Prečo medicína?
Moji rodičia učili prírodovedné predmety, biológiu, chémiu, fyziku, takže od detstva ma veľmi bavili prírodné vedy.
Lekári bez hraníc boli prvýkrát v Bratislave. Čím sa snažili upútať alebo čo bolo cieľom akcie?
Cieľom tejto akcie bolo vyvolať záujem o našu prácu, predstaviť ju slovenskej verejnosti. Myslíme si, že by o nás Slováci mohli vedieť viac, lebo ešte asi nemali veľa možností stretnúť sa s našou činnosťou.
Ako ste sa dostali k Lekárom bez hraníc?
Síce som ich poznala, ale väčší záujem vo mne vzbudila prezentácia nášho kolegu ešte počas štúdia. Vrátil sa z jednej misie a v rámci menších diskusných programov na škole mal prezentáciu.
Vtedy ma zaujalo, čo na misii robil, tak som sa o Lekárov bez hraníc začala bližšie zaujímať.
Kde všade ste boli na misiách?
Dvakrát som bola v Afganistane a raz na Haiti.
Prvá misia – prvý šok, pamätáte si, čo vám úplne vyrazilo dych?
Všetko. Pristátie v Kábule. Cesta z kábulského letiska do ubytovne bola niečím absolútne novým a odvtedy to bolo každú hodinu niečo nové. V danej chvíli sa mi zdalo, že to je naozaj úplne iný svet.
Je možné po prihlásení vybrať si krajinu pôsobenia? Napríklad budem preferovať africké krajiny, alebo je to skôr stanovené?
Je to skôr to druhé. Prihlásim sa, že som ochotná, schopná ísť na misiu, a keď prejdem výberovým procesom, čím mám menšie požiadavky alebo obmedzenia, tým, samozrejme, lepšie.
Keď sa sústredíte na to, že chcete ísť iba do jednej danej krajiny, potom je otázna vaša motivácia, prečo vôbec chcete pracovať pre Lekárov bez hraníc. Čo vás vedie k tomu, že to máte takto úzko zadané.
Jednoznačne je vždy možné misiu odmietnuť, všetky misie sú absolútne dobrovoľné. Avšak ak odmietnete niekoľko misií za sebou, už je zasa otázne, prečo.
Samozrejme, môže mať na to úplne legitímne dôvody. No keď odmietnete viac misií za sebou, spolupráca je už oveľa obmedzenejšia alebo žiadna.
Kde sa absolvujú výberové konania?
To závisí od toho, odkiaľ pochádzate. Pre Čechov a Slovákov prihlášky spracúva česká kancelária v Prahe.
Záleží na tom, aký máte odbor, pretože pre nás zďaleka nepracujú iba lekári. Sú to aj iní nelekárski zdravotnícki pracovníci, zdravotné sestry, pôrodné asistentky, farmaceuti, psychológovia, aj veľa ľudí z nezdravotníckych profesií.
Musíte vypísať prihlášku, doložiť svoje vzdelanie, nejaké potvrdenia, diplomy a podobne. Potom nasleduje tzv. assessment center, kde sa hodnotia vaše osobnostné, povahové črty, ako ste schopný spolupracovať v kolektíve v cudzom jazyku.
Pretože keď idete na prvú misiu, ocitnete sa v kolektíve neznámych ľudí. Rozhodnutia niekedy musia byť rýchle a nie celkom jednoznačné. Takže jednak, aby to pre vás nebolo niečo, čo nie ste absolútne schopný zvládať, a jednak, aby to nebol nejakým zásadným spôsobom rušivý prvok pre kolektív.
Zdá sa to ako veľmi prísny výber, ale má to svoje dobré dôvody, pretože na misiách sa snažíme minimalizovať zdroj potenciálnych problémov.
Aká bola vaša úloha?
Som anestéziologička a na misiách, na ktorých som bola, som robila práve intenzívnu medicínu buď na jednotke intenzívnej starostlivosti, alebo na urgentnom príjme.
Takže do terénu – mimo nemocnice – ste nechodievali?
Nie, bolo by to nebezpečné, resp. na misiách, na ktorých som bola, sme do terénu nechodievali.
V krajinách s bezpečnostnou situáciou, aká bola na Haiti a v Afganistane, nebolo možné vyraziť v tom zmysle, ako keď u nás príde sanitka k pacientovi, k dopravnej nehode.
Z bezpečnostných dôvodov toto nebolo možné, pacient sa musel dostať k nám. Ale sú aj iné krajiny s inými okolnosťami, kde máme mobilné tímy, ktoré jazdia do terénu za pacientom.
Keď porovnáte Afganistan a Haiti, kde to bolo nebezpečnejšie, náročnejšie? V Afganistane?
