Ako jediní na svete používate materiál gore-tex ako náhradu aortálnej chlopne. Tento materiál sa síce používa v medicíne, ale nie na opravu aortálnej chlopne. Ako vás napadlo využiť práve gore-tex pri chlopniach?
Využívame to pri vrodenom postihnutí aortálnej chlopne, keď chlopňa, ktorá má normálne tri cípy, má len dva. Je to jedna z najčastejších vrodených srdcových chýb. U niektorých ľudí sa nemusí prejaviť vôbec, ale niektoré deti s ňou majú problém už od narodenia. Väčšinou je chlopňa zúžená.
Je vystavená najväčšiemu namáhaniu v zmysle tlakového zaťaženia, sedí totiž nad ľavou komorou. Je veľmi dôležitá na to, aby sa všetka okysličená krv dostala do celého tela zo srdiečka a nevracala sa späť. Takže z hľadiska liečby aortálnej chlopne pri vrodených srdcových chybách nemáme také riešenie, pri ktorom by sme povedali, že spravíme jeden zákrok a máme pokoj.
Takže je potrebných viac zákrokov?
Ak sa problém aortálnej chlopne vyskytne u pacienta už v nízkom veku, sprevádza ho celý život a často sú potrebné opakované intervencie, či už chirurgické, prípadne aj katetrizačné. Keďže u malého dieťaťa nemôžeme použiť umelú chlopňu, používa sa jeho vlastná pľúcna chlopňa. Ide o zv. Ross-Konovu operáciu. Je to veľmi dobré a elegantné riešenie, ale má svoje problémy predovšetkým do budúcna.
Preto sa snažíme zachovať pôvodnú chlopňu, aj keď je postihnutá, čo najdlhšie a snažíme sa ju opraviť. To znamená, ak je zúžená, tak už v novorodeneckom veku sa ju snažíme rozhýbať. Otvoríme ju na maximum a zároveň opracujeme tie cípy tak, aby sa hýbala čo najlepšie, čo sa väčšinou podarí už aj u malého dieťaťa.
Asi to nie je konečné riešenie...
Samozrejme, chlopňa má svoj vývoj a za nejaký čas sa dieťa vráti na ďalšiu operáciu. Začali sme teda používať aortálnu plastiku, teda plastiku chlopne. Vieme vrodene chybnú chlopňu s dvoma cípmi zmeniť na trojcípu, ktorá vyzerá ako normálna chlopňa. Takisto vieme zachovať maximum z pôvodných cípov, ktoré ostanú, a keď treba, nadstavíme ich nejakým tkanivom.
A na to bol najvhodnejší práve gore-tex?
Používali sme rôzne materiály. Najčastejší a najjemnejší je osrdcovník, blana je relatívne veľmi tenká. Použili sme to zhruba u 40 pacientov.
Čiže ste zobrali časť blany a použili na chlopňu?
Áno, chlopňu, ktorá je postihnutá opracujeme tak, že zhrubnuté časti odrežeme, a to, čo ostane, nadstavíme nejakým materiálom. V tomto prípade použijeme natívny materiál, teda osrdcovník, s ktorým sme mali dobré skúsenosti. Občas sa však vyskytli problémy.
Aké napríklad?
Napríklad v niektorých prípadoch príliš rýchla degenerácia osrdcovníka na cípoch, čiže pacient sa vrátil na ďalší výkon príliš skoro. U niektorých sa zase vyskytla infekcia. Premýšľal som teda nad tým, aký materiál by bol inertný, teda odolný proti procesu degenerácie, ale aj proti infekcii. Existuje gore-texový materiál, ktorý však nie je zamýšľaný na takéto použitie, ani na žiadne použitie vnútri srdca.
My sme ho ako prví na svete použili pri rekonštrukcii aortálnej chlopne. Prví sme to aj v roku 2012 publikovali, celú našu sériu s dobrými včasnými výsledkami. Samozrejme, ide o takzvané off-label použitie (použitie lieku alebo materiálu mimo indikácie - pozn. redakcie) gore-texu, ktoré by sa malo používať len na povrchu srdca, nikdy nie v srdci ani v cievach. Je veľmi tenučký, jeho hrúbka je 0,1 milimetra, je veľmi pohyblivý a tak sa dá použiť aj týmto spôsobom.
