Doktor alebo sestrička neustále telefonujú, ledva sa na vás pozrú. Spýtajú sa len niekoľko otázok a vy ani nestihnete nič vysvetliť. Diagnóza je v sekunde na papieri, samozrejme, v latinčine, a vy sa dozviete, že nejde o nič nezvyčajné a máte prísť o mesiac na kontrolu. Takže to celé budete musieť absolvovať znova.
A, samozrejme, ešte kým stihnete odísť, treba podpísať informovaný súhlas pacienta – ale to sa už do ambulancie tlačí niekto ďalší, takže na čítanie a otázky nie je čas. Hodíte jeden podpis a bežíte preč. A doma zistíte, že vôbec neviete, čo vám vlastne je. Diagnóze nerozumiete, tomu, čo by ste ako pacient mali robiť, tiež nie. Sadnete si za počítač a hľadáte na internete. Nájdete kopu výmyslov, poloprávd a azda aj právd, ale ako pacient to rozlíšiť nedokážete. A keď sa vám priťaží, neviete, čo robiť. A čo ak to bude naozaj zlé?
Práva pacienta
Každý pacient má svoje práva, ktoré má zakotvené a garantované Ústavou aj viacerými zákonmi. Navyše, aj u nás platí takzvaná Charta práv pacienta, ktorú naša vláda prijala ešte pred 16 rokmi. Vychádza zo všeobecnej deklarácie ľudských práv a jej jednotlivé body sa premietajú do celého radu zákonov a opatrení. Jednotlivé práva sa zakladajú na práve človeka na ľudskú dôstojnosť, sebaurčenie a autonómiu.
Základom je aj právo každého z nás na to, aby sa naše práva zo všetkých strán rešpektovali. Práva tiež pri liečbe a zdravotnej starostlivosti zakazujú diskrimináciu na základe rasy, farby pleti i pohlavia. Nesmie sa hľadieť ani na náboženstvo, majetok, pôvod ani iné postavenie. Práva pacienta predstavujú celý rad práv, ktoré by mu mali zaručiť ochranu zdravia, ale aj jeho podporu a rozvoj.
Kde ich môžeme nájsť?
Pravdou je, že práva pacienta nie sú lekári v ambulanciách ani nemocniciach povinní zverejňovať zo zákona. Je však nepísaným pravidlom, že tam, kde sa zdravotná starostlivosť poskytuje, by ich pacient mal nájsť a mal by mať právo sa na ne opýtať a dostať vysvetlenie.
„Práva pacienta sú dostupné v ambulanciách, v nemocniciach, sú deklarované všade, kde sa poskytuje zdravotná starostlivosť. Mnohí hovoria o tom, že visia niekde na bránach, prakticky sa neuplatňujú. Nie je to celkom tak, mnohí pacienti poznajú svoje práva a tvrdo sa ich dožadujú, majú právo na bezpečnosť, dôstojnosť, rešpekt,“ vysvetľuje PhDr. Mária Lévyová, prezidentka Asociácie na ochranu práv pacienta, podľa ktorej právne vedomie pacientov u nás postupne stúpa. Napriek tomu je potrebné aj neustále vzdelávanie pacientov.
„Chýba nám tu osveta, šírenie nielen takzvaného doktora Googla, ale aj povedomie o zdravotnej a liečebnej starostlivosti, ktoré by bolo postavené na relevantných údajoch a podkladoch,“ dodáva odborníčka.
Všeobecné práva
Práva pacienta sa týkajú rôznych oblastí. Ich základ tvoria všeobecné práva, podľa ktorých má pacient právo na ochranu zdravia a prevenciu, právo na dosiahnutie najvyššej možnej úrovne zdravia. Každý z nás má tiež právo na to, aby spolurozhodoval o zdravotnej starostlivosti a liečbe. K právam patrí aj možnosť slobodného výberu lekára a možnosť zmeny lekára – avšak až po uplynutí šiestich mesiacov. V prípade akútnych stavov a ohrozenia života však máme právo dostať liečbu u najbližšieho lekára.
„Aj my ako zdravotníci si uvedomujeme, že máme málo špecialistov, pravdou však je, že ľudia nie sú ochotní cestovať do iných okresov za iným lekárom. Pacienti si možno často ani neuvedomujú, že majú právo výberu poskytovateľa, nemocnice, a že možno keby cestovali o 20 – 30 kilometrov ďalej, majú zdravotnú starostlivosť lepšiu. Toto právne vedomie si vyžaduje istý čas a preto je dôležité, aby aj naši pacienti boli vzdelaní,“ myslí si Mária Lévyová.
S čím pacienti bojujú?
Pacienti sa na úradoch najčastejšie sťažujú z dôvodu nespokojnosti s poskytnutou zdravotnou starostlivosťou. Často však bojujú s inými problémami. „Najčastejšie problémy, s ktorými sa na nás pacienti obracajú, sú: nemám lekára, nie som spokojný s lekárom, ako mám postupovať, keď chcem zmeniť lekára. A potom je to komunikácia, teda problémy spojené so vzájomnou komunikáciou pacienta a lekára, medzi pacientom a zdravotníckym pracovníkom. Napokon aj to ukázali prieskumy v rámci spokojnosti nemocníc – že ľudia nie sú ani tak nespokojní s odbornosťou, ale s komunikáciou. Možno to znie čudne, ale úsmev sestričky je niekedy aj 50 percent úspechu pri tlmení bolesti,“ myslí si prezidentka Asociácie na ochranu práv pacientov.
Čo často nevieme?