Áno, ale to neznamená, že Haiti je bezpečné. Haiti je tiež krajina s vysokou mierou násilia.
Možno nie vojnového typu, tam našťastie máte minimálnu šancu, že stúpite na mínu alebo že vám v ruke vybuchne improvizované zariadenie schované do hračky pohodenej popri ceste, ako sa to stáva napríklad v Afganistane, Sýrii či Iraku.
Na Haiti je bežnou vecou násilie medzi ľuďmi, násilné spôsoby vybavovania si účtov.
Ako si mám predstaviť stanovište, na ktorom pôsobíte? Nechcem zľahčovať, ale pred očami mám nemocnicu z filmu Lovci levov...
To závisí od jednotlivého projektu, okolností, od toho, ako je krajina stabilná, či chcete stavať niečo trvalejšie alebo prechodné.
Aj na našej výstave mali ľudia možnosť vidieť jeden typ, kde pracujeme, a to nafukovací stan, ktorý je dizajnovaný tak, že ich môžete viacero poprepájať dokopy, aby ste vytvorili nemocnicu.
Ja som v takom nikdy nepracovala, robila som buď v kamennej budove, alebo v systéme kontajnerov, ktoré je tiež možné vzájomne poprepájať.
Na Haiti bola dokonca celá nemocnica zostavená len z týchto kontajnerov.
Máme aj jednu jednotku, kde sa operuje v kamióne. Operačná sála je postavená do návesu kamióna, aby bola možnosť prispôsobovať sa aktuálnemu vývoju bojov v blízkosti frontovej línie.
Bežne sa používajú štandardy – postupy pri operáciách. Ako to funguje v takýchto podmienkach? Dodržiavajú sa?
Veľmi prísne dodržiavame štandardizované postupy. Musíme garantovať štandard nami poskytovanej starostlivosti. Jednak z medicínsko-etického hľadiska, nechodíme robiť pokusy na našich pacientoch.
Nezastávame úplne názor, že niečo je lepšie ako nič. Sme profesionáli a naša pomoc je profesionálna na vysokej úrovni. Je zaiste obmedzená konkrétnymi okolnosťami, ale základ musí byť stanovený.
Aj vzhľadom na to, že s nami spolupracujú kolegovia z rôznych krajín sveta. Potrebujeme eliminovať regionálne rozdiely – ako sa to robí u nás, ako sa to robí u vás.
V našich nemocniciach fungujeme tak, že tam pracujú hlavne domáci pracovníci a ľudia ako ja, či iní zahraniční pracovníci, prichádzajú do manažérskych pozícií vedúcich tímov.
Napríklad ja som išla na trojmesačnú misiu ako vedúca tímu. Jeden tím môže vystriedať za jeden rok troch, štyroch, piatich šéfov. Každý nový šéf, ktorý príde, nesmie vniesť chaos.
Takže štandardizované postupy máme. V podstate guidelines alebo odporúčané postupy, ako ich poznáme aj z nemocníc u nás, v Európe či inde na svete.
Môžete mať pacienta, pri ktorom máte dôvod sa týchto postupov nedržať, ale musíte to veľmi dobre zdôvodniť, aj domácim, aby rozumeli, prečo to robíte inak, ako je bežne zaužívané.
Mali ste v kolektíve aj lokálnych pracovníkov. Zaúčate ich?
Pre našu organizáciu pracuje približne 3-tisíc zahraničných medzinárodných spolupracovníkov, ako som ja. A zamestnávame asi 30-tisíc miestnych. Vždy je snaha zacvičiť tím.
Otázkou je, aký je kontext. Ak prídete na Haiti, kde krajinu pred 24 hodinami zničilo zemetrasenie, tak nie je čas zacvičovať domáce tímy.
Keď máte dlhodobý projekt, jedným zo zásadných prvkov popisu vašej práce je učiť domácich, aby boli viac samostatní. Keď funguje projekt dlhodobejšie, odovzdávame ho v ideálnom prípade do rúk miestneho ministerstva zdravotníctva ako zabehnutý s vycvičenými domácimi tímami.
Našu podporu potom zužujeme napríklad na materiálnu, finančnú alebo technickú, povedzme telemedicínu.
Prístrojové vybavenie očividne nie je také dostupné ako v bežných nemocniciach. Ako sa dá nahradiť alebo ako je dostupné?
Podľa toho, čo. Anestéziologický prístroj je jednoduchý, ale dokáže extrahovať zo vzduchu kyslík, nepotrebujete kyslíkové fľaše.
Alebo máme vyslovene len prístroje, ktoré privádzajú kyslík s príkonom 10 litrov za minútu, čo už je pomerne dosť.
Nemáme invazívne meranie krvného tlaku, ale neinvazívne, pulzné oxymetre sú štandardom, monitory EKG sú štandardom.