Koľko detí má túto plastiku?
Momentálne má na Slovensku túto plastiku 28 pacientov. Samozrejme, ako som už spomínal, nie je to definitívne riešenie, i keď by sme si želalii, nech je to do konca života. Takto to vysvetľujeme aj rodičom, že je to na istý čas.
Na aký asi?
Dlhodobé údaje ešte nemáme, robíme to od roku 2008. Rodičom hovoríme, že v priemere sa dá očakávať päť, šesť rokov, ale v priaznivých prípadoch aj desať rokov.
Už sa vám niektoré deti vrátili?
Áno, už sme mali aj niekoľko reoperácií, kde sme sa vrátili k chlopni. Na základe rozhovoru s rodičmi a hlavne s pacientom, keďže sú to už väčšinou adolescenti, sme sa dohodli, čo chcú ďalej. Samozrejme vo vyššom veku existuje už viacero možností, ako chlopňu vymeniť.
Je možné použiť umelú chlopňu, eventuálne bioprotézu, dá sa spraviť Rossova operácia. Výhodou plastiky je, že neskôr nediskvalifikuje žiadnu z náhrad chlopne. Samozrejme, definitívny efekt takýchto plastík sa bude dať vyhodnotiť až po relatívne dlhom čase, či dávajú zmysel, či sú lepšie alebo či pomôžu k rozhodovaniu, prípadne či sa dajú porovnať aj s Rossovou operáciou, teda náhradou aortálnej chlopne pľúcnou chlopňou.
Spomenuli ste, že ste to zaviedli ako prví na svete. Aké sú reakcie odbornej verejnosti?
Odborná verejnosť to prijala so záujmom, ale treba mať na to istým spôsobom aj odvahu a skúsenosť. Pokiaľ viem, asi sme zatiaľ jediní, ktorí sme to odpublikovali. Odborníci zo zahraničia skôr hovoria o tom, že si netrúfajú robiť plastiky aortálnej chlopne z tenkého gore-texu. Z krátkodobého hľadiska vieme dosiahnuť výborný výsledok, chlopňa funguje, nie je zúžená, otvára sa dobre, cípy sa pohybujú, ale za nejaký čas sa dá čakať, že nastanú problémy.
Aké?
Problémy nemusia súvisieť priamo s operáciou, môžu súvisieť aj s tým, že samotný prstenec aortálnej chlopne má niekedy tendenciu sám od seba sa zväčšovať, to znamená, že cípy sa už neotvárajú tak, ako by mali. Niekedy degenerujú zvyšky pôvodnej chlopne, napríklad zhrubnú, a takisto to obmedzí pohyblivosť nadstavených cípov. To sú problémy, ktoré môžu byť v budúcnosti.
A naopak, v čom je táto metóda výhodná?
Väčšina populácie, ktorej robíme rekonštrukcie aortálnej chlopne, je v adolescentnom veku. Priemerný vek je okolo 14 rokov, sú to mladí ľudia v strednej škole, eventuálne idú na vysokú školu alebo majú obdobie puberty a, povedzme, že nechcú brať lieky, ktoré by museli užívať pri umelej chlopni. Tie zabezpečujú, aby nedochádzalo k príliš vysokej zrážanlivosti krvi, aby sa na umelej chlopni nechytili zrazeniny.
Lieky musia brať poctivo denne, často majú interakcie s inými liekmi, prípadne aj s jedlom, a keď zabudnú liek užiť, môže nastať problém. I keď existuje už aj nová generácia liekov, ktoré nemajú až také nežiaduce účinky, ale tiež sa musia brať denne.
Takto sa nemusia starať o lieky, dostanú acylpyrín na šesť mesiacov a viac-menej len chodia na kontroly. Ak chlopňa funguje dobre a srdiečko sa po operácii zotaví, môžu podstúpiť ľahšiu záťaž.
Nezanedbateľné je to aj u mladých žien, u ktorých umelá chlopňa môže byť v tehotenstve problém práve vzhľadom na lieky proti zrážanlivosti krvi. Samozrejme, dá sa to vyriešiť, ale toto im to môže uľahčiť. Dokonca aj niektoré mladé ženy, i keď ich upozorníme, že ide len o dočasné riešenie, uprednostnia plastiku, pretože plánujú dieťa.
