Aká je „kardiologická“ situácia v Rusku?
Úmrtnosť na kardiovaskulárne ochorenia je na celom svete, nevynímajúc Rusko, veľmi vysoká – ročne na ne zomrie takmer 18 miliónov ľudí. Sú tri krajiny, kde je však najvyššia – Rusko, India a Čína. U nás úmrtnosť rastie. Príčinou smrti sú kardiovaskulárne ochorenia v 55 percentách úmrtí pacientov.
Pred dvoma rokmi zomrelo u nás takmer 70 000 pacientov, príčinou smrti každého piateho človeka sú kardiovaskulárne ochorenia. Máme vyše 35 miliónov chorých, len v Petrohrade ich je pol milióna. Incidencia je 25 000 chorých na 100 000 ľudí. Stretávame sa aj s tínedžermi, ktorým už ani operácia srdca nepomôže.
Príčina?
Túto hrozivú situáciu spôsobuje veľa rizikových faktorov – arteriálna hypertenzia, tabakizmus, vysoký cholesterol, dislipidémia či diabetes. V Rusku sa stále veľmi veľa fajčí. Na rozdiel od západných krajín a USA, kde fajčiari rapídne ubúdajú, v Rusku také niečo nepozorujeme.
Máme veľmi veľa hypertonikov – mnohí o tom ani nevedia. Z tých, ktorí o tom vedia, sa zasa mnohí neliečia. Zvýšený tlak má každý štvrtý občan Ruska, pritom práve tlak je jedným zo základných rizikových faktorov, časté sú ischemické choroby srdca. Priemerný vek dožitia je v Rusku 71,6 roka, v Číne 75,2, v USA 78,7 a v Japonsku 83,1 roka.
Prevencia je neúčinná, ak teda existuje?
Kedysi sme mali prevenciu na vysokej úrovni, ale v súčasnosti zaostávame za západnými krajinami. Máme sieť centier zdravia, ale ľudia sa ešte nenaučili navštevovať ich. Pacient by mal pravidelne absolvovať prehliadky u svojho obvodného lekára a keď ten zistí hypertenziu, pošle ho ku kardiológovi.
Máme však nedostatok kardiologických ambulancií, chýbajú lekári so zameraním na kardiovaskulárne ochorenia, aj keď napr. v Petrohrade máme päť lekárskych fakúlt, ročne končí medicínu približne dvetisíc absolventov.
V Rusku je veľký nedostatok lekárov funkčnej diagnostiky, ktorí sa venujú kardiologickej echokardiografii vrátane transezofageálnej metódy, záťažovým testom EKG, dlhodobému monitorovaniu EKG. V západných štátoch sa tomu venujú priamo kardiológovia, lekárov funkčnej diagnostiky ani nemajú.
V našich poliklinikách lekári spravia základné vyšetrenia, ale vysokotechnologické vyšetrenie ako napr. koronarografia, ultrasonokardiografia, rádionuklidové vyšetrovacie metódy, angiografia už nerobia a pacientov posielajú do federálnych centier – a tam sú dlhé čakacie lehoty, majú nedostatok odborníkov. Viac-menej uspokojivá je situácia v Moskve či v Petrohrade, ale keď by ste zašli sto kilometrov ďalej, tam je už situácia iná, čo sa týka lekárov, vyšetrení i prevencie.
Lenže keď nemáme prevenciu, neodhalíme včas rizikové faktory a pacientov bude pribúdať. Nakoniec sa k nám dostanú pacienti už v zlom zdravotnom stave, vo vysokých štádiách ochorenia, ktorí potrebujú oveľa viac starostlivosti odborníkov, samozrejme, aj náklady na ich liečenie sú vysoké.
Takže alfou a omegou je dôkladná prevencia, ktorá je budúcnosťou kardiológie. Napr. v USA ide na medicínu 18 percent HDP, ale v najbližších rokoch tam bude potrebné len na kardiovaskulárne ochorenia vynakladať až 40 percent HDP, čo nezvládne žiadna ekonomika.
Spomínate nedostatok odborníkov...