Nemáme možnosť urobiť dialýzu, čo je v istých chvíľach veľmi frustrujúce. Človek je pri vedomí a vy viete, že do dvoch, troch dní umrie, napriek tomu, že sa s ním rozprávate, pretože nemáte ako nahradiť funkciu jeho obličiek.
CT máme k dispozícii len v extrémne výnimočných prípadoch. RTG máme takmer vždy k dispozícii.
Často máme aj ultrazvuk, čo je výborné pre diagnostiku krvácania do dutiny brušnej a hrudnej pri polytraume alebo pri nejakých závažných zraneniach.
Som toho názoru, že najjednoduchšie, čo môžeme urobiť, je doviezť do nejakej krajiny prístroj, akýkoľvek, pokojne aj PET scan.
Problém však je dosiahnuť, aby domáci ľudia boli schopní sa s ním naučiť robiť, používať ho a využívať výsledky, ktoré poskytuje. To je práca na roky a desaťročia.
Ako vyzeral váš bežný deň?
Ráno vstaneme, umyjeme si zuby, raňajkujeme... Je určená hodina, kedy musíme byť v nemocnici, väčšinou sa ide spoločne autom. Z bezpečnostných dôvodov sa nedá sa ísť pešo.
Potom je stretnutie všetkých ľudí nemocnice, ranné hlásenie, ktoré sa napríklad v Afganistane začínalo hlásením bezpečnostnej situácie a dozvedeli sme sa novinky od všetkých tímov nemocnice vrátane napríklad tímu logistikov alebo administrátorov, ktorí nám povedali, čo urobili včera, čo sa plánuje nadnes, a potom sa pokračovalo hlásením medicínskeho tímu.
Vizita, starostlivosť o pacientov, obed, po obede práca, odchod na večeru. Keď bol pokojný večer, mali sme priestor pre seba – na facebook, skype s rodinou.
Ja skôr uprednostňujem pobyt s ostatnými členmi tímu. Hrali sme karty, pozreli sme si film, mali sme jednoducho vybavenú telocvičňu, dali sa čítať knižky a podobne.
To boli dni, keď sa nedialo nič zásadné. Pre mňa ako anestéziológa to bolo často inak než to, čo som teraz povedala.
Ak by ste porovnali kolegov zo zahraničia v tom tíme a lekárov na Slovensku, v čom je rozdiel?
V kultúrach. Keď stretnete v jednom tíme Mexičana, Juhoafričana, Novozélanďana, človeka z Hongkongu, Slovenku, je to iné, ako keď sa stretne päť Slovákov.
Jednou zo základných vecí, čo vnímam ako rozdiel, je, že naozaj sme v tom všetci spolu, tam sa zodpovednosť menej rozptýli do kolektívu, viac zodpovednosti za rozhodnutia o liečbe musíte brať na seba alebo ostane v menšom kolektíve.
Vnímam rozdiel aj v motivácii, pre ľudí u nás môže byť rôzna, ale na misie sme naozaj išli všetci preto, aby sme robili medicínu.
Energia tímu sa neuveriteľným spôsobom sústredí na prácu, aspoň ja som to tak vnímala. Hlavne počas prvej misie som mala neuveriteľný tím ľudí okolo seba a byť jeho súčasťou bolo super.
Ako vás vnímali pacienti, resp. domáce obyvateľstvo?
V miestach, kde som pracovala, si ľudia veľmi vážili, že sme tam boli.
Chodíme do miest práve preto, že sa tam zdravotnej starostlivosti, ktorú poskytujeme, nedostáva, že jej je nedostatok. Nechodíme tam, kde tú istú prácu robia ďalší aktéri, takže pre tých ľudí sme my alebo nikto.
A dokážu si to veľmi vážiť.
Afganci boli úžasní v tom, keď povedali, že „si veľmi vážime, že si tu, že si naozaj prišla do Afganistanu. My si uvedomujeme, že toto je nebezpečná krajina, že si sa naozaj musela dostať zo svojho komfortu sem a taktiež určite pre teba ako ženu toto rozhodovanie muselo byť ešte ťažšie. A sme vďační, že si prišla.“
Aký je pocit vrátiť sa? Tri mesiace ste v tempe na dvesto percent, a potom prídete do „pokojového“ režimu...
Mám kolegov, ktorí túto zmenu urobia lusknutím prsta. Mne to chvíľku trvá, ale vždy záleží na tom, čo som na misii zažila, kam sa vraciam.
Užívam si, že môžem napríklad vypnúť mobil, že keď si ľahnem spať, vstanem ráno, a nie trikrát za noc.
To sú veci, ktoré som sa už naučila užiť si. Aj návrat z misie je jej súčasťou, na ktorú si treba zvyknúť, a veľmi závisí od toho, čo ste na nej zažili.
