PhDr. Mária Ivanová: Malo by sa zmeniť myslenie na oddeleniach

 
Povedzte nám niečo o sebe.

Narodila som sa v Žiari nad Hronom, v žiarskej nemocnici pracujem od ukončenia strednej školy v roku 1987. Do roku 2010 som bola stále zamestnancom žiarskej nemocnice, potom som zhruba do roku 2015 pôsobila na východe, kde som pracovala vo vranovskej a svidníckej nemocnici na pozícii námestníčky pre ošetrovateľstvo.

Neskôr som sa presunula do Košíc na pozíciu manažérky pre ošetrovateľstvo. Keď bola možnosť vrátiť sa späť do Žiaru, tak som ju využila a vrátila som sa na pozíciu námestníčky pre ošetrovateľstvo.

Môžete porovnať súkromný sektor a štátny, resp. VÚC?

Neviem to porovnať, pretože keď sme spadali pod VÚC, tak som pracovala ako sestra pri lôžku a po prechode do súkromnej sféry som išla na pozíciu námestníčky, čo je úplne iný pohľad.

Museli sme sa začať správať ekonomicky. Čo sa mi nezdalo ako zlé rozhodnutie, pretože aj v zdravotníctve sa musí šetriť, pokiaľ si na seba nezarobíme.

To nie je častý pohľad zdravotníka...

Nie som typický zdravotník, pretože to beriem tak, ako aj doma. Dostanem výplatu a musím z nej vyžiť.

To isté je aj v nemocnici, keďže nám platia zdravotné poisťovne, my si musíme niečo na seba zarobiť, nemôžeme žiť na dlh, lebo asi nikto nežije na dlh, resp. tí ktorí žijú, majú problém.

Pred rokom zdravotné sestry podávali výpovede, zapojili ste sa?

Nie, nezapojili. Dôvodom bolo isté zvýšenie miezd, ale aj skutočnosť, že sme reálne zažili zatvorenie dvoch oddelení, ktoré súviselo so znižovaním počtu zamestnancov.

Už dlhšie sa rozpráva o znižovaní počtu akútnych lôžok, a ak by dali výpovede sestry zo súkromných zariadení, určite by to nebolo v ich prospech. A naše sestry si to uvedomovali.

Prieskum sestier – tri sféry nespokojnosti. Prvou sú mzdy. Ako je to u vás?

Od roku 2015 sme sestrám dvakrát zvýšili mzdy, preplácame im nadčasy, ale zistili sme, že ich spokojnosť sa tým nezvýšila. Nie je to totiž len o mzdách, ale aj o pracovných podmienkach a kompetenciách.

V systéme máme sestry, certifikované sestry a sestry so špecializáciou. K tomu majú príslušné mzdy v zmysle legislatívy, ale zároveň v zmysle legislatívy vykonávajú na jednotlivých pracoviskách všetky rovnaké činnosti.

Sestra je zodpovedná nielen za komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť poskytovanú metódou ošetrovateľského procesu, ale aj za základné ošetrovateľské výkony a základnú starostlivosť o pacienta aj prostredie.

MZ chcelo zdravotníckymi asistentmi odbremeniť sestry...

MZ urobilo správnu vec, ale musia to prijať aj sestry pri lôžku, ktoré sa s tým, bohužiaľ, nevedia stotožniť. Nielen sestry, ale ani vedúci zamestnanci ich nevedia začleniť do ošetrovateľského tímu, delegujú na nich činnosti sanitárov, resp. pomocných pracovníkov, dôsledkom čoho sú nespokojné obe strany.

Asistenti preto, lebo nevykonávajú odborné činnosti úmerné ich vzdelaniu a platu, a sestry preto, že ich neodbremenia od základnej ošetrovateľskej starostlivosti.

Koordinovať by ich mal primár, ale necháva to na sestru?

Koordinovať to má vedúca sestra, prípadne manažérka dennej zmeny. Niekedy, keď sme boli tri sestry, sme sa rozdelili po oddelení, jedna bola pri toalete, druhá podávala lieky, injekcie, merala tlak, ďalšia písala.

Teraz je menej sestier, musia stíhať všetko, ale mali by delegovať činnosti na ostatný zdravotnícky personál. Toto by sa malo prerozdeliť a zmeniť myslenie na oddeleniach. Čo je to najťažšie.

Ja som tam predsa sestra na to, aby som posúdila pacientov stav, stanovila sesterské diagnózy, naplánovala starostlivosť, realizovala odborné činnosti a vyhodnocovala starostlivosť. A základné ošetrovateľské výkony delegovala na nižší personál.

Už ste načrtli aj druhý problém – prepracovanosť. Tretí problém bol, že sestry zamestnávateľ nepodporuje pri vzdelávaní. Ako to funguje u vás?

