Presne taká, ako si predstavujete lekárku pre svoje dieťa. Všeobecná lekárka pre deti a dorast MUDr. Marta Ježíková z Vrbova.
Pediatria je krásny odbor. Prečo ste si ju vybrali vy?
Od dvoch rokov som bola prakticky v detskom kolektíve, moja sestra bola totiž učiteľka v materskej škole. Všade ma brala so sebou, takže deti mi prirástli k srdcu. Po absolvovaní strednej všeobecnovzdelávacej školy v Spišskej Starej Vsi som mala na výber, či pôjdem na pedagogickú školu alebo si vyberiem medicínu.
Medicína sa mi páčila viac. Išla som teda do Bratislavy, pretože len tam bola pediatria. Po jej skončení v roku 1971 som si dala žiadosť do Popradu. Keď som prišla na riaditeľstvo vtedajšieho OÚNZ (Okresný ústav národného zdravia), riaditeľ mi povedal, že v Kežmarku nemá kto robiť. Tak som tam išla.
Aké boli začiatky?
Keď som tam prišla, na oddelení bol len primár a zástupca, ani jeden sekundár, pričom oddelenie malo 54 lôžok. Vďaka primárovi Jakubíčkovi som tam dostala veľmi dobrú školu. Bola to vlastne moja druhá vysoká škola, pretože primár ma nechal robiť všetko, samozrejme, pod jeho dozorom. Veľa som videla, počula a veľa som slúžila, keďže nemal kto.
Na oddelení som bola od siedmej do siedmej. Postupom času som si tam zvykla, už som to nechcela meniť. A keďže na obvode bolo stále málo lekárov, dosť často som zastupovala. Ráno som teda urobila vizitu a išla som do terénu. Prešla som prakticky celý kežmarský obvod.
Ako ste sa dostali do Vrbova?
V roku 1974 odtiaľ odišla lekárka do Popradu a nikto tam nechcel ísť. Bol to totiž obvod, kde ste museli chodiť do dvoch ambulancií. Od siedmej do desiatej sa ordinovalo vo Vrbove a od desiatej do jednej sa robilo v Ľubici. A takto som robila šesť rokov.
Čiže ráno ste boli v ambulancii a poobede v nemocnici?
Keď som ukončila ambulanciu v Ľubici, hneď som išla do nemocnice a tam som bola do pol štvrtej.
Muselo to byť veľmi náročné.
Aj bolo. Okrem toho vtedy ešte fungovali jasle, kam sme tiež museli chodiť. A bývala som v Spišskej Belej. Tak si viete predstaviť každodennú trasu - Spišská Belá - Kežmarok, z Kežmarku do Ľubice, do jaslí. Odtiaľ som utekala na autobus do Vrbova, kde som odrobila dve hodiny.
Potom som musela stihnúť autobus, ktorý odchádzal z Vrbova pred desiatou, šofér vždy len - „doktorka je už tu?“, vždy som totiž stála na schodoch. Bolo to hektické obdobie, ale neľutujem to. Vtedy sme však robili len deti do šestich rokov veku. A od roku 1980 som už stabilne začala robiť vo Vrbove, už rok sme tam bývali.
Aký veľký máte obvod?
Môj obvod je roztrúsený, mám tam až sedem dedín. Pacienti dochádzajú za mnou do Vrbova. Teraz je to už lepšie, dochádzajú autami, ale predtým sme ich museli vždy rýchlo brať do ambulancie po dedinách, podľa toho, komu ako išiel autobus. Takže to bolo tempo! Už je však to lepšie.
Koľko máte pacientov?
Do 1 200. Pri tej náročnosti je to akurát. Človek tak stihne nielen dieťa vyšetriť, ale má aj čas porozprávať s matkou.
Je rozdiel pracovať na vidieku a v meste? Pracovali ste tam aj tam, viete to porovnať...
Je v tom rozdiel.
Je to lepšie alebo horšie? V čom je to iné?
V meste to kolegovia majú väčšinou o to ľahšie, že obvod majú na jednom mieste. Niekoľko panelákov, niekoľko ulíc. Keď som napríklad robila prevenciu vo Vlkovciach, čo je 17 km vzdialená obec, chvíľu trvalo, kým som sa tam dostala.
Za ten čas lekár v meste stihol vyšetriť jednu triedu - vtedy sme ešte chodievali do škôl. Teraz už deti chodia na preventívne prehliadky do ambulancie, takže je to o niečo ľahšie. Rozdiel je teda skôr v dostupnosti. A čo sa týka ľudí? Nie je to iné.
