Aký je slovenský pacient?
Trochu ubolený, nedostatočne sebavedomý, odovzdaný lekárovi. Slovenskí pacienti sa o seba málo starajú. Na porovnanie, zahraničný si oveľa viac uvedomuje hodnotu zdravia. Vie, že na to, aby bol zdravý, musí sa svojmu telu dostatočne venovať.
Na Slovensku prevláda vo vedomí ľudí akýsi postsocialistický model. Všetko nechávame na lekárov. Spoliehame sa na to, že oni sa postarajú o náš zdravotný stav. Stále však zaň sami nepreberáme zodpovednosť.
Na západe si pritom vo väčšej miere uvedomujú význam prevencie a vyššiu hodnotu špeciálnej zdravotnej starostlivosti. Prístup k vlastnému organizmu, zdraviu je teda u zahraničného pacienta dôkladnejší.
Aký by mal byť slovenský pacient?
Rozhodne by si mal uvedomiť, že jeho vlastné telo patrí iba jemu a že on je ten, kto ho manažuje, vedie. Musí sa naučiť byť citlivý na symptomatiku organizmu, rozlišovať hranice jeho zaťaženia.
Mal by sa stať vedomým manažérom svojho zdravia. U nás nemáme pacienta, ktorý by si napríklad mohol vyberať zo štyroch poistných programov, či na ktorom oddelení bude operovaný...
Nepoznáme systém, ktorý by mu umožňoval pretriediť a zvyšovať konkurencieschopnosť v zdravotníctve.
Často sa hovorí o právach pacientov, málo sa však spomínajú ich povinnosti...
Myslím si, že otázka pacientskych povinností je dnes skôr tabu. Tak ako nikto nechce nahlas povedať, že zdravotníctvo nie je zadarmo, tak nikto nahlas nevysloví, že pacienti majú okrem svojich práv aj povinnosti.
Doteraz som sa napríklad nestretol s výraznou iniciatívou, ktorá by fajčiarom dávala nejaké obmedzenia, ako trebárs, ak budete fajčiť, nedostanete danú liečbu, alebo si za ňu viac priplatíte. Nevidno zatiaľ prirodzený tlak systému, ktorý by povedal, ak niečo chcete, niečo aj dodržiavajte.
Vyštudovali ste architektúru. Ako sa architekt stane zástupcom práv pacientov?
Pracoval som v oblasti filmovej architektúry. Tá sa však spoločne s filmom rozpadla po odchode Američanov a zániku Koliby. Venoval som sa aj maľbe, a preto mám veľmi blízky vzťah ku grafike a k vizuálnej komunikácii.
Keď som bol dieťa, chcel som sa stať maliarom, spisovateľom. Túžil som výborne rozumieť vizuálnemu aj textovému spracovaniu, čo sa mi splnilo. Aj preto dokážem k otázke zdravia pristupovať s patričnou citlivosťou.
Jedno východné učenie hovorí, že zdravie je plne v rukách človeka. Choroba nepríde k tomu, kto má spravodlivú myseľ. K zdraviu mám veľmi blízky vzťah, aj k životu. Obhajujem myšlienku starostlivosti o svoje telo a život.
Táto myšlienka vás priviedla k Slovenskému pacientovi?
Áno aj. Založil som aj spoločnosť, ktorá pripravuje marketingovú komunikáciu liekov. Poznám teda komunikáciu smerom k lekárom i k pacientom, rovnako aj mechanizmy účinkov liekov.
Tiež som sa dotýkal etiky farmaceutického priemyslu, lekárov či práv a povinností pacientov. Liekovú problematiku mám teda dopodrobna preštudovanú. V roku 2006 som navyše začal vydávať pacientske časopisy, čo bola pre mňa samotného nová výzva.
Na edukáciu pacienta sme mali a stále máme nedostatok časopisov. Priniesli sme tituly ako cardiomagazín, neuromagazín, dermatomagazín, onkomagazín... Ak však na úrovni vydavateľa stanovíme určité procesy, priestor vydávania časopisov prestane vytvárať nové výzvy.
Tie vznikajú neprestajne a každodenne na úrovni organizovaného života pacientov. Aj preto sme založili občianske združenie Slovenský pacient a pustili sa do organizovanej práce s pacientmi a s pacientskymi združeniami.
Aké aktivity máte napríklad už za sebou?