Svet zdravia sa významne podieľa na vzdelávaní zamestnancov. Máme niekoľko externých vzdelávaní – niekoľko druhov komunikačných školení pre rôzne kategórie zamestnancov a všetko sú to kreditované aktivity.

Tieto komunikačné školenia sa robia buď niekde mimo zdravotníckeho zariadenia, alebo sú priamo na pracovisku, čiže lektori prídu k nám a vzdelávame sa v rámci pracovného času.

Ja som napríklad tiež interná lektorka, pre interné komunikačné školenie Komunikácia lieči – ide o trojhodinové bezplatné školenie, kde zamestnanci podľa jednotlivých kategórií prídu do práce, tri hodiny sa vzdelávajú a majú za to tri kredity.

Čo také vzdelávanie sestier? Niekedy zaznieva, že vzdelávanie sestier by sa malo vrátiť na stredné školy, inokedy, že dobre je to tak, ako je to nastavené. V Česku chcú zmeniť vzdelávanie, sestre bude stačiť stredná škola a jeden rok na odbornej škole.

Vysoké školy by sa mali zachovať, je to dobré nastavené, len máme zlé prerozdelenie personálu. Personálne normatívy sa neprispôsobili dobe, že máme sestry s vysokou školou, máme zdravotníckych asistentov so strednou zdravotnou školou, máme sanitárov.

Takže ak nechceme vniesť ešte väčší chaos do celého vzdelávania, mali by sme v tom pokračovať. I keď mala by sa urobiť určitá zmena, lebo magisterky vychovávame len preto, aby boli magisterky, vyššie kompetencie im dať nevieme.

Čo sa týka bakalárskeho vzdelania, to by sa malo zachovať, lebo sestry sa tam učia vykonávať starostlivosť metódou ošetrovateľského procesu, preferuje sa holistický pohľad na pacienta. A prax by sa mohla zmeniť, aby boli viac v teréne. Ale všeobecne, vzdelávanie by som nemenila.

Prispôsobila by som normatívy, aby nebolo toľko sestier len pri lôžku, aby bolo viac zdravotníckych asistentov, aby bola zvlášť kategória sanitárov.

Keď už ste spomenuli prax, aká je?

V minulosti sa prax robievala pod dozorom na škole, tie mali zmluvy s nemocnicami, kde sme vykonávali prax, a kde na nás dohliadala učiteľka. Teraz síce chodievajú na prax do nemocníc, s ktorými je uzatvorená dohoda, ale nie je už mentor, ktorý by sa študentkám vedel venovať.

Väčšinou je prax v dovolenkovom období, keď nás je málo, každý sa naháňa, a študenti prídu a odkrútia si potrebný čas, potom im dáme pečiatku, ale poväčšine nikto na nich nedohliada. Je to aj kritika do našich vlastných radov.

Nie je niekedy aj problém, že staršia generácia nechce vpustiť medzi seba mladšiu krv?

Máme tu sestry 50-ročné a viacročné, tie sú už unavené, vyhorené. A mladé sestry, ktoré nechcú bez rozmýšľania poslúchať. Je to úplne iná generácia, s tým nemôžeme nič robiť, s tým sa musíme naučiť žiť.

Už niekoľkokrát som aj ja riešila, že prišli mladé absolventky a mali veľký konflikt so „starými“ sestrami, lebo tie by chceli, aby všetko robili a poslúchali, mladé sa zasa nechcú dať zneužívať, tak radšej odídu do zahraničia. Jednak lepšie zarobia, zdokonalia sa v jazyku a robia tam svoju odbornú prácu.

Takže vnímate dôvody, prečo chcú odísť do zahraničia?

Vnímam, aj im rozumiem. Sama mám dve dospelé deti a nikdy som im nebránila odísť do zahraničia, aj keď som mala strach. Keď sa rozpravám s niektorými študentkami, ktoré by k nám chceli nastúpiť, pýtam sa ich, či chcú ostať pracovať na Slovensku, ale chcú odísť do zahraničia.

Vysvetlím im svoju filozofiu, ako by som si ja vedela predstaviť do budúcnosti prácu sestier, aby naozaj robili svoju odbornú prácu, aby sme tu mali dostatok zdravotníckych asistentov a sanitárov. Im sa to páči a chceli by ostať doma.

Problém je v tom, že keď prídu k lôžku na konkrétne oddelenie, realita je iná, lebo sa to ťažko realizuje. Aj sestry musia prísť na to, že tie mladé ich žiadnym spôsobom neohrozujú, ani im slúžky robiť nebudú. Že vtedy prídu k nám pracovať, keď sa budeme aj my k nim slušne správať.

