je však pre Slovensko veľmi vážny aj nedostatok ľudských zdrojov pre zdravotníctvo. Nie sú to len všeobecní lekári, na nedostatok ktorých sme poukázali už pred piatimi rokmi v analýze primárnej starostlivosti. Ale aj odborníci pre rôzne špecializácie a univerzitné pracoviská. Problémom môžu byť sestry, najmä ak sa budú rozširovať zariadenia pre dlhodobo chorých a domáce služby.

Hovorím nielen o kvantite týchto pracovníkov, ale aj o ich kvalite. Kvalite sa musia začať zdravotníci učiť v pregraduáli, čiže je nevyhnutné skvalitniť výučbu a sprístupniť zdravotníkom celoživotné vzdelávanie. Z inovatívnych počinov ministerstva by som vyzdvihla návrh vytvoriť integrované centrá zdravotnej starostlivosti. Tento model sa v mnohých štátoch osvedčil, bola by škoda, ak by sa v ňom nepokračovalo.

Dúfam, že nestroskotá na medializovaných podozreniach, že je to ďalší „tunel“. Viac než dvadsať rokov sa dozvedáme, ako sa zo zdravotníctva deviujú financie na prospech nejakých vybraných skupín a nie pacienta. Dôsledkom je, že prestávame veriť aj tomu, čo by mohlo byť naozaj dobré, aj keď príde dobrá myšlienka, hneď sme podozrievaví. K tomuto negativizmu sme boli dlhé roky trénovaní a asi ešte potrvá, kým sa ho zbavíme. Ale keď sa rozprávam s mladými ľuďmi, ktorí študovali a pracovali vo svete, sú im už tieto maniere cudzie a nepáčia sa im. To vnímam ako nádej do budúcnosti.

Takže vo vyspelejšej Európe na západ od nás napríklad tunelovanie či predražovanie nákupov bežné nie je?

Určite to bežné nie je, hoci všade nájdete čierne ovce. Príkladom by pre nás mohol byť rakúsky či nemecký model, aj Slovinci sa správajú veľmi zodpovedne. Asi sa všetko odvíja aj od toho, akí sú politici, aké sú ich priority. Do marcových volieb sa zaregistrovalo 23 strán, už to je dôkaz, že spoločnosť je rozpoltená, čo nie je dobre. No a k tomu u niektorých tá čarovná formulka – mám štyri roky na to, aby som sa zariadil. Kým to bude takto, nepohneme sa. Neviem, či máme stále pocit, že sme boli dlho hladní a tak si potrebujeme teraz čo najviac „urvať“. Ale veľa pozitívneho sa už v zdravotníctve spravilo, hoci sme mohli byť za tých 25 rokov niekde ďalej. Zatiaľ častejšie len hasíme akútne problémy, ako by sme riešili strategické vízie.

Chýbajú nám v systéme aj peniaze? Záchranárom ich dali a ako vyštartovali...

Nie celkom súhlasím s tým, že keď sa niekam nalejú peniaze, hneď sa všetko zlepší, ľudia sú spokojnejší, a teda peniaze sú rozhodujúce. Možno v prvom kole by slovenským zdravotníkom na všetkých úrovniach viac peňazí pomohlo, možno by ich to odblokovalo a začali by inak, pozitívnejšie rozmýšľať a tešiť sa z práce. To následne vedie k ďalšiemu zlepšovaniu výkonu a výsledkov už bez ďalšieho zvyšovania prostriedkov. Záchranári sú výkvetom zdravotníctva, ale mnohí odborníci poukazujú na to, že konzumujú neprimerane veľkú časť zdravotníckeho rozpočtu. Veď viete, aký boj sa zvádza o miesta RZP a RLP... Peniaze robia svoje.

Asi nemáte univerzálny recept na neduhy slovenského zdravotníctva?

To nemá nikto, to ani neexistuje. Univerzálne sú len princípy, na základe ktorých sa dajú dosahovať želané výsledky – aby všetci dodržiavali pravidlá a povinnosti, ktoré sú v zákonoch, aby sa cenila profesionalita, a nie kadejaké kamarátstva. Každý systém sa dá zneužiť, ale musia jestvovať spoľahlivé kontrolné mechanizmy, ktoré tomu zabránia. Kontrola na Slovensku má slabiny.

... a nezávislý Úrad pre dohľad...

... neviem, či v tomto prípade slovo nezávislý obstojí.

Ako si oddýchnete cez sviatky? Je o vás známe, že lyže sú vaším veľkým koníčkom...

Na lyžiach som skutočne rada, tohtoročnú sezónu sme už s manželom otvorili na zjazdovke v Rakúsku. Máme víkendový dedinský dom neďaleko od Bratislavy s pätnásťárovou záhradou, kam zamierime každý voľný víkend. Obaja sme aj prechádzkové typy, v týchto dňoch sa po večeroch vyberieme na vianočný trh, hovoríme tomu na punč a späť. To k predvianočnej atmosfére patrí... V lete pešia turistika alebo niekde pri vode, to vždy poteší. Oddýchneme si obaja. Manžel pracuje ako chirurg v Národnom onkologickom ústave, takže aj jemu padne dobre vypadnúť z toho kolotoča. A obaja sme aj fanúšikovia kina, vždy sa dá nájsť niečo, čo stojí za pozretie.

Pomaly už od jesene začali ataky obchodníkov na vianočné „pudy“ v ľuďoch. Bavia vás Vianoce?

To závisí od každého, aké Vianoce si spraví. My ich máme tradičné, v domácom prostredí. Nechytá nás nákupný ošiaľ, nebeháme po obchodoch, ale darček v podobe prekvapenia dostane každý člen rodiny. Tento rok ich strávime na dome aj spolu s dcérou Katkou a synom Michalom. Jeden strom, veľkú borovicu máme v záhrade, druhý umelý budeme mať vnútri. Oba vyzdobené, svietiace... Príde nás navštíviť rodina aj priatelia a budeme si užívať telesnú, duševnú a sociálnu pohodu – presne ako hovorí definícia zdravia podľa SZO. Určite nám bude všetkým spolu veľmi príjemne. A to isté želám aj všetkým čitateľom a priaznivcom Zdravotníckych novín.