Nájdu sestry odvahu?
Keď chcela vláda a rezort zastaviť tento marazmus, na jednej strane vraj spôsobený finančnou podvyživenosťou a na druhej rozkrádaním zdrojov v zdravotníctve, mala hneď zvýšiť odvody za poistencov štátu na 5 percent, lebo ide o najväčší poistný kmeň.
Finančný výpadok v zdravotnom poistení nie je možné zabezpečiť krytím z iných zdrojov, prípadne sa spoliehať na mechanizmy a praktiky, ktoré smerujú nielen k finančnej destabilizácii, ale aj k totálnej morálnej a hodnotovej kríze.
Odstrániť jej následky bude možno ešte zložitejšie, ako pripraviť legislatívne stabilné prostredie, ktoré by zamedzilo rozkrádaniu a tunelovaniu zdravotníctva, viedlo k skvalitňovaniu zdravotnej starostlivosti a spokojnosti pacientov aj zdravotníkov, sestry nevynimajúc.
Napriek tomu, čo sa dialo a deje v rezorte , napriek vnútorným bojom a bojom jednotlivých skupín medzi sebou je až zarážajúce, akou formou sa snažila a snaží vládna garnitúra zavrieť Pandorinu skrinku, ktorú sestry v roku 2011 svojou petíciou otvorili.
Nech by snahy záujmových skupín, oligarchov, iných politických zoskupení boli akékoľvek, politickú zodpovednosť za stav v zdravotníctve nesie predovšetkým súčasná vláda, ktorá sa ujala moci v roku 2012.
Určite to nebol prvoaprílový žart, keď nás premiér informoval hneď po nástupe do funkcie, že predošla vláda nenechala na mzdy sestier dostatok financií, že zákon je neaplikovateľný v praxi.
Hoci v doložke vplyvov k zákonu 62/2012 bolo jasne vymedzené, že na krytie miezd bude potrebné v roku 2012 cca 68 mil. eur, takže poslanci veľmi dobre vedeli (ak boli príčetní), o čom hlasujú.
Odcitujem vtedajšieho ministra zdravotníctva Ivana Uhliarika – „na platy sestier bolo v minulom roku potrebných asi 68 mil. eur. Už pri predkladaní zákona som argumentoval tým, že na platy sestier sú peniaze v štátnom rozpočte pre zdravotníctvo, kde išlo o 75 mil. eur viac ako v roku 2011, v rezerve v štátneho rozpočtu 50 mil. eur a v úsporách v liekovej politike na rok 2012, ktoré som odhadol pesimisticky na 40 mil. eur“.
Vláda Roberta Fica tvrdila, že zdroje nemá. Na jednom z prvých rokovaní navrhla Zuzana Zvolenská komore sestier postupné zvyšovanie miezd. Bolo takmer totožné s návrhom zákona na mzdy zdravotníkov, ktorý bol pre nás neprijateľný, lebo by viedol k znižovaniu miezd sestier v štátnych zariadeniach a tým v neštátnym by prihodil pár eur navyše.
Uveriť sľubu ministerky, že v priebehu štyroch rokov by sa mzdy sestrám dorovnali do výšky v návrhu zákona by bolo viac ako naivné.
Zdravotníkom ani kosti
Z. Zvolenská s predsedom parlamentného zdravotníckeho výboru Richardom Rašim v apríli 2012 na sneme sestier garantovali, že bude rozpustená rezerva 50 mil. eur, ktorá pôjde na mzdy nielen lekárov, ale aj sestier.
Napriek tomu sa neudialo nič, zákon ústavný súd pozastavil, delenie úväzkov sestrám na administratívné pracovníčky a sestry nadobudlo enormné rozmery a nikto nebol kompetentný – ani rezort, ani inšpektoráty práce, ani kraje, ani ombudsmanka degradáciu sestier zastaviť.
Jediná možnosť bola nepodpísať úväzky, alebo sa brániť súdnou cestou. To by však musela podať každá sestra individuálnu žalobu, pričom v rámci poistenia právnej ochrany by mala garantované zastúpenie jednotlivo aj spoločne v rámci organizácie. Našli sa hádam tri, štyri odvážne.
Keď sestry nemali vtedy na tieto kroky odvahu, budú ju mať v súčasnosti, keď nás delia podľa miezd na tri skupiny sestier? Je potrebné si uvedomiť, že štátny rozpočet sa prijíma na príslušný rok. Ak zákonodarcovi zostal výdaj v príslušnom rozpočte na daný rok, tak to môže zohľadniť v rozpočte na ďalší kalendárny rok.
Ak sa tak vtedy nestalo, tak len preto, lebo zákonu 62/2012 bola odňatá účinnosť. Vláda i rezort vytvárajú rezervy a zákonodarca rozhodne, akými opatreniami do rozpočtu svoje normy zapracuje. Zákon teda nebol v rozpore s rozpočtovými pravidlami, len pomáhal v oddiaľovaní riešení v prípade rastu miezd sestier.
Premiér sa pýšil tým, že do zdravotníctva prišlo za posledné tri roky cca o 600 mil. eur viac. V roku 2011 bol rozpočet bol cca 3,7 mld. eur a za vlády Smer - SD je to 4,3 mld. eur, pričom dlh štátnych nemocníc je 500 mil. eur.
Kam sa podeli a zmizli tie peniaze, ktoré nevideli pacienti, sestry či iní zdravotníci okrem lekárov, ktorí si svoj zákon o odmeňovaní zatiaľ udržali? Dokedy budeme tolerovať rozkrádanie, rodinkárstvo, legislatívne diery, garantujúce bezúhonnosť, ktorú nemá žiadny bežný občan?
Potom sa nečudujme, že sa nielen sestry, ale aj občania dočkajú iba ťahania za nosy, pre-Smer-ovania na ďalších nenásytných, ktorí zacítili šancu a vedia, že stačí iba vyhrať voľby a zasadnúť do parlamentných lavíc.
Lebo zdravotnícke koryto nie je vôbec také prázdne, ako nás roky presviedčajú. Len tým najslabším článkom v systéme - pacientom, sestrám, zdravotníkom, sa neujdú ani ohlodané kosti...
Keď chcela vláda a rezort zastaviť tento marazmus, na jednej strane vraj spôsobený finančnou podvyživenosťou a na druhej rozkrádaním zdrojov v zdravotníctve, mala hneď zvýšiť odvody za poistencov štátu na 5 percent, lebo ide o najväčší poistný kmeň.
Finančný výpadok v zdravotnom poistení nie je možné zabezpečiť krytím z iných zdrojov, prípadne sa spoliehať na mechanizmy a praktiky, ktoré smerujú nielen k finančnej destabilizácii, ale aj k totálnej morálnej a hodnotovej kríze.
Odstrániť jej následky bude možno ešte zložitejšie, ako pripraviť legislatívne stabilné prostredie, ktoré by zamedzilo rozkrádaniu a tunelovaniu zdravotníctva, viedlo k skvalitňovaniu zdravotnej starostlivosti a spokojnosti pacientov aj zdravotníkov, sestry nevynimajúc.
Napriek tomu, čo sa dialo a deje v rezorte , napriek vnútorným bojom a bojom jednotlivých skupín medzi sebou je až zarážajúce, akou formou sa snažila a snaží vládna garnitúra zavrieť Pandorinu skrinku, ktorú sestry v roku 2011 svojou petíciou otvorili.
Nech by snahy záujmových skupín, oligarchov, iných politických zoskupení boli akékoľvek, politickú zodpovednosť za stav v zdravotníctve nesie predovšetkým súčasná vláda, ktorá sa ujala moci v roku 2012.
Určite to nebol prvoaprílový žart, keď nás premiér informoval hneď po nástupe do funkcie, že predošla vláda nenechala na mzdy sestier dostatok financií, že zákon je neaplikovateľný v praxi.
Hoci v doložke vplyvov k zákonu 62/2012 bolo jasne vymedzené, že na krytie miezd bude potrebné v roku 2012 cca 68 mil. eur, takže poslanci veľmi dobre vedeli (ak boli príčetní), o čom hlasujú.
Odcitujem vtedajšieho ministra zdravotníctva Ivana Uhliarika – „na platy sestier bolo v minulom roku potrebných asi 68 mil. eur. Už pri predkladaní zákona som argumentoval tým, že na platy sestier sú peniaze v štátnom rozpočte pre zdravotníctvo, kde išlo o 75 mil. eur viac ako v roku 2011, v rezerve v štátneho rozpočtu 50 mil. eur a v úsporách v liekovej politike na rok 2012, ktoré som odhadol pesimisticky na 40 mil. eur“.
Vláda Roberta Fica tvrdila, že zdroje nemá. Na jednom z prvých rokovaní navrhla Zuzana Zvolenská komore sestier postupné zvyšovanie miezd. Bolo takmer totožné s návrhom zákona na mzdy zdravotníkov, ktorý bol pre nás neprijateľný, lebo by viedol k znižovaniu miezd sestier v štátnych zariadeniach a tým v neštátnym by prihodil pár eur navyše.
Uveriť sľubu ministerky, že v priebehu štyroch rokov by sa mzdy sestrám dorovnali do výšky v návrhu zákona by bolo viac ako naivné.
Zdravotníkom ani kosti
Z. Zvolenská s predsedom parlamentného zdravotníckeho výboru Richardom Rašim v apríli 2012 na sneme sestier garantovali, že bude rozpustená rezerva 50 mil. eur, ktorá pôjde na mzdy nielen lekárov, ale aj sestier.
Napriek tomu sa neudialo nič, zákon ústavný súd pozastavil, delenie úväzkov sestrám na administratívné pracovníčky a sestry nadobudlo enormné rozmery a nikto nebol kompetentný – ani rezort, ani inšpektoráty práce, ani kraje, ani ombudsmanka degradáciu sestier zastaviť.
Jediná možnosť bola nepodpísať úväzky, alebo sa brániť súdnou cestou. To by však musela podať každá sestra individuálnu žalobu, pričom v rámci poistenia právnej ochrany by mala garantované zastúpenie jednotlivo aj spoločne v rámci organizácie. Našli sa hádam tri, štyri odvážne.
Keď sestry nemali vtedy na tieto kroky odvahu, budú ju mať v súčasnosti, keď nás delia podľa miezd na tri skupiny sestier? Je potrebné si uvedomiť, že štátny rozpočet sa prijíma na príslušný rok. Ak zákonodarcovi zostal výdaj v príslušnom rozpočte na daný rok, tak to môže zohľadniť v rozpočte na ďalší kalendárny rok.
Ak sa tak vtedy nestalo, tak len preto, lebo zákonu 62/2012 bola odňatá účinnosť. Vláda i rezort vytvárajú rezervy a zákonodarca rozhodne, akými opatreniami do rozpočtu svoje normy zapracuje. Zákon teda nebol v rozpore s rozpočtovými pravidlami, len pomáhal v oddiaľovaní riešení v prípade rastu miezd sestier.
Premiér sa pýšil tým, že do zdravotníctva prišlo za posledné tri roky cca o 600 mil. eur viac. V roku 2011 bol rozpočet bol cca 3,7 mld. eur a za vlády Smer - SD je to 4,3 mld. eur, pričom dlh štátnych nemocníc je 500 mil. eur.
Kam sa podeli a zmizli tie peniaze, ktoré nevideli pacienti, sestry či iní zdravotníci okrem lekárov, ktorí si svoj zákon o odmeňovaní zatiaľ udržali? Dokedy budeme tolerovať rozkrádanie, rodinkárstvo, legislatívne diery, garantujúce bezúhonnosť, ktorú nemá žiadny bežný občan?
Potom sa nečudujme, že sa nielen sestry, ale aj občania dočkajú iba ťahania za nosy, pre-Smer-ovania na ďalších nenásytných, ktorí zacítili šancu a vedia, že stačí iba vyhrať voľby a zasadnúť do parlamentných lavíc.
Lebo zdravotnícke koryto nie je vôbec také prázdne, ako nás roky presviedčajú. Len tým najslabším článkom v systéme - pacientom, sestrám, zdravotníkom, sa neujdú ani ohlodané kosti...
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
PhDr. Mária Lévyová, exprezidentka SK SaPA