Lekár dostane u nás licenciu po absolvovaní šesťročnej lekárskej fakulty a jednoročnej internatúry, praxe na klinike pod dohľadom lekára špecialistu, ktorý musí byť zároveň asistentom na tej klinike. Internatúra končí skúškou, potom sa lekár zamestná a zaradený je do ordinatúry, čo je postgraduálne vzdelávanie v západných štátoch. Ordinatúra, ktorá končí záverečnou skúškou, kde získa napr. špecializáciu kardiológa, trvá dva roky, teda lekár-špecialista má 27 rokov. V USA má začínajúci lekár kardiológ po absolvovaní celého štúdia najmenej 32 rokov, skôr pracovať vo svojej špecializácii nemôže. Myslím si, že aj to vplýva na úroveň starostlivosti o kardiologických pacientov.
Nebudem to komentovať, ale rozdiely sú aj vo finančnom ohodnotení našich a amerických lekárov... Po roku 2000 som absolvovala niekoľko stáží v USA, kde som sa oboznámila s modernými zobrazovacími metódami srdca ako CT a MR, ktoré výrazne prispievali k diagnostike a terapii v kardiológii. Tieto neinvazívne metódy nahrádzajú čisto diagnostické katetrizačné výkony. Po skúsenostiach v USA som zaviedla aj u nás do klinickej praxe záťažovú echokardiografiu.
Vaše pobyty na Yaleovej univerzite v Connecticute, v jej Yale New Haven Hospital vás inšpirovali, aby sa aj vaši ruskí kolegovia mohli zoznamovať s novými metódami diagnostiky a terapie kardiovaskulárnych ochorení...
Keď som absolvovala americké stáže, myslela som na to, že by bolo vynikajúce, keby naši mladí lekári na vlastné oči videli rozdiely medzi západnou a našou medicínou i to, že kardiológ je oveľa slobodnejší a dokáže robiť to, čo náš kardiológ, žiaľ, nerobí. Nie je to naša vina, je to, bohužiaľ, systém vzdelávania. Ten sa v podstate nezmenil od čias, keď som skončila štúdium ešte v minulom režime, keď som ako 24-ročná začala pracovať ako kardiologička.
Samozrejme, vtedajšia kardiológia sa s dnešnou a jej súčasnými metódami diagnostiky a terapie nedá ani porovnať. Keď skončí štúdium americký medik, musí spraviť 600 operácií, jeho ruský náprotivok len 60, desaťkrát menej.
S americkými kolegami spolupracujete už dlhé roky...
Začiatok sa datuje ešte do 90. rokov, keď americkí kardiológovia a kardiochirurgovia prišli do Petrohradu prvýkrát a pomáhali v kardiochirurgii dospelých i detí, zvyšovali jej úroveň.
Prišli ako misionári alebo záchrancovia? Čím ich zaujala ruská kardiológia?
Musím povedať, že nespolupracujeme len s Američanmi, máme partnerov aj v Nemecku. So švajčiarskym fondom EurAsiaHeartFoundation a jeho prezidentom prof. Paulom Vogtom z Zürichu sme ešte v roku 2009 podpísali dohodu o dvojstrannej spolupráci.
Proste sú ľudia, ktorí dosiahnu určitú profesionálnu úroveň, majú vynikajúce znalosti, dlhoročné skúsenosti a majú aj potrebu odovzdávať to ďalej, jednoducho chcú naučiť aj iných. Ľudia, pre ktorých je pacient na prvom mieste. V medicíne je takýchto, ako vy hovoríte, misionárov, veľmi veľa a nezávisí to od krajiny. Takých máme aj v Rusku, takí sú v mnohých európskych štátoch či v USA.
Keď k nám prišli Američania v 90. rokoch a videli na vlastné oči vtedajšiu katastrofálnu situáciu v ruskej medicíne, začali našich lekárov zaúčať do svojich manuálnych zručností, ktoré potrebuje každý dobrý kardiológ. Pravda je, že časť týchto misionárov sa vrátila do USA a povedala si, že nikdy viac, že to nemá význam, že je to strata času. Ale mnohí ostali pomáhať, pravidelne sa vracali, napr. môj vážený kolega, priateľ a spolupartner vo fonde prof. Michael Dewar z Yaleovej univerzity. Vracia sa k nám pravidelne dvakrát ročne už od roku 1995. Michael prakticky položil základy kardiochirurgie v Petrohrade, spravil vyše 150 najzložitejších operácií na srdci.
