Páni doktori, dovoľte nám vzdelávať sa po vašom boku

Medik to vo svojom mladom veku nemá ľahké. V priebehu šiestich rokov pregraduálneho štúdia musí do svojej hlavy vstrebať obrovské množstvo informácií, aby po tom, ako školu opustil, zistil, že síce vie zo všetkého niečo, ale v skutočnosti neovláda nič na aspoň priemernej úrovni. To, akým smerom sa jeho kroky budú ďalej uberať a koľko sa toho následne naučí, závisí od mnohých faktorov.

Jedným z najdôležitejších je jeho zanietenie pre konkrétny medicínsky odbor, v ktorom si dokáže predstaviť svoju budúcu profesionálnu kariéru. Keď som v roku 2013 ako čerstvý absolvent gymnázia zvieral v ruke index a s hrdosťou na tvári zasadol po prvýkrát do lavíc posluchárne svojej alma mater, mal som zmiešané pocity, no prevládala vo mne túžba spoznať detaily ľudského tela a medicíny ako takej do maximálnej možnej miery.

Sťažnosti zdravotníckych pracovníkov na nízke platy či neustála kritika na kvalitu domáceho zdravotníctva išli spočiatku mimo mňa. So spolužiakmi sme mali svoj svet plný latinskej terminológie, kvánt odborného textu a predovšetkým anatómie. Na hodnotenie vecí okolo seba som v tom období nemal ani čas, ani dostatok skúseností.

Nedá sa uprieť snaha, ale...
 

Dnes je rok 2017. Úspešne som ukončil štvrtý ročník a s radostnými vyhliadkami očakávam ten nasledujúci. Veľa sa toho zmenilo – spoznal som množstvo nových ľudí, získal odborné znalosti a najmä si stihol urobiť vlastný názor na aktuálnu situáciu v zdravotníctve, ktorá sa v rámci Slovenska a Česka prakticky nelíši. Napriek tomu, že máme málo lekárov a tí, ktorí u nás ostali pracovať, majú práce vyše hlavy, nedá sa kompetentným uprieť snaha vychovať ďalšiu generáciu schopných lekárov.

Bohužiaľ, situácia nie je ani zďaleka ideálna a moja posledná skúsenosť je toho dôkazom. Pretože som človek, ktorý rád vykonáva činnosti nad rámec svojich povinností, vo svojom voľnom čase vyhľadávam možnosti neplatených stáží, aby som sa neustále zdokonaľoval v rámci odboru, ktorému sa po škole chcem naplno venovať. Vďaka tomu som mal možnosť za krátke obdobie nahliadnuť do niekoľkých nemocníc u nás aj v zahraničí. Jednu zo svojich posledných stáží som si dohodol v nemocnici, kde môj spolužiak v tom istom čase vykonával svoju povinnú odbornú prax. 
 

V rámci praxe musí študent odslúžiť určitý počet hodín na konkrétnom oddelení, pričom od lekárskej fakulty dostane zoznam výkonov, ktoré musí za daný čas úspešne absolvovať. Na to všetko dohliada zodpovedná osoba (väčšinou primár príslušného oddelenia) v rámci nemocnice, v ktorej sa študent po vzájomnej dohode s ňou rozhodne predmetnú prax absolvovať.

Svojím spôsobom ide o obojstranne výhodnú záležitosť – nemocnica získa na určitý čas pracovnú silu prakticky zadarmo a študent si má možnosť prakticky vyskúšať to, čo sa v rámci daného predmetu teoreticky naučil. Samozrejme, je to možné iba v prípade, ak mu je pridelený mentor, ktorý má záujem na tom, aby sa študent v jeho prítomnosti cítil dobre a aby reálne nahliadol do dennej prevádzky oddelenia. A tu sa dostávame k danému problému.

Persona non grata
 

Pre medika túžiaceho po získavaní skúseností z reálneho prostredia nie je nič horšie, ako keď sa v prítomnosti zdravotníckeho personálu cíti ako persona non grata. Spolu so spolužiakom, volajme ho Peter, sme zaklopali na dvere príjmovej ambulancie, kde sme sa v priebehu nasledujúcich hodín mali zdržiavať a podľa možností vyšetriť prichádzajúcich pacientov.