Aké najmladšie dieťa podstúpilo plastiku?
Malo dva roky. Samozrejme, u malých detí je plastika dobré riešenie, ale dá sa očakávať pomerne rýchly návrat pacienta na operáciu, pretože deti rastú rýchlo, prípadne nadstavené cípy zdegenerujú rýchlo. Stále to však znamená posun pacienta. A keď ho môžeme posunúť o dva, tri, či štyri roky, získame čas. Potom môžeme zvažovať, či spravíme na chlopni opäť plastiku alebo nie.
Čo je však podstatné, u týchto detí sme zistili, že aj keď im spravíme plastiku, tak dôjde k rastu prstenca aortálnej chlopne. Myslím si, že je to aj tým, že chlopňu zmeníme na trojcípu a rozhýbe sa takmer ako normálna. Takže pacient sa môže posunúť do inej kategórie a možno pri jeho budúcej operácii si už budeme môcť vyberať medzi umelou chlopňou, Rossovou operáciou alebo ďalšou plastikou.
Otvára nám to teda možnosti a posúva pacienta do vyššej vekovej hranice, keď už môžeme použiť možnosti, ktoré by sme inak nemohli. Napríklad umelú chlopňu by sme nemohli dať štvorročnému dieťaťu, lebo aj tá najmenšia dostupná veľkosť je príliš veľká.
V koľkých rokoch sa dá použiť už aj umelá chlopňa? V štrnástich, pätnástich?
Dá sa relatívne aj skôr, možno už v desiatich. U dieťaťa sa tomu snažíme vyhnúť, lebo ak mu aj dáme umelú chlopňu v malej veľkosti, vieme, že pomerne skoro sa vráti. Najneskôr v puberte, keď začne rýchlo rásť a budeme ju musieť znova vymeniť. Radšej teda spravíme plastiku. Dávať umelú chlopňu má zmysel napríklad u adolescentov, u ktorých, povedzme, zlyhá plastika.
Ako dlho trvá operácia?
Do nejakých troch hodín. Samotný výkon na srdci je asi hodina a pol z celkovej dĺžky zákroku.
Je tento výkon náročnejší alebo porovnateľný ako aplikácia umelej chlopne?
Určite je náročnejší ako umelá chlopňa. Tá má viac-menej štandardný prístup, kde človek nemusí uvažovať, akým spôsobom kde čo nadstaví, čo opraví, akým spôsobom opracuje cípy. Je tu dosť veľa práce s chlopňou, lebo každý z troch cípov, ktoré rozdelíme, musíme opracovať samostatne, každý meriame samostatne, jeho dĺžku, aj výšku toho nadstavenia. Je to dosť „ piplačka“.
Museli ste dlho presviedčať rodičov prvého dieťaťa, ktorému ste išli robiť tento výkon?
Išlo o pacienta, ktorý už mal urobenú plastiku predtým a vrátil sa pomerne skoro. Jeho osrdcovník sme však už mali spotrebovaný pri prvej operácii, takže gore-text bola viac-menej jediná možnosť. Nechceli sme použiť iný materiál, o ktorom vieme, že by zdegeneroval ešte rýchlejšie.
Keď sme teda rodičom a hlavne chlapcovi, ktorý mal vtedy 16 rokov, povedali, aké má možnosti, súhlasil. V hre bola síce aj umelá chlopňa, ale chlapec chcel viesť aktívnejší životný štýl a nechcel byť viazaný pravidelným užívaním liekov, ktoré mu ovplyvnia zrážanlivosť krvi. Takže nemal veľký problém rozhodnúť sa pre plastiku chlopne pomocou gore-texu.
Ako je to u mladších detí? Aký majú k tomu postoj rodičia, keďže ide o raritný zákrok, ktorý sa nikde na svete nerobí?
Rodičom mladších detí vysvetlíme, o aký zákrok ide a vo väčšine prípadov súhlasia. U mladších detí ani iné možnosti nemáme, keď je malý prstenec, umelá chlopňa neprichádza do úvahy. Môžeme im teda ponúknuť Rossovu operáciu alebo túto plastiku.
Väčšina z nich sa rozhodne pre plastiku chlopne s tým, že akceptujú fakt, že sa ich dieťa bude musieť na operačný stôl vrátiť. No už vo vyššom veku a s inými možnosťami.