Dnes sa desiatky kardiochirurgov u nás chvália tým, že sú jeho žiakmi. Pozývanie zahraničných odborníkov k nám, aby tu prednášali, mali workshopy a operovali spolu s ruskými kolegami je jedna časť činnosti fondu Zdravé srdce, druhou je vysielanie našich mladých odborníkov do zahraničia.
Inak, z Ameriky k nám prichádzajú prednášať aj sestry špecialistky. Aj my môžeme posielať na stáž naše sestry z kardioreanimácie, ale až teraz sa niekoľko pripravuje. U sestier je problémom práve angličtina, na stredných zdravotníckych školách sa ju neučia.
Neprekáža takejto spolupráci politická situácia a napäté vzťahy medzi Ruskom a Západom?
Absolútne nie. Pýtajú sa ma to často v Amerike aj u nás, ale skutočne nás ako odborníkov zaujímajú odborné veci a predovšetkým pomoc pacientom. S Michaelom sa pri podobných otázkach na seba len usmejeme. V roku 2006 sme podpísali dohodu s Yaleovou univerzitou o stážach mladých špecialistov z Ruska v Amerike.
Takáto stáž je nezvyčajná v tom, že počas pobytu sa stávajú členmi amerického tímu, každý sa venuje svojej profesionálnej špecializácii. Kardiochirurg sa stáva prvým asistentom intervenčnej kardiológie, robí koronarografiu, implantuje koronárne stenty, anestéziológ sa venuje podaniu narkózy, robí transezofageálnu echokardiografiu, kardiológ prijíma pacientov a pod. Každý stážista má mentora, ktorý ho usmerňuje, radí mu, pomáha, je za neho zodpovedný. Stáž trvá pre lekárov mesiac, pre kardiochirurgov dva mesiace.
V Rusku sa človek čoraz častejšie dohovorí aj po anglicky. Predpokladám, že jazyková bariéra pre ruských odborníkov nejestvuje...
Do zahraničia posielame len jazykovo zdatne vybavených stážistov, tam nie ja čas na to, aby sa niekto začal učiť angličtinu. Keď prídu americkí kolegovia k nám, snažia sa napr. na prednáškach hovoriť po anglicky tak, aby im tu každý rozumel, ale tam pri operačnom stole na to skutočne nie je čas, tam musí každý rozumieť aj z pol slova.
Spomenuli ste, že posielate cez fond Zdravé srdce stážistov z celého Ruska. Odkiaľ konkrétne?
Najčastejšie pochádzajú z Petrohradu a celého severozápadného Ruska, napríklad z metropoly Karélie Murmanska, z Petrozavodska, ale aj zo Samary či z ďalekého sibírskeho Krasnojarska. Jedného kardiochirurga, Pavla Lukača, sme poslali do Ameriky aj zo západoukrajinského Užhorodu. Bol to náš najmladší stážista, inak vek stážistov je do 40 rokov. Pavel sa o nás dozvedel na konferencii niekde v západnej Európe od amerických kolegov a oslovil nás, následne sme sa stretli na odbornej konferencii v Benátkach a dohodli sme sa, že ho do USA vyšleme.
Celkovo to už bolo takmer pol stovky stážistov, ktorým sme zaplatili letenky, pobyt i zdravotné poistenie, stravovanie si platia stážisti sami, štát nám na tieto podujatia neprispieva. Jedna stáž vychádza približne na 5 000 dolárov na mesiac.
Ostal niekto v Amerike?
Nikto, všetci sa vrátili domov.
Môžu stážisti to, čo sa naučia v Amerike, využiť doma? Vy sama ste povedali, že vysoká úroveň kardiológie je v Petrohrade či v Moskve...
Pred desiatimi rokmi prijala vláda Federálny program Zdravie a odvtedy sa značne zvýšili investície do moderných prístrojových technológií, ktoré nesmerujú len do našich dvoch hlavných miest, ale aj inam.