Zorganizovali sme tri konferencie pacientskych organizácií. Urobili sme veľké prieskumy pacientskych organizácií a spustili internetovú stránku, ktorá je jedným z našich hlavných projektov.
Na jeseň náš web Slovenský pacient presiahol stotisícovú mesačnú návštevnosť. Elektronická podoba dáva priestor pre nové výzvy, najmä v oblasti spätnej komunikácie od pacientov, a to napríklad v podobe formulárov, videí, testov, článkov, komentárov, petícií či prieskumov.
Ako vzdelávate pacientov?
Na edukáciu pacientov máme projekt Akadémia pacienta. Prebieha v troch oblastiach – v sociálnej, právnej a v medicínskej. Pre pacientov sme bezplatne vydali dve akadémie (edície) zo sociálnej, dve z právnej a päť z medicínskej oblasti. Išlo napríklad o sklerózu multiplex, diabetes či onkológiu.
Ako získavate finančné prostriedky na vašu činnosť?
Financie riešime s partnermi, ktorí majú k pacientom blízky vzťah. Každý projekt je však odlišný. Napríklad na projekt Život bez antibiotík sme teraz získali grant od Svetovej zdravotníckej organizácie, finančne prispela aj Spoločnosť všeobecných lekárov Slovenska i jedna diagnostická spoločnosť.
Koľko máte členov?
Nie sme orientovaní na členov. Máme pomerne úzky okruh členov, momentálne ich je šesť. Naši členovia sú vždy spojení s projektmi, ktoré robíme.
Na akých projektoch aktuálne pracujete?
Momentálne najzaujímavejším projektom, na ktorom pracujeme, je Život bez antibiotík, ktorý poskytuje priestor na racionalizáciu antibiotík. Radi by sme sa vrátili k pacientskym konferenciám.
Pripravujeme dlhodobý projekt monitorovania zdravotnej starostlivosti. Podporili sme petíciu, ktorá sa týka darov pre ťažko zdravotne postihnuté osoby. Ak dostanú dar nad určitú hodnotu, môže to mať za následok odobratie asistenta.
To už nie je v súlade ani so zdravým rozumom, aby sme mohli našim darom ešte aj ublížiť. Ide o zasahovanie do prirodzenej spolupatričnosti medzi ľuďmi.
Samostatne sme robili telefonický prieskum pacientskych organizácií, na ktorom sa zúčastnilo 145 pacientskych organizácií a spoločne s agentúrou GfK prieskum o zdravotnej starostlivosti z pohľadu pacienta so 740 respondentmi.
Čo ste v prieskume zisťovali?
V prieskume, ktorý sme robili v apríli 2013, sme sa pýtali, ako sú spokojní s naším zdravotníctvom, ako vnímajú poskytovanú starostlivosť z hľadiska kvality, aká je cenová dostupnosť a náklady pacientov na zdravotnú starostlivosť.
Z odpovedí sme potom zistili správanie a pohľad pacienta na poskytovanie zdravotnej starostlivosti u nás. Tiež sme zistili, že zdravotníci sa podľa pacientov nesprávajú k nim tak, ako by sa mali. To je však skôr problémom štátnych nemocníc. Všeobecného lekára si pacient môže zmeniť, keď potrebuje.
K akým výsledkom ste napríklad dospeli?
Výskum ukázal, že za zdravotnú starostlivosť sa ľudia radi odvďačia, a to až v 63 percentách. Iba 15 percent pacientov výslovne odmieta akúkoľvek vďačnosť za poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Ukazuje sa, že pacient chce v našom systéme poďakovať pracovníkom za zdravotnú starostlivosť.
Odvďačením sa myslia dary pacienta lekárovi?
Obdarovávanie lekárov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, za darovanie zdravia máme zakorenené už z minulosti. Je prirodzené, že ak niečo od niekoho dostaneme, chceme sa mu za to odvďačiť. Odvďačením sa však nemyslia iba finančné prostriedky.
Pacienti chcú byť často zapájaní do liečebného procesu. Ako sa vám spolupracuje s MZ SR?
Z ministerstva sa s nami stretli raz. Zistili sme však, že ich povinnosťou je stretnúť sa s nami, ale nie vypočuť. Vypočuť znamená, že to, o čom sme spolu hovorili, aj zapracujú do nejakej systémovej zmeny napr. legislatívy. Teda, že vidieť reakciu, ohlas.