Odkiaľ vlastne beriete gore-tex?
Je to medicínsky gore-tex. Máme s tým obrovský problém.
Prečo?
V súčasnosti neexistuje slovenská firma, ktorá by gore-tex pre srdcové operácie dodávala, takže ho musíme zháňať inými spôsobmi. Iná možnosť nie je. Podarilo sa mi však niečo získať vďaka mojim kontaktom v európskych kardiochirurgických kruhoch a v rámci toho, že poznám distribútora gore-texu priamo z Nemecka, ktorého som naháňal niekoľko rokov s tým, že máme kritický stav.
Gore-tex totiž nepoužívame len na rekonštrukcie chlopní v detskej kardiochirurgii, ale aj na ďalšie iné operácie. Je to vitálny materiál, ktorý sa nedá nahradiť ničím iným. Nakoniec nám zasponzoroval materiál asi v ročnom objeme priamo výrobca Gore cez jednu americkú nadáciu. Povedal by som, že je to obrovská hanba, máme sa tváriť, ako všetko úspešne funguje a pritom nemať vitálny materiál aspoň pre detskú kardiochirurgiu.
Skúšali ste osloviť aj nejaké firmy na Slovensku?
Samozrejme, že sme to skúsili.
A nemali záujem? Alebo sa im to nepodarilo?
Má to klasické slovenské pozadie. Firma, ktorá to naposledy predávala, sa vôbec nepostarala o obnovu certifikátu tohto produktu na Slovensku, prišla tak o kód ŠÚKL a materiál sa nedostal do kategorizácie. Navyše, vyrobila istý dlh, čiže Slovensko, čo sa týka gore-texu, nemá dobré meno.
Preto aj zástupcovia pre Európu a tiež aj americký výrobca veľmi váhajú nad tým, či vôbec dať niekomu na Slovensku licenciu na predaj ich produktu. Je to naozaj neuveriteľné, človek by sa mal zaoberať inými vecami a nie tým, ako dostať gore-tex na Slovensko. Stojí to čas, energiu a v konečnom dôsledku aj peniaze.
Nie je to ideálne. Ak sa nám aj podarí pozháňať gore-tex, ktorý si donesieme z inej krajiny, tak to, samozrejme, ide z vrecka našej nemocnice. Poisťovňa ho nepreplatí, keďže nemá kód. Je veľmi „zábavná“ situácia, ako to na Slovensku funguje.
Ako dlho s tým máte takýto problém?
Ťahá sa to už minimálne štyri - päť rokov. Odkedy skončil slovenský distribútor.
Koľko to stojí?
Keďže neexistuje slovenská firma, ktorá by gore-tex dodávala, museli sme ho dovážať z iných krajín. Vtedy platíme štandardnú cenu, dve- až tritisíc eur za jeden kus. Jeden kus je pre jedného pacienta.
Pred rokom sme tu tiež sedeli a pýtala som sa na novú budovu Detského kardiocentra. Za rok sa nezmenilo asi nič...
Musím povedať, že nie sme z toho nadšení, pretože každý rok počúvame to isté - už by sa malo... A to človeka výrazne frustruje a stáva sa už dosť skeptický. No tento rok by sa to malo udiať. Už vraj naozaj.
No to neostáva veľa času...
Stavebné povolenie platilo do konca októbra, takže sa musí vykopať aspoň jedna jama. To však ešte nič neznamená. V rámci NÚSCH sa musí ešte obstarávať zhotoviteľ stavby. Takže, ak aj bude, uvidíme, ako dlho bude trvať, kým sa vôbec začne stavať.
A v marci sú voľby...
Toho sa obávam. Pritom počúvame o výstavbe už vyše 15 rokov, o niečo sa snažíme a veľmi sme sa nepohli z miesta. Najväčší problém je, že naše vybavenie sa za posledných 10 - 15 rokov príliš nezmenilo, začína byť kompletne amortizované a vedenie nie je veľmi ochotné teraz investovať do nových vecí. Takže zo všetkých okolitých operačiek sú tie naše najošarpanejšie, podobne je na tom pooperačná izba.
Dlhodobé vyčkávanie a naťahovanie celého procesu môže viesť k tomu, že sa dostaneme do veľkých problémov. Čo sa, dúfam, nestane. No môže nastať katastrofálna situácia, keď nám niektoré vitálne a diagnostické prístroje odídu.