Aké sú pre vás najťažšie prípady?
Keď mi umrie pacient, o ktorom si myslím, že keby som bola v danej chvíli inde na svete, tak by sa mu určite dalo pomôcť.
Umierajú mi pacienti aj doma. Robím odbor, kde ľudia umierajú. Veľmi dôležitým psychologickým momentom pre mňa je môcť si povedať: „Áno, urobila som všetko, čo sa dalo.“
Alebo otázka, ktorá zostane: „Nedalo sa urobiť ešte viac?“ A najhoršie je, keď si niekde na Haiti alebo v Afganistane poviete: „Áno, dalo sa urobiť ešte oveľa viac, ale musela by som byť niekde inde.“
Vtedy na vás môže doľahnúť neférovosť toho, že títo úžasní ľudia sa len narodili v zlej krajine a že majú smolu.
No a potom prvé a každé ďalšie dieťa, ktoré mi umrie, to je tiež veľmi ťažké.
Nastala niekedy situácia, keď ste sa naozaj báli o svoj život?
Nie. Nepamätám sa na situáciu, keď som sa bála o život.
Dostali ste sa do kontaktu – nazvem to druhou stranou – s útočníkmi?
Áno, dostala, pretože my sme jednoznačne nestranní a neutrálni, to je zásadná podmienka našej práce. Takže určite som mala pod rukami členov všetkých bojujúcich strán.
Som presvedčená, že vo vojne nie sú dobrí a zlí. Vojna nie je ani čierna, ani biela. Vo vojne sú zlí, tí ďalší zlí a civilisti, ktorí uviazli medzi nimi.
Či je horší príslušník opozičnej ozbrojenej skupiny, alebo je horší príslušník vládnych jednotiek, neviem. Neviem, akú majú históriu, kde vyrastali, čo ich viedlo k tomu, čo urobili, prečo to urobili, za akých okolností im to kto prikázal, či sa im vyhrážal, alebo to robia z presvedčenia, či to presvedčenie je správne.
To ja nemám šancu hodnotiť, ani posúdiť, ani odsúdiť, a ani nechcem.
Ako vás po návrate vítajú kolegovia, ako sa správajú?
V mojich kolegoch mám veľkú podporu. Vždy sa zaujímajú o to, čo bolo, chcú odo mňa prezentáciu, aby som im ukázala fotky... Cítim od nich aj od šéfa ohromnú podporu.
Inšpirovali ste niekoho, aby sa k vám pridal, resp. k Lekárom bez hraníc?
Neviem, či som niekoho konkrétneho inšpirovala práve ja, ale poznám niekoľkých slovenských doktorov, ktorí sa zaujímajú o prácu Lekárov bez hraníc. Zisťujú, za akých okolností by sa k nám mohli pridať.
Práca na misiách je určite veľkým náporom na psychiku. Akú máte psychohygienu?
Mám kamarátov, to je pre mňa najväčšia psychohygiena.
Čo všetko človek musí mať, aby sa mohol stať Lekárom bez hraníc?
Musí chcieť, musí mať motiváciu, musí byť jazykovo schopný, minimálne v angličtine zvládať bežnú aj odbornú komunikáciu, ideálne aj vo francúzštine alebo v nejakom ďalšom jazyku.
Musí byť profesionál, vedieť, čo robí, ako to robí a prečo to robí.
Sú tieto misie pre lekárov zaujímavé z finančnej stránky?
Nie. Nejdeme tam čisto z našich peňazí, máme preplatené letenky, očkovania, vyšetrenia, lieky a dostávame nejaký plat, ktorý je kompenzáciou, ak mám doma hypotéku alebo podobne.
Ale že by to bola finančne motivovaná práca, tak to určite nie.
Aký postoj má k vašim misiám rodina?
Som slobodná, bezdetná, ale, samozrejme, mám rodinu. Boja sa o mňa, to je v poriadku, lebo aj ja sa bojím ísť do nebezpečnej krajiny.
Myslím si, že nebáť sa nie je cesta správnym smerom. Každý rozumný človek sa bojí vecí, ktorých sa má báť. Ale mám v rodine veľkú podporu.
Plánujete ďalšie misie?
Áno, zatiaľ však neviem nič konkrétne. Mala som ísť na misiu v decembri, ale vzhľadom na operáciu kolena ju mám odloženú na neurčito.
CV
Eva Kušíková (35) - lekárka, anestéziologička, vyštudovala 3. Lekársku fakultu Karlovej univerzity v Prahe. Po škole pracovala vo Fakultnej nemocnici Kráľovské vinohrady v Prahe, od roku 2014 pracuje na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny FNsP F. D. Roosevelta v BB. Od roku 2012 spolupracuje s Lekármi bez hraníc.