Veľké sumy idú na výstavbu moderných kardiovaskulárnych centier, v súčasnosti je jedno na pol milióna obyvateľov, celkovo ich je vyše 110. Aj preto skúsenosti, ktoré talentovaní stážisti získajú za hranicami, môžu naplno využiť aj na domácich pracoviskách. Pri vysielaní stážistu nás zaujíma, samozrejme, aj úroveň a vybavenosť pracoviska, z ktorého odchádza do Ameriky.
Ako kardiologička pracujete kde?
V petrohradskom Federálnom vedecko-výskumnom centre V. A. Almazova, vediem vedecké laboratórium ultrazvukových výskumných metód, ktoré je súčasťou Inštitútu srdca a ciev. Vo fonde, kde máme aj odborné ambulancie, sa venujem tomu, aby sme ambulantné služby priblížili kardiologickým pacientom. Nie každého pacienta treba operovať, implantovať mu stent či voperovať bypass – podľa našich skúseností to potrebuje jeden pacient z desiatich. Ostatných stačí dôsledne diagnostikovať, liečiť a pravidelne sledovať.
Na to sa však veľké federálne centrá nesústredia, to nie je ich hlavná úloha, spadá do kompetencie obvodných lekárov, ambulantných kardiológov. Ako som ale hovorila, takýchto kardiológov je v poliklinikách nedostatok, čakacie lehoty sú aj niekoľkomesačné. Preto sme vo fonde vytvorili podmienky práve pre tieto ambulantné služby, kde môže pacient absolvovať všetky potrebné kardiologické vyšetrenia, ale aj nepriamo s kardiológiou spojené, napr. endokrinologické či neurologické. Takéto vyšetrenie trvá jeden deň.
Štát nám na činnosť fondu neprispieva, takže tieto služby sú platené, vychádza to na 150 až 200 eur. Záujemcov máme veľa, aj poisťovne posielajú klientov, ekonomicky prosperujúce firmy to majú neraz ako bonus pre zamestnancov.
Dotkli sme sa kardiologickej starostlivosti mimo veľkých centier. Kde je podľa vás najväčší problém?
Podľa mňa je najväčší problém našej kardiológie v organizácii starostlivosti o pacientov na najnižšej úrovni vo vzdialených miestach našej obrovskej krajiny. Už v Leningradskej či Moskovskej oblasti, v malých mestečkách je úroveň kardiologickej starostlivosti úplne iná ako v Petrohrade alebo v Moskve. Je to veľký problém. Podľa mňa každý pacient, nezávisle od toho, kde žije, má právo na dostupnosť k čo najlepšej kardiologickej starostlivosti.
V USA vo veľkých mestách, ktoré poznám osobne, ako je Boston, Los Angeles, San Francisco, je úroveň zdravotnej starostlivosti taká, ako aj v päťtisícovom meste. Aj tam sú dobre vybavené nemocnice, kvalitné kardiologické centrá, kam sa pacient bez problémov dostane. K tomu by sme mali smerovať aj v Rusku.
Aj keď má štát prostriedky na prístrojové vybavenie, stavia kardiologické centrá, je to u nás veľký problém pre nedostatok odborníkov. Investovať do stien, skla a „železa“ je jednoduchšie ako do ľudí. Ale je životne nevyhnutné investovať práve do ľudí. Máme veľmi schopných lekárov, ale je potrebné ich mnohé veci doučiť, rozširovať možnosti ich vzdelávania aj za hranicami. Len u nás si dovolíme luxus, že máme lekárov funkčnej diagnostiky, ktorí robia množstvo vyšetrení, ale tie už hodnotia kardiológovia a sami ich nerobia.
V Rusku kardiologického pacienta vyšetruje najmenej päť lekárov – jeden robí ultrazvukové vyšetrenie srdca, druhý analyzuje údaje CT, tretí sa venuje rádionuklidovým vyšetreniam a pod. Kardiológ komunikuje s pacientom, ale vychádza z vyšetrení iných špecialistov. V USA kardiológ samostatne robí všetky potrebné vyšetrenia, analyzuje ich, prijíma riešenia a má plnú zodpovednosť za pacienta. To chceme a musíme zmeniť aj u nás.
