Spočiatku som niektoré návrhy prijímal s obavami, čím som však starší, tým viac mi slúžia už len na pobavenie. Z kategórie vyjadrení na pobavenie je aj nesúhlas odborov s návrhom preniesť náklady zdravotného poistenia štrajkujúcich zamestnancov na odborový zväz, ktorý štrajk zorganizoval. Tiež pobaví tvrdenie, že neumožniť čerpať eurofondy zadlženým nemocniciam je nespravodlivé či diskriminačné. Na dôvažok sa v reakcii ANS dozvedám, že vyjadrenie LOZ je populistické.
Ako je všeobecne známe, vznik odborov sa viaže k priemyselnej revolúcii, a tak iste neprekvapí, že prvá odborová organizácia na svete vznikla v Anglicku v roku 1833. Bezpochyby vznik odborov mal svoj význam, keďže prechod od feudalizmu ku kapitalizmu bol spojený s bezcitným vykorisťovaním, najmä žien a detí, neexistovala zodpovednosť nielen zamestnávateľov, ale ani vlád za bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci.
Pracovné podmienky boli katastrofálne, dĺžka pracovného času sa v dôsledku prebytku ponuky pracovnej sily nad dopytom predlžovala až na 14 – 18 hodín denne. Odbory vznikli nielen ako mocensko-vyjednávací nástroj pracujúcich, ale aj ako solidárna organizácia, ktorá finančne kompenzovala ušlú mzdu rodinám robotníkov, ktorí stratili zamestnanie v súvislosti so štrajkom, s pracovným úrazom či úmrtím. Toľko z histórie a ešte raz vďaka za to, že odborové organizácie vznikli a pomohli zhumanizovať a skultivovať život, najmä v Európe.
Od vzniku prvej odborovej organizácie prešlo viac ako 180 rokov. Za pracovné podmienky pracujúcich sú zo zákona zodpovední nielen zamestnávatelia, ale aj vláda. Článok 36 Ústavy hovorí o spravodlivých a uspokojujúcich pracovných podmienkach zamestnancov a práva odborových organizácií sú garantované v článku 37 Ústavy. Odborárske ciele a ideály, často spojené s krviprelievaním, sú už našťastie splnené z minulosti, a tak, žiaľ, nadobúdam pocit, že pre prítomnosť zostali už len slová bez obsahu, zotrvačnosť, rutina a záujmy jednotlivcov.
V predchádzajúcich rokoch som mal možnosť, vyplývajúcu z povinnosti, rokovať s odborovými organizáciami na Slovensku, v Česku, Poľsku a Nemecku. Získal som tu tri poznania. Prvé hovorí o tom, že najhoršou možnou „kvalifikáciou“ odborárskeho funkcionára, zo všetkých možných, ktoré prichádzajú do úvahy, je nevedomosť. A tá je, ako je známe, „matkou nezodpovednosti“. Preto sme sa vždy snažili otvorenou a férovou komunikáciou odbory „ekonomicky dovzdelať“ a primať ich k zodpovednému správaniu.
Druhé poznanie hovorí o tom, že na zamestnancoch reálne záleží odborovým funkcionárom vo výrobných či výkonných jednotkách. Čím viac sa od nich vzďaľujete, tým viac je to o osobných záujmoch, politike, peniazoch či neuspokojených ambíciách jednotlivcov. Tretie poznanie hovorí o tom, že najnezmyselnejšou formou odborov sú odbory vo verejnej správe. Aj keď takúto možnosť Ústava nevylučuje, to ešte neznamená, že ich existencia spĺňa kritérium zdravého rozumu.
Preto si tu dovolím polemizovať s tvrdením ANS, že za vyjadreniami LOZ je populizmus, keďže definícia populizmu hovorí: „Populizmus je úsilie o získanie priazne bez ohľadu na vec samotnú.“ Vec je, žiaľ, ešte horšia, za týmito tvrdeniami je pravdepodobne až do očí slzy vháňajúca nevedomosť.
Aj keď nie sú sprístupnené presné štatistiky, dá sa predpokladať, že stav členskej základne odborových organizácií na Slovensku z roka na rok klesá v absolútnom a tiež v relatívnom vyjadrení pri prepočte na 100 zamestnancov. Na takýto vývoj sa treba dívať pozitívne, lebo je dôkazom, že sa pracovné podmienky pracujúcich zlepšujú a zamestnávatelia si uvedomujú svoj podiel zodpovednosti za ľudské zdroje.
Paradoxne, tomuto trendu napomáhajú aj samotní odboroví funkcionári odtrhnutím sa od reality a šírením insitných názorov. Tu je dobré uvedomiť si, že úroveň volených funkcionárov, v akejkoľvek organizácii, je vždy vizitkou či nastavením zrkadla členskej základni. Tiež prežitie takejto organizácie v čase sa spravidla odvíja od úrovne jej funkcionárov.