Výhodou možno je, že deti ma bežne stretávajú aj na ulici, takže keď prídu do ambulancie, už sa tak neboja. A tým mi to aj uľahčuje prácu, nie som takým strašiakom.
Máte aj generácie pacientov? Že ste ich liečili ako deti a teraz ste lekárka ich detí?
Viac ako pol obvodu (úsmev). Napríklad takmer všetkým tykám, teda okrem mamičiek a oteckov, ktorí sa prisťahovali. Väčšinou sú to dievčatá, ktoré chodievali ku mne ako deti a teraz chodia so svojimi deťmi. Je to také komornejšie, rodinnejšie. Aj dôvera je väčšia.
Donedávna som mala sestru, ktorá u mňa robila dvadsať rokov. Bola priamo z obce, deti poznala, takže nebolo potrebné sa veľmi vypytovať na rodinnú anamnézu. Viete ako to chodí na dedine, každý každého pozná. Aj sa tak lepšie pracuje.
Môžete sa spoľahnúť na to, že ak bude s dieťaťom zle, ak sa mu stav zhorší, tak matka mi zavolá, keďže majú prakticky 24-hodinovú dostupnosť. Aj keď mám dovolenku, som doma a bývam nad ambulanciou, čiže som tam celý deň. Teraz mám novú mladú sestru a tá mi už povedala, že zamkne a do ambulancie ma počas dovolenky nepustí (smiech).
Doba sa zmenila, aj ja si pamätám ako dieťa, že na preventívne prehliadky lekárka chodievala do školy za nami, podobne to bolo aj s povinným očkovaním. Neboli takto deti lepšie podchytené? Dnes je na rodičovi, či na preventívnu prehliadku alebo očkovanie s dieťaťom príde a nie všetci to robia.
Bolo to lepšie v tom, že sme zachytili všetky deti, či už pre chybné držanie tela alebo pre iné problémy. Učiteľ tak poznal zdravotný stav dieťaťa. Dnes to zákon neumožňuje a informácie o zdravotnom stave sa bežne nepodávajú. Ľudia si však zvykli.
Vidím skôr výhodu v tom, že keď robím preventívnu prehliadku v prítomnosti rodičov, vidia, čo som našla. A ak treba, hneď aj dostane výmenný lístok na odborné vyšetrenie. Je teda do toho viac zainteresovaný. Vtedy sme lístočky dávali deťom, tie ich často stratili alebo zabudli doma odovzdať.
A tak sa niekedy k špecialistovi nedostali a zdravotný problém sa neriešil. Dnes preberá zodpovednosť na seba rodič. Dostane odo mňa výmenný lístok a je na ňom, či na odborné vyšetrenie ide alebo nie. A pri ďalšej kontrole sa na to opýtam. Myslím si, že toto je lepšie.
Ako sa za tie roky zmenili deti? Alebo sa skôr zmenili rodičia?
Deti vždy boli deťmi, a aj budú. Myslím si však, že majú väčší rozhľad, sú šikovnejšie, nie sú už také ostýchavé a podľa mňa sú priebojnejšie. Sú smelšie. Nemajú problém vypýtať si napríklad obrázok, ktorý im po vyšetrení dávam, ak na to náhodou zabudnem.
A čo rodičia?
Mamičky majú väčší rozhľad. Trocha mi prekáža, že príliš sledujú internet. No je dobré, ak sa na to pýtajú, konzultujú so mnou to, čo si na internete prečítali.
A je rozdiel medzi mamou v dvadsiatke a v tridsaťpäťke?
Prístup starších mamičiek je zodpovednejší. I keď nemôžem povedať, že by to tie mladé brali na ľahkú váhu. To nie, aj ony dodržiavajú všetko čo treba, dokonca aj rómske mamičky.
Mám medzi nimi aj veľmi mladé dievčatá, ktoré porodili v šestnástich. Dodržiavajú všetko do slova, do ambulancie prídu ony aj deti čisté, upravené, nie sú drzé a keby mohli, tak chodia aj päťkrát denne. A sú veľmi starostlivé.
Chodievajú aj na očkovanie?
Áno. Dostanú od nás kalendárik, kde majú presne napísané, kedy majú prísť. Na prvú návštevu novorodenca idem vždy ja.
A nemáte problém? Záchranári často rozprávajú hrozivé zážitky z návštev osád, kde ich domáci agresívne napádajú.