Úmrtnosť na kardiovaskulárne ochorenia je na celom svete, nevynímajúc Rusko, veľmi vysoká – ročne na ne zomrie takmer 18 miliónov ľudí. Sú tri krajiny, kde je však najvyššia – Rusko, India a Čína. U nás úmrtnosť rastie. Príčinou smrti sú kardiovaskulárne ochorenia v 55 percentách úmrtí pacientov.
Pred dvoma rokmi zomrelo u nás takmer 70 000 pacientov, príčinou smrti každého piateho človeka sú kardiovaskulárne ochorenia. Máme vyše 35 miliónov chorých, len v Petrohrade ich je pol milióna. Incidencia je 25 000 chorých na 100 000 ľudí. Stretávame sa aj s tínedžermi, ktorým už ani operácia srdca nepomôže.
Príčina?
Túto hrozivú situáciu spôsobuje veľa rizikových faktorov – arteriálna hypertenzia, tabakizmus, vysoký cholesterol, dislipidémia či diabetes. V Rusku sa stále veľmi veľa fajčí. Na rozdiel od západných krajín a USA, kde fajčiari rapídne ubúdajú, v Rusku také niečo nepozorujeme.
Máme veľmi veľa hypertonikov – mnohí o tom ani nevedia. Z tých, ktorí o tom vedia, sa zasa mnohí neliečia. Zvýšený tlak má každý štvrtý občan Ruska, pritom práve tlak je jedným zo základných rizikových faktorov, časté sú ischemické choroby srdca. Priemerný vek dožitia je v Rusku 71,6 roka, v Číne 75,2, v USA 78,7 a v Japonsku 83,1 roka.
Prevencia je neúčinná, ak teda existuje?
Kedysi sme mali prevenciu na vysokej úrovni, ale v súčasnosti zaostávame za západnými krajinami. Máme sieť centier zdravia, ale ľudia sa ešte nenaučili navštevovať ich. Pacient by mal pravidelne absolvovať prehliadky u svojho obvodného lekára a keď ten zistí hypertenziu, pošle ho ku kardiológovi.
Máme však nedostatok kardiologických ambulancií, chýbajú lekári so zameraním na kardiovaskulárne ochorenia, aj keď napr. v Petrohrade máme päť lekárskych fakúlt, ročne končí medicínu približne dvetisíc absolventov.
V Rusku je veľký nedostatok lekárov funkčnej diagnostiky, ktorí sa venujú kardiologickej echokardiografii vrátane transezofageálnej metódy, záťažovým testom EKG, dlhodobému monitorovaniu EKG. V západných štátoch sa tomu venujú priamo kardiológovia, lekárov funkčnej diagnostiky ani nemajú.
V našich poliklinikách lekári spravia základné vyšetrenia, ale vysokotechnologické vyšetrenie ako napr. koronarografia, ultrasonokardiografia, rádionuklidové vyšetrovacie metódy, angiografia už nerobia a pacientov posielajú do federálnych centier – a tam sú dlhé čakacie lehoty, majú nedostatok odborníkov. Viac-menej uspokojivá je situácia v Moskve či v Petrohrade, ale keď by ste zašli sto kilometrov ďalej, tam je už situácia iná, čo sa týka lekárov, vyšetrení i prevencie.
Lenže keď nemáme prevenciu, neodhalíme včas rizikové faktory a pacientov bude pribúdať. Nakoniec sa k nám dostanú pacienti už v zlom zdravotnom stave, vo vysokých štádiách ochorenia, ktorí potrebujú oveľa viac starostlivosti odborníkov, samozrejme, aj náklady na ich liečenie sú vysoké.
Takže alfou a omegou je dôkladná prevencia, ktorá je budúcnosťou kardiológie. Napr. v USA ide na medicínu 18 percent HDP, ale v najbližších rokoch tam bude potrebné len na kardiovaskulárne ochorenia vynakladať až 40 percent HDP, čo nezvládne žiadna ekonomika.
Spomínate nedostatok odborníkov...