Problémom je aj to, že pacienti po svojich právach začnú pátrať prineskoro a nepýtajú sa na ne, čiže si ich ani neuplatňujú vo chvíli, keď by mali. „Pacient by sa mal pýtať lekára, ale mal by sa pýtať aj v lekárni na interakcie liekov. Rovnako aj pri prevencii, tieto prehliadky mnohí zaznávajú, že načo by som tam išiel? Ale aj ľudia by mali mať prehľad o tom, v akom sú stave, a mali by aj vedieť, na čo majú právo pri preventívnej prehliadke. Teda napríklad ak sa objavia nejaké prvé príznaky, rovno na prehliadke povedať lekárovi, aký mám problém,“ hovorí odborníčka.
Na druhej strane však v našej spoločnosti prevládajú aj isté, nie vždy správne laické názory na liečbu. „Je to v nás akosi zakódované, že nie je dobrý lekár, ktorý mi hneď nedá liek alebo antibiotikum, prípadne neposkytne čo najdrahšiu liečbu. Čo nám naozaj chýba, sú štandardizované liečebné postupy. U nás nemáme definované, na čo má pacient právo, alebo ako by mala prebiehať liečba pri danej diagnóze. Ľudia si často niečo nájdu na internete a rovno si to zosobnia, že ja potrebujem tento liek, lebo je dobrý a ja som si o tom prečítal. Aj preto je určite potrebná osveta medzi ľuďmi. Ale tlačiť na lekára, že ja chcem také lieky, takú liečbu, nie ste dobrý lekár, ak mi ich nedáte, to nie je riešenie,“ dodáva PhDr. Mária Lévyová.
Právo na informácie
Súčasťou pacientskych práv sú aj práva na informácie. Aj preto má každý pacient právo dozvedieť sa všetko o svojom zdravotnom stave. V charte práv pacienta sa uvádza:
– Pacient má právo byť jemu zrozumiteľným spôsobom informovaný o svojom zdravotnom stave vrátane povahy ochorenia a potrebných zdravotných výkonoch, na požiadanie aj písomnou formou.
– Pri prepustení zo zdravotníckeho zariadenia má pacient právo vyžiadať si písomnú správu o diagnóze, priebehu a liečbe svojho ochorenia.
– Pacient alebo jeho zákonný zástupca má právo nahliadať do zdravotnej dokumentácie a robiť si z nej na mieste výpisky.
– Pacient má právo byť informovaný o nákladoch poskytnutých zdravotníckych služieb a o cene liekov a zdravotníckych pomôcok, ktoré uhrádza.
Práve informácie sú pritom podľa mnohých odborníkov problémom. „Príkladom je vysvetlenie diagnózy. Ľudia mnohokrát dostanú vysvetlenie v latinskej terminológii, nerozumejú tomu, potom podpíšu na znak súhlasu a následne hovoria, že nevedia, čo sa s nimi deje. Naša asociácia často dostáva aj takéto otázky – ľudia nám pošlú latinskú diagnózu a žiadajú o pomoc a vysvetlenie, čo vlastne s nimi lekár robí,“ hovorí PhDr. Mária Lévyová.
Aj preto by sa podľa nej mali pacienti podľa svojich práv na svoj stav pýtať a dožadovať sa vysvetlenia. Na druhej strane však podľa charty práv pacient má možnosť informácie aj odmietnuť – v takomto prípade to však musí urobiť písomne alebo inak preukázateľnou formou.
Práva pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti:
* ochrana dôstojnosti, rešpektovanie svojej telesnej a psychickej integrity,
* informácie o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti,
* informácie o rizikách odmietnutia zdravotnej starostlivosti,
* právo odmietnuť poskytnutie zdravotnej starostlivosti (okrem vybraných prípadov),
* rozhodnutie o svojej účasti na výučbe alebo na biomedicínskom výskume,
* zachovanie mlčanlivosti o všetkých údajoch týkajúcich sa zdravotného stavu,
* zmiernenie utrpenia, humánny, etický a dôstojný prístup,
* právo na podporu svojej rodiny a priateľov pri liečbe,
* právo odmietnuť resustitáciu,
* právo na dôstojné umieranie,
* právo na dôvernosť informácií o zdravotnom stave počas života, ale aj po smrti.
Kam sa obrátiť?
Mnohí pacienti sa o svoje práva začnú zaujímať až vtedy, keď nastane problém. Až potom sa informujú, ako svoj problém vyriešiť a kam sa obrátiť. Podľa odborníkov pritom mnoho pacientov nezvolí práve najlepšie a najšťastnejšie riešenie.
„Najčastejšia predstava, ako si uplatniť svoje práva, je cez médiá. A to bez toho, aby ľudia využili všetky oficiálne postupy – najskôr sa obrátiť na primára kliniky, na riaditeľa, vedenie, prípadne ak pochybnosti sú a sú dokázateľné, tak sa treba obrátiť na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Čo však mnohí ľudia nevedia, je, že tento úrad neskúma procesuálne postupy, ale preveruje zdravotnú dokumentáciu a záznamy,“ vysvetľuje PhDr. Mária Lévyová.
Spôsobov, ako riešiť problém či nespokojnosť so zdravotnou starostlivosťou je viac. „Ak sa pacient domnieva, že mu nebola poskytnutá zdravotná starostlivosť správne, alebo že rozhodnutie ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka je nesprávne, má právo požiadať o nápravu. Pacient má právo požiadať o vykonanie dohľadu Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ak sa domnieva, že mu zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá správne. Ak ide o podnety, ktoré nesúvisia priamo s poskytnutím zdravotnej starostlivosti, napríklad neoprávnené vyberanie poplatku, organizácia práce môže kontaktovať odbor zdravotníctva príslušného VÚC. Pokiaľ ide o neetické správanie lekára, pacient sa môže obrátiť na profesijné organizácie,“ dopĺňa hovorkyňa ministerstva zdravotníctva Zuzana Eliášová.
Clik here to view.