Otvorila nám sestrička, ktorá nás s milým úsmevom na tvári pustila ďalej a zaviedla k lekárovi. Avšak, pán doktor už od pohľadu nemal dobrú náladu, no to nás v danom momente až tak nezaujímalo. Čakali sme na prvého pacienta a tešili sa na to, čo uvidíme a zažijeme. Naše radostné očakávanie schladil nepríjemný pán doktor požiadavkou, aby sme po príchode pacienta opustili priestory ambulancie a počkali vonku. Boli sme presvedčení o tom, že pacient si zrejme našu prítomnosť neželá, na čo má právo, a preto sme takejto požiadavke bez problémov vyhoveli.

Ale keď sa daná procedúra zopakovala päťkrát za sebou, boli sme si istí, že tu niečo nehrá. Počkali sme na vhodný okamih a povedali pánovi doktorovi, že sme študenti na praxi a v rámci povinných výkonov by sme mali, okrem iného, vyšetriť pacienta, spísať jeho anamnézu a vypracovať prijímaciu správu. Na jeho reakciu zrejme tak skoro nezabudnem. Rýchla zmena farby v jeho tvári signalizovala rýchlo stúpajúci hnev a tón, s akým sa k nám následne ozval, túto našu predtuchu iba potvrdil.

Bolo nám vysvetlené, že sa pri pacientoch v jeho prítomnosti zdržiavať nebudeme, pretože ide o výmenu súkromných informácií medzi ním a pacientom, do ktorých nejakých medikov nič nie je. Nezabudol s patričnou razanciou zdôrazniť, aby nám ani nenapadlo nahliadať do dokumentácie, pretože ide o výhradne dôverné informácie. Následne sme argumentovali tým, že sme podpísali papiere o mlčanlivosti, čo je v takýchto situáciách bežný štandard, keďže študenti medicíny za normálnych okolností prichádzajú s dokumentáciou bežne do styku.

Rovnako rešpektujeme právo pacienta odmietnuť našu prítomnosť v jeho blízkosti, no zo školy sme zvyknutí na to, že sa lekár študentov väčšinou zastane a slušne vysvetlí pacientovi, prečo je naša prítomnosť v danej chvíli žiaduca. Je potrebné povedať, že slušné vysvetlenie v tomto smere slávi takmer zakaždým patričný úspech. Bohužiaľ, v tomto prípade nám aj napriek našej snahe nebolo vyhovené.

Keď sme pochopili, že pri pánovi doktorovi bude našim jediným možným objektom záujmu milá zdravotná sestra, odišli sme a zvyšný čas pracovného dňa strávili v družnej debate nad tým, prečo nám nebolo umožnené vzdelávať sa. Nedávno som mal možnosť stretnúť sa so svojimi priateľmi, ktorí študujú na iných lekárskych fakultách. Dozvedel som sa, že moja skúsenosť zďaleka nie je ojedinelá a napriek faktu, že v drvivej väčšine prípadov máme s lekármi pozitívne skúsenosti, takmer každý sa už stihol stretnúť aj s do očí bijúcou neochotou z ich strany.
 

Medik, ktorý úspešne postúpi do štvrtého ročníka, sa teší na klinické predmety, pretože má možnosť urobiť anamnézu, uskutočniť niektoré z vyšetrení či asistovať na operačnej sále. Vzhľadom na to, že sú naše vedomosti v danom momente v porovnaní s profesionálnym tímom zdravotníkov obmedzené, sme odkázaní na ich ochotu uviesť nás do danej problematiky a dať nám jasné a zrozumiteľné inštrukcie.
 

Rozumiem tomu, že na zabezpečenie plynulého chodu oddelenia, ambulancie alebo operačnej sály je v určitých situáciách žiaduce, aby medik takpovediac nezavadzal, pretože celý proces výrazne spomaľuje. Nie preto, že chce, ale preto, že nemá dostatok skúseností. Ak však nastane situácia, akú som spomínal, je to prinajmenšom na zamyslenie. Niektorí lekári si neuvedomujú, že aj oni boli kedysi v našej pozícii. Praktické zručnosti sa z knihy získať nedajú. To si plne uvedomujeme a ako študenti hľadáme každú príležitosť na to, ako sa naučiť niečo nové v reálnych podmienkach nemocnice.
 

