Kde to žijem?

Nielen každému zdravotníkovi, ale aj vzdelanému pacientovi je jasné, že je to do neba volajúca blbosť. A ostatným je to asi zbytočné vysvetľovať, „po svojom“ im to vysvetlili povrchní senzáciechtiví novinári a veci absolútne neznalí politici vrátane celého parlamentu a ministerstva zdravotníctva, ktorých odborná debata k téme „poplatky“ sa zvrhla len na licitáciu „30 alebo 10“. Nič nové – a ako najväčší špinavec z toho vychádza lekár... Dá sa aj inak:

Ak budete letieť „do štátov“, v lietadle American Airlines, môžete si prelistovať časopis American Way. Už viac rokov v ňom môžete objaviť viaceré celostránkové portréty lekárov s nadpisom „Top Doctor“ alebo „Best Surgeon“. Nominujú ich zamestnávatelia, vyberú a potvrdia odborné spoločnosti. Neviem si predstaviť, že by sa v hociktorom našom periodiku objavila pod nadpisom „najlepší lekár“ postava usmiateho, elegantne oblečeného lekára „na celú stranu“.

Naše periodiká majú iné nadpisy (citujem len posledné tri dni): „V nemocnici ho nesledovali, ako mali“, „Zomrelo bábätko na očkovanie?“, „Zomrel tri dni po očkovaní“, „Noha jej opuchla zrejme po injekcii“, „Nechali ju zomrieť a ešte aj klamali“, „Očkovanie na horúčku dengue má následky“ (pardon – kto už len na Slovensku očakáva dengue...), „Chceme vedieť, prečo zomrela naša Sabrinka“, „Pacienti mrznú v čakárni“, „Prečo Emke nepomohli naši lekári“, Opitá očná lekárka pozná svoj trest“, „V zdravotníctve chýba motivácia“, „V prípade smrti Sebastianka padli tresty“, „Foťte, snímajte a robte si kópie dokumentácie“, „Vážne chorého poslali z urgentu domov, zomrel“... Útok za útokom.

A v texte mnohokrát niečo iné, často len dohady. Oficiálna štatistika hovorí, že asi jeden z desiatich podnetov na Úrad pre dohľad je odôvodnený. Kto sa ospravedlní tým, ktorí boli osočení neprávom? A kde je ocenenie tých, ktorí sú svedomití, kde sú príbehy vyliečených, zachránených a spokojných? Médiá záujem nemajú, žiadané sú senzácie. Komora sa utápa v interných problémoch, na tvorbu PR lekárov nemá čas a silu (a možno ani schopnosti), odborné komunity počuť výnimočne (asi aj preto, že médiá o ne neprejavujú záujem – ak rovno ich názory neignorujú), ministerstvo sem-tam „pomôže“ – priložiť do ohňa...

Nemám pocit, že by sa to zlepšovalo. Asi treba inak: napr. poplatok za podnet na ÚDZS – ak je odôvodnený, poplatok sa vráti. Ak nie, sorry. Alebo zodpovednosť novinárov – komora má právnickú kanceláriu. Ibaže: dnes je 13 mesiacov odo dňa, keď som dal komore podnet na „klamlivú reklamu“ – dodnes nič... A útoky pokračujú aj dnes: „... ak nebudete chcieť čakať u lekára, bude vás to stáť 30 eur.“ Asi nezostáva nič iné, len zavrieť oči, predstaviť si let za more a otvoriť časopis. Lebo úcta k lekárovi a jeho práci sa stáva „vďaka“ novinárom a politikom nedostihnuteľným snom...