Ministerstvo vie počúvať, ale nie vypočuť. Porovnajme si ako napríklad na internete pristupujú k pacientovi ministerstvá slovenského rezortu zdravotníctva a českého. Na stránke českého ministerstva nájdeme až na dvoch miestach výraz pacient.
Na slovenskej stránke rezortu zdravotníctva slovo pacient nenájdete, alebo ak áno, tak len s ťažkosťami. Informácie, ktoré sú preňho určené, sú navyše limitované. Takto podľa mňa vníma pacienta v súčasnosti naše ministerstvo zdravotníctva.
Máme spätnú väzbu, že rezort sa zaujíma iba o pacienta, ktorý je organizovaný, kričí, vie spôsobiť rozruch, rozbehnúť petíciu, spojiť sa s médiami a danú tému dostatočne silne komunikovať. Spozornie až vtedy, keď sa z toho stane citlivý problém, ktorý je potrebné riešiť.
Sú pacienti u nás zapájaní do legislatívneho procesu?
Myslím, že áno. Zástupcovia pacientov sú napríklad aj priamou súčasťou zmien zákonov v sociálnej oblasti. Ak sa pripravujú nejaké zmeny, zástupcovia imobilných pacientov doťahujú niektoré otázky.
Občianska spoločnosť vie byť citlivá k pripomienkovaciemu procesu k zákonom. Momentálny splnomocnenec vlády pre občiansku spoločnosť je právnik, aj on teda pripravuje zákony tak, aby vyhovovali občianskym združeniam a zvyšovali silu občianskej spoločnosti.
Myslím si, že je prirodzené, ak pacientske organizácie pripomienkujú návrhy k zákonom. No keď som bol na pripomienkovaní niektorých zákonov na zdravotníckom výbore NR SR, stretol som sa s aroganciou vládnucej politickej strany.
Predložili vyše 100-stranový zákon, ktorý ani podľa džentlmenskej dohody neposlali aspoň deň vopred, aby sme si ho mohli prečítať. Položili ho na stôl a o desať minút ho chceli mať odhlasovaný.
Majú u nás pacienti prístup k najnovšej liečbe?
QUALY predstavuje akýsi filter. Niektoré drahé lieky však cez hodnotu QALY neprejdú. Súhlasím, že systém sa chce proti drahej liečbe brániť. Jednou z možností, ako sa dostať k najnovšej liečbe, je zapojenie sa do klinickej štúdie.
Oplatí sa dnes pacientom sťažovať na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou?
Určite áno. Navyše v danej chvíli sa celý prípad medicínsky detailne zdokumentuje. Skonštatovanie pochybenia úradom je tiež signálom pre advokátsku kanceláriu, že daný prípad má právne pozadie, s ktorým sa dá pracovať.
Hľadáme spôsoby, ako sebavedomie pacienta zvýšiť. Aj preto podporujeme projekt istej košickej advokátskej kancelárie, ktorá vytvorila zaujímavú službu – register pacientskych káuz.
Ak doň pacient zadá svoj prípad, do 48 hodín ho právnici posúdia. Krátke zhodnotenie prípadu je pre pacientov bezplatné. Pacient takto dostane aspoň základnú znalosť o svojom prípade.
Chorý u nás však stále nie je v pozícii, keď by kauzy vyhrával. Určitým skupinám, napríklad znalcom, záleží, aby to tak zostalo čo najdlhšie.
Rezort prichádza s novelou zákona o liekoch, v ktorej sprísnil vzťahy medzi farmaceutickými firmami a zdravotníkmi. Cieľom zmien je podľa ministra zvýšenie transparentnosti, pretože pacienti tento kontakt vnímajú veľmi citlivo. Zaujíma pacienta, s akou farmafirmou jeho lekár spolupracuje?
Lekár by nemal byť na predpisovanie liečiva motivovaný. Vo vyspelých krajinách predstavujú takéto vzťahy veľmi citlivú záležitosť. Napríklad v USA sú tieto systémy práve vďaka občianskym aktivistom dotiahnuté do detailov.
Pacient si môže pozrieť, ako sponzoruje farmaceutická spoločnosť, ktorá vyrába jeho liek, lekára, ktorý mu ho predpísal. U nás to zatiaľ pacientov veľmi nezaujíma.