Moji rodičia učili prírodovedné predmety, biológiu, chémiu, fyziku, takže od detstva ma veľmi bavili prírodné vedy.
Lekári bez hraníc boli prvýkrát v Bratislave. Čím sa snažili upútať alebo čo bolo cieľom akcie?
Cieľom tejto akcie bolo vyvolať záujem o našu prácu, predstaviť ju slovenskej verejnosti. Myslíme si, že by o nás Slováci mohli vedieť viac, lebo ešte asi nemali veľa možností stretnúť sa s našou činnosťou.
Ako ste sa dostali k Lekárom bez hraníc?
Síce som ich poznala, ale väčší záujem vo mne vzbudila prezentácia nášho kolegu ešte počas štúdia. Vrátil sa z jednej misie a v rámci menších diskusných programov na škole mal prezentáciu.
Vtedy ma zaujalo, čo na misii robil, tak som sa o Lekárov bez hraníc začala bližšie zaujímať.
Kde všade ste boli na misiách?
Dvakrát som bola v Afganistane a raz na Haiti.
Prvá misia – prvý šok, pamätáte si, čo vám úplne vyrazilo dych?
Všetko. Pristátie v Kábule. Cesta z kábulského letiska do ubytovne bola niečím absolútne novým a odvtedy to bolo každú hodinu niečo nové. V danej chvíli sa mi zdalo, že to je naozaj úplne iný svet.
Je možné po prihlásení vybrať si krajinu pôsobenia? Napríklad budem preferovať africké krajiny, alebo je to skôr stanovené?
Je to skôr to druhé. Prihlásim sa, že som ochotná, schopná ísť na misiu, a keď prejdem výberovým procesom, čím mám menšie požiadavky alebo obmedzenia, tým, samozrejme, lepšie.
Keď sa sústredíte na to, že chcete ísť iba do jednej danej krajiny, potom je otázna vaša motivácia, prečo vôbec chcete pracovať pre Lekárov bez hraníc. Čo vás vedie k tomu, že to máte takto úzko zadané.
Jednoznačne je vždy možné misiu odmietnuť, všetky misie sú absolútne dobrovoľné. Avšak ak odmietnete niekoľko misií za sebou, už je zasa otázne, prečo.
Samozrejme, môže mať na to úplne legitímne dôvody. No keď odmietnete viac misií za sebou, spolupráca je už oveľa obmedzenejšia alebo žiadna.
Kde sa absolvujú výberové konania?
To závisí od toho, odkiaľ pochádzate. Pre Čechov a Slovákov prihlášky spracúva česká kancelária v Prahe.
Záleží na tom, aký máte odbor, pretože pre nás zďaleka nepracujú iba lekári. Sú to aj iní nelekárski zdravotnícki pracovníci, zdravotné sestry, pôrodné asistentky, farmaceuti, psychológovia, aj veľa ľudí z nezdravotníckych profesií.
Musíte vypísať prihlášku, doložiť svoje vzdelanie, nejaké potvrdenia, diplomy a podobne. Potom nasleduje tzv. assessment center, kde sa hodnotia vaše osobnostné, povahové črty, ako ste schopný spolupracovať v kolektíve v cudzom jazyku.
Pretože keď idete na prvú misiu, ocitnete sa v kolektíve neznámych ľudí. Rozhodnutia niekedy musia byť rýchle a nie celkom jednoznačné. Takže jednak, aby to pre vás nebolo niečo, čo nie ste absolútne schopný zvládať, a jednak, aby to nebol nejakým zásadným spôsobom rušivý prvok pre kolektív.
Zdá sa to ako veľmi prísny výber, ale má to svoje dobré dôvody, pretože na misiách sa snažíme minimalizovať zdroj potenciálnych problémov.
Aká bola vaša úloha?
Som anestéziologička a na misiách, na ktorých som bola, som robila práve intenzívnu medicínu buď na jednotke intenzívnej starostlivosti, alebo na urgentnom príjme.
Takže do terénu – mimo nemocnice – ste nechodievali?
Nie, bolo by to nebezpečné, resp. na misiách, na ktorých som bola, sme do terénu nechodievali.
V krajinách s bezpečnostnou situáciou, aká bola na Haiti a v Afganistane, nebolo možné vyraziť v tom zmysle, ako keď u nás príde sanitka k pacientovi, k dopravnej nehode.
Z bezpečnostných dôvodov toto nebolo možné, pacient sa musel dostať k nám. Ale sú aj iné krajiny s inými okolnosťami, kde máme mobilné tímy, ktoré jazdia do terénu za pacientom.
Keď porovnáte Afganistan a Haiti, kde to bolo nebezpečnejšie, náročnejšie? V Afganistane?
Áno, ale to neznamená, že Haiti je bezpečné. Haiti je tiež krajina s vysokou mierou násilia.