Preto apelujem na zamestnávateľov, aby neľutovali čas investovaný do „dovzdelania“ svojich odborárskych funkcionárov. Pomôžu tým nielen minimalizovať nimi napáchané škody, ale navyše im umožnia ukázať členskej základni ešte akú-takú opodstatnenosť ich existencie.
Ako je všeobecne známe, vznik odborov sa viaže k priemyselnej revolúcii, a tak iste neprekvapí, že prvá odborová organizácia na svete vznikla v Anglicku v roku 1833. Bezpochyby vznik odborov mal svoj význam, keďže prechod od feudalizmu ku kapitalizmu bol spojený s bezcitným vykorisťovaním, najmä žien a detí, neexistovala zodpovednosť nielen zamestnávateľov, ale ani vlád za bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci.
Pracovné podmienky boli katastrofálne, dĺžka pracovného času sa v dôsledku prebytku ponuky pracovnej sily nad dopytom predlžovala až na 14 – 18 hodín denne. Odbory vznikli nielen ako mocensko-vyjednávací nástroj pracujúcich, ale aj ako solidárna organizácia, ktorá finančne kompenzovala ušlú mzdu rodinám robotníkov, ktorí stratili zamestnanie v súvislosti so štrajkom, s pracovným úrazom či úmrtím. Toľko z histórie a ešte raz vďaka za to, že odborové organizácie vznikli a pomohli zhumanizovať a skultivovať život, najmä v Európe.
Od vzniku prvej odborovej organizácie prešlo viac ako 180 rokov. Za pracovné podmienky pracujúcich sú zo zákona zodpovední nielen zamestnávatelia, ale aj vláda. Článok 36 Ústavy hovorí o spravodlivých a uspokojujúcich pracovných podmienkach zamestnancov a práva odborových organizácií sú garantované v článku 37 Ústavy. Odborárske ciele a ideály, často spojené s krviprelievaním, sú už našťastie splnené z minulosti, a tak, žiaľ, nadobúdam pocit, že pre prítomnosť zostali už len slová bez obsahu, zotrvačnosť, rutina a záujmy jednotlivcov.
V predchádzajúcich rokoch som mal možnosť, vyplývajúcu z povinnosti, rokovať s odborovými organizáciami na Slovensku, v Česku, Poľsku a Nemecku. Získal som tu tri poznania. Prvé hovorí o tom, že najhoršou možnou „kvalifikáciou“ odborárskeho funkcionára, zo všetkých možných, ktoré prichádzajú do úvahy, je nevedomosť. A tá je, ako je známe, „matkou nezodpovednosti“. Preto sme sa vždy snažili otvorenou a férovou komunikáciou odbory „ekonomicky dovzdelať“ a primať ich k zodpovednému správaniu.
Druhé poznanie hovorí o tom, že na zamestnancoch reálne záleží odborovým funkcionárom vo výrobných či výkonných jednotkách. Čím viac sa od nich vzďaľujete, tým viac je to o osobných záujmoch, politike, peniazoch či neuspokojených ambíciách jednotlivcov. Tretie poznanie hovorí o tom, že najnezmyselnejšou formou odborov sú odbory vo verejnej správe. Aj keď takúto možnosť Ústava nevylučuje, to ešte neznamená, že ich existencia spĺňa kritérium zdravého rozumu.
Preto si tu dovolím polemizovať s tvrdením ANS, že za vyjadreniami LOZ je populizmus, keďže definícia populizmu hovorí: „Populizmus je úsilie o získanie priazne bez ohľadu na vec samotnú.“ Vec je, žiaľ, ešte horšia, za týmito tvrdeniami je pravdepodobne až do očí slzy vháňajúca nevedomosť.
Aj keď nie sú sprístupnené presné štatistiky, dá sa predpokladať, že stav členskej základne odborových organizácií na Slovensku z roka na rok klesá v absolútnom a tiež v relatívnom vyjadrení pri prepočte na 100 zamestnancov. Na takýto vývoj sa treba dívať pozitívne, lebo je dôkazom, že sa pracovné podmienky pracujúcich zlepšujú a zamestnávatelia si uvedomujú svoj podiel zodpovednosti za ľudské zdroje.
Paradoxne, tomuto trendu napomáhajú aj samotní odboroví funkcionári odtrhnutím sa od reality a šírením insitných názorov. Tu je dobré uvedomiť si, že úroveň volených funkcionárov, v akejkoľvek organizácii, je vždy vizitkou či nastavením zrkadla členskej základni. Tiež prežitie takejto organizácie v čase sa spravidla odvíja od úrovne jej funkcionárov.
Preto apelujem na zamestnávateľov, aby neľutovali čas investovaný do „dovzdelania“ svojich odborárskych funkcionárov. Pomôžu tým nielen minimalizovať nimi napáchané škody, ale navyše im umožnia ukázať členskej základni ešte akú-takú opodstatnenosť ich existencie.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Foto:
archív, ZdN
Ing. Ľuboš Lopatka, bývalý riaditeľ siete Svet zdravia