Trochu ubolený, nedostatočne sebavedomý, odovzdaný lekárovi. Slovenskí pacienti sa o seba málo starajú. Na porovnanie, zahraničný si oveľa viac uvedomuje hodnotu zdravia. Vie, že na to, aby bol zdravý, musí sa svojmu telu dostatočne venovať.
Na Slovensku prevláda vo vedomí ľudí akýsi postsocialistický model. Všetko nechávame na lekárov. Spoliehame sa na to, že oni sa postarajú o náš zdravotný stav. Stále však zaň sami nepreberáme zodpovednosť.
Na západe si pritom vo väčšej miere uvedomujú význam prevencie a vyššiu hodnotu špeciálnej zdravotnej starostlivosti. Prístup k vlastnému organizmu, zdraviu je teda u zahraničného pacienta dôkladnejší.
Aký by mal byť slovenský pacient?
Rozhodne by si mal uvedomiť, že jeho vlastné telo patrí iba jemu a že on je ten, kto ho manažuje, vedie. Musí sa naučiť byť citlivý na symptomatiku organizmu, rozlišovať hranice jeho zaťaženia.
Mal by sa stať vedomým manažérom svojho zdravia. U nás nemáme pacienta, ktorý by si napríklad mohol vyberať zo štyroch poistných programov, či na ktorom oddelení bude operovaný...
Nepoznáme systém, ktorý by mu umožňoval pretriediť a zvyšovať konkurencieschopnosť v zdravotníctve.
Často sa hovorí o právach pacientov, málo sa však spomínajú ich povinnosti...
Myslím si, že otázka pacientskych povinností je dnes skôr tabu. Tak ako nikto nechce nahlas povedať, že zdravotníctvo nie je zadarmo, tak nikto nahlas nevysloví, že pacienti majú okrem svojich práv aj povinnosti.
Doteraz som sa napríklad nestretol s výraznou iniciatívou, ktorá by fajčiarom dávala nejaké obmedzenia, ako trebárs, ak budete fajčiť, nedostanete danú liečbu, alebo si za ňu viac priplatíte. Nevidno zatiaľ prirodzený tlak systému, ktorý by povedal, ak niečo chcete, niečo aj dodržiavajte.
Vyštudovali ste architektúru. Ako sa architekt stane zástupcom práv pacientov?
Pracoval som v oblasti filmovej architektúry. Tá sa však spoločne s filmom rozpadla po odchode Američanov a zániku Koliby. Venoval som sa aj maľbe, a preto mám veľmi blízky vzťah ku grafike a k vizuálnej komunikácii.
Keď som bol dieťa, chcel som sa stať maliarom, spisovateľom. Túžil som výborne rozumieť vizuálnemu aj textovému spracovaniu, čo sa mi splnilo. Aj preto dokážem k otázke zdravia pristupovať s patričnou citlivosťou.
Jedno východné učenie hovorí, že zdravie je plne v rukách človeka. Choroba nepríde k tomu, kto má spravodlivú myseľ. K zdraviu mám veľmi blízky vzťah, aj k životu. Obhajujem myšlienku starostlivosti o svoje telo a život.
Táto myšlienka vás priviedla k Slovenskému pacientovi?
Áno aj. Založil som aj spoločnosť, ktorá pripravuje marketingovú komunikáciu liekov. Poznám teda komunikáciu smerom k lekárom i k pacientom, rovnako aj mechanizmy účinkov liekov.
Tiež som sa dotýkal etiky farmaceutického priemyslu, lekárov či práv a povinností pacientov. Liekovú problematiku mám teda dopodrobna preštudovanú. V roku 2006 som navyše začal vydávať pacientske časopisy, čo bola pre mňa samotného nová výzva.
Na edukáciu pacienta sme mali a stále máme nedostatok časopisov. Priniesli sme tituly ako cardiomagazín, neuromagazín, dermatomagazín, onkomagazín... Ak však na úrovni vydavateľa stanovíme určité procesy, priestor vydávania časopisov prestane vytvárať nové výzvy.
Tie vznikajú neprestajne a každodenne na úrovni organizovaného života pacientov. Aj preto sme založili občianske združenie Slovenský pacient a pustili sa do organizovanej práce s pacientmi a s pacientskymi združeniami.
Aké aktivity máte napríklad už za sebou?