Možno nie vojnového typu, tam našťastie máte minimálnu šancu, že stúpite na mínu alebo že vám v ruke vybuchne improvizované zariadenie schované do hračky pohodenej popri ceste, ako sa to stáva napríklad v Afganistane, Sýrii či Iraku.
Na Haiti je bežnou vecou násilie medzi ľuďmi, násilné spôsoby vybavovania si účtov.
Ako si mám predstaviť stanovište, na ktorom pôsobíte? Nechcem zľahčovať, ale pred očami mám nemocnicu z filmu Lovci levov...
To závisí od jednotlivého projektu, okolností, od toho, ako je krajina stabilná, či chcete stavať niečo trvalejšie alebo prechodné.
Aj na našej výstave mali ľudia možnosť vidieť jeden typ, kde pracujeme, a to nafukovací stan, ktorý je dizajnovaný tak, že ich môžete viacero poprepájať dokopy, aby ste vytvorili nemocnicu.
Ja som v takom nikdy nepracovala, robila som buď v kamennej budove, alebo v systéme kontajnerov, ktoré je tiež možné vzájomne poprepájať.
Na Haiti bola dokonca celá nemocnica zostavená len z týchto kontajnerov.
Máme aj jednu jednotku, kde sa operuje v kamióne. Operačná sála je postavená do návesu kamióna, aby bola možnosť prispôsobovať sa aktuálnemu vývoju bojov v blízkosti frontovej línie.
Bežne sa používajú štandardy – postupy pri operáciách. Ako to funguje v takýchto podmienkach? Dodržiavajú sa?
Veľmi prísne dodržiavame štandardizované postupy. Musíme garantovať štandard nami poskytovanej starostlivosti. Jednak z medicínsko-etického hľadiska, nechodíme robiť pokusy na našich pacientoch.
Nezastávame úplne názor, že niečo je lepšie ako nič. Sme profesionáli a naša pomoc je profesionálna na vysokej úrovni. Je zaiste obmedzená konkrétnymi okolnosťami, ale základ musí byť stanovený.
Aj vzhľadom na to, že s nami spolupracujú kolegovia z rôznych krajín sveta. Potrebujeme eliminovať regionálne rozdiely – ako sa to robí u nás, ako sa to robí u vás.
V našich nemocniciach fungujeme tak, že tam pracujú hlavne domáci pracovníci a ľudia ako ja, či iní zahraniční pracovníci, prichádzajú do manažérskych pozícií vedúcich tímov.
Napríklad ja som išla na trojmesačnú misiu ako vedúca tímu. Jeden tím môže vystriedať za jeden rok troch, štyroch, piatich šéfov. Každý nový šéf, ktorý príde, nesmie vniesť chaos.
Takže štandardizované postupy máme. V podstate guidelines alebo odporúčané postupy, ako ich poznáme aj z nemocníc u nás, v Európe či inde na svete.
Môžete mať pacienta, pri ktorom máte dôvod sa týchto postupov nedržať, ale musíte to veľmi dobre zdôvodniť, aj domácim, aby rozumeli, prečo to robíte inak, ako je bežne zaužívané.
Mali ste v kolektíve aj lokálnych pracovníkov. Zaúčate ich?
Pre našu organizáciu pracuje približne 3-tisíc zahraničných medzinárodných spolupracovníkov, ako som ja. A zamestnávame asi 30-tisíc miestnych. Vždy je snaha zacvičiť tím.
Otázkou je, aký je kontext. Ak prídete na Haiti, kde krajinu pred 24 hodinami zničilo zemetrasenie, tak nie je čas zacvičovať domáce tímy.
Keď máte dlhodobý projekt, jedným zo zásadných prvkov popisu vašej práce je učiť domácich, aby boli viac samostatní. Keď funguje projekt dlhodobejšie, odovzdávame ho v ideálnom prípade do rúk miestneho ministerstva zdravotníctva ako zabehnutý s vycvičenými domácimi tímami.
Našu podporu potom zužujeme napríklad na materiálnu, finančnú alebo technickú, povedzme telemedicínu.
Prístrojové vybavenie očividne nie je také dostupné ako v bežných nemocniciach. Ako sa dá nahradiť alebo ako je dostupné?
Podľa toho, čo. Anestéziologický prístroj je jednoduchý, ale dokáže extrahovať zo vzduchu kyslík, nepotrebujete kyslíkové fľaše.
Alebo máme vyslovene len prístroje, ktoré privádzajú kyslík s príkonom 10 litrov za minútu, čo už je pomerne dosť.
Nemáme invazívne meranie krvného tlaku, ale neinvazívne, pulzné oxymetre sú štandardom, monitory EKG sú štandardom.