Nie. Idem vlastne do domov, kam som chodila už predtým. Mladí totiž často bývajú u svojich rodičov, kým sa postavia na vlastné nohy. Takže ma poznajú. Naozaj nemám problém.
Máte viac rómskych alebo majoritných?
Nemám veľa Rómov, len dve kolónie. No sú v pohode. Naučila som ich, že ak je problém, nech mi zavolajú. Mne to neprekáža, pretože v prvom rade mi ide o dieťa.
A nevolajú niekedy kvôli hlúpostiam?
Ani nie. Viete, nám sa niekedy môže zdať, že je to hlúposť, ale matka sa na to pozerá inak. Veď nie každá je lekárka alebo sestra, aby to vedela odhadnúť.
Stále im hovorím, radšej príď aj pre hlúposť, ako neskoro. Nájdu sa aj úzkostlivé mamičky, ale neberiem to tragicky. Tento problém skôr vidím na pohotovosti, kam ľudia naozaj často chodievajú s hlúposťami.
Ste za to, čo navrhujú lekári, aby bola LSPP otvorená len do 22.00 hodiny?
Viete, už dnes sa veľmi zneužíva RZP. Príde záchranka a dovezie nám dieťa s teplotou 37,5... Predsa to stojí veľké peniaze. Oni si záchranky zamenili za taxík. Sú to problémy, ktoré sa neriešia vo veľkých mestách.
Niektorí lekári z východného Slovenska rozprávajú zážitky, ako rómske deti napríklad na infekčnom oddelení spia na zemi, lebo postele nepoznajú, prípadne sa chúlia štyri na jednej posteli, lebo samy sa v nej spať boja, nie sú na to zvyknuté. Nehovoriac o tom, že mnohé až v nemocnici vidia tečúcu vodu či splachovací záchod...
Mám pocit, že sa to vracia späť. Keď som zastupovala kolegyňu z Podhorian, tam som tie podmienky videla. Bolo to hrozné, detí mi bolo veľmi ľúto. A pôrodnosť tam stále stúpa, nezamestnanosť tiež, všetko je drahé.
Keby si aspoň tie peniaze vedeli rozdeliť, ale oni nevedia s nimi gazdovať. Keď dostanú podporu, vyvážajú sa taxíkmi, na pleciach nesú vrecia plné nákupov. A tesne pred vyplácaním dávok deti pijú len čaj, lebo rodičia už nemajú na mlieko...
Rómske mamičky nedojčia?
Veľmi málo, skôr dávajú umelé mlieko.
Pýtam sa preto, lebo hlavne vo väčších mestách je dnes boom dojčenia, všade sa podporuje čo najdlhšie dojčenie. Predsa len je to najprístupnejšie a vlastne aj najlacnejšie...
Zažila som raz, keď som prišla do rómskej rodiny, že matka sedela na posteli, na jednom prsníku mala novorodenca a na druhom dvaapolročné dieťa. Takže sú aj také, ale nie je ich veľa. Mnohé prídu už z pôrodnice s deťmi na umelej výžive. No niektoré dojčia do pol roka.
A vy ste za čo? Ako dlho by mali mamy dojčiť?
Myslím si, že najlepšie je do pol roka. Mamička môže dojčiť ešte aj po tom, čo začne dieťa prikrmovať. No po prvom roku už ide skôr o zvyk dieťaťa, o puto medzi mamou a dieťaťom. Vtedy mamy často s deťmi spia a spať s takým malým dieťaťom v jednej posteli je podľa mňa riziko.
Ja som tiež v noci radšej vstala z postele, nadojčila dcérku a potom ju dávala späť do postieľky, hoci aj každú hodinu. Tak som sa bála, že ju v spánku pridusím...
To sa môže stať. Ste unavená, tvrdšie zaspíte, rukou nechtiac dieťa udriete... Zažila som už také priľahnutia, keď som ako lekárka musela ísť na obhliadku tela.
Sú rómske mamy iné?
Sú citlivejšie na svoje deti. No keď sú už deti staršie, ako keby ten cit trošku ochladol. Je im jedno, či deti behajú vonku, že sa neučia. K malým však majú veľmi citlivý vzťah.
A čo rómsky otec?
Príde, oprie sa o stenu a pozerá (smiech). Tí „naši“ robia väčšinou stavebné práce, takže skôr zarábajú peniaze.
Otcovia sa za tie roky zmenili. Kým predtým bola starostlivosť len na mamách, dnes otcovia bežne prebaľujú, idú k lekárke s dieťaťom, nakŕmia ich.