Zorganizovali sme tri konferencie pacientskych organizácií. Urobili sme veľké prieskumy pacientskych organizácií a spustili internetovú stránku, ktorá je jedným z našich hlavných projektov.
Na jeseň náš web Slovenský pacient presiahol stotisícovú mesačnú návštevnosť. Elektronická podoba dáva priestor pre nové výzvy, najmä v oblasti spätnej komunikácie od pacientov, a to napríklad v podobe formulárov, videí, testov, článkov, komentárov, petícií či prieskumov.
Ako vzdelávate pacientov?
Na edukáciu pacientov máme projekt Akadémia pacienta. Prebieha v troch oblastiach – v sociálnej, právnej a v medicínskej. Pre pacientov sme bezplatne vydali dve akadémie (edície) zo sociálnej, dve z právnej a päť z medicínskej oblasti. Išlo napríklad o sklerózu multiplex, diabetes či onkológiu.
Ako získavate finančné prostriedky na vašu činnosť?
Financie riešime s partnermi, ktorí majú k pacientom blízky vzťah. Každý projekt je však odlišný. Napríklad na projekt Život bez antibiotík sme teraz získali grant od Svetovej zdravotníckej organizácie, finančne prispela aj Spoločnosť všeobecných lekárov Slovenska i jedna diagnostická spoločnosť.
Koľko máte členov?
Nie sme orientovaní na členov. Máme pomerne úzky okruh členov, momentálne ich je šesť. Naši členovia sú vždy spojení s projektmi, ktoré robíme.
Na akých projektoch aktuálne pracujete?
Momentálne najzaujímavejším projektom, na ktorom pracujeme, je Život bez antibiotík, ktorý poskytuje priestor na racionalizáciu antibiotík. Radi by sme sa vrátili k pacientskym konferenciám.
Pripravujeme dlhodobý projekt monitorovania zdravotnej starostlivosti. Podporili sme petíciu, ktorá sa týka darov pre ťažko zdravotne postihnuté osoby. Ak dostanú dar nad určitú hodnotu, môže to mať za následok odobratie asistenta.
To už nie je v súlade ani so zdravým rozumom, aby sme mohli našim darom ešte aj ublížiť. Ide o zasahovanie do prirodzenej spolupatričnosti medzi ľuďmi.
Samostatne sme robili telefonický prieskum pacientskych organizácií, na ktorom sa zúčastnilo 145 pacientskych organizácií a spoločne s agentúrou GfK prieskum o zdravotnej starostlivosti z pohľadu pacienta so 740 respondentmi.
Čo ste v prieskume zisťovali?
V prieskume, ktorý sme robili v apríli 2013, sme sa pýtali, ako sú spokojní s naším zdravotníctvom, ako vnímajú poskytovanú starostlivosť z hľadiska kvality, aká je cenová dostupnosť a náklady pacientov na zdravotnú starostlivosť.
Z odpovedí sme potom zistili správanie a pohľad pacienta na poskytovanie zdravotnej starostlivosti u nás. Tiež sme zistili, že zdravotníci sa podľa pacientov nesprávajú k nim tak, ako by sa mali. To je však skôr problémom štátnych nemocníc. Všeobecného lekára si pacient môže zmeniť, keď potrebuje.
K akým výsledkom ste napríklad dospeli?
Výskum ukázal, že za zdravotnú starostlivosť sa ľudia radi odvďačia, a to až v 63 percentách. Iba 15 percent pacientov výslovne odmieta akúkoľvek vďačnosť za poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Ukazuje sa, že pacient chce v našom systéme poďakovať pracovníkom za zdravotnú starostlivosť.
Odvďačením sa myslia dary pacienta lekárovi?
Obdarovávanie lekárov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, za darovanie zdravia máme zakorenené už z minulosti. Je prirodzené, že ak niečo od niekoho dostaneme, chceme sa mu za to odvďačiť. Odvďačením sa však nemyslia iba finančné prostriedky.
Pacienti chcú byť často zapájaní do liečebného procesu. Ako sa vám spolupracuje s MZ SR?
Z ministerstva sa s nami stretli raz. Zistili sme však, že ich povinnosťou je stretnúť sa s nami, ale nie vypočuť. Vypočuť znamená, že to, o čom sme spolu hovorili, aj zapracujú do nejakej systémovej zmeny napr. legislatívy. Teda, že vidieť reakciu, ohlas.