Lekár dostane u nás licenciu po absolvovaní šesťročnej lekárskej fakulty a jednoročnej internatúry, praxe na klinike pod dohľadom lekára špecialistu, ktorý musí byť zároveň asistentom na tej klinike. Internatúra končí skúškou, potom sa lekár zamestná a zaradený je do ordinatúry, čo je postgraduálne vzdelávanie v západných štátoch. Ordinatúra, ktorá končí záverečnou skúškou, kde získa napr. špecializáciu kardiológa, trvá dva roky, teda lekár-špecialista má 27 rokov. V USA má začínajúci lekár kardiológ po absolvovaní celého štúdia najmenej 32 rokov, skôr pracovať vo svojej špecializácii nemôže. Myslím si, že aj to vplýva na úroveň starostlivosti o kardiologických pacientov.
Nebudem to komentovať, ale rozdiely sú aj vo finančnom ohodnotení našich a amerických lekárov... Po roku 2000 som absolvovala niekoľko stáží v USA, kde som sa oboznámila s modernými zobrazovacími metódami srdca ako CT a MR, ktoré výrazne prispievali k diagnostike a terapii v kardiológii. Tieto neinvazívne metódy nahrádzajú čisto diagnostické katetrizačné výkony. Po skúsenostiach v USA som zaviedla aj u nás do klinickej praxe záťažovú echokardiografiu.
Vaše pobyty na Yaleovej univerzite v Connecticute, v jej Yale New Haven Hospital vás inšpirovali, aby sa aj vaši ruskí kolegovia mohli zoznamovať s novými metódami diagnostiky a terapie kardiovaskulárnych ochorení...
Keď som absolvovala americké stáže, myslela som na to, že by bolo vynikajúce, keby naši mladí lekári na vlastné oči videli rozdiely medzi západnou a našou medicínou i to, že kardiológ je oveľa slobodnejší a dokáže robiť to, čo náš kardiológ, žiaľ, nerobí. Nie je to naša vina, je to, bohužiaľ, systém vzdelávania. Ten sa v podstate nezmenil od čias, keď som skončila štúdium ešte v minulom režime, keď som ako 24-ročná začala pracovať ako kardiologička.
Samozrejme, vtedajšia kardiológia sa s dnešnou a jej súčasnými metódami diagnostiky a terapie nedá ani porovnať. Keď skončí štúdium americký medik, musí spraviť 600 operácií, jeho ruský náprotivok len 60, desaťkrát menej.
S americkými kolegami spolupracujete už dlhé roky...
Začiatok sa datuje ešte do 90. rokov, keď americkí kardiológovia a kardiochirurgovia prišli do Petrohradu prvýkrát a pomáhali v kardiochirurgii dospelých i detí, zvyšovali jej úroveň.
Prišli ako misionári alebo záchrancovia? Čím ich zaujala ruská kardiológia?
Musím povedať, že nespolupracujeme len s Američanmi, máme partnerov aj v Nemecku. So švajčiarskym fondom EurAsiaHeartFoundation a jeho prezidentom prof. Paulom Vogtom z Zürichu sme ešte v roku 2009 podpísali dohodu o dvojstrannej spolupráci.
Proste sú ľudia, ktorí dosiahnu určitú profesionálnu úroveň, majú vynikajúce znalosti, dlhoročné skúsenosti a majú aj potrebu odovzdávať to ďalej, jednoducho chcú naučiť aj iných. Ľudia, pre ktorých je pacient na prvom mieste. V medicíne je takýchto, ako vy hovoríte, misionárov, veľmi veľa a nezávisí to od krajiny. Takých máme aj v Rusku, takí sú v mnohých európskych štátoch či v USA.
Keď k nám prišli Američania v 90. rokoch a videli na vlastné oči vtedajšiu katastrofálnu situáciu v ruskej medicíne, začali našich lekárov zaúčať do svojich manuálnych zručností, ktoré potrebuje každý dobrý kardiológ. Pravda je, že časť týchto misionárov sa vrátila do USA a povedala si, že nikdy viac, že to nemá význam, že je to strata času. Ale mnohí ostali pomáhať, pravidelne sa vracali, napr. môj vážený kolega, priateľ a spolupartner vo fonde prof. Michael Dewar z Yaleovej univerzity. Vracia sa k nám pravidelne dvakrát ročne už od roku 1995. Michael prakticky položil základy kardiochirurgie v Petrohrade, spravil vyše 150 najzložitejších operácií na srdci.
