Rázsochy – nekonečný príbeh

Nemocnica Rázsochy datuje svoj počiatok rokom 1985 ako štátny projekt obsahujúci fakultnú nemocnicu, posluchárne, laboratóriá, internáty s ostatnou občianskou vybavenosťou. Z pôvodného projektu sa dokončil nosný skelet, obvodové múry, bola vybudovaná betonárka, most ponad železnicu, okná, trafostanica, kotolňa, čistiareň odpadových vôd a bola sčasti nainštalovaná vzduchotechnika. V roku 1997 vláda rozšírila projekt o jednotku intenzívnej starostlivosti, heliport a príjazdovú rampu pre vozidlá záchranky. Infraštruktúra stála spolu cca 65 mil. €. Po roku 1989 vstúpili na scénu privatizéri a betonárku začali využívať na súkromné účely, pretože najlepšie je „dojiť zo štátneho“.

V roku 1995 vláda SR uznesením z 18. júla zaradila výstavbu Univerzitnej nemocnice Rázsochy ako prioritu a financovanie Rázsoch naplánovala formou zahraničného úveru splácaného zo štátneho rozpočtu. Čudné, ale tak to bolo naplánované. Urobila tak pravdepodobne preto, aby v tom čase živelne rozbehnutou privatizáciou ambulantnej sféry nedošlo k oslabeniu vplyvu štátu v zdravotníctve. Odštátňovanie činností – pojem vo svete absolútne neznámy – bolo realizované bez akéhokoľvek systému. Je to závažnou politickou chybou, ktorá asi najviac ublížila slovenskému zdravotníctvu. Jediným systémom bola živelnosť. Keď druhá Dzurindova vláda výstavbu v roku 2003 zastavila a zrušila predchádzajúce uznesenia, už sa na stavbe Rázsoch dovtedy preinvestovalo zhruba 100 mil. €. Živelná privatizácia sa za ministra Zajaca rozbehla naplno. Minister dokonca tvrdil, že ho riaditelia žiadali, aby ich zbavil laboratórií alebo zobrazovacej diagnostiky – pozri jeho vyjadrenia pre Zdravotnícke noviny. V podstate si najmä špeciálne uzákoneným výberovým konaním na stanice záchraniek s dobre nastaveným financovaním podplatil schválenie reformy zdravotníctva. Drucker ide takto zabezpečiť organizovanie LSPP a „prevádzkovateľov obhliadok“.

V roku 2013 vláda schválila vypracovanie štúdie uskutočniteľnosti výstavby nemocnice na Patrónke. Bol to nezmysel nezmyslov za nemalé finančné prostriedky, ale bola to dobrá dymová clona, ktorá prekryla postupujúcu expanziu sieťových nemocníc, polikliník ProCare alebo lekární a nezávislý PMÚ najskôr mlčal, neskôr potvrdzoval oprávnenosť týchto krokov. V novembri roku 2016 vláda projekt Patrónky zrušila a štátne peniaze opäť „vyleteli hore komínom“. V marci 2017 tá istá vláda rozhodla o dobudovaní Rázsoch za 263 mil. € a prebudovaní Ružinova za 80 mil. €. Kramáre chce sčasti rozpredať a časť budov pričlení k premenovanej DFNsP na univerzitnú. Mickiewiczova v Starom Meste by sa zasa mala zmeniť na centrum pre duševne chorých, zo zariadenia v Podunajských Biskupiciach bude doliečovací ústav a petržalská nemocnica dostane prívlastok mestská.

Na rok 2018 je schválené zbúranie skeletu nemocnice na Rázsochách za 17 mil. € z dôvodu už nevyhovujúcich štandardov. Na pôvodnom mieste Rázsoch má vyrásť nová nemocnica. Teória pokusov a omylov, taká obľúbená v slovenskej politike, tak pokračuje ďalej. Nová nemocnica ešte nemá ani projektovú štúdiu, ale už má nového ekonomického aj medicínskeho riaditeľa. Minister chce do konca volebného obdobia aspoň rozbehnúť na Rázsochách výstavbu novej budovy nemocnice. Paradoxom je, že kúsok vedľa na Boroch, dokonca skôr ako štát, plánuje postaviť a otvoriť svoju novú modernú nemocnicu finančná skupina Penta. Na dôvažok Drucker pred pár týždňami hovoril aj o výstavbe novej nemocnice v Trnave s odhadovanou investíciou v sume 80 mil. €. Je viac ako smiešne 30 rokov nepostaviť ani mininemocničku, a zrazu sú v pláne dve stavané štátom a jedna ďalšia súkromná. Ešte dodám: aj nemocnica v Michalovciach  bol najskôr nekonečný „štátny príbeh“ a neskôr nemocnicu postavila – dokončila finančná skupina. Že by to bol návod na novú osobitne slovenskú špecialitu novej nemocničnej výstavby?

Keď sa politik – strana dostane na určitý post, musí najskôr splácať záväzky tým, ktorí politikovi – strane pomohli tento post získať. Zároveň si musí politik – strana budovať vzťahy politické a, samozrejme, obchodné. Politické sľuby sú dlhé tri roky na vedľajšej koľaji a vo štvrtom roku sa začína znova sľubovať. Platí známe heslo: „Nikto občanom nedokáže splniť toľko, čo politik dokáže nasľubovať!“ V tomto duchu platí nepísaná dohoda naprieč celým politickým spektrom. To je stranícky princíp, na ktorý doplácajú najmä verejné zdroje pre sociálne služby, šport, školstvo, zdravotníctvo, pretože tam sú vždy plánované zdroje, z ktorých sa dá veľa „odtrhnúť pre seba, pre stranu alebo pre vyvolených“... a na to doplatili aj Rázsochy. Doplatili na záujmy tých, ktorí ťahajú „nitkami nad hlavami politikov“. Pre lukratívnosť pozemkov, výbornú dostupnosť, lesopark alebo prístup k diaľnici sú reálne aktivity smerujúce k výstavbe takej potrebnej univerzitnej nemocnice brzdené, menené, odkladané, teda sabotované. Stačí si pozrieť, do ktorých nemocníc smerovali eurofondy v posledných rokoch, a získate prehľad, ktoré sú obchádzané a ponechané na pomalé „vykrvácanie“. Veď to je najlepší spôsob, ako redukovať sieť, a vina spadne na iných, ale nie na politikov.

Z roka na rok sledujeme, ako sa najskôr nemocnice nechajú beznádejne zadlžiť a potom sa za nízku cenu rozpredávajú. Nekonečný príbeh univerzitnej nemocnice v Bratislave je obeťou nerozhodnosti, neschopnosti alebo úplatnosti politikov slúžiacich nie občanom, ale finančným skupinám.