Využívame to pri vrodenom postihnutí aortálnej chlopne, keď chlopňa, ktorá má normálne tri cípy, má len dva. Je to jedna z najčastejších vrodených srdcových chýb. U niektorých ľudí sa nemusí prejaviť vôbec, ale niektoré deti s ňou majú problém už od narodenia. Väčšinou je chlopňa zúžená.
Je vystavená najväčšiemu namáhaniu v zmysle tlakového zaťaženia, sedí totiž nad ľavou komorou. Je veľmi dôležitá na to, aby sa všetka okysličená krv dostala do celého tela zo srdiečka a nevracala sa späť. Takže z hľadiska liečby aortálnej chlopne pri vrodených srdcových chybách nemáme také riešenie, pri ktorom by sme povedali, že spravíme jeden zákrok a máme pokoj.
Takže je potrebných viac zákrokov?
Ak sa problém aortálnej chlopne vyskytne u pacienta už v nízkom veku, sprevádza ho celý život a často sú potrebné opakované intervencie, či už chirurgické, prípadne aj katetrizačné. Keďže u malého dieťaťa nemôžeme použiť umelú chlopňu, používa sa jeho vlastná pľúcna chlopňa. Ide o zv. Ross-Konovu operáciu. Je to veľmi dobré a elegantné riešenie, ale má svoje problémy predovšetkým do budúcna.
Preto sa snažíme zachovať pôvodnú chlopňu, aj keď je postihnutá, čo najdlhšie a snažíme sa ju opraviť. To znamená, ak je zúžená, tak už v novorodeneckom veku sa ju snažíme rozhýbať. Otvoríme ju na maximum a zároveň opracujeme tie cípy tak, aby sa hýbala čo najlepšie, čo sa väčšinou podarí už aj u malého dieťaťa.
Asi to nie je konečné riešenie...
Samozrejme, chlopňa má svoj vývoj a za nejaký čas sa dieťa vráti na ďalšiu operáciu. Začali sme teda používať aortálnu plastiku, teda plastiku chlopne. Vieme vrodene chybnú chlopňu s dvoma cípmi zmeniť na trojcípu, ktorá vyzerá ako normálna chlopňa. Takisto vieme zachovať maximum z pôvodných cípov, ktoré ostanú, a keď treba, nadstavíme ich nejakým tkanivom.
A na to bol najvhodnejší práve gore-tex?
Používali sme rôzne materiály. Najčastejší a najjemnejší je osrdcovník, blana je relatívne veľmi tenká. Použili sme to zhruba u 40 pacientov.
Čiže ste zobrali časť blany a použili na chlopňu?
Áno, chlopňu, ktorá je postihnutá opracujeme tak, že zhrubnuté časti odrežeme, a to, čo ostane, nadstavíme nejakým materiálom. V tomto prípade použijeme natívny materiál, teda osrdcovník, s ktorým sme mali dobré skúsenosti. Občas sa však vyskytli problémy.
Aké napríklad?
Napríklad v niektorých prípadoch príliš rýchla degenerácia osrdcovníka na cípoch, čiže pacient sa vrátil na ďalší výkon príliš skoro. U niektorých sa zase vyskytla infekcia. Premýšľal som teda nad tým, aký materiál by bol inertný, teda odolný proti procesu degenerácie, ale aj proti infekcii. Existuje gore-texový materiál, ktorý však nie je zamýšľaný na takéto použitie, ani na žiadne použitie vnútri srdca.
My sme ho ako prví na svete použili pri rekonštrukcii aortálnej chlopne. Prví sme to aj v roku 2012 publikovali, celú našu sériu s dobrými včasnými výsledkami. Samozrejme, ide o takzvané off-label použitie (použitie lieku alebo materiálu mimo indikácie - pozn. redakcie) gore-texu, ktoré by sa malo používať len na povrchu srdca, nikdy nie v srdci ani v cievach. Je veľmi tenučký, jeho hrúbka je 0,1 milimetra, je veľmi pohyblivý a tak sa dá použiť aj týmto spôsobom.
Koľko detí má túto plastiku?