Lebo mladí ľudia svojím spôsobom neriešia mzdu, keď už chcú ostať na Slovensku, oni skôr riešia to, čo naozaj budú robiť, a sestry bakalárky, keď k nám prídu, prídu s tým, že majú vysokú školu, a nechcú robiť základné činnosti, chcú robiť odbornú prácu sestry.

Problém sú potom najmä vzťahy?

Nielen vzťahy, ja mladých ľudí chápem. Myslím si, že by mali ísť do zahraničia, aby nabrali skúseností, nielen kvôli jazyku. Viac si potom budú vážiť to, čo majú doma, ale na druhej strane my tým pádom prichádzame o absolventov.

A podmienky – materiál, technické vybavenie – s týmto máte problém?

Nie, nemáme problém v materiálno-technickom vybavení, špeciálny zdravotnícky materiál, lieky, obmedzovaní nie sme.

Keď porovnáte pacientov vo svojich začiatkoch a teraz?

Pacienti sú oveľa náročnejší. Hlavne v tom, že si na internete vedia vyhľadať, čo im je, a keď si prečítajú, aká je možná liečba, aká je možná starostlivosť, tak si myslia, že musia dostať to isté.

Akoby si chceli sami stanoviť liečbu. To, že je nutné komunikovať s lekárom a konzultovať svoj stav je jedna vec, ale druhá vec je radiť lekárovi alebo rozhodovať za lekára.

Sú náročnejší, vedia sa viac sťažovať, predtým si nedovolili sa sťažovať, akoby sa báli, teraz sa neboja, a veľakrát sa sťažujú neopodstatnene.

Zmenilo by sa to, keby niesli zodpovednosť za svoje zdravie?

Keby si naozaj za niečo museli priplatiť, alebo keby to bolo o tom, nedala som si spraviť preventívnu prehliadku, tak už nemám nárok na ďalšiu liečbu, musím si to zaplatiť, to by už zmenilo postoj.

Takto je systém benevolentný, prídem k lekárovi, len keď mám problém, ale čakám zázraky od všetkých. Malo by sa investovať do prevencie.

Aj v prípade starých ľudí nám chýbajú denné alebo týždenné stacionáre, že niekto by príbuzného potreboval umiestniť, pokiaľ je 8 hodín v práci a potom by ho zobral so sebou domov.

A mali by sme šetriť, nie bezhlavo míňať. Na druhej strane máme šetriť tam, kde sa dá šetriť, nie tam, kde sa nedá.

Prečo chýba sestrám podpora u ľudí?

Pretože sestra nikdy nebola taká dôležitá ako lekár. Oni aj keď prídu do nemocnice alebo do ambulancie, sestru vnímajú len okrajovo, v prvom rade si vyberajú lekára.

Nie kvôli ich správaniu?

Nie, nemyslím si to, aj keď čítam a počúvam veľa negatív o správaní sestier. Napriek tomu sa mi nechce veriť, že by sa naše sestry takto správali.

Ony síce tvrdia, že sú vyhorené a že budú robiť len do výšky svojej mzdy, čo sa mne nepáči, ale na druhej strane je vždy pacient, a ten za to nemôže.

Nemôže nikto očakávať, že príde do práce, uvarí si kávu a dostane za to výplatu. Všade sa musí pracovať, výkon musí podať každý, či je to murár, kuchár alebo sestra.

Ako prípad dôchodcu a sestry s jogurtom?

To je presne to, čo hovorím: prečo by sestra mala byť zodpovedná, že nakŕmi toho pacienta, na čo tam máme pomocný personál?

To je to isté, ako keby som povedala, že lekár je zodpovedný, že nebol pacient nakŕmený, však máme sanitárov.

Alebo doplňme počet pomocného a ostatného zdravotníckeho personálu tak, aby tieto základné činnosti mal kto robiť, lebo sestra naozaj nemôže stíhať spraviť aj dokumentáciu, aj naplánovať starostlivosť, aj plniť ordinácie lekára, a ešte aj kŕmiť pacienta, a dokonca niekde aj umývať riad.

Preto hovorím, že treba riešiť kompetencie a normatívy.

Pre zdravotníckych asistentov ešte nie sú normy?

Nie, stále sú normatívy nastavené tak, že máme normatívy pre sestry, a máme normatívy pre zdravotníckych asistentov a sanitárov spolu. Čo je chyba, pretože sme asistentov pridelili k sanitárom a je ich málo pri lôžku.

Mali by sme mať oddelené normatívy zvlášť pre sestry, zvlášť pre asistentov, zvlášť pre sanitárov.

Voľba šéfky komory sestier – prečo ste kandidovali?

Bola som oslovená kolegyňami, ktoré poznajú moje názory na vzdelávanie, na zdravotníckych asistentov, na normatívy pri lôžku, na zmenu v zdravotníctve, aká by mala byť.