Áno, stane sa aj mne, že do ambulancie prídu obaja, mamička stojí a otecko dieťa rozbaľuje, dáva na váhu. Dnes si prácu delia. Predtým chodievali do ambulancie len matky, otca ste ani nevideli. Dnes často prídu obaja a to je dobre.
Veľmi citlivou témou je povinné očkovanie. Máte aj vy matky, ktoré odmietajú dať zaočkovať dieťa?
Zatiaľ mi vakcináciu neodmietol nikto, záujem skôr nie je o odporúčané očkovania.
A vy ste za nepovinné očkovanie? Alebo to nechávate na rozhodnutí rodičov?
Nenechávam to celkom na nich. Videla som už ťažké rotavírusové infekcie.
Majú rómske deti iné choroby ako tie ostatné?
Ani nie. Možno u detí do jedného roka je viac infekcií horných dýchacích ciest. Myslím, že to majú z prehriatia, pretože Rómovia vo svojich domoch veľmi silno kúria, majú tam strašne horúco. Toto leto sme tu mali novinku, niektorí si vo Vrbovskej kolónii zadovážili bazény a z toho potom mali deti kašeľ a nádchu. Rozdiel je aj v tom, že matky ich nechcú dávať do materskej školy.
Kvôli čomu? Kvôli peniazom?
Ani nie. Stačí, tam dieťa zanesú a ono plače. A keď plače, tak ho vezme a viac ho tam už nedá, lebo plače.
A veď plačú všetky.
Vždy im poviem, nech ho tam nechajú, nech chvíľu popočúvajú za dverami a uvidia, že dieťa hneď prestane. To ich neviem naučiť. Učím ich tiež, aby s deťmi rozprávali slovensky. Len čo v ambulancii prehovorí na dieťa rómsky, hneď ju napomeniem.
Vysvetľujem im, že keď prídu do školy, nerozumejú im, a preto sa dostanú do špeciálnych tried. A to len preto, lebo nevedia slovensky. Pritom sú to tiež šikovné deti. Ony sa potom slovensky naučia, ale čo už z toho, keď ich zaškatuľkujú. A potom máte v jednej triede prváka, ôsmaka a deviataka. Ako sa tam môžu učiť?
Vy viete rómsky?
Ovládam tri výrazy - otvor ústa, buď ticho a zakašli (smiech).
Zmenili sa tie roky, čo robíte pediatričku, choroby? Trápi naše deti niečo iné ako nás?
Áno. Je viac respiračných ochorení a alergií. Hlavne alergií je veľmi veľa a je úplne jedno, či je to rómske alebo nerómske dieťa. A prakticky od jesene minulého roka bojujeme s kašľom.
Prečo? Životné prostredie, byty, jedlo, voda?
Ťažko povedať. Vždy napríklad rodičom prízvukujem, aby veci z čínskych obchodov, čo kupujú deťom, najprv vyprali. Máme viac ekzémov, kožných problémov. Keď som nastúpila, mali sme na zistenie alergií dva-tri odbery do mesiaca. Dnes ich máme denne päť-šesť. Máme tiež veľa anemických detí, ich strava nie je taká pestrá.
Pritom dnes je viac možností ako kedysi.
To áno, ale napríklad rodičia dávajú deťom vo väčšej miere biele mäso. A to neobsahuje to, čo dieťa potrebuje. Hovädzie, teda tmavé mäso, ktoré by mali konzumovať, je zase drahé. A jedia málo zeleniny. Na mnohé z vecí, ktoré odporúčam, mi rodičia povedia, že ich deti to nedajú ani do úst.
Kedysi bolo viac infekčných ochorení?
Áno. V mojej praxi som napríklad zažila ešte osýpky. Pamätám sa aj na ťažkú pneumóniu. A s tým sa dnes už nestretneme. Dnes strašia už len ovčie kiahne.
Tými si asi prejde každé dieťa, nie? Mnohé mamy dokonca nechávajú nakaziť dieťa schválne, nech to majú čím skôr za sebou...
Práve teraz som mala prípad ťažkého priebehu kiahní. Dieťa bolo v inkubačnej dobe a išli na dovolenku do Turecka. Už keď tam boli a posledný deň dieťa dostalo vyrážky, aj napriek tomu ho rodičia pustili do mora. Hneď po návrate prišli za mnou. Niečo také som ešte nevidela. To dieťa malo celú tvár, celú hlavičku vysypanú, celé bolo vysypané.
Medicína ide míľovými krokmi dopredu, uľahčujú vám prácu výdobytky, napríklad CRP?