Mal som možnosť osobne hovoriť s niekoľkými riaditeľmi menších okresných nemocníc na Slovensku. Všetci sa zhodli na tom, že po teoretickej stránke vychádzajú študenti zo škôl vynikajúco pripravení, no ak ide o ich praktické znalosti, v nich majú značné nedostatky. To sa netýka len lekárov. Takýmto problémom trpia všetky odbory, pretože sme sa doteraz nenaučili upierať svoju pozornosť k potrebám zamestnávateľov, ale ostali zaseknutí kdesi v období Rakúsko-Uhorska. Vďakabohu aspoň za to, že na medicíne máme blokovú výučbu. Nebyť tej, v analógii s inými odbormi by sme pacientov počas štúdia vídali iba na obrázkoch.

Informovanosť pacienta
 

Ďalšou vecou, ktorú musíme v budúcnosti zmeniť, je zvýšenie informovanosti pacienta o dôležitosti prítomnosti študenta pri jeho vyšetrení či operácii. Pacient by mal rozumieť tomu, že medik nie je osobou berúcou jej zdravotný stav ako atrakciu, o ktorej môže vo voľných chvíľach debatovať s kamarátmi pri pive, ale že ide o ďalšieho člena tímu zdravotníkov, ktorý si kladie za úlohu dbať na hladký priebeh jeho hospitalizácie a následnej liečby. Nehovoriac o tom, že o niekoľko rokov môže byť práve on ten, kto bude za jeho zdravotný stav plne zodpovedať.
 

Slabiny celého systému výchovy medikov vidím aj v neznalostiach pacienta o kompetenciách študenta medicíny. Situácia, keď pacient prosí operatéra na sále, aby mu študent so skalpelom nevykonal apendektómiu, by sa stávať nemala. Pacient by síce mal byť poučený o tom, že sa v jeho blízkosti bude nachádzať študent, no zároveň by mala byť zdôraznená jeho úloha a to, že dohliadať na priebeh výkonu bude lekár, nie on.

Napriek tomu, že sa tieto požiadavky môžu väčšine javiť ako úplne samozrejmé, v praxi to nie je celkom tak. Čím skôr vnesieme do tejto časti nemocničnej kultúry jasné pravidlá, tým viac zvýšime komfort pacienta a zároveň umožníme študentom všeobecného lekárstva, aby sa mohli vzdelávať tak, ako si želajú a ako si to dnešná situácia v zdravotníctve vyžaduje.
 

Nie nadarmo som v úvode hovoril o zanietení pre konkrétny odbor. To, že mám konkrétne predstavy o svojej budúcnosti, vyplynuli z jednej mimoriadnej neplatenej stáže, ktorú som mal na východe Slovenska možnosť zažiť. Kolektív ľudí na oddelení, ako aj ich prístup a snaha ukázať mi, čomu sa venujú, ma utvrdila v tom, kam budú moje kroky ďalej smerovať, nehovoriac o túžbe v danom odbore sa čo najviac zdokonaliť. Želám každému študentovi medicíny, aby zažil podobný pocit.
 

Páni doktori, nemajte nám preto za zlé, ak sa na vaše ruky chceme pozerať zblízka, prípadne si vyskúšať to, čo je pre vás dennou pracovnou rutinou. Nie je naším úmyslom hazardovať so zdravím pacienta. Máme iba úprimný záujem na vlastnej koži si vyskúšať, o čom sme sa doteraz dozvedeli iba z kníh a objaviť náš skrytý záujem o vašu profesiu.

Prosím, dovoľte nám vzdelávať sa po vašom boku. Ktovie, možno raz budeme práve vašimi kolegami. Som presvedčený o tom, že z toho môžu vyťažiť obe strany a v konečnom dôsledku aj pacient, pre ktorého to z princípu lekárskej profesie všetko robíme.