Dnes sa desiatky kardiochirurgov u nás chvália tým, že sú jeho žiakmi. Pozývanie zahraničných odborníkov k nám, aby tu prednášali, mali workshopy a operovali spolu s ruskými kolegami je jedna časť činnosti fondu Zdravé srdce, druhou je vysielanie našich mladých odborníkov do zahraničia.
Inak, z Ameriky k nám prichádzajú prednášať aj sestry špecialistky. Aj my môžeme posielať na stáž naše sestry z kardioreanimácie, ale až teraz sa niekoľko pripravuje. U sestier je problémom práve angličtina, na stredných zdravotníckych školách sa ju neučia.
Neprekáža takejto spolupráci politická situácia a napäté vzťahy medzi Ruskom a Západom?
Absolútne nie. Pýtajú sa ma to často v Amerike aj u nás, ale skutočne nás ako odborníkov zaujímajú odborné veci a predovšetkým pomoc pacientom. S Michaelom sa pri podobných otázkach na seba len usmejeme. V roku 2006 sme podpísali dohodu s Yaleovou univerzitou o stážach mladých špecialistov z Ruska v Amerike.
Takáto stáž je nezvyčajná v tom, že počas pobytu sa stávajú členmi amerického tímu, každý sa venuje svojej profesionálnej špecializácii. Kardiochirurg sa stáva prvým asistentom intervenčnej kardiológie, robí koronarografiu, implantuje koronárne stenty, anestéziológ sa venuje podaniu narkózy, robí transezofageálnu echokardiografiu, kardiológ prijíma pacientov a pod. Každý stážista má mentora, ktorý ho usmerňuje, radí mu, pomáha, je za neho zodpovedný. Stáž trvá pre lekárov mesiac, pre kardiochirurgov dva mesiace.
V Rusku sa človek čoraz častejšie dohovorí aj po anglicky. Predpokladám, že jazyková bariéra pre ruských odborníkov nejestvuje...
Do zahraničia posielame len jazykovo zdatne vybavených stážistov, tam nie ja čas na to, aby sa niekto začal učiť angličtinu. Keď prídu americkí kolegovia k nám, snažia sa napr. na prednáškach hovoriť po anglicky tak, aby im tu každý rozumel, ale tam pri operačnom stole na to skutočne nie je čas, tam musí každý rozumieť aj z pol slova.
Spomenuli ste, že posielate cez fond Zdravé srdce stážistov z celého Ruska. Odkiaľ konkrétne?
Najčastejšie pochádzajú z Petrohradu a celého severozápadného Ruska, napríklad z metropoly Karélie Murmanska, z Petrozavodska, ale aj zo Samary či z ďalekého sibírskeho Krasnojarska. Jedného kardiochirurga, Pavla Lukača, sme poslali do Ameriky aj zo západoukrajinského Užhorodu. Bol to náš najmladší stážista, inak vek stážistov je do 40 rokov. Pavel sa o nás dozvedel na konferencii niekde v západnej Európe od amerických kolegov a oslovil nás, následne sme sa stretli na odbornej konferencii v Benátkach a dohodli sme sa, že ho do USA vyšleme.
Celkovo to už bolo takmer pol stovky stážistov, ktorým sme zaplatili letenky, pobyt i zdravotné poistenie, stravovanie si platia stážisti sami, štát nám na tieto podujatia neprispieva. Jedna stáž vychádza približne na 5 000 dolárov na mesiac.
Ostal niekto v Amerike?
Nikto, všetci sa vrátili domov.
Môžu stážisti to, čo sa naučia v Amerike, využiť doma? Vy sama ste povedali, že vysoká úroveň kardiológie je v Petrohrade či v Moskve...
Pred desiatimi rokmi prijala vláda Federálny program Zdravie a odvtedy sa značne zvýšili investície do moderných prístrojových technológií, ktoré nesmerujú len do našich dvoch hlavných miest, ale aj inam.