Momentálne má na Slovensku túto plastiku 28 pacientov. Samozrejme, ako som už spomínal, nie je to definitívne riešenie, i keď by sme si želalii, nech je to do konca života. Takto to vysvetľujeme aj rodičom, že je to na istý čas.
Na aký asi?
Dlhodobé údaje ešte nemáme, robíme to od roku 2008. Rodičom hovoríme, že v priemere sa dá očakávať päť, šesť rokov, ale v priaznivých prípadoch aj desať rokov.
Už sa vám niektoré deti vrátili?
Áno, už sme mali aj niekoľko reoperácií, kde sme sa vrátili k chlopni. Na základe rozhovoru s rodičmi a hlavne s pacientom, keďže sú to už väčšinou adolescenti, sme sa dohodli, čo chcú ďalej. Samozrejme vo vyššom veku existuje už viacero možností, ako chlopňu vymeniť.
Je možné použiť umelú chlopňu, eventuálne bioprotézu, dá sa spraviť Rossova operácia. Výhodou plastiky je, že neskôr nediskvalifikuje žiadnu z náhrad chlopne. Samozrejme, definitívny efekt takýchto plastík sa bude dať vyhodnotiť až po relatívne dlhom čase, či dávajú zmysel, či sú lepšie alebo či pomôžu k rozhodovaniu, prípadne či sa dajú porovnať aj s Rossovou operáciou, teda náhradou aortálnej chlopne pľúcnou chlopňou.
Spomenuli ste, že ste to zaviedli ako prví na svete. Aké sú reakcie odbornej verejnosti?
Odborná verejnosť to prijala so záujmom, ale treba mať na to istým spôsobom aj odvahu a skúsenosť. Pokiaľ viem, asi sme zatiaľ jediní, ktorí sme to odpublikovali. Odborníci zo zahraničia skôr hovoria o tom, že si netrúfajú robiť plastiky aortálnej chlopne z tenkého gore-texu. Z krátkodobého hľadiska vieme dosiahnuť výborný výsledok, chlopňa funguje, nie je zúžená, otvára sa dobre, cípy sa pohybujú, ale za nejaký čas sa dá čakať, že nastanú problémy.
Aké?
Problémy nemusia súvisieť priamo s operáciou, môžu súvisieť aj s tým, že samotný prstenec aortálnej chlopne má niekedy tendenciu sám od seba sa zväčšovať, to znamená, že cípy sa už neotvárajú tak, ako by mali. Niekedy degenerujú zvyšky pôvodnej chlopne, napríklad zhrubnú, a takisto to obmedzí pohyblivosť nadstavených cípov. To sú problémy, ktoré môžu byť v budúcnosti.
A naopak, v čom je táto metóda výhodná?
Väčšina populácie, ktorej robíme rekonštrukcie aortálnej chlopne, je v adolescentnom veku. Priemerný vek je okolo 14 rokov, sú to mladí ľudia v strednej škole, eventuálne idú na vysokú školu alebo majú obdobie puberty a, povedzme, že nechcú brať lieky, ktoré by museli užívať pri umelej chlopni. Tie zabezpečujú, aby nedochádzalo k príliš vysokej zrážanlivosti krvi, aby sa na umelej chlopni nechytili zrazeniny.
Lieky musia brať poctivo denne, často majú interakcie s inými liekmi, prípadne aj s jedlom, a keď zabudnú liek užiť, môže nastať problém. I keď existuje už aj nová generácia liekov, ktoré nemajú až také nežiaduce účinky, ale tiež sa musia brať denne.
Takto sa nemusia starať o lieky, dostanú acylpyrín na šesť mesiacov a viac-menej len chodia na kontroly. Ak chlopňa funguje dobre a srdiečko sa po operácii zotaví, môžu podstúpiť ľahšiu záťaž.
Nezanedbateľné je to aj u mladých žien, u ktorých umelá chlopňa môže byť v tehotenstve problém práve vzhľadom na lieky proti zrážanlivosti krvi. Samozrejme, dá sa to vyriešiť, ale toto im to môže uľahčiť. Dokonca aj niektoré mladé ženy, i keď ich upozorníme, že ide len o dočasné riešenie, uprednostnia plastiku, pretože plánujú dieťa.
Aké najmladšie dieťa podstúpilo plastiku?