Preto ma oslovili, aby som išla kandidovať, hoci ja som nikdy takúto ambíciu nemala, ani som nad tým nikdy nerozmýšľala. Keď ma oslovili, prvotná reakcia bola, že si to neviem ani predstaviť.

Potom som o tom premýšľala, čo mi povedali, že naozaj zdravotníctvo potrebuje zmenu. Ja som sa o zmenu snažila na východe, snažím sa o ňu tu, viem, že je to dlhodobý proces, sestry to nepochopia zo dňa na deň, že majú prijať asistentov, že problém nie je len vo financiách.

Začala som rozmýšľať, že na jednej strane aj ja chcem zmenu, aj by som chcela pomôcť sestrám. Tak som sa potom rozhodla, že skúsiť to môžem. Že keď naozaj chcem nejakú zmenu presadiť, tak by som mala byť pri tom, a keď mi tak dôverujú, rozhodla som sa, že áno, idem do toho.

Čo ste navrhovali?

Mala som veľa názorov spoločných aj s ministerskou sestrou. Rozprávala som, aké zmeny chcem, že v prvom rade to musí byť o kompetenciách, prerozdelení, o doplnení ostatného zdravotníckeho personálu, aby sestry neboli preťažené, a že tým pozdvihneme ich status, že budú robiť svoju odbornú prácu, a až následne môžeme riešiť mzdy.

Lebo nemôžeme riešiť najskôr mzdy a potom kompetencie, to sme urobili teraz, dali sme mzdy sestrám a nemáme k tomu príslušné kompetencie.

Toto som sa tam snažila vysvetliť, že najskôr musíme nastaviť kompetencie, potom personálne normatívy, a potom riešme mzdy.

Snažila som sa im vysvetliť aj to, že zamestnávateľ nemá toľko peňazí, aby mohol dať sestrám, koľko si ony myslia. Musí to mať určitú postupnosť a logiku, hoci sestry si zaslúžia mzdy, to som nikdy nepopierala.

Budete kandidovať o štyri roky?

Neviem, čo bude o štyri roky. Keď som sa vrátila, bola som taká znechutená, že som ani sestru nechcela robiť. Nechcem povedať, že nie, lebo aj prvýkrát som hovorila, že nie, že to nie je pre mňa.

O štyri roky môže byť iná situácia. To, že je potrebná zmena viem, to som sa presvedčila aj teraz. Uvidíme, čo bude o štyri roky.

V čom vidíte najväčší problém v zdravotníctve alebo medzi sestrami?

Medzi sestrami vidím najväčší problém, že nie sú jednotné. Veľakrát nemajú ani svoj vlastný názor, preberajú názory iných a nie je nič neobvyklé, že dnes mám taký názor, zajtra budem mať iný.

To sa ukázalo aj pri výpovediach, keby boli sestry jednotné, dajú výpoveď úplne všetky a vtedy by sa to naozaj muselo riešiť. Lenže ony nikdy neboli a asi ani nebudú jednotné. A problém v zdravotníctve sú financie, pacient nie je zodpovedný za svoje zdravie, očakáva od štátu, že plne všetko uhradí, že si myslia, že zdravotníctvo je zadarmo, čo je mýtus, zdravotníctvo nie je zadarmo.

Aj v poisťovniach by mala nastať zmena, máme síce tri poisťovne, ale všetky viac-menej ponúkajú to isté. Chronických pacientov nám pribúda, ale nemáme ich kam umiestniť. Nemocníc s akútnymi lôžkami máme veľa, tie využívané až tak nie sú.

Ak by sa niektoré nemocnice pretransformovali na chronické...

Áno, pretransformovali na chronickú starostlivosť, ale treba ich nastaviť aj z personálnej stránky, na chronických lôžkach nepotrebujeme toľko sestier, ale skôr zdravotníckych asistentov a sanitárov.

Dá sa nájsť aj niečo pozitívne v našom zdravotníctve?

Asi to, že tu máme veľa šikovných, múdrych ľudí, len ich treba nájsť a vytiahnuť. Lebo aj inteligentných sestier je tu dosť, ktoré by zmenu zvládli a majú aj proces myslenia iný, že si to vedia predstaviť, len sú zadupané množstvom negatív.

A posledná téma – DRG

Začíname, učíme sa s tým robiť, ale bude to problém. My sme si DRG na Slovensku prispôsobili, nie je to úplne typické, aj keď sme to z Nemecka preberali.

Bude to zložité, kým na to nabehneme, pretože lekár musí určiť konečnú diagnózu a výkon, kam má pacienta prideliť, to nemôže prideliť ani sestra, ani dokumentačná pracovníčka.

Nie je to len o výkonoch, ale je to aj o type zdravotníckeho zariadenia, čo nie je fér. Z môjho pohľadu to malo byť o tom, že za rovnaké veci by sme mali mať rovnako zaplatené.