Nemáme možnosť urobiť dialýzu, čo je v istých chvíľach veľmi frustrujúce. Človek je pri vedomí a vy viete, že do dvoch, troch dní umrie, napriek tomu, že sa s ním rozprávate, pretože nemáte ako nahradiť funkciu jeho obličiek.
CT máme k dispozícii len v extrémne výnimočných prípadoch. RTG máme takmer vždy k dispozícii.
Často máme aj ultrazvuk, čo je výborné pre diagnostiku krvácania do dutiny brušnej a hrudnej pri polytraume alebo pri nejakých závažných zraneniach.
Som toho názoru, že najjednoduchšie, čo môžeme urobiť, je doviezť do nejakej krajiny prístroj, akýkoľvek, pokojne aj PET scan.
Problém však je dosiahnuť, aby domáci ľudia boli schopní sa s ním naučiť robiť, používať ho a využívať výsledky, ktoré poskytuje. To je práca na roky a desaťročia.
Ako vyzeral váš bežný deň?
Ráno vstaneme, umyjeme si zuby, raňajkujeme... Je určená hodina, kedy musíme byť v nemocnici, väčšinou sa ide spoločne autom. Z bezpečnostných dôvodov sa nedá sa ísť pešo.
Potom je stretnutie všetkých ľudí nemocnice, ranné hlásenie, ktoré sa napríklad v Afganistane začínalo hlásením bezpečnostnej situácie a dozvedeli sme sa novinky od všetkých tímov nemocnice vrátane napríklad tímu logistikov alebo administrátorov, ktorí nám povedali, čo urobili včera, čo sa plánuje nadnes, a potom sa pokračovalo hlásením medicínskeho tímu.
Vizita, starostlivosť o pacientov, obed, po obede práca, odchod na večeru. Keď bol pokojný večer, mali sme priestor pre seba – na facebook, skype s rodinou.
Ja skôr uprednostňujem pobyt s ostatnými členmi tímu. Hrali sme karty, pozreli sme si film, mali sme jednoducho vybavenú telocvičňu, dali sa čítať knižky a podobne.
To boli dni, keď sa nedialo nič zásadné. Pre mňa ako anestéziológa to bolo často inak než to, čo som teraz povedala.
Ak by ste porovnali kolegov zo zahraničia v tom tíme a lekárov na Slovensku, v čom je rozdiel?
V kultúrach. Keď stretnete v jednom tíme Mexičana, Juhoafričana, Novozélanďana, človeka z Hongkongu, Slovenku, je to iné, ako keď sa stretne päť Slovákov.
Jednou zo základných vecí, čo vnímam ako rozdiel, je, že naozaj sme v tom všetci spolu, tam sa zodpovednosť menej rozptýli do kolektívu, viac zodpovednosti za rozhodnutia o liečbe musíte brať na seba alebo ostane v menšom kolektíve.
Vnímam rozdiel aj v motivácii, pre ľudí u nás môže byť rôzna, ale na misie sme naozaj išli všetci preto, aby sme robili medicínu.
Energia tímu sa neuveriteľným spôsobom sústredí na prácu, aspoň ja som to tak vnímala. Hlavne počas prvej misie som mala neuveriteľný tím ľudí okolo seba a byť jeho súčasťou bolo super.
Ako vás vnímali pacienti, resp. domáce obyvateľstvo?
V miestach, kde som pracovala, si ľudia veľmi vážili, že sme tam boli.
Chodíme do miest práve preto, že sa tam zdravotnej starostlivosti, ktorú poskytujeme, nedostáva, že jej je nedostatok. Nechodíme tam, kde tú istú prácu robia ďalší aktéri, takže pre tých ľudí sme my alebo nikto.
A dokážu si to veľmi vážiť.
Afganci boli úžasní v tom, keď povedali, že „si veľmi vážime, že si tu, že si naozaj prišla do Afganistanu. My si uvedomujeme, že toto je nebezpečná krajina, že si sa naozaj musela dostať zo svojho komfortu sem a taktiež určite pre teba ako ženu toto rozhodovanie muselo byť ešte ťažšie. A sme vďační, že si prišla.“
Aký je pocit vrátiť sa? Tri mesiace ste v tempe na dvesto percent, a potom prídete do „pokojového“ režimu...
Mám kolegov, ktorí túto zmenu urobia lusknutím prsta. Mne to chvíľku trvá, ale vždy záleží na tom, čo som na misii zažila, kam sa vraciam.
Užívam si, že môžem napríklad vypnúť mobil, že keď si ľahnem spať, vstanem ráno, a nie trikrát za noc.
To sú veci, ktoré som sa už naučila užiť si. Aj návrat z misie je jej súčasťou, na ktorú si treba zvyknúť, a veľmi závisí od toho, čo ste na nej zažili.
Aké sú pre vás najťažšie prípady?