Veľké sumy idú na výstavbu moderných kardiovaskulárnych centier, v súčasnosti je jedno na pol milióna obyvateľov, celkovo ich je vyše 110. Aj preto skúsenosti, ktoré talentovaní stážisti získajú za hranicami, môžu naplno využiť aj na domácich pracoviskách. Pri vysielaní stážistu nás zaujíma, samozrejme, aj úroveň a vybavenosť pracoviska, z ktorého odchádza do Ameriky.
Ako kardiologička pracujete kde?
V petrohradskom Federálnom vedecko-výskumnom centre V. A. Almazova, vediem vedecké laboratórium ultrazvukových výskumných metód, ktoré je súčasťou Inštitútu srdca a ciev. Vo fonde, kde máme aj odborné ambulancie, sa venujem tomu, aby sme ambulantné služby priblížili kardiologickým pacientom. Nie každého pacienta treba operovať, implantovať mu stent či voperovať bypass – podľa našich skúseností to potrebuje jeden pacient z desiatich. Ostatných stačí dôsledne diagnostikovať, liečiť a pravidelne sledovať.
Na to sa však veľké federálne centrá nesústredia, to nie je ich hlavná úloha, spadá do kompetencie obvodných lekárov, ambulantných kardiológov. Ako som ale hovorila, takýchto kardiológov je v poliklinikách nedostatok, čakacie lehoty sú aj niekoľkomesačné. Preto sme vo fonde vytvorili podmienky práve pre tieto ambulantné služby, kde môže pacient absolvovať všetky potrebné kardiologické vyšetrenia, ale aj nepriamo s kardiológiou spojené, napr. endokrinologické či neurologické. Takéto vyšetrenie trvá jeden deň.
Štát nám na činnosť fondu neprispieva, takže tieto služby sú platené, vychádza to na 150 až 200 eur. Záujemcov máme veľa, aj poisťovne posielajú klientov, ekonomicky prosperujúce firmy to majú neraz ako bonus pre zamestnancov.
Dotkli sme sa kardiologickej starostlivosti mimo veľkých centier. Kde je podľa vás najväčší problém?
Podľa mňa je najväčší problém našej kardiológie v organizácii starostlivosti o pacientov na najnižšej úrovni vo vzdialených miestach našej obrovskej krajiny. Už v Leningradskej či Moskovskej oblasti, v malých mestečkách je úroveň kardiologickej starostlivosti úplne iná ako v Petrohrade alebo v Moskve. Je to veľký problém. Podľa mňa každý pacient, nezávisle od toho, kde žije, má právo na dostupnosť k čo najlepšej kardiologickej starostlivosti.
V USA vo veľkých mestách, ktoré poznám osobne, ako je Boston, Los Angeles, San Francisco, je úroveň zdravotnej starostlivosti taká, ako aj v päťtisícovom meste. Aj tam sú dobre vybavené nemocnice, kvalitné kardiologické centrá, kam sa pacient bez problémov dostane. K tomu by sme mali smerovať aj v Rusku.
Aj keď má štát prostriedky na prístrojové vybavenie, stavia kardiologické centrá, je to u nás veľký problém pre nedostatok odborníkov. Investovať do stien, skla a „železa“ je jednoduchšie ako do ľudí. Ale je životne nevyhnutné investovať práve do ľudí. Máme veľmi schopných lekárov, ale je potrebné ich mnohé veci doučiť, rozširovať možnosti ich vzdelávania aj za hranicami. Len u nás si dovolíme luxus, že máme lekárov funkčnej diagnostiky, ktorí robia množstvo vyšetrení, ale tie už hodnotia kardiológovia a sami ich nerobia.
V Rusku kardiologického pacienta vyšetruje najmenej päť lekárov – jeden robí ultrazvukové vyšetrenie srdca, druhý analyzuje údaje CT, tretí sa venuje rádionuklidovým vyšetreniam a pod. Kardiológ komunikuje s pacientom, ale vychádza z vyšetrení iných špecialistov. V USA kardiológ samostatne robí všetky potrebné vyšetrenia, analyzuje ich, prijíma riešenia a má plnú zodpovednosť za pacienta. To chceme a musíme zmeniť aj u nás.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Alternatívny autor:
Branislav Janík, Zdravotnícke noviny