CRP prístroj máme v ambulancii. Myslím si, že pomôže, ale niekedy sa aj tak musíme spoliehať na kliniku. Napríklad príde dieťa, ktoré má dva-tri dni teplotu, kašle, má bronchitický nález. Urobím CRP a má menej ako osem, teda je nízke a podľa toho antibiotiká nepotrebuje.
Budem sa teda riadiť CRP alebo tým, čo to dieťa má? Keď má dieťa angínu, hnis na mandliach, ale CRP je v poriadku? Pritom nasadiť antibiotiká sa odporúča až pri hodnote nad 40. Nie vždy sa na to môžete spoľahnúť, treba veriť klinickým prejavom.
Pomáha vtedy, ak nič nenájdete. Ak má dieťa teplotu, ale hrdlo má čisté, nekašle, močový nález je negatívny. Neviete teda, čo to je, tak urobíte CRP. To vyšetrenie robím, niektoré matky si ho vyžadujú. Antibiotiká však dám aj vtedy, keď je CRP nízke, ak som presvedčená, že sú potrebné.
Ako ste na tom s antibiotikami?
Vždy stav zhodnotím, nepredpisujem ich len tak. Keď sa dá, dieťaťu urobím odber krvi, nechám vyšetriť sedimentáciu a na druhý deň to vyhodnotím aj podľa aktuálneho stavu.
A máte rodičov, ktorí ich skôr vyžadujú alebo naopak odmietajú?
Ak rodičom navrhnem, aby sme ešte počkali, súhlasia, netlačia na mňa. Nájdu sa však aj takí, ktorí idú na pohotovosť, keď antibiotikám nepredpíšem ja, a tam ich dostanú.
Pri čom si najradšej oddýchnete, zrelaxujete?
Viete čo, ja slovo relax už ani nepoznám. Moje podvedomie je už také, že stále pracujem. Niekedy mi synovia vypínajú mobil (úsmev). Občas si vezmem knihu.
Čo rada čítate?
Obyčajnú beletriu, oddychové knihy. Naposledy som čítala Borisa Filana. Ťažkú literatúru číta môj manžel a potom mi o tom v kuchyni rozpráva.
On je v histórii a v Ríme stále (úsmev). Historické knihy rád číta aj môj starší syn. Veľa histórie pozeráme v televízii, u nás väčšinou idú historické alebo prírodopisné filmy.
Manžel je tiež lekár?
Áno, pracuje ako všeobecný lekár pre dospelých.
Takže obaja máte ambulancie pod domom...
Áno. Viete, neviem si predstaviť, že nebudem mať ísť po čo dole, do ambulancie, keď skončím. Toto budem asi ťažko zvládať. Chcem robiť, pokiaľ budem vládať. No človek nikdy nevie, čo ho čaká, hocičo sa môže prihodiť. Uvidíme, ako to pôjde. Viete, človek to nerobí pre peniaze.
Jedno slovo, ktoré neznášam v medicíne, je biznis. Pre mňa moja práca nie je biznis. Niekedy, keď viem, ako sú na tom pacienti, neberiem od nich žiadne poplatky. Im by to chýbalo, mne nie. Nechodievam na drahé dovolenky, na luxus si nepotrpím, to, čo potrebujem, mám, viac neriešim.
Takže ani veľmi neriešite platby od zdravotných poisťovní?
Vždy si nechávam nejakú rezervu. Musím však povedať, že je to neohodnotená práca. Synovcova dcéra vyštudovala medicínu vo Viedni a teraz robí v Nemecku. Je spokojná, má skvelé bytové aj finančné podmienky, v práci jej vychádzajú v ústrety. A finančne je na tom tak dobre, že ja nemám taký príjem na celú ambulanciu, ako má ona sama.
Pritom ja z toho musím ešte zaplatiť sestru, energie, skrátka všetko. A potom sa čudujú, že mladí tu nechcú ostať. Také obdobie solidarity za socializmu, keď som odslúžila na oddelení za pár korún, to už dnešní mladí nepoznajú.
A majú pravdu, nech sa to ohodnotí. Veď sú manažéri, ktorí v podstate za nič dostávajú vysoké platy a sú bohatí. A v medicíne ide pritom o ľudský život, tá zodpovednosť je neporovnateľná. Kto sa dá na medicínu, musí vedieť prečo. Nejde len o titul pán doktor, ide aj o zodpovednosť. Niekedy mám pocit, že niektorým mladým lekárom chýba pokora.