Keď mi umrie pacient, o ktorom si myslím, že keby som bola v danej chvíli inde na svete, tak by sa mu určite dalo pomôcť.
Umierajú mi pacienti aj doma. Robím odbor, kde ľudia umierajú. Veľmi dôležitým psychologickým momentom pre mňa je môcť si povedať: „Áno, urobila som všetko, čo sa dalo.“
Alebo otázka, ktorá zostane: „Nedalo sa urobiť ešte viac?“ A najhoršie je, keď si niekde na Haiti alebo v Afganistane poviete: „Áno, dalo sa urobiť ešte oveľa viac, ale musela by som byť niekde inde.“
Vtedy na vás môže doľahnúť neférovosť toho, že títo úžasní ľudia sa len narodili v zlej krajine a že majú smolu.
No a potom prvé a každé ďalšie dieťa, ktoré mi umrie, to je tiež veľmi ťažké.
Nastala niekedy situácia, keď ste sa naozaj báli o svoj život?
Nie. Nepamätám sa na situáciu, keď som sa bála o život.
Dostali ste sa do kontaktu – nazvem to druhou stranou – s útočníkmi?
Áno, dostala, pretože my sme jednoznačne nestranní a neutrálni, to je zásadná podmienka našej práce. Takže určite som mala pod rukami členov všetkých bojujúcich strán.
Som presvedčená, že vo vojne nie sú dobrí a zlí. Vojna nie je ani čierna, ani biela. Vo vojne sú zlí, tí ďalší zlí a civilisti, ktorí uviazli medzi nimi.
Či je horší príslušník opozičnej ozbrojenej skupiny, alebo je horší príslušník vládnych jednotiek, neviem. Neviem, akú majú históriu, kde vyrastali, čo ich viedlo k tomu, čo urobili, prečo to urobili, za akých okolností im to kto prikázal, či sa im vyhrážal, alebo to robia z presvedčenia, či to presvedčenie je správne.
To ja nemám šancu hodnotiť, ani posúdiť, ani odsúdiť, a ani nechcem.
Ako vás po návrate vítajú kolegovia, ako sa správajú?
V mojich kolegoch mám veľkú podporu. Vždy sa zaujímajú o to, čo bolo, chcú odo mňa prezentáciu, aby som im ukázala fotky... Cítim od nich aj od šéfa ohromnú podporu.
Inšpirovali ste niekoho, aby sa k vám pridal, resp. k Lekárom bez hraníc?
Neviem, či som niekoho konkrétneho inšpirovala práve ja, ale poznám niekoľkých slovenských doktorov, ktorí sa zaujímajú o prácu Lekárov bez hraníc. Zisťujú, za akých okolností by sa k nám mohli pridať.
Práca na misiách je určite veľkým náporom na psychiku. Akú máte psychohygienu?
Mám kamarátov, to je pre mňa najväčšia psychohygiena.
Čo všetko človek musí mať, aby sa mohol stať Lekárom bez hraníc?
Musí chcieť, musí mať motiváciu, musí byť jazykovo schopný, minimálne v angličtine zvládať bežnú aj odbornú komunikáciu, ideálne aj vo francúzštine alebo v nejakom ďalšom jazyku.
Musí byť profesionál, vedieť, čo robí, ako to robí a prečo to robí.
Sú tieto misie pre lekárov zaujímavé z finančnej stránky?
Nie. Nejdeme tam čisto z našich peňazí, máme preplatené letenky, očkovania, vyšetrenia, lieky a dostávame nejaký plat, ktorý je kompenzáciou, ak mám doma hypotéku alebo podobne.
Ale že by to bola finančne motivovaná práca, tak to určite nie.
Aký postoj má k vašim misiám rodina?
Som slobodná, bezdetná, ale, samozrejme, mám rodinu. Boja sa o mňa, to je v poriadku, lebo aj ja sa bojím ísť do nebezpečnej krajiny.
Myslím si, že nebáť sa nie je cesta správnym smerom. Každý rozumný človek sa bojí vecí, ktorých sa má báť. Ale mám v rodine veľkú podporu.
Plánujete ďalšie misie?
Áno, zatiaľ však neviem nič konkrétne. Mala som ísť na misiu v decembri, ale vzhľadom na operáciu kolena ju mám odloženú na neurčito.
CV
Eva Kušíková (35) - lekárka, anestéziologička, vyštudovala 3. Lekársku fakultu Karlovej univerzity v Prahe. Po škole pracovala vo Fakultnej nemocnici Kráľovské vinohrady v Prahe, od roku 2014 pracuje na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny FNsP F. D. Roosevelta v BB. Od roku 2012 spolupracuje s Lekármi bez hraníc.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Alternatívny autor:
Jana Andelová, Zdravotnícke noviny