Malo dva roky. Samozrejme, u malých detí je plastika dobré riešenie, ale dá sa očakávať pomerne rýchly návrat pacienta na operáciu, pretože deti rastú rýchlo, prípadne nadstavené cípy zdegenerujú rýchlo. Stále to však znamená posun pacienta. A keď ho môžeme posunúť o dva, tri, či štyri roky, získame čas. Potom môžeme zvažovať, či spravíme na chlopni opäť plastiku alebo nie.
Čo je však podstatné, u týchto detí sme zistili, že aj keď im spravíme plastiku, tak dôjde k rastu prstenca aortálnej chlopne. Myslím si, že je to aj tým, že chlopňu zmeníme na trojcípu a rozhýbe sa takmer ako normálna. Takže pacient sa môže posunúť do inej kategórie a možno pri jeho budúcej operácii si už budeme môcť vyberať medzi umelou chlopňou, Rossovou operáciou alebo ďalšou plastikou.
Otvára nám to teda možnosti a posúva pacienta do vyššej vekovej hranice, keď už môžeme použiť možnosti, ktoré by sme inak nemohli. Napríklad umelú chlopňu by sme nemohli dať štvorročnému dieťaťu, lebo aj tá najmenšia dostupná veľkosť je príliš veľká.
V koľkých rokoch sa dá použiť už aj umelá chlopňa? V štrnástich, pätnástich?
Dá sa relatívne aj skôr, možno už v desiatich. U dieťaťa sa tomu snažíme vyhnúť, lebo ak mu aj dáme umelú chlopňu v malej veľkosti, vieme, že pomerne skoro sa vráti. Najneskôr v puberte, keď začne rýchlo rásť a budeme ju musieť znova vymeniť. Radšej teda spravíme plastiku. Dávať umelú chlopňu má zmysel napríklad u adolescentov, u ktorých, povedzme, zlyhá plastika.
Ako dlho trvá operácia?
Do nejakých troch hodín. Samotný výkon na srdci je asi hodina a pol z celkovej dĺžky zákroku.
Je tento výkon náročnejší alebo porovnateľný ako aplikácia umelej chlopne?
Určite je náročnejší ako umelá chlopňa. Tá má viac-menej štandardný prístup, kde človek nemusí uvažovať, akým spôsobom kde čo nadstaví, čo opraví, akým spôsobom opracuje cípy. Je tu dosť veľa práce s chlopňou, lebo každý z troch cípov, ktoré rozdelíme, musíme opracovať samostatne, každý meriame samostatne, jeho dĺžku, aj výšku toho nadstavenia. Je to dosť „ piplačka“.
Museli ste dlho presviedčať rodičov prvého dieťaťa, ktorému ste išli robiť tento výkon?
Išlo o pacienta, ktorý už mal urobenú plastiku predtým a vrátil sa pomerne skoro. Jeho osrdcovník sme však už mali spotrebovaný pri prvej operácii, takže gore-text bola viac-menej jediná možnosť. Nechceli sme použiť iný materiál, o ktorom vieme, že by zdegeneroval ešte rýchlejšie.
Keď sme teda rodičom a hlavne chlapcovi, ktorý mal vtedy 16 rokov, povedali, aké má možnosti, súhlasil. V hre bola síce aj umelá chlopňa, ale chlapec chcel viesť aktívnejší životný štýl a nechcel byť viazaný pravidelným užívaním liekov, ktoré mu ovplyvnia zrážanlivosť krvi. Takže nemal veľký problém rozhodnúť sa pre plastiku chlopne pomocou gore-texu.
Ako je to u mladších detí? Aký majú k tomu postoj rodičia, keďže ide o raritný zákrok, ktorý sa nikde na svete nerobí?
Rodičom mladších detí vysvetlíme, o aký zákrok ide a vo väčšine prípadov súhlasia. U mladších detí ani iné možnosti nemáme, keď je malý prstenec, umelá chlopňa neprichádza do úvahy. Môžeme im teda ponúknuť Rossovu operáciu alebo túto plastiku.
Väčšina z nich sa rozhodne pre plastiku chlopne s tým, že akceptujú fakt, že sa ich dieťa bude musieť na operačný stôl vrátiť. No už vo vyššom veku a s inými možnosťami.
Odkiaľ vlastne beriete gore-tex?
Je to medicínsky gore-tex. Máme s tým obrovský problém.
