​Nemocnica a nemocnica

Obe sú v centre mesta. A tam sa aj akákoľvek podobnosť končí.

Keďže išlo o dve úplne rozdielne diagnózy, nebudem sa vyjadrovať ku kvalite liečby. Úplne iný bol aj záver – kým môjho prvého blízkeho človeka previezli z nemocnice už len dožiť na pár dní do omnoho príjemnejšieho prostredia, ten druhý je už doma a po precízne vykonanom zákroku sa teší zdraviu.

Ten prvý príbeh sa skončil zle. O otrasných preležaninách, ktoré mu v nemocnici „vypestovali“, pretože antidekubitnú podložku dostal až po našej urgencii a otázke, či máme priniesť vlastnú, sa ani nebudem zmieňovať. Polohovaný bol, ale, ako sa nám posťažovali sestry, stále sa prevalil naspäť, tak čo s ním... Nuž, riešenie existuje, ani nie je drahé, videli sme ho v súkromnej LDCH, ale to by musela nemocnica fungovať tak, ako má... A na záver čerešnička, telefonát na obed, príďte si po pacienta zajtra ráno, z našej strany je v poriadku. Ležiaceho, bezvládneho, doslova s čiernymi dierami na zadnej časti tela... Žil ešte štyri dni...

Stačí ísť o kilometer ďalej a ocitnete sa v inom svete. Príjemné prostredie, kvety, milé sestry a ochotní lekári, ktorí sa vám pri prvej návšteve predstavia a podajú vám ruku. Keď zistia, že operáciu máte mať už o štyri dni a chýbajú vám niektoré vyšetrenia, urgentne (a bez frflania) vám ich vybavia, aby sa zákrok nemusel odkladať. Keď lekárka zistí, že pacientka pred mesiacom stratila manžela, porozpráva sa s ňou o jej smútku a neodbaví ju len suchými povelmi. Izby pôsobia svetlejšie, optimistickejšie, priestrannejšie. Strava výborná. Až sa vám nechce ísť domov.

Je to len o tom, že je to neštátna nemocnica? Že je to cirkevná nemocnica? Že je to eseročka? Nie je to o (milosrdných) ľuďoch? O motivácii? Ťažko povedať. Jedno je však isté. Tam sa človek cíti ako človek. Ide to. Dokonca aj na Slovensku.