​Pripomínajme

Prvú, že témy, ktoré trápia zdravotníkov, sa opakujú. Niežeby to boli novinky, nie, priebežne sa opakovali. Kde-tu bol článok o čiastočnom úspechu, alebo akože úspechu, prípadne sa daný problém presunul na kompetentných do ďalšieho volebného obdobia. Tí, ktorí boli a ste súčasťou zdravotníctva, viete, na čo narážam. Či už išlo o platy, nedostatok ľudí, nové zariadenia, nové prístroje, rekonštrukcie, zánik zariadení, úplatky, sľuby, reči, jednorožce, už ste počuli všetko možné. A, bohužiaľ, vo väčšine prípadov je to stále o tom istom, akoby neexistovali riešenia.

Druhá myšlienka, ktorú si odnášam, je, že ak bol problém, nevenovalo sa mu veľa pozornosti, lebo bol zvyčajne prebitý niečím iným. Podobne to vnímam pri (ne)plánovaných Rázsochách. Pri fotkách mi hneď vybehol film Černobyľské denníky a to, že by sa priestory dali fajne využiť na „laser game“. Nechcem v žiadnom prípade daný stav zľahčovať. Zámer s priestormi je ušľachtilý. Lenže tým, že sa posúva ako horúci zemiak od roku xyz, je naozaj ťažko uveriteľné, že sa to konečne v rukách štátu zmení. Minulo sa neskutočné množstvo peňazí a nič z toho. Zodpovednosť (pokiaľ viem) neniesol nik. Či sa niečo zmení do budúcnosti, uvidíme, ale bude určite fajn, ak sa občas na „kopci“ pripomenieme...