Prečo?
V súčasnosti neexistuje slovenská firma, ktorá by gore-tex pre srdcové operácie dodávala, takže ho musíme zháňať inými spôsobmi. Iná možnosť nie je. Podarilo sa mi však niečo získať vďaka mojim kontaktom v európskych kardiochirurgických kruhoch a v rámci toho, že poznám distribútora gore-texu priamo z Nemecka, ktorého som naháňal niekoľko rokov s tým, že máme kritický stav.
Gore-tex totiž nepoužívame len na rekonštrukcie chlopní v detskej kardiochirurgii, ale aj na ďalšie iné operácie. Je to vitálny materiál, ktorý sa nedá nahradiť ničím iným. Nakoniec nám zasponzoroval materiál asi v ročnom objeme priamo výrobca Gore cez jednu americkú nadáciu. Povedal by som, že je to obrovská hanba, máme sa tváriť, ako všetko úspešne funguje a pritom nemať vitálny materiál aspoň pre detskú kardiochirurgiu.
Skúšali ste osloviť aj nejaké firmy na Slovensku?
Samozrejme, že sme to skúsili.
A nemali záujem? Alebo sa im to nepodarilo?
Má to klasické slovenské pozadie. Firma, ktorá to naposledy predávala, sa vôbec nepostarala o obnovu certifikátu tohto produktu na Slovensku, prišla tak o kód ŠÚKL a materiál sa nedostal do kategorizácie. Navyše, vyrobila istý dlh, čiže Slovensko, čo sa týka gore-texu, nemá dobré meno.
Preto aj zástupcovia pre Európu a tiež aj americký výrobca veľmi váhajú nad tým, či vôbec dať niekomu na Slovensku licenciu na predaj ich produktu. Je to naozaj neuveriteľné, človek by sa mal zaoberať inými vecami a nie tým, ako dostať gore-tex na Slovensko. Stojí to čas, energiu a v konečnom dôsledku aj peniaze.
Nie je to ideálne. Ak sa nám aj podarí pozháňať gore-tex, ktorý si donesieme z inej krajiny, tak to, samozrejme, ide z vrecka našej nemocnice. Poisťovňa ho nepreplatí, keďže nemá kód. Je veľmi „zábavná“ situácia, ako to na Slovensku funguje.
Ako dlho s tým máte takýto problém?
Ťahá sa to už minimálne štyri - päť rokov. Odkedy skončil slovenský distribútor.
Koľko to stojí?
Keďže neexistuje slovenská firma, ktorá by gore-tex dodávala, museli sme ho dovážať z iných krajín. Vtedy platíme štandardnú cenu, dve- až tritisíc eur za jeden kus. Jeden kus je pre jedného pacienta.
Pred rokom sme tu tiež sedeli a pýtala som sa na novú budovu Detského kardiocentra. Za rok sa nezmenilo asi nič...
Musím povedať, že nie sme z toho nadšení, pretože každý rok počúvame to isté - už by sa malo... A to človeka výrazne frustruje a stáva sa už dosť skeptický. No tento rok by sa to malo udiať. Už vraj naozaj.
No to neostáva veľa času...
Stavebné povolenie platilo do konca októbra, takže sa musí vykopať aspoň jedna jama. To však ešte nič neznamená. V rámci NÚSCH sa musí ešte obstarávať zhotoviteľ stavby. Takže, ak aj bude, uvidíme, ako dlho bude trvať, kým sa vôbec začne stavať.
A v marci sú voľby...
Toho sa obávam. Pritom počúvame o výstavbe už vyše 15 rokov, o niečo sa snažíme a veľmi sme sa nepohli z miesta. Najväčší problém je, že naše vybavenie sa za posledných 10 - 15 rokov príliš nezmenilo, začína byť kompletne amortizované a vedenie nie je veľmi ochotné teraz investovať do nových vecí. Takže zo všetkých okolitých operačiek sú tie naše najošarpanejšie, podobne je na tom pooperačná izba.
Dlhodobé vyčkávanie a naťahovanie celého procesu môže viesť k tomu, že sa dostaneme do veľkých problémov. Čo sa, dúfam, nestane. No môže nastať katastrofálna situácia, keď nám niektoré vitálne a diagnostické prístroje odídu.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Alternatívny autor:
Katarína Lovasová