Ministerstvo vie počúvať, ale nie vypočuť. Porovnajme si ako napríklad na internete pristupujú k pacientovi ministerstvá slovenského rezortu zdravotníctva a českého. Na stránke českého ministerstva nájdeme až na dvoch miestach výraz pacient.
Na slovenskej stránke rezortu zdravotníctva slovo pacient nenájdete, alebo ak áno, tak len s ťažkosťami. Informácie, ktoré sú preňho určené, sú navyše limitované. Takto podľa mňa vníma pacienta v súčasnosti naše ministerstvo zdravotníctva.
Máme spätnú väzbu, že rezort sa zaujíma iba o pacienta, ktorý je organizovaný, kričí, vie spôsobiť rozruch, rozbehnúť petíciu, spojiť sa s médiami a danú tému dostatočne silne komunikovať. Spozornie až vtedy, keď sa z toho stane citlivý problém, ktorý je potrebné riešiť.
Sú pacienti u nás zapájaní do legislatívneho procesu?
Myslím, že áno. Zástupcovia pacientov sú napríklad aj priamou súčasťou zmien zákonov v sociálnej oblasti. Ak sa pripravujú nejaké zmeny, zástupcovia imobilných pacientov doťahujú niektoré otázky.
Občianska spoločnosť vie byť citlivá k pripomienkovaciemu procesu k zákonom. Momentálny splnomocnenec vlády pre občiansku spoločnosť je právnik, aj on teda pripravuje zákony tak, aby vyhovovali občianskym združeniam a zvyšovali silu občianskej spoločnosti.
Myslím si, že je prirodzené, ak pacientske organizácie pripomienkujú návrhy k zákonom. No keď som bol na pripomienkovaní niektorých zákonov na zdravotníckom výbore NR SR, stretol som sa s aroganciou vládnucej politickej strany.
Predložili vyše 100-stranový zákon, ktorý ani podľa džentlmenskej dohody neposlali aspoň deň vopred, aby sme si ho mohli prečítať. Položili ho na stôl a o desať minút ho chceli mať odhlasovaný.
Majú u nás pacienti prístup k najnovšej liečbe?
QUALY predstavuje akýsi filter. Niektoré drahé lieky však cez hodnotu QALY neprejdú. Súhlasím, že systém sa chce proti drahej liečbe brániť. Jednou z možností, ako sa dostať k najnovšej liečbe, je zapojenie sa do klinickej štúdie.
Oplatí sa dnes pacientom sťažovať na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou?
Určite áno. Navyše v danej chvíli sa celý prípad medicínsky detailne zdokumentuje. Skonštatovanie pochybenia úradom je tiež signálom pre advokátsku kanceláriu, že daný prípad má právne pozadie, s ktorým sa dá pracovať.
Hľadáme spôsoby, ako sebavedomie pacienta zvýšiť. Aj preto podporujeme projekt istej košickej advokátskej kancelárie, ktorá vytvorila zaujímavú službu – register pacientskych káuz.
Ak doň pacient zadá svoj prípad, do 48 hodín ho právnici posúdia. Krátke zhodnotenie prípadu je pre pacientov bezplatné. Pacient takto dostane aspoň základnú znalosť o svojom prípade.
Chorý u nás však stále nie je v pozícii, keď by kauzy vyhrával. Určitým skupinám, napríklad znalcom, záleží, aby to tak zostalo čo najdlhšie.
Rezort prichádza s novelou zákona o liekoch, v ktorej sprísnil vzťahy medzi farmaceutickými firmami a zdravotníkmi. Cieľom zmien je podľa ministra zvýšenie transparentnosti, pretože pacienti tento kontakt vnímajú veľmi citlivo. Zaujíma pacienta, s akou farmafirmou jeho lekár spolupracuje?
Lekár by nemal byť na predpisovanie liečiva motivovaný. Vo vyspelých krajinách predstavujú takéto vzťahy veľmi citlivú záležitosť. Napríklad v USA sú tieto systémy práve vďaka občianskym aktivistom dotiahnuté do detailov.
Pacient si môže pozrieť, ako sponzoruje farmaceutická spoločnosť, ktorá vyrába jeho liek, lekára, ktorý mu ho predpísal. U nás to zatiaľ pacientov veľmi nezaujíma.
Foto: Pavol Funtál. Ing. arch. Radoslav Herda
